post

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd


K realizácii môjho sna ostávalo jediné a najdôležitejšie – povolenka. Svoju žiadosť som odosielal už v polovici júna a takmer pol roka som vyčakával, ako všetko dopadne. V napätí som očakával telefón od kamaráta, ktorý mi mal oznámiť, či mi bola pridelená hlavátková povolenka. Koncom októbra prišlo rozuzlenie a ja som sa dozvedel, že povolenku mám. Teraz mi už nič nebránilo vycestovať na svoju prvú výpravu na rieku Hron. Rozhodol som sa vyskúšať zahájenie. Vedel som, že pri vode určite nebudem sám a nájde sa viac takých nedočkavcov ako som ja. Nevedel som si však predstaviť, že by som mal čakať ešte dlhšie. Rok čakania bola dostatočne dlhá doba. Na Hrone som plánoval stráviť 4 dni, od stredy do soboty. Človek by si povedal, že tak to je už slušná šanca uloviť hlavátku. Už len aby mi prialo počasie a hlavne, aby neprišili dažde, ktoré by zdvihli hladinu vody.

Celú dobu som sledoval predpoveď počasia a stav vodných hladín na Slovensku. Nanešťastie sa naplnili moje zlé predtuchy. V nedeľu začalo silno pršať a vodná hladina sa razom vyšvihla o niekoľko desiatok centimetrov. Čo to znamená? Pohroma! Priznám sa, začal som panikáriť a termín mojej výpravy bol v ohrození. „Čo teraz?“ hovorím si. Zrušiť zarezervované ubytovanie, stornovať lístky na vlak? Alebo veriť do poslednej chvíle a dúfať, že sa počasie umúdri a do 1. 11. bude všetko v poriadku. Na tento okamih som sa pripravoval rok a ja sa len tak nevzdám. Som dosť tvrdohlavý a vsádzam na jednu kartu. Vycestujem, nech sa deje, čo sa deje. Už v pondelok som zaznamenal určitý pokles Hrona. Sú to síce iba centimetre, ale pre mňa to znamená určitú nádej a svetlo na konci tunela. Čas sa vlečie, najradšej by som už sedel vo vlaku a cestoval. Konečne streda, ráno vstávam. Rukou hľadám telefón a otváram internetový prehliadač. Na displeji sa mi zjaví stránka SHMÚ a ja s napätím čakám, čo sa dozviem. „Yes!“ skríknem. Hladina je o niekoľko centimetrov vyššia, ale to ma nedokáže zastaviť. Večer cestujem.

  1. Deň výpravy

Po niekoľkohodinovej ceste vlakom sa dostávam domov k rodičom. Požičiavam si auto a ráno o 5:00 vyrážam smer Čertovica a ďalej k Hronu. Približne o 6:30 parkujem auto pri rieke. Mám pol hodinu do začiatku lovu. Rýchlo sa obliekam do neoprénov, zostavujem prút, vyberám vhodného strímra. Teda aspoň ja si myslím, že práve TENTO bude ten pravý. Žilami mi prúdi adrenalín a ja sa už neviem dočkať momentu, kedy zabrodím do vody.

Siedma hodina odbila. Plný očakávania začínam loviť. Strímer sviští vzduchom a dopadáva na miesta, kde predpokladám, že by ryba mohla stáť. Hlavátka je však ryba tisícich hodov. Aspoň sa tak hovorí, takže ani neočakávam, že by mi zabrala hneď. Čas beží a ja mám za sebou asi 3 hodiny lovu. Výsledok? Bez kontaktu s rybou. Dokonca som žiadnu ani len nevidel.

Postupujem vodou a dostávam sa na jedno krásne miesto. Prúdnatá pláň a za pláňou to vyzerá na slušnú jamu. „To je ono,“ hovorím si. Tu musí byť. Pláň sa vôbec nezdá byť hlboká, keď však do nej zabrodím, veľmi rýchlo zisťujem, že moje želanie chytiť hlavátku rozširujem o želanie, ustáť prúd na vlastných nohách a hlavne sa nevykúpať. Prúd mi podmýva nohy, zakopávam o kamene. Pripadám si ako na prekážkovej dráhe. A to sa musím sústrediť a byť pripravený, však čo keby prišiel záber práve teraz?

Pláň mám prechytanú, ale záber neprišiel. Dostávam sa k jame. Z knižiek mám načítané, že práve na začiatku jám zvyčajne stávajú hlavátky. A väčšinou sa jedná o väčšie kusy, ktoré v jamách okupujú najlepšie lovné miesta. Posilnený touto myšlienkou nahadzujem strímra. Doslova prechytávam každý centimeter vody. A záber? Neprichádza. Mením strímre, skúšam rôzne farebné kombinácie. Neúspešne.

Človek si pri vode ani neuvedomuje, koľko je hodín. Hodinové ručičky ukazujú niečo po 14:00. V bruchu mi vyhrávajú rôzne zvuky. Na chvíľu preruším lov a odchádzam na obed. Sadám do auta a cestou hľadám nejakú reštauráciu, kde by som mohol zahnať hlad. Míňam jeden motorest. Otáčam sa a zaparkujem pred ním. V motoreste stretávam dvoch hlavatkárov a dávame sa do reči. „Tak ako chlapi, darí sa?“ pýtam sa. Úsmev od ucha k uchu nasvedčuje, že asi sa im darilo. „Jasné, každý máme zatiaľ po jednej hlavátke,“ odpovedajú mi. Chlapom gratulujem a oznamujem im, že ja som zatiaľ bez kontaktu s rybou. Chlapíci vidia, že chytám na strímra a hovoria mi: „chlapče, hlavátka potrebuje kus mäsa, my chytáme na jalca.“ Je to naozaj tak? Nedokážem posúdiť, navyše mám len muškársku výbavu, tak mi neostáva nič iné, len ostať pri svojom pláne lovu. Spoločne sme sa naobedovali a Jaro s Dušanom mi odporučili fleky, ktoré by som určite nemal vynechať. Posilnený cesnačkou a kuracím rezňom sa vydávam na cestu. Rozhodol som sa vyskúšať odporúčané miesto. Nabrodím do vody a znovu začínam chytať. Netuším koľký náhod smeruje do vody. Vidím však, že sa pomaly začína stmievať. Celý deň strávený vo vode, mám za sebou XY hodov a bez jediného záberu. „Je to drina,“ s týmito slovami končím prvý deň lovu a odchádzam na hotel. Neskutočne sa teším na večeru, teplú sprchu a trošku zaslúženého oddychu.

Po príchode na hotel dávam sušiť veci a vbehnem do sprchy. Ani si neviete predstaviť, ako po celom dni na chlade padne takáto očista vhod. Čo s načatým večerom? Rozhodol som sa, že skočím do hotelovej reštaurácie na večeru a nejaké pivko.

Po večeri sa v reštaurácii objavuje jeden pán. Je mi neskutočne povedomý. Ale odkiaľ? Mám to, dali sme sa raz spolu do reči v rybárskych potrebách, keď som si kupoval hosťovaciu lipňovú povolenku. Áno, je to on, utvrdzujem sa. Beriem pivo a idem za ním. Pozdravili sme sa a aj na ňom bolo vidieť, že sa ma snaží niekam zaradiť. „Dobrý deň, my sme sa stretli v rybárskych potrebách, keď som si tam bol kupovať hosťovačku,“ hovorím mu. „Ja som Ivo Duhan,“ predstavuje sa. „Ja som Jano Špireng,“ hovorím. Prisadol som si k nemu, dali sme sa do reči a rozhovoril som sa o mojom hlavátkovom výlete. Nakoniec mi Ivo povedal, že aj on chytá hlavátky a že točil aj jednu reportáž o love hlavátky. „Ivo, to si ty z tej reportáže Ryby Rybky Rybičky?“ pýtam sa ho. „Jasné, točil som to so Slavom Pavlem.“ A sme doma, samozrejme, že tú reportáž mám napozeranú x-krát. Svet je fakt malý. Ivo mi tiež poradil miesta, kam by som sa mal pozrieť. Hovoril som mu, že chytám na strímra a nezatváril sa veľmi pozitívne. „Vobler by bol lepší alebo nejaká guma,“ konštatuje. Ani som si neuvedomoval, koľko je hodín. Do diskusie sa zapojil aj Ivov brat, tak isto rybár telom a dušou. Porozprávali sme si rybárske historky a bolo to pre mňa akési zavŕšenie prvého dňa. Je čas ísť do postele.

  1. Deň výpravy

Ráno vyrážam na Ivove odporúčané miesta. Čo čert nechcel, scenár zo včerajška sa opakuje do bodky. Presne ako cez kopirák. Dokonca stretávam ďalšiu partiu rybárov, ktorí mi s radosťou oznamujú, že sa im zadarilo. Prajem úspech každému rybárovi, teším sa s nimi, ale zároveň ma začína žrať pocit bezradnosti. „To iba ja chytám vo vode bez rýb?“ hovorím si. Ale tak som začiatočník a o tom, že lov hlavátky nie je jednoduchý sa presviedčam každým jedným hodom.

Ďalší deň, ktorý končím bez kontaktu s rybou. Unavený sa vraciam na hotel. Tentoraz už posedenie nezvládam. Som rád, že zo sprchy padám do postele ako poleno. Uvidíme, čo prinesie tretí deň.

  1. Deň výpravy

Prebúdzam sa do jasného rána. Zatiaľ čo prvé dva dni bolo pod mrakom, a keby boli ešte mrazy, tak si človek povie, že vynikajúce hlavátkové počasie. Tak dnes mi asi ani to počasie nebude priať. Nevadí, ja sa fakt nedám ničím odradiť. Vyrážam na vodu. Prechytávam jamy, prúdy, pláne… Ryba sa neukazuje. Pomaly sa blíži obed a ja sa presúvam na iné miesto.

Cestou som sa rozhodol, že sa stavím niekam na obed. S plným bruchom sa bude chytať lepšie. Znovu míňam jedného rybára. Zastavujem pri ňom a dávame sa do reči. „Vojto? Ste to vy?“ pýtam sa. Zisťujeme, že máme spoločného kamaráta. Ponúkol som mu, že ho priblížim autom na flek, nech nemusí ísť peši. Vojto mi oznamuje, že dnes mal na prúte 3 ryby. Dve zdolal a jedna veľká mu odtrhla cely systém. Gratulujem mu k úspechu, aj keď na ňom vidím, že stratená ryba ho štve. Vojto si všimol, že chytám na strímra a poradil mi, aby som skúšal prechytávať pláne, že nie je zima a že hlavátky sú rozlezené na otvorenej vode. Všetky ryby mal dnes chytené na pláňach a vôbec nie v jamách. Ďakujem mu za radu a vysadzujem ho na mieste. Vymenili sme si telefónne čísla s tým, že si dáme vedieť, ako sme dopadli.

Slnko svieti, na oblohe nie je ani obláčik. Doslova babie leto. Čas na hlavátky? Ani náhodou. Žalúdok mi naznačuje, že by som sa mal zastaviť niekam na obed. V hlave sa mi bijú myšlienky. Hlavátka? Obed? Hlavátka? Obed? Skúste hádať, čo som si vybral? Áno, presne tak, hlavátka. Zhodou okolností prechádzam popri tej pláni, kde som začal svoj lov v prvý deň výpravy. Brzdím, blinker a už stojím na parkovisku. Pomaly vkročím do vody. Ale to počasie… Toto je na jesenné chytanie lipňov. A presne tak. Pozerám okolo seba a je vidieť, ako lipne krúžkujú na hladine a zbierajú. Tak konečne aspoň vidím rybu, aj keď nie práve tú, kvôli ktorej som prešiel toľko kilometrov.

Znovu začínam prechytávať pláň. Je tak teplo, že odkladám bundu do batohu. Som zabrodený približne v polovici rieky a dohadzujem strímra až tesne ku kraju. Nesnažím sa ho ani veľmi sťahovať a nechávam ho pracovať v prúde. Keď sa strímer dostane kolmo na moju úroveň, začínam ho pomaly priťahovať. Viete, čo je momentálne najväčší boj? Udržať psychiku v poriadku. Stále mám na mysli, že musím byť koncentrovaný. Chytám tretí deň bez záberu, keby náhodou nejaký prišiel a ja ho prepásnem kvôli nepozornosti, tak by som si to asi donekonečna vyčítal. V duchu si predstavujem, ako asi hlavátka zaberie. Tak mohutná ryba, to musí byť rana do prútu, uvažujem.

Postupujem dolu po prúde. Po 3 dňoch ma už bolia kolená, členky… a vlastne celé telo. Udržiavať rovnováhu v týchto podmienkach je fakt náročne. Asi tak 30 m odo mňa je tu tá jama. Ja však stále stojím v silnom prúde a prechytávam prúdnicu. Strímer je kolmo podo mnou. Začínam asi po 10 cm priťahovať k sebe. Prekážka?! Super, tak ešte aj zachytávam. Sekám šnúrou, ale nič sa nedeje. Tak potvrdené, ešte som aj zachytil. Snažím sa strímer vyseknúť prútom. Sekám a… „Prekážka“ sa dáva do pohybu. Čo sa deje? Som mimo, ale po chvíli zisťujem, že som nezachytil, ale napálil som hlavátku. Pod nohou sa mi podvrtol balvan, o ktorý som bol opretý. Len tak-tak som udržal balans. „Mááám juu,“ kričím od radosti.

Hlavátka vymotáva šnúru z navijaku a ja ju nemôžem ani zastaviť. Srdce mi búši v krku, adrenalín mi zalieva celé telo. Doťahujem brzdu navijaku skoro na maximum. Navijak spieva tým najkrajším tónom, ktorý má rád každý. Ale nie v tejto situácii. Brzda navijaku je takmer dotiahnutá a hlavátka si odvíja šnúru, ako keby necítila žiadny odpor. Skúšam sa oprieť do prútu, ale ryba mi nedáva žiadnu šancu. Pokúšam sa bežať za ňou po prúde. Prichádza ďalšie zakopnutie, strácam stabilitu a strácam napnutú šnúru s rybou. Len tak-tak, že som sa neokúpal. Rýchlo dotiahnem šnúru. Cítim, že kráľovná je stále na druhej strane a do súboja dáva všetko.

Zrazu šnúra povolila a ja si uvedomujem, že som o kráľovnú prišiel. Bijú sa vo mne zmiešané pocity. Po 3 dňoch lovu mám konečne záber, ale rybu som aj tak nezdolal. Čo som urobil zle? Ako som sa mal zachovať? Tieto otázky sa mi točia hlavou. A ja na ne nepoznám odpoveď. Vychádzam na breh a sadám si na jeden kameň. Ruky sa mi klepú, srdce mi bije ako zvon. Mám problém vytočiť telefónne číslo. Volám môjmu najvernejšiemu fanúšikovi – mojej manželke. „Prišiel som o ňu,“ hovorím jej do telefónu. „Neboj príde ďalšia,“ hovorí Majka.

Keď sme spolu dohovorili, ešte asi 15 minút som sedel na tom balvane a nebol som schopný ničoho. Ešte stále vo mne prúdil adrenalín. Pomaly, ale fakt veľmi pomaly som sa začal dostávať do normálu… Až teraz si uvedomujem, čo sa stalo. Áno, kvôli tomuto som sa rok pripravoval, rok som čítal knižky, študoval hlavátky. A teraz to konečne prišlo. Hoci som rybu nezdolal, dokázal som sám sebe, že kráľovnú je možné dostať aj na strímer. Možno to je náročnejšie a ťažšie, ale nie je to nemožné. To, čo sa mi pred pár minútami podarilo, sa niekomu nemusí podariť ani za celý život. A ja mám to šťastie, že mi svätý Peter doprial tento zážitok. Nakoniec som aj zabudol, že som bol hladný a ostal som chytať až do večera, žiaľ neúspešne.

  1. Deň lovu

Ráno som sa musel pobaliť a od-ubytovať. Rozhodol som sa, že ešte na pár hodín skočím k vode. Tentoraz bolo ešte teplejšie ako včera. Keď mám byť úprimný, hlavou som dnes nebol pripravený, stále som si premietal včerajšok a rozmýšľal som nad tým, čo som mal urobiť lepšie. Asi po 3 hodinách som to zabalil a vyrazil domov.

Ak by som mal zhodnotiť svoju prvú hlavátkovú výpravu, hodnotím ju ako úspešnú. Aj keď sa mi nakoniec rybu nepodarilo zdolať, ale dostal som ju na prút. Dostal som ju na vlastnoručne vyrobený strímer. Na tú dávku adrenalínu, ktorá mi prúdila žilami nikdy v živote nezabudnem. Teraz už na 100 % chápem, prečo je hlavátka tak magická. S muškárskym prútom v ruke som zažil mnoho krásnych chvíľ pri vode, chytil som nádherné ryby, krásne bojovné mreny, kapra, zubáče, sumca… Ale kráľovná na prúte toto všetko preskočila a dopriala mi najkrajší rybársky zážitok v živote. Nikdy na to nezabudnem. Teraz bola silnejšia ona, ale ja dúfam, že keď ju ešte raz stretnem, budem sa môcť pozrieť na ňu zblízka.

Keď budete čítať tieto riadky, ja budem zrejme na ďalšej výprave. Tak aj touto cestou by som chcel čitateľov poprosiť, aby mi držali palce v splnení si rybárskeho sna. Určite sa aj o zážitky z ďalšej výpravy rád podelím. Petrov zdar.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.