post

Rosáky

Rosáky


Ako ich chytať a prechovávať


Nedávno som sa bol večer poprechádzať so svojím psom a pritom som sa čudoval, prečo stále niečo hľadá, ale nič som nevidel. V momente som si však uvedomil, že ešte teraz večer padla rosa a to mohlo znamenať jedno. Utekal som so psom domov a bral si hneď krabičku a svetlo a vydal sa na lov rosákov. Nie je to síce taký adrenalín, ako uloviť trojmetrovú dážďovku obrovskú (na tie sa pozrieme na záver), ale aj tak to nemusí byť jednoduché.

Čo sú vlastne rosáky? Je to obyčajná dážďovka zemná (Lumbricus terrestris), zvykne sa však nazývať aj rosák, keďže vychádza v noci za rosy von zo svojich dier. Máva približne 20-25 cm, aj keď na juhu Európy môže mať aj viac. Mňa ich lovu učil už veľmi dávno môj starký. Vzhľadom na to, že mnohí s rybárstvom často len začínajú a nemá im kto poradiť, rozhodol som sa napísať o love a prechovávaní tejto obľúbenej nástrahy, keďže rybám veľmi chutí. Dajú sa na ňu pochytať pekné mreny, kapry, úhory, ostrieže, vlastne takmer všetky naše druhy rýb. Nie je preto dobré túto nástrahu podceňovať.

Lov

Vykopávať ich zo zeme môže byť veľmi prácne a obzvlášť v lete. Práve preto je dobré počkať do tmy a na čas, kedy padne rosa. Prípadne sa vydať na večerný lov po nejakej tej letnej búrke. Dážďovky vnímajú okolité otrasy svojím telom, a preto treba našľapovať opatrne, aby ste ich nevyplašili. Rovnako sú aj veľmi citlivé na ostré osvetlenie. Niektorí „lovci“ používajú červené osvetlenie na čelovkách. Osobne nemám a ani sa pre lov dážďoviek nechystám kupovať takéto osvetlenie. Mám obyčajné biele svetlo, ktoré ale držím v ruke. Je to práve preto, lebo môžem dať svetlo trochu mimo, aby mi len mierne osvetľovalo dážďovku (a nevyplašilo ju to) a súčasne sa na ňu môžem aj pozerať. Pokiaľ je vystrčená z dierky, treba sa poriadne pozrieť, kde je voľný koniec a kde je časť tela vchádzajúci do pôdy. Ak totiž dážďovku uchopíte za voľný koniec, určite o ňu prídete. Jej vlhké telo sa vám spomedzi prstov vyšmykne a korisť sa v mžiku stiahne do bezpečia nory. Preto ju treba uchopiť čo najbližšie k diere a navyše aj dostatočne pevne. Nie zas tak pevne, aby sme jej ublížili. V tomto momente nikdy nemôžete ťahať, lebo ju takmer s istotou pretrhnete na polovicu a je po celej snahe a zbytočne aj po živočíchovi. Treba ju len držať, kým sama nepovolí alebo len skutočne mierne ju povyťahovať z boka na bok. Keď sa vám ju podarí úspešne a bez poškodenia dostať, stačí ju odložiť do krabičky s vlhkou trávou.

Prechovávanie

Samotné prechovávanie je dôležité hlavne preto, aby sme o dážďovky neprišli ešte pred rybačkou. Pokiaľ idete na ryby hneď na druhý deň, stačí im ponechať trochu vlhkej trávy alebo kyprej zeme. Ak ich prechovávate dlhšie, sú rôzne spôsoby, ako to urobiť čo najlepšie. My sme to robili vždy čo najjednoduchšie. Do vedierka sme dali kus trávy aj so zeminou, najlepšie tej, v ktorej ste zbierali dážďovky. Trávu je dobré občas na povrchu zvlhčiť. Vedierko sme vždy nechávali odokryté, a tak nehrozilo vytvorenie plesní z nedostatočne prevzdušnenej nádoby. Nikdy nedošlo k žiadnym únikom. Samotné vedierko odložíte na tmavé a chladné miesto. Najlepšie niekam do pivnice, nikdy by to nemalo byť v chladničke, kde môže byť zbytočne veľká vlhkosť, ktorá môže spôsobovať plesnivenie zeminy. Poranené dážďovky by sa nemali nikdy vracať naspäť medzi ostatné, lebo hrozí riziko nákazy.

Zaujímavosti

Dážďovky patria medzi obrúčkavce. Tvoria samostatný podrad Lumbricina, ktorá má až 6000 popísaných druhov (nie je však známy počet synoným, teda zdvojených mien, kedy je druh už popísaný a niekto ho popíše pod iným názvom). Koľko je ešte neobjavených vďaka ich skrytému spôsobu života, sa dá iba hádať. Nie všetky druhy sú však také malé, ako tie, na ktoré sme zvyknutí. Tak napríklad dážďovka obrovská (Megascolides australis) môže dorásť údajne až do dĺžky 3 metre. Väčšinou však má okolo jedného až dva metre. Nie je však extra hrubá a v obvode máva 2 cm pri celkovej hmotnosti 200 g. Jedny z najťažších červov sú zas juhoamerické, resp. ekvádorské dážďovky rodu Martiodrilus. Dorastajú „len“ do 1,5 metra, no sú o niečo hrubšie ako ich austrálske príbuzné. V tomto rode sa nachádza 9 druhov, ktoré sú veľmi hrubé a dokonca sa v anglickom preklade nazývajú aj červ, ktorý je psov. Samozrejme, rovnako ako aj iné druhy, tak tieto červy sa živia rozkladajúcimi sa rastlinnými zvyškami, hlavne lístím. Jedny z najdlhších sú však juhoafrické červy Microchaetus rappi. Tie majú dorastať až do dĺžky 6,7 m/1,5 kg (takýto jedinec mal byť objavený v roku 1967), no táto informácia nebýva všetkými plne prijímaná. Každopádne, aj keby nemala mať až takúto dĺžku, tak bežne dorastá do 2,6 m, čo je naozaj veľa. Skutočný obor v dĺžke je (Amynthas mekongianus) z juhovýchodnej Ázie, ktorý má skutočne potvrdené vedecké záznamy na 3 m na dĺžku. No a aby sme nechodili len po svete, tak najdlhšia európska dážďovka (Lumbricus badensis) má 60 cm/25-35 g a môžete ju nájsť v Čiernom lese na juhu Nemecka. Najväčší druh, aký môžete nájsť na Slovensku je pravdepodobne 30cm kriodrilus bahenný (Criodrilus laccum).

Niektoré z týchto červov by možno ocenili sumčiari. Faktom však je, že takéto červy sú pre niekoho priam nepredstaviteľné. Hádam teda pomôže aspoň trochu úvod o tom, ako loviť a prechovávať tie naše. Pretože nám môžu dopomôcť k skutočne pekným rybám.


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.