post

Vianočný kaprík

Vianočný kaprík


Ku kvíleniu pesničiek, vianočných kolied a reklám o tom, kde, čo a ako lacno kúpiť sa  pridala moja domáca. Že je tu Lucia, dva týždne pred Vianocami a je zvedavá, či konečne donesiem z rybníka kapra. Nie vraj ako minulé sviatky, keď som tri týždne číhal pri rybníku na úlovok a domov som prichádzal rozohriaty, hoci bol december. A ešte som vraj smrdel po dyme, ale nie od ohníka, ale od záľahy dymu z už spopolnených cigariet v krčme U Slávika hoci som nefajčiar. Moja rybárska česť velila, aby som dokázal opodstatnenosť vložených peňazí do výbavy a potešil rodinu čerstvým, práve z vody vytiahnutým kapríkom.

V sobotu pred deviatou nabalený obyčajnou poživňou pre mňa a špeciálnou pre budúceho vianočného kapríka zdravím kamarátov sediacich vo vyhriatej krčme. Jej majiteľ, Slávik,  tento útulok smädných cestujúcich zriadil priamo na železničnej stanici. Službu mal Rudo, s ktorým som dral nohavice na základnej. Dnes už pán prednosta stanice, kde rýchliky iba prefrčia a zastavia už iba značne preriedené, tiež krízou postihnuté vláčiky. Inak v civile náruživý zberateľ húb a hríbov, s ktorými je to u nás doma ako s rybami – Raz hojne a trikrát nič. Od nepamäti s ním vediem vášnivé diskusie o užitočnosti našich už viac ako koníčkov. Najmä v poslednom čase dobiedza  na spôsob hnutia „Chyť a pusť. Prečo to vraj robíme. Ťažko lapíme rybku, vystresujeme fotografovaním a pustíme späť. To oni hubári, čo nechcú nezoberú a nechajú iným. Naša debata vždy skončila nerozhodne a dočasným poctivým zmierením v krčme vedľa prednostovej kancelárie.

V ten zimný decembrový deň skončila naša diskusia pred príchodom môjho vlaku k rybníku stávkou. Ak chytím kapra, Rudo do informačnej tabule s cestovným poriadkom napíše: Zbieranie húb škodí zdraviu. A naopak, ak neuspejem ja napíšem: Chytanie rýb škodí zdraviu.

K takmer zamrznutému rybníku prichádzam s pocitom veľkej zodpovednosti nie len pred sebou, ale aj pred kamarátmi s udicami nezradiť rybársku česť. Zodpovedne pripravujem návnadu podľa najnovších poznatkov a hádžem smerom k ľadu. Už iba čakať, prechádzať sa od chladu po brehu a pozerať na hodinky, aby som stihol vlak o piatej. Ale aj žičlivo poťahovať z čutory naplnenej čajom plávajúcim na povrchu statočného Rumu.

Čas a moja nervozita rástli. Tu zrazu pípanie, nebodaj záber? Hoci mi srdce padá kdesi do maskáčov, cítim na vlasci odpor. Zrejme planý poplach. Ale nie! Po dlhšom laškovaní a hoci je chladno, spotený norím podberák pod už znaveného kapríka. S hrdosťou sa obzerám okolo, čo na to kolegovia. Nevadí, že tam práve neboli. Balím veci a s kapríkom vo vedierku s vodou utekám k vlaku.

S úsmevom otváram dvere U Slávika a kričím: „Kde je ten macher, ktorý namiesto zbierania húb iba svojou mláti?!“ Chlapi neveria vlastným už podguráženým očiam a tipujú kapríkove miery ako na súťaži MISS. Ešte že ich majú rozšírené a vidia všetko väčšie. Rudo tam nebol. „Je po službe a určite doma spí, veď si dal tri zdravotné pivá so zásmažkou, aby lepšie chrápal,“ oznamujú chlapi. Nevadí, zoberiem kapríka domov a do Vianoc ho dokŕmim do poctivej veľkosti a hmotnosti.

Napustím vaňu v letnej kuchyni a kapor začína omaciavať svoj nový rybník. S kŕmením som začal ihneď. Ponúkal som tie najlepšie kaprie dobroty, ale on nič. Zaťal sa, iba fľochol jedným okom na mňa a tľapol chvostom až som zostal mokrý. Počkaj ty koťuha, myslím si a beriem z klinca starý župan. Ten, ktorý priniesol starý otec z kúpeľov s vyšitým názvom Piešťany. Balím do neho kaproša a začínam ho kŕmiť ako hus. Priamo do huby. On však iba zavrel oči a prestal sa metať. Zľakol som sa, že nedožije do Vianoc, a tak znova do vane. Druhý deň nič nové. Prišlo mi ho ľúto. Aj svedomie ma mátalo za čin privlastnenia si ryby bez predpísanej miery. Tak som ho vložil do vedra s vodou a šup s ním naspäť k rybníku.

Chlapi U Slávika nechceli veriť, že kapra pustím späť do vody. Rudovi som povedal, nech splní stávku, pretože keď sa vrátim, budeme všetci čítať dôležitý oznam. Stalo sa. Napísal, čo stávka určila, počkal na mňa, aby som bol pri vyvesení pre neho a všetkých hubárov nelichotivého obsahu. Lenže moje rybárske rytierske srdce mi nedalo byť k porazenému krutý a oznam skončil v horiacich kachliach.

Po návrate od rybníka, v ten teplý, aj keď fajčiarmi zamorený večer U Slávika sme sa s Rudom zasa pomerili. Už žiadne posmešky na konanie rybárov a hubárov. Naše slová sme spečatili dohodou, že  pôjdeme spoločne k vode na ryby a keď budú rásť aj do lesa na hríby.

„Keď na Luciu  stojí hus  na ľade, budú Vianoce bez ryby.“


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.