post

Radostné víťazstvo

Radostné víťazstvo


Volám sa Samo a rád by som sa podelil o tú neskutočnú rybársku eufóriu šťastia, ktorá ma ako mladého rybára postretla tento rok. Ryby chytám jeden rok a stále sa pokúšam vylepšovať si svoju rybársku techniku, či už naštudovaním si danej problematiky na internete, pozeraním CD, študovaním rybárskych časopisov, ale najviac si obzerám techniky rybárov loviacich v mojej blízkosti, nakoľko ako mladý rybár potrebujem mať pri love dozor staršieho rybára. Vždy som požiadal niekoho náhodného, kto bol práve pri vode, či môžem pri ňom chytať. Raz som si všimol rybára vo veku cca 50 rokov, ktorý pravidelne chodil na to isté lovné miesto a chytal systémom na boilies, čomu sa snažím aj ja (vek 14 rokov) pričuchnúť a napredovať v danej technike čo najlepšie. Lebo na priehrade, kam chodím, sa tejto technike veľa rybárov nevenuje a prevláda tam skôr chytanie klasicky na kŕmitko.

Slovo dalo slovo a po nesmelom zoznámení sa s boiliesákom sme začali živú rybársku diskusiu, ktorú som nevedel ani skončiť, lebo otázka nasledovala otázku, ukážka ukážku  a myslím si, že Peter, tak sa daný rybár volá, bol zo mňa dosť zaskočený. Ale držal sa statočne čo sa týkalo jeho odpovedí a vysvetľovania toho či onoho, či ukážok svojich  systémov, taktiež mi ukázal jeho tajné zbrane, čo sa týka lovu veľkých kaprov + nastraženie boilies na systém, čo poniektorí iní rybári nechcú nikomu inému ukázať, ale jemu to evidentne nerobilo žiadny problém, zakrmovanie kobrou atď. atď… Myslím si, že v ten deň bol  Peter asi aj rád, že som išiel domov, lebo ako som sa neskôr dozvedel,  je to skôr rybár samotár chytajúci v noci a moje sústavne zvedavé otázky mu nedali pri vode ani dýchať. Na moju neodbytnú žiadosť sme si teda vymenili vzájomne telefónne čísla s tým, že keď pôjde k vode, nech sa mi ozve a ja sa pokúsim, ak ma rodičia pustia, prísť za ním. Veľmi som tomu neveril, ale v kútiku duše som dúfal, že zavolá a dohodneme sa na spoločnej rybačke, čo sa aj následne stalo a stáva sa to teraz už pravidelne. Aj takto môžu vzniknúť priateľstvá od vody.

No ale poďme k tomu podstatnému, o čom som chcel pôvodne písať. Jedného dňa mi Peter zavolal, že sa konajú dorastenecké rybárske preteky na priehrade Svinica a že či by som za jeho asistencie nešiel vyskúšať rybárčinu aj z pohľadu pretekára, s čím som okamžite súhlasil, ale ešte som to musel nenápadne povedať doma rodičom. Tí mali totiž na ten deň pripravený už úplne iný program. Rodičov mám OK a keď videli môj zápal pre rybárčinu, tak po chvíli prehovárania odsúhlasili, že si Peťo v deň D môže pre mňa prísť a hor sa na preteky. Celý ostávajúci čas som chystal novučičkú tenučkú udicu s navijakom, čo mi kúpili rodičia (samozrejme, takú, ako má Peťo – ,,len novší model“). Varil som partikel, kukurku, repku, žito, konope až strynká zalamovala rukami, že z toľkého žrádla by aj kačku vykŕmila. Bol som s maminou kúpiť aj nejaké tie rybacie granulky  – no ale čo, rybačka je rybačka a ja som nechcel nechať nič na náhodu. Išiel som podľa pokynov a ako sa neskôr dozviete, vyplatilo sa.

Nastal deň D. Sadám nabalený do auta a vyrážame za mojím prvým rybárskym dobrodružstvom. Na miesto prichádzame niečo okolo 6-tej hodiny, nakoľko pretekárske čísla a sektory sa mali losovať až o 6:30 hod. Prvé, nielen moje, sklamanie, bolo hneď po vystúpení z auta, keď sme videli, že celá lúka pri hrádzi je už obsadená rybármi a veselo každý zakrmuje. Taktiež druhá strana pod horou sa už zapĺňa mladými rybármi, a tak teda ideme predčasne aj my losovať, pričom dostávame sektor neďaleko prítoku potoka medzi dvoma trsmi bujne rastúceho rákosia. Miesto vo vode sa Peťovi aj mne pozdávalo, nakoľko vďaka palachu sme nemali v blízkosti seba žiadne rušiace elementy.

Trocha sme zapracovali naprístupe k vode, nakoľko sme stáli po členky v blatisku, čo nám rybárom nemôže predsa prekážať a začal som zakrmovať hneď vedľa rákosia cca 7 m od brehu. Tam sa nám ukazovali vyhadzujúce sa kapríky, čo sa neskôr ukázalo ako správna metóda, nakoľko ako som si všimol, veľa rybárov chytalo spôsobom na ťažko. Ja som však zvolil spôsob na plávanú v blízkosti spomínaného rákosia. Samozrejme, mal som nachystanú aj lovnú udicu na ťažko,  keby plavačka zlyhávala a kapry by brali z väčšej vzdialenosti. Konečne zaznel vytúžený signál na zahájenie pretekov a ja prvýkrát nahadzujem návnadu do vody.

Do vody padá na háčiku zrnko sladkej kukuričky s jedným múčnym červíkom. Po dopade na hladinu sa plaváčik ani nevynoril a následne ťahám svojho prvého kapríka. Peťo ma pochválil a hecoval k čo najrýchlejšiemu nahodeniu, pokiaľ sú kapríci pri chuti. Opakuje sa ten istý scenár a ďalší kaprík cez 50 cm je meraný rozhodcom. Po každom zábere prikrmujem partiklom a peletkami tak, ako mi bolo poradené a ťahám z vody  kapra za kaprom a ani nestačím počítať, koľko ich vlastne mám už chytených. To nechávam na Peťovi, ktorý taktiež mapuje okolitú situáciu a na moje potešenie ryby berú ostatným súťažiacim len sporadicky, ale ja ich mám priamo pred sebou, tak sa to snažím využiť v môj prospech. Po dvoch hodinách ma už bolí ruka a o nohách ani nehovorím, nakoľko stoličku, ktorú som si priniesol na sedenie, nemám čas ani používať a slúži tak akurát na odkladanie udice počas odopínania, merania a púšťania rýb späť do vody.

Blíži sa dvanásta hodina a očakávaný výstrel je tu. Až teraz si uvedomujem, aké vedia byť rybárske preteky náročné, keď to človek berie poctivo a nečaká unudený na stoličke na náhodný záber. Ani som nestačil sledovať, aké veľké obecenstvo sa za nami zhromaždilo, lebo som mal oči upnuté len a len na plavák. Počúvam zo všetkých strán, že by som mal tieto preteky s prehľadom vyhrať, ale pokiaľ to nebude oficiálne, snažím sa mať chladnú hlavu. V skutočnosti sa mi to veľmi nedarí, pretože také niečo, ako chytiť 26 kaprov za 4 hodiny na jednu udicu som ani v najväčšom sne nečakal a rybársky adrenalín  mi chveje celým telom a Peťovo už asi vie, ako to celé dopadlo, lebo sa tajuplne usmieva popod nos.

Čas vyhodnotenia je tu a ja sa stávam oficiálnym víťazom rybárskych pretekov Svinná 2017, za čo by som sa chcel poďakovať hlavne Peťovi, že ma na takéto stretnutie mladých rybárov vôbec prihlásil a mal so mnou neskutočnú trpezlivosť a taktiež rodičom, že majú pre moju záľubu veľké pochopenie.

Preberám si pekné ceny ako parádny pohár, ktorý som v kútiku duše vždy túžil mať, kaprársky navijak, medailu, diplom, knihu, rôzne krmivá, následne  prebieha fotenie , losovanie tombole o horský bicykel, varenie gulášu + občerstvenie a po obede sa táto  neskutočne vydarená akcia pomaly, ale isto končí.

Tento článok som sa rozhodol napísať preto, lebo na takýto zážitok sa nezabúda po celý život a ešte by som chcel odkázať doma sediacim mladým rybárom –  šup šup k vode, lebo doma pri telke rybu nechytíš.

S pozdravom a Petrov zdar.


Samuel Marušinec


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.