Prekvapenie z VN Ružín

Bol záver leta. Kamarát Števo si zadovážil nový čln a pozval ma na palubu. Vedel, že mojím snom je chytiť boleňa, a preto som s jeho pozvaním neváhal ani sekundu. Skoro ráno sme všetko naložili do auta a vydali sa na vytipované miesta.

Trochu trvalo, pokiaľ sme čln nafúkli a boli plavbyschopní. Medzi rečou mi Števo povedal, že nedávno zopár metrov vedľa videl vo vode nádherného pstruha potočného a odhadoval mu veľkosť okolo 50 cm. Zavtipkoval som a odpovedal, že ak tam bude aj dnes, určite ho ulovím.  Ešte letné ostré slnko nestihlo vykuknúť spoza strmých brál a ja som si už začal vychutnávať vôňu letného rána. Len tak som sedel v člne a s nemým úžasom sledoval všetko, zatiaľ čo Števo plnou rýchlosťou pádloval do najbližšej zátoky. Bola to pre mňa premiéra, keďže z člna som ešte nelovil. Na jeho „tajnom“ mieste na otvorenej hladine sme odrazu zastavili a ukotvili čln za pomoci kameňa a horolezeckého lana. Hĺbka vody bola približne 5 metrov. I keď je to veľký risk, pripálil som si v nafukovacom člne rannú cigaretu a psychicky sa začal pripravovať na prvý náhod. Na výber sme mali tri ultra ľahké prívlačové udice. Na každej bola iná návnada a, samozrejme, každú chvíľu sme si ich striedali. Kamarát Števo stavil na lov pomocou šnúry a gumenej nástrahy. „Dobrý ťah,“ vravím si, keď vidím množstvo potopených stromov. Ja som naopak schmatol do rúk moju obľúbenú udičku dĺžky 1,8 m a záťaže 2-6 g. Ako nástrahu som použil cultivu. Veď v prvom rade mi ide predsa o bolene. Samozrejme, som na koniec montáže umiestnil ešte oceľové lanko. Človek nikdy nevie…

Prvý úlovok

Netrvalo to dlho a Števo mi hlási, že mu za gumenou nástrahou dvakrát vybehla priemerná šťuka. Snažil sa tam nahodiť ešte tisíckrát, no viac ju presvedčiť už nevedel. Presunuli sme sa k ďalšiemu potopenému stromu. A veru, vyplatilo sa. Na prvý náhod sa na konci montáže začala prevaľovať princezná. Nebola veľká, ale o to krajšia. Po uvoľnení nástrahy a zopár foto záberoch putovala bezpečne späť do vodného živla. Myslím si, že je dôležité zdôrazniť náš čisto športový zámer a to nielen na dnešnej rybačke! Cítil som, že na rad by som mal nastúpiť teraz ja. V mieste, kde sme sa nachádzali, nebolo vidieť žiadnu aktivitu boleňov. Rozhodli sme sa presunúť k chatárskym mólam. Na hladine na tomto novom mieste bolo hneď vidieť aktivitu rýb. Moja cultiva svišťala vzduchom každých 5 sekúnd. Bol som plný nedočkavosti a očakávania. Zrazu na hladine niečo zvírilo vodu a ja som konečne pocítil odpor. „Mám prvého boleňa,“ kričím na kamaráta. Keď som rybu pritiahol k člnu, zarazil som sa. Na udici mi visel jalec hlavatý. Niečo okolo 40 cm. Verte, že som vôbec nebol sklamaný. Nasledovala teda pekná fotka a ryba putovala späť do vody. Po tomto úlovku sme si dali menšiu pauzičku a rozmýšľali, kam zakotvíme s člnom. Teplota vzduchu počas celého dňa nepresiahla 23°C, no ostré slnko nás opaľovalo odrazom od hladiny. Som rád, že takto nádherný deň môžem tráviť presne takto. Po menších úvahách sme sa rozhodli skúsiť šťastie v poslednej zátoke. Voda je tam pomerne nízka na rozľahlej ploche. Do zátoky priteká pstruhový potok. Nie je čo riešiť, zdvíhame kotvu a ideme. Snáď tam sa už boleňa dočkám.

Životný úlovok

Cestou k poslednému miestu míňame ešte zopár sľubných miest. Sporadicky nahadzujeme, no bez akejkoľvek odozvy. Naše oči aspoň teší húf vyhrievajúcich sa kaprov. Dorážame na miesto. Voda je nízka, a preto opúšťame čln. Keď som sa ocitol na brehu, otvárala sa predo mnou prírodná scenéria nevyčísliteľnej hodnoty. Človeka sa vtedy zmocní pocit uspokojenia. Po krátkom kochaní nasleduje záverečný lov. Pri ústi potoka vidieť húf ostriežov a sem-tam sa mi pod nohami mihne kapitálny boleň. Kamarát Števo sa pre spestrenie rozhodol chytať ostrieže priamo v ústi potoka. Celkom sa mu darí. Ja pokračujem v love vytúženého boleňa. Tie akoby vedeli môj úmysel a zakaždým sa vyhnú mojej nástrahe. Vzdávam to. Na moju jemnú prívlačovú palicu navezujem mini gumenú nástrahu a zároveň ruším oceľové lanko. Idem aj ja ostriežovať v plytkej vode.

Pred prvým náhodom som si všimol, že asi 5 metrov od brehu sedí na dne ryba úctyhodných rozmerov. Nevedel som rozoznať, o aký druh ide. Len tak som hádal, že to môže byť jalec. V tom mi Števo oznamuje, že to je ten potočák, ktorého tu už minule zazrel a ktorého som spomínal v úvode článku. Neostáva mi nič iné, ako splniť sľub a chytiť ho. Nahadzujem gumenú nástrahu na milimetre presne k rybe. Tá nevykazuje čo i len minimálny záujem. Mením teda nástrahu a na koniec silónu putuje rotačka Mapso čierno žltého vzoru a veľkosti 1. Po prvom náhode ryba vykonala nepatrný pohyb. Akoby sa len obzrela za tým, čo popred ňou preplávalo. Počas ďalších pokusov ryba nejavila žiaden záujem. Všetci to poznáme. Už som to chcel vzdať. Nasledoval posledný náhod. Rotačka sa pomaly blížila k rybe, nasledoval prudký výpad a nekonečný bzukot brzdy na navijaku. „Je tam,“ kričím na kamoša. Pribehieha ku mne, neveriacky krúti hlavou, zapína kameru, chystá podberák. Súboj s touto rybou bol poriadne tvrdý a trval asi 20 minút. Do poslednej chvíle som sa modlil, aby niečo nepovolilo. Ryba mala ohromnú silu a mojej ultra jemnej výbave dala poriadne zabrať. Keď pstruh skončil v podberáku, neverili sme vlastným očiam. Takéto ryby vidíme akurát tak na videách z Nového Zélandu. Nechcel som ju dlho trápiť. Rýchlo som jej nameral úctyhodných 70 cm. Nasledovalo rýchle fotenie a darovanie slobody.

Pre mňa ako muškára a lovca predovšetkým pstruhov to bol životný úlovok. Najkrajší pocit bol vidieť rybu pomaly odplávať. V tej chvíli som ukončil lov, zložil udicu a plný radosti sedel na brehu, pozoroval západ slnka a užíval si pocit slasti. Vtedy som si uvedomil, že rybolov nie je len lovecká disciplína. Je to cesta vedúca k duševnému pokoju. Je to akési hľadanie uspokojenia morálnych potrieb. Je to predovšetkým láska k prírode, lebo láska k prírode je jediná láska, v ktorej sa človek nikdy nesklame.

Radovan Vrábeľ

Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.