Šupináče z veľkých vôd

Život je o zážitkoch a mne sa film z tejto sezóny bude v mysli premietať ešte veľmi dlho. Tá posledná bola pre mňa neskutočná z pohľadu úlovkov, ale aj veľmi náročná z pohľadu počtu dní strávených pri vode. Ak sa pozriem do záznamu o úlovkoch zisťujem, že štvrtinu roka som obetoval tomuto koníčku. Vlastne už ani neviem, či je to len koníček, či vášeň alebo nejaký druh drogy. Pýtam sa sám seba, čo ma tam tak ťahá, prečo sa potrebujem budiť na brehu veľkej priehrady? Ženie ma tam túžba držať v rukách veľkého šupináča? Alebo je to len zámienka ako sa stratiť z mesta a ujsť od každodenných starostí? Snáď niekedy nájdem odpoveď. Sú dni kedy nemyslím na nič iné, len ako vykľučkovať zo všetkých povinností a odísť preč k vode. Ako sa mi teda v uplynulej sezóne darilo sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Jar

Celú zimu som mal v hlave len rieku Dunaj a chcel som tu stráviť po dlhej zime aspoň päť dní. Bola to jediná možnosť pred tým, ako nám zákon umožní loviť na priehradách. Čakal som na prvé oteplenie. Túto jarnú výpravu som pripravoval dlhší čas, pretože si to vyžadovala ťažká povaha vody. Ešte pred samotným lovom som si bol na člne prejsť úsek, v ktorom som chcel loviť. Bola to veľká vodná plocha, kde je veľmi ťažký prístup z brehu a hĺbka sa tu pohybuje od 0,5 do 3 m. Pre mňa bol jediný efektívny spôsob lov z člna a nezostávalo mi nič iné, len pripraviť výbavu na takýto lov. Na veľkých vodách preferujem väčšinou taktiku masívneho kŕmenia, preto som bral so sebou 100 kg partiklu a 30 kg boilies. Tentokrát som urobil výnimku, pretože inak partikel nepoužívam. Bolo to ideálne miesto pre neres, ale s príchodom termínu sa rapídne ochladilo a to v jarných mesiacoch neveštilo nič dobré. Počas prvého dňa sa znížila teplota asi o desať stupňov a kým som ukotvil čln a vyviezol montáže, začal hustý dážď, ktorý neutíchol celé dva dni. V lete by som to určite uvítal, ale teraz by som bol radšej, keby táto zmena počasia nenastala. Takéto zrážky prinesú v rieke väčšinou extrémny prúd, ktorý bude z brehov vyplavovať uviaznuté naplavené stromy.

Po dvoch dňoch bez záberu, ak nerátam tie, ktoré spôsobili plaviace sa stromy a čajky zamotané v šnúre, som sa presťahoval na nové miesto vzdialené asi 800 m. Počasie sa umúdrilo a po dvoch dňoch prestal dážď aj vietor. V neďalekej zátoke, v ktorej bolo viacero uviaznutých stromov, som zbadal pohyb rýb, ale boli to len veľké pleskáče a dúfal som, že by s nimi mohli byť aj kapry. Večer som si užíval v bezvetrí pod veľkým kamenným násypom. Ani som si nepripadal tak, že som na rieke. Voda sa ani nepohla, bol som mimo hlavného prúdu a sem-tam sa vyhodila ryba v miestach, kde ležali montáže. Ráno by mohol z tohto miesta prísť záber, ale to by som sa nemohol zobudiť s tým, že čln leží na blate a aj miesto, kde som mal vyvezené, bolo úplne bez vody. Hladina v noci klesla asi o meter. Nemalo význam čakať tu kým voda stúpne. Mohlo to trvať aj celý deň, tak som potiahol oba člny na vodu a presťahoval sa na miesto, kde som lovil prvé dva dni. Chcel som to skúsiť z opačnej strany ostrova, kde sa voda postupne zvažuje až do koryta, kadiaľ plávajú lode. Strávim tu čas do konca výpravy. Urobil som veľký plošný zákrm a vsadil na buď, alebo. Ale všetka tá námaha bola zbytočná. Večer sa opäť spustil silný vietor, hustý dážď a hladina rieky začala rýchlo stúpať. Prúd bol taký silný, že nebolo možné mať montáže vo vode. Obe šnúry mi zobral veľký strom, ktorý unášal prúd. Z ťažkosťami som stiahol oba prúty a pochopil, že tentokrát vyhrala príroda. Dokonca aj môj malý benzínový motor mal problém pretlačiť čln proti prúdu. Aj keď sa mi nepodarilo uloviť rybu, bola to pre mňa nová skúsenosť a určite sa sem vrátim viac pripravený a s lepšou predstavou toho, čo ma čaká.

Neúspech z rieky mi vynahradili jarné výpravy na vodu, ktorá ma priťahuje ako magnet. Je to 1000 ha vodnej plochy, na ktorej som však ešte nechytal v jarných mesiacoch v období neresu. Bolo to pre mňa niečo nové. Musel som si vybrať nové miesto a zoznámiť sa s tým, čo je pod hladinou. Hľadal som, samozrejme, plytké zarastené miesta, ktorých na tejto vode nie je málo. Jeden deň som obetoval iba tomu, aby som na člne zmapoval vodu a našiel vhodné miesto. Našiel som ho. Bola to plytčina, ktorú označoval veľký uviaznutý strom. Bol dobre vidieť z brehu na vzdialenosť asi 500 m. Miesto bolo husto zarastené trávami, čo bolo pre jarný lov ideálne. Keď som prišiel na člne na lokalitu, voda sa kalila, čo bola známka toho, že je tam život a že sú tam ryby. Vždy si najprv vyberiem miesto na vode a potom hľadám, odkiaľ je tento úsek prístupný z brehu. Veľa ľudí to robí naopak a to je vo veľa prípadoch cesta neúspechu. Toto miesto som navštevoval pravidelne viac ako mesiac a podarilo sa mi tu nachytať veľa rýb od 10 do 15 kg a jedného krásneho jarného 19,80kg šupináča.

Musel som sa porátať s častou zmenou výšky vodnej hladiny a s veľkým množstvom trávy vo vode, ktorá sa často zachytávala na šnúrach pri silnom vetre a prúde vody, pretože šnúry smerovali priamo cez staré koryto. Viackrát za deň som musel prevážať prúty, aby som si bol istý, že je všetko v poriadku. Montáže som kládol do oka medzi trávy nie väčšieho ako 2 m. Pri bezvetrí a slnečnom počasí to nebol žiadny problém a boli vidieť cesty v trávach kadiaľ ryby prechádzajú, ale počas silného vetra to už vyžadovalo zručnosť a skúsenosti. Zdolávanie v takomto zarastenom úseku bolo ďalším z problémov. Kým som sa dostal k šokovke, ubehlo pár minút a za ten čas ryba prešla niekoľko desiatok metrov popod porast vo vode a vždy nasledovalo dlhé vytrhávanie tráv zachytených na 0,70mm Shock Leaderii. Postupom času som si vypracoval systém zdolávania, ktorý fungoval a darilo sa mi väčšinu rýb zdolať. Hlavnú rolu určite zohrala dobrá montáž.

Prichádzal som k vode vždy večer a tešil sa na chvíľu, kedy budú montáže na mieste a ja si budem môcť vychutnať ten pokoj, ktorý tu panoval. Tomu vždy predchádzala asi hodina roboty, ale pre mňa to bola už rutina. Vtom okamihu chcem zabudnúť koľkého je, kde bývam a kde pacujem. Chcem vnímať iba vodu a to, čo je pod hladinou.

Jeden z týchto večerov som bol pri vode s kamarátom Tomášom. Bola už tma, keď som vyvážal druhý prút a veľké led svetlo v bivaku mi ukazovalo cestu späť z veľkej diaľky. Každý pozná tú pohodu, keď po ďalekej vyvážke sedíte s dobrým pocitom, že je to položené najlepšie ako sa dalo a prepnete na čakací mód. Vtedy sme v diaľke v tme začuli prichádzať veľký motorový čln. Prvá myšlienka bola: ,,Hádam nejde krížom cez naše šnúry, ktoré sme mali vyvezené cez veľkú plytčinu.“ Vtom okamihu štyri jazdy postupne sprava doľava na všetky prúty. Počas pár sekúnd sme prišli asi o dva kilometre šnúr a jeden signalizátor. Boli sme naštvaní, ale pri takomto love je to bežný život. Ten, kto chce byť úspešný na veľkých vodách, musí byť odolný, silný a dostatočne motivovaný na to, aby tu dokázal loviť. Pre nás boli v tej chvíli motiváciou ryby, ktoré tu plávajú. Záberov bolo čoraz menej a menej a to bol signál, že ryby sa po nerese stiahli do iných častí priehrady.

Leto

Dal som si pár týždňov pauzu, pretože som vedel, že ma čaká trojtýždňové voľno v práci a z toho dva týždne som chcel so svojimi synmi stráviť tu na priehrade. Takáto letná výprava má vždy skôr nádych dovolenky, ako by mala byť honbou za veľkými kaprami. A teraz už viem, že v lete sa budem viacej venovať lovu sumcov, pretože čas strávený tu v lete nie je úmerný počtom záberov od kapra. Je tu v tomto období toľko prirodzenej potravy, že sa ani nečudujem, že ryby nejavia žiadny záujem o naše nástrahy. Na začiatku leta som si chcel vyčistiť jedno lovné miesto od tráv a vyberal som ich z vody a hádzal do člna. Keď som ich potom vykladal na brehu, pochopil som prečo je to tak. V člne mi zostalo obrovské množstvo slimákov, ktoré boli zachytené na trávach.

Ani som neveril, ako ma v tomto období vie potešiť 10kg kapor, ktorého som ulovil po dvoch týždňoch bez záberu. Časy, keď sme mali za deň desať záberov, boli dávno preč. Nezostávalo nič iné, len čakať nato, kým skončia horúčavy a vzduch aj voda sa začnú ochladzovať.

Jeseň

Dočkali sme sa až v druhej polovici septembra. Vtedy som začal plánovať svoje jesenné výpravy. Je to pre mňa vrchol sezóny a snažím sa čo najviac času stráviť pri vode. Po večeroch som si naroloval asi 90 kg môjho obľúbeného Biocraba, čo bolo asi raz toľko ako predchádzajúcu jeseň. Chcel som byť pripravený a vedel som, že budem veľa kŕmiť. Prvé dve trojdňové výpravy som mal naplánované na koniec septembra. Aj keď bolo na môj vkus ešte dosť teplo, nevydržal by som sedieť doma.

Večer po práci klasika ,,nočný výsadok“ na brehu. O pár minút už som štartoval motor v člne a vyrážal na vodu. Vždy najprv vyveziem prúty a potom v pokoji riešim ostatné veci, bivak, spanie a pod. Na prvý zákrm ide bez váhania 10 kg boilies. Na oboch montážach 2 x 24mm Biocrab kvapnutý esenciou Biocrab a esenciálnym olejom Asa Foetida. Selektujem všetkými možnými spôsobmi, chcem sa vyhnúť záberom od menších rýb. Nemám viac čo špekulovať a po celú jeseň verím tejto taktike.

Nemám žiadneho stáleho parťáka, zaťažovalo ma sa stále s niekým dohadovať, kedy vyrazíme k vode. Idem vtedy, kedy to vyhovuje mne, a preto som sa naučil byť samostatný. Ale po dlhej dobe som natrafil na človeka, ktorý je taktiež vo všetkom samostatný, a tak sme sa dohodli, že budeme na toto miesto chodiť nezáväzne jeden na druhom. Tomáš mal taktiež rovnaké množstvo kŕmenia a pravidelne sme mohli výdatne kŕmiť asi 100m úsek. Vo vode bolo za prvé dva dni už 30 kg Biocraba a čakali sme na prvý záber. Ten síce prišiel čoskoro, ale nie od rýb, ktoré sme čakali. Na našich miestach začali hodovať sumce. Síce menšie kusy okolo metra, ale boli nažraté do prasknutia.

Posledný deň druhej výpravy som mal tri zábery za krátky čas, ale o všetky tri ryby som prišiel v prekážkach. Nebol som na takéto niečo zvyknutý. Stalo sa mi, že som párkrát prišiel o rybu, ale tri po sebe bolo veľa. Utešoval som sa tým, že to boli opäť sumce, ale na 100 % som to vedieť nemohol. Dvakrát sa mi podarilo vykotvičkovať aspoň komplet zostavu aj s montážou, nie že by mi išlo o tú montáž, ale aspoň viem, že tam nezostala uviaznutá ryba v prekážke. Ale tretíkrát som urezal šokovku pravdepodobne na mušliach na konároch. Mám v člne vždy asi 30cm kotvu na horolezeckom lane. Hodil som ju do vody na miesto, kde som strácal ryby a ťahal zo strany na stranu. O chvíľu som ťahal z vody asi päťmetrový konár, o chvíľu ďalší a ďalší. Prišlo mi to, ako keby bol pod vodou celý strom a ja som vyťahoval jeho konáre. Trvalo to asi dve hodiny. Niektoré boli tak veľké, že som ich musel uviazať na lano a tak odtiahnuť na breh. Na jednom z nich bol dokonca môj Shock Leader aj s montážou, na ktorej bol asi 6 kg kaprík, ktorého som tam pred pár hodinami stratil. Ak by som nevyberal tie konáre, najskôr by tam uhynul. Zostal tam iba jeden konár, ktorý sa mi nepodarilo vytiahnuť, tak som okolo neho rozložil dve tyčové bójky, aby som zabránil zamotaniu šnúry do prekážky, ak by sa ryba vybrala tým smerom.

Mal som v pláne odísť v ten deň okolo obeda, ale keďže som si vyčistil miesto od prekážok, vyviezol som tam ešte prúty s tým, že zostanem do zotmenia. Po dvoch hodinách som z tohto miesta zdolal krásneho 18kg šupináča. Prvá pekná ryba tejto jesene. Bol som rád, lebo mi už chýbala dobrá zdolávačka. Musel som už odísť domov, ale o pár dní som už po práci nakladal výbavu do auta a zapínal vozík s člnom. Neponáhľal som sa, mal som pred sebou tri noci. Teplota vzduchu klesala a s ňou aj teplota vody. Na túto chvíľu som čakal. Bral som so sebou 30 kg boilies, hádam to bude stačiť.

Večer sa nič nedialo, ani jedna z cievok sa neroztočila. Ráno o štvrtej ten istý kolotoč, už by som hádam vyviezol aj so zaviazanými očami. Ľahol som si ešte spať do rozohriateho spacáka a okolo deviatej ráno ma zobudil záber. Je to asi ten najkrajší budíček, aj keď veľakrát trochu hektický. O pár minút som bol nad rybou a užíval si ďalšiu zdolávačku, aj keď vo vetre a vlnách. Bomba! 19,20 kg. Dobrý začiatok. Robíme pár fotiek a odvážam rybu na stred priehrady. Schválne nepúšťam veľké ryby pri brehu, pretože v okolí je viacero „oldschool“ rybárov, ktorí by ju videli najradšej v udiarni. Ďalšie dva dni ako cez kopirák. Darí sa mi zdolať každý deň po jednom kaprovi – 15,20 a 16,50 kg. Tri dni lovu a každý deň len jeden záber, ale od väčších rýb. Biocrab fungoval a aj Asa Foetida asi zohrala svoju úlohu.

Pár dní som musel stráviť v práci, ale Tomáš zostal a ďalší deň mi volal, že chytil kapra, ktorého som ja chytil minulý rok s hmotnosťou 22,80 kg. Teraz mal 24,60 kg. Bol som rád, že žije a že priberá. Tomáš musel taktiež večer odísť domov, ale ubehol týždeň a už sme zas vyvážali prúty. Tentokrát sme sa tam stretli spolu a do vody išlo na štart zase väčšie množstvo boilies. Chceli sme tu zostať tri noci a museli sme prechádzajúce ryby zastaviť množstvom kŕmenia. Neviem, či sme to prehnali s kŕmením, alebo tam proste tentokrát ryby neboli, ale neurobili sme ani záber.

Bol piatok a ja som musel víkend stráviť v práci, ale v pondelok a v stredu som mal voľno a bolo viac ako isté, že sa vrátim. Tomáš plánoval zostať celý budúci týždeň, tak som nemusel baliť veci. Chytali sme síce asi 50 m od seba, ale riskol som to a nechal tam výbavu a čln na vode. Bol som rád, že nemusím baliť a ušetriť si tak trikrát zborku a rozborku mojej výbavy. Bolo dobré prísť v nedeľu večer na miesto a všetko bolo pripravené. Stačilo vybrať z auta prúty a sadnúť do člna. Síce som hneď vyviezol, ale záber som veľmi nečakal, všetky doteraz prišli počas dňa. Nemýlil som sa, do polnoci opäť nič, ani celý nasledujúci deň. Až keď sa začalo stmievať, prišiel padák na pravý prút. Dlhá 15-ka. Bol som rád aj za ňu, bola bez chyby. Škoda, že musím odísť, ale o polnoci, keď som sťahoval prúty, zakŕmil som ešte 10 kg boilies, lebo zajtra večer už budem opäť tu.

Celý ďalší deň v práci trval nekonečne dlho, ale večer o ôsmej už štartujem Yamahu a vyrážam na vodu. Uvarili sme si teplý čaj a bravčový vývar so zeleninou. Bol to už taký rituál. Vývar z mäsa, zeleniny a chilli bol priam božské jedlo na chladné večery. Tomáš mal večer jednu dvanástku a ja som išiel stiahnuť prúty bez ryby. O tri hodiny budem zase sadať do člna. Po rannej vyvážke som si ako vždy ešte ľahol spať s myšlienkou, či ma zobudí moje MX-ko alebo to bude Tomáš s jeho typickým ranným pozdravom: ,,Dáme kávu?“ Zobudil ma on a dali sme raňajky a kávu.

Od večera fúkal silný vietor, a tak som si ani veľmi neprial ísť za rybou na vodu, ale vtedy sa to stalo. Nebola to žiadna zbesilá jazda, ako by sa od takejto ryby čakalo, ale swinger len dvakrát klesol dolu a potom opäť hore. Bol to skôr záber ako od malého „rockera“. V okamihu som mal oblečené prsačky a skákal do člna. Bol som od brehu asi sto metrov a šnúra smerovala nechápavo viac a viac doprava. Bol som už niekde na úrovni Tomášovho bivaku a tušil, že toto bude mať ďaleko od pohodovej zdolávačky. Ryba aj veľké vlny ma tlačili čoraz viac vpravo a vtom som zbadal Tomášovu šnúru krížom cez moju. Podarilo sa mi ju zachytiť a prehodiť ponad seba aj ponad čln. Dúfal som, že to bola šnúra z jeho pravého prútu, ale to by bolo veľmi jednoduché. Po chvíli sa ozval jeho signalizátor a pochopil som, že ryba si to namierila aj cez jeho pravý prút. Bola niekde pod člnom v hĺbke a vtom som zbadal chumáč šnúry namotanej na mojej šokovke. V tom vetre mi napadlo jediné, odrezať oba konce Tomášovej šnúry a duchaprítomne uviazať koniec, ktorý smeroval na lovné miesto o čln, aby sme ho nemuseli neskôr kotvičkovať. Doteraz neviem, ako je to možné, ale rybu som asi na trikrát pritiahol na hladinu a podobral. Nebol to žiadny dlhý boj, ale bol som rád, že to skončilo. Na breh som sa vracal s pocitom víťazstva a v člne mi ležala obrovská mohutná ryba. Prišiel som na breh a preložil som ju do prechovávacieho saku s plavákmi. Rybu vždy nechám zotaviť sa po zdolávačke, kým nachystám veci na váženie a fotenie, ale teraz som chcel hneď vedieť aspoň približnú hmotnosť. Zavesil som ju ešte na nevynulovanú váhu s vedomím, že sak má asi 2 kg a ručička preletela až cez 30. „Jooo!“ ten výkrik musel byť počuť veľmi ďaleko. Samotné váženie som neskôr nechal na Tomáša – 28,60 kg a 115cm. Bolo to niečo neskutočné a to jeseň ešte neskončila.

Len minulý večer sme začali debatu, že už by to chcelo poriadnu „mambu“, samozrejme, to bolo s nádychom humoru a teraz som mal v rukách jednu z najväčších rýb 1000ha priehrady a zrejme najväčšieho šupináča tu uloveného. Bola to veľká odmena za to, čo som tejto vode obetoval. Nemohli sme to ani poriadne zapiť, pretože som musel večer odísť domov a nasledujúce dva dni byť v práci. Tomáš zdolal večer ešte rybu niečo cez 16 kg a ďalší deň telefonát, ktorý začínal jeho typickým víťazným smiechom. „Mám ďalšiu dvacku“ – 20,5 kg. Ďalšia krásna ryba na našom konte.

Mohol som si povedať, že už stačilo, ale bol ešte príliš nízky dátum a priaznivé počasie nato, aby sme to zabalili. Vybavil som si ešte v práci voľno, aby som mohol dať ešte aspoň jednu 4-dňovú výpravu. Popravde, už ma unavovalo to rozkladanie a balenie výbavy po jednej noci. Podarilo sa mi vybaviť veci tak, aby som mohol byť od piatku večera do utorka pri vode.

Večer po práci som sa neponáhľal ako inokedy, chcel som byť doma, kým deti zaspia, aby som bol chvíľu s nimi. Už mi chýbali a aj sa mi už ťažko odchádzalo z domu, ale bola to možno posledná výprava tejto sezóny. K vode som prišiel asi o desiatej večer a už po ceste som rozmýšľal či vôbec vyveziem prúty alebo sa len v pokoji rozložím. Na viac ako jednu noc si staviam vždy dva bivaky, aby som mal ako-taký komfort na brehu. V chladnom počasí mám jeden bivak len na spanie a druhý ako kuchyňu a obývačku a v ňom trávim väčšiu časť dňa hladve ak fúka silný vietor.

Ale predsa som išiel vyviesť aspoň jeden prút, aj keď len na dve hodiny. Uložil som ho do vidličiek, a práve keď som si chcel vyzliecť prsačky, jazda. Taká silná, ako keď nám na jar zobral šnúry veľký motorový čln. Ale na vode okrem našich člnov nikto nebol. O chvíľu som mal v podberáku dlhú 15-ku. Schválne som tam položil iba sólo montáž bez kŕmenia, aby moju nástrahu ryby našli ak by boli na mieste. A boli. Po zdolaní ryby som to už nevyvážal, iba som miesto riadne dokŕmil na ráno. Po takomto úspešnom večere som čakal ďalší deň nejaké zábery, ale nič sa nekonalo. Ani ďalšie dva dni. Do pondelka sme boli úplne bez záberu, ako keby sa ryby z priehrady stratili.

Tomáš musel odísť, ale ja som bol rozhodnutý zostať. V ten deň prišla za mnou manželka s deťmi. Už tri dni fúkal dosť silný vietor a chalani si púšťali šarkana. Strávili sme spolu poobedie s tým, že z každej strany som počúval: ,,Poď už domov, už máš nachytané krásne ryby.“ Ale vedel som, že v noci má ustať vietor a ďalší deň bude úplné bezvetrie. Už veľakrát mi táto moja tvrdohlavosť priniesla rybu. Vedel som, že na štvrtý deň príde ryba, tak ako sa to stalo už viackrát. Veril som, že to ešte pípne, inak by som tam nezostal. Ako keby som to vedel, na obed prišiel záber po štyroch dňoch a ja som si v bezvetrí užil zdolávačku s ďalším veľkým silným šupináčom 22,50 kg a 103 cm. Ako keby tam čakal, kým ustane vietor, aby som ho nemusel zdolávať vo vlnách. Viac som si už priať asi nemusel. Až toto bol ten správny čas všetko zbaliť a odísť domov. Bol už november a ja som si povedal, že stačí.

Príbehy, ktoré som tu zažil, ma sem budú ťahať znovu a znovu a som v očakávaní, čo mi veľké vody nadelia v novej sezóne.

Martin Tomovič

Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.