Neprestávať veriť

Keď sa rybár nevzdá, môže ho voda pekne odmeniť

Dátum v kalendári a rúško tmy, ktoré na nás padá každým dňom skôr a skôr, je znakom kaprárskej odmlky, pokiaľ nerozmrznú naše obľúbené priehrady, rieky a jazerá. Namiesto balenia výbavy a užívania si kávy na brehoch mojich obľúbených revírov, sedím za počítačom a preklikávam fotky z minuloročnej sezóny. Pri ich prezeraní sa mi v mysli vynárajú neopísateľné momenty, ktoré som prežíval s mojimi dobrými priateľmi, a práve o tie sa chcem s vami podeliť aspoň prostredníctvom týchto pár riadkov.

Už začiatkom roku som absolvoval výjazdy na moju srdcovú vodu, kde som ako malý začínal moje brázdenie rybárskym svetom. Ten moment, keď som zdolal svoju prvú rybu na udičku od starého otca s navijakom Roen, bol ten zlomový a práve on začal celý môj doslovný fanatizmus za kaprárinou ako takou. Roky ubehli ako voda a ja pri mojich potulkách na tieto okamihy, ktoré sú pochopiteľne nezabudnuteľné, stále myslím. Keď vtom príde nesmelé prepípnutie na pravej udici a ja neváham, sekám, no a po chvíľke sa dívam na prvého kapra sezóny. Nie je to žiadny velikán, ale na zahriatie môjho kaprárskeho srdiečka stačil. Takto mi plynul čas a aj príroda sa pomaly, ale isto prebúdzala z rúška zimy do krásnej jari. Dni boli čoraz dlhšie aj kapríkom stále viac chutilo. Všetok svoj voľný čas som venoval vode či už na pár hodín alebo dní, vždy som túžil po krásnej rybe cez magickú hranicu 20 kg. Dátum v kalendári ukazoval 31. júla. To znamenalo odchod na jednu maďarskú vodu na dobu sedem dní. Nakladanie všetkých vecí sme absolvovali už deň  predtým, a tak plní eufórie sadáme do áut smer juh. Na miesto prichádzame tesne pred zotmením. Keď nerátam poruchy jedného z áut, tak cesta prebehla bez problémov. Celá voda bola relatívne voľná presne tak, ako to mám rád. Mohol som sa na nej realizovať. Po príchode sme sa rozhodli pre nižšie miesta priehrady, kde sme začali celý ten rozbaľovací kolotoč.

Zapíname sonar, ktorý nám hneď ukazuje súvisle rovné dno bez zlomov a prekážok plus dosť teplú a prehriatu vodu. Nešpekulujeme, nič tu nie je a kladieme bójku do troch metrov. Plošné kŕmenie repky plus pár kíl boilies padá na dno. Ideme na breh, slnko sa už s nami dávno rozlúčilo a hodiny ukazujú dobre cez desať večer. Bivaky a celý náš tábor staviame už potme a do toho prichádzajú komáre. No a aby toho nebolo málo, blížila sa slušná búrka. Za prudkého vetra, mušiek plus slušných bleskov vyvážame naše udice v rôznych vzdialenostiach na bahienko alebo tvrdé dno. Nádeje vkladáme do guličiek tropicfish a joint. Sadáme si pri večernej kávičke, preberáme ako, kedy a na čo príde prvý kontrakt s rybou. Noc prebiehala relatívne pokojne až na vietor, ktorý bičoval naše bivaky. Keď vtom zrazu padák na Tomášovou pravú udicu. Zdolávanie amura, ktorý atakoval hranicu jedného metra prebehlo vcelku bez problémov. Nasledovalo fotenie s rybou a gratulácie. To sme ešte nevedeli, čo nás tu čaká a neminie. Cez deň prichádza ďalší a ďalší. Všetko by bolo super, nie že by sme boli nevďační,  ale po každom amurovi nastávala výmena montáže, ktorú úplne zničil. Klip s rovnátkom a háčikom odolali zvyčajne len dvom kusom tohoto ruského torpéda. Koniec dňa prišiel rýchlo, tak rozmýšľame nad zmenou taktiky.

Kamárat zakladá ešte jednu bójku, ktorú jemne prikrmuje. Netušil však, že svätý Peťko mu nadelí sedem kusov amurov a noc, počas ktorej sa nevyspí. Nad ránom sa dvíha slušný vietor. Pokladám montáž, do toho jemne a pravidelne prikrmujem za bójku asi 20 metrov. Hmla, streda ráno, prichádza nesmelé prepípnutie, párkrát sa otočí cievka. Ja neváham, dvíham udicu a zdolávam z brehu krásneho čistého 14kg šupíka, ktorý mi vlial nádej. Stále verný taktike kŕmenia to vyvážam a pred západom slnka pokladám na dno 24mm „Jointa“. Bolo niečo cez desať hodín, keď mi môj príposluch oznamuje záber. Po pribehnutí k udici zbadám plynulú a silnú jazdu na pravú udicu. Srdce mi neskutočne bilo a adrenalín sa ma zmocňoval každým krokom k udici. Zásek, v momente si myslím, že na druhej strane som zachytil lokomotívu. Bleskovo sadáme s Tomášom do člna, motor naplno a po chvíľke sme nad rybou. Bojuje krásne, nedáva mi ani jeden meter zadarmo. Po asi štvrť hodine vidím statné telo lysca, ktorý sa prevalil na hladine. Pár výpadov a niekedy mám pocit, že ten kapor si to užíva viacej ako ja. Už keď som si myslel, že je náš, tak nasledoval ďalší výpad do hĺbky. Celé sa to skončilo po necelej polhodinke, kedy sme to už vzdávali ja aj ryba. Absolútne som si neuvedomoval, čo sa stalo. Cesta na breh bola asi nekonečná. V člne padali rôzne cifry hmotnosti. Po uložení a odpočítaní nám váha ukazuje magických 23,10 kg. Neskutočné, čo mnou vtedy prebiehalo. Nič som nevnímal, proste som len vedel, že všetky tie roky, ktoré som sníval o niečom takomto, sa práve naplnili. Ruky sa mi triasli od radosti. Ďakujem ti, svätý Peter! Po fotení  ryby a poďakovaní ju púšťam tam, kde patrí, do svojho domova. Sadáme si spolu a ja vstrebávam všetko, čo sa mi práve udialo. Je to skvelý pocit, ktorý prajem každému. Prevážam udice. Po noci nás čaká deň v znamení amurov plus jedného drobca kapríka okolo 7 kg.

Prichádza ďalšia noc a ja sa teším a som plný otázok. Idem na vodu a posielam tam čerstvé guľôčky. Užívam si noc samotnú, ale ešte pred ňou ten neopakovateľný západ slnka nad Palotasou. Toto sú tie okamihy, pre ktoré to robím. Sú to zážitky a momenty, ktoré mi nikto nikdy nevezme. Nasledujúce ráno okolo ôsmej počujem prepípnutie. Prídem bližšie a sledujem, čo sa bude diať. Swinger jemne prilepilo o udicu a pomaly sa začal odvíjať vlasec. Najprv si myslím, že je to opäť amur, a tak len pre istotu idem na vodu. Tomáš mi podáva podberák. Ubezpečujem ho, že nemusí ísť so mnou na vodu, navíjam pomaly smerom k rybe. Dostávam sa nad ňu. Pomalé výpady, pri ktorých mi berie dobrých pätnásť metrov z cievky. Som prekvapený, ale aj ďaleko od brehu a bójky som stále nevidel, čo to je. Navíjam, navíjam, dostávam sa už na olovenku, keď v tom ju zbadám. Mohutné telo lysca, to je neuveriteľné. Som zamyslený a vtedy ryba vpláva zase do hĺbky. Ukazuje mi svojou silou, že to nebude ľahké a len tak. Súboj bol neskutočný. Vlny silné a samotné zdolávanie v prudkom vetre skončilo po polhodine. Až keď som ju položil do člna zisťujem, aká je krásna. Udica mi padla z rúk a ja si sadám. Radosť, eufória toto všetko mnou prechádzalo, keď som prišiel na breh. Zobudil som Tomáša so slovami: „Poď sa pozrieť do vaničky!“ Zrýchlené dýchanie a znova to trasenie rukami bolo znakom nefalšovanej eufórie. Po odpočítaní ručička vyskočila na neskutočných 20,80 kilogramov. Dve ryby cez magických dvadsať kíl za tak krátku dobu na jednu palicu. Neskutočné momenty, ktoré sa stanú asi len raz za život.

Keď som sem cestoval so skvelou partiou, akou bezpochyby sme, vôbec by mi nenapadlo, čo ma tu čaká a čo si svätý Peťko pre mňa nachystá. Teším sa z každej ryby, nehľadím na ne ako na hmotnostné čísla, ktoré sú pre niektorých podstatné. Každý kaprár by sa mal tešiť z každej ryby. Nie všetky momenty viem vtesnať sem do týchto riadkov. Len možno na záver. Choďte za svojimi snami a budete odmenení, pretože vzdať sa vie každý a len tí trpezliví budú odmenení. Ďakujem skvelej partii: Tomášovi Ľuptákovi aj Tomášovi Kupčimu. Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stoja a pomáhajú mi posúvať sa ďalej. Ďakujem za váš čas a s pozdravom do ďalších článkov za carpanglers a orthodoxcarp Dušan Kováč.

Dušan Kováč

Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.