post

Vyrabovaný Hron a hrdí rybári

Vyrabovaný Hron a hrdí rybári


Polovica leta za nami a silné horúčavy vyhnali mnohých rybárov od vody a rekreantov naopak k vode. Obzvlášť stojaté vody ostali viac-menej prázdne a priaznivci Petrovho cechu sa presunuli skôr na tečúce vody. Rovnako sme sa aj my rozhodli navštíviť nejakú väčšiu rieku, pričom voľba padla na Hron. Ja som sa chystal prívlačovať a Andrej muškáriť.

Nemali sme to ďaleko a vybrali sme sa poobede po práci na strednú časť tejto našej krásnej rieky. Išlo o zväzovú kaprovú vodu. Bol som na tomto úseku Hrona prvýkrát, no kamarát sem občas zavíta a rieku pozná výborne, o čom svedčili aj jeho znalosti, keď mi radil, kde sú jamy, prúdy a pod. Príroda a aj samotná rieka boli skutočne veľmi pekné. Prechodili sme časť rieky a postupne, poctivo prelovovali každý kúsok, kde sa mohla ukrývať nejaká ryba. Hneď na začiatku zabral Andrejovi malý cca 25cm lipník, ktorý však padol ešte pred podberákom. Potom, akoby uťalo. Ja som nemal na prívlač jediný ťukanec, čo sa mi teda už dávno nestalo a na rieke asi nikdy. A potom? Dlho predlho nič, až ku koncu lovu sa Andrejovi ulakomil stredný dúhak na suchú muchu. Medzi tým však nič. Nikde sa ryby neukazovali a nikde sme ich ani nevideli cez polarizačné okuliare. Takmer mŕtva rieka. O chvíľu sme sa dozvedeli dôvod.

Keď sme už končili s lovom, zastavila sa pri nás jedna pani, s ktorou sme sa dali do reči. Tak sme sa dozvedeli, ako rybári, zväčša, samozrejme, cezpoľní navštevujú túto rieku a pod zámienkou ulovenia kapitálnych pstruhov odnášajú kráľovné našich vôd. Ale vlastne nielen hlavátky dorastenky, ale všetko, čo sa zavesí na háčik. Dokonca relatívne nedávno mala naša sprievodkyňa pristihnúť „rybára“, ktorý ulovil cca 40-45 cm hlavátku. Keď na neho kričala, čo to chytil, odvetil spokojne, že pstruha. Kontrovala mu, že veď to je mladá hlavátka a nie pstruh (ryby pozná, nakoľko je jej manžel a aj syn je členom RS a sama sa chce stať budúci rok členkou RS). Slušný a správny rybár, ale vlastne aj slušný človek by takýto úlovok pustil na slobodu. Ako sa zachoval dotyčný? Rýchlo malú princeznú zabalil do uteráka, skočil do auta a už ho nebolo.

Dnes je na Slovensku množstvo hrdých Slovákov, ktorí sa bijú do hrude za všetko slovenské a asi aj za vzduch, ktorý majú v gatiach. Ja sa pýtam, že kde končí hrdosť? Tam, kde začínajú dvere mrazničky? Úplne spokojne a s čistým svedomím si rabujeme našu krásnu prírodu? Toto nebol jediný prípad, ktorý nám táto pani porozprávala. Už minimálne štyrikrát, volala políciu na konkrétne osoby. Rybár zadržaný, rybárske povolenie odobraté pre pytliactvo a na druhý deň tá istá vysmiata tvár pri vode s novým povolením na rybolov. Dá sa v takomto svete vôbec proti takýmto živlom bojovať, keď niekde stačí zrejme dať funkcionárom fľašu dačoho a máte papiere, aj keby ste boli usvedčený dlhoročný pytliak? Naozaj si necháme takýmito ľuďmi zničiť našu prírodu?

Časť Hrona, ktorú sme navštívili, bola skutočne krásna, no odchádzali sme odtiaľ dosť sklamaní. Hlavne, keď sme si uvedomili, že takto to funguje všade. Človeku je až na zaplakanie nad toľkou aroganciou a hlúposťou. Hlavne, že sme hrdí na naše krásne Slovensko, ale pokojne si ho rabujeme, akoby sa nič nedialo. A tí, ktorí by tomu mali zabrániť, sa často pokojne len prizerajú…


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.