post

Mara – láska naša

Mara – láska naša


Keď ide o rybačku, dokážem vstať skôr, ako zabzučí mobil. Sú tri hodiny ráno a ja sa pokúšam očistiť predné sklo na aute. Obloha je jasná, teplomer ukazuje osem stupňov. Cestou od Ružomberka rozmýšľam, či som niečo nezabudol. A predsa som zabudol fotoaparát, pretože môj obstarožný mobil nerobí kvalitné obrázky. Kamarát Dodo už pripravuje čln. Na čiapke má nasadenú čelovku. Je akýsi rozladený, lebo ako vysvitlo, má doma tichú domácnosť. Manželke sľúbil, že po návrate z rybačky vymaľuje kuchyňu.

Na Liptovskú Maru sme prišli o pol siedmej. Privítali sme sa s vodou a pozdravili ju úklonom: „Ahoj, láska naša!“ Ako dobre, že naši predkovia vybudovali v sedemdesiatych rokoch minulého storočia toto skvostné dielo, ktoré dostalo meno po jednej zo zatopených obcí, po ktorej zostala iba veža gotického kostola. Určite ani netušili, že sa stane vyhľadávaným miestom mnohých vyznávačov remesla rybárskeho.

Bola ešte tma, ale za pomoci bateriek sme sa šťastne nalodili. Nachytali sme malých ostriežikov a o pár minút po siedmej sme sa tichou hladinou pomaly plavili asi štyristo metrov od brehu. Na miesto, kde nás vždy čakajú prekrásne ostrieže a niekedy zaberie aj pekný jalec. Na háčik som napichol ostrieža a nahodil pár metrov od člna. Po dopade na dno som pomaly poťahoval a po chvíli som mal pocit akoby som zachytil o dno. Držal som v ľavej ruke mierne napnutý vlasec, keď som zacítil slabé potiahnutie. Zasekol som a hneď som vedel, že na palici je čosi väčšie. Brzda navijaka začala spievať, špička prúta sa vpichla do hladiny a mne sa podstatne zrýchlil tep. Bol som však pokojný, lebo pred rybačkou si brzdu vždy dôkladne nastavím a verím mojej udici už vo veku čerstvej dôchodkyne. Dodo sa na sedačke obrátil a zahlásil: „To si tú brzdu nevieš poriadne naštelovať, keď s tebou cvičí polkilový ostriež?“ „Kamarát,“ odpovedal som mu, „ja cítim niečo väčšie, určite nad tri kilá.“ Dodo pozrel na prehnutý prút a už aj hľadal v člne podberák. Ryba sa po niekoľkých minútach odlepila od dna a ja som ju pomaly dvíhal k loďke. Nechcel som veriť vlastným očiam čo za kusisko sa objavilo tesne pod hladinou. Dodo vypustil z ruky kruhový podberáčik, kľakol si na dno a kričal na mňa, aby som rybu nepustil.

Veľký zubáč sa ešte nevzdával, pleskol chvostom a pomaly mieril ku dnu. To už brzda navijaka začala byť silnejšia ako samotná ryba. Obrátil som ju a pomaly stúpala k hladine. Väčší podberák sme nemali a tak Dodo vzal do ruky to malé nič, zašermoval ním ako keby chytal motýle a nasadil rybe podberák na hlavu ako psovi náhubok. Pravú ruku položil pod brucho a ťahal ju do člna. O chvíľu už obaja ležali na dne člna. Na dne bol vlastne iba Dodo, lebo ryba sa zmietala v jeho náručí. Aj som ľutoval, že som si zabudol fotoaparát. To by bol záber hodný na titulnú stranu rybárskych časopisov! Prstami som prešiel po tele ryby a vtedy som si uvedomil, akú krásu nám darovala naša Mara. Pomerne malý háčik bol zapichnutý v bočnej stene tlamy.

Nuž, mali sme šťastie, ktoré nám dožičila matka príroda. Asi sa jej páčila naša výdrž, naše neraz skrehnuté ruky i nohy, premočené odevy, veľakrát ťažké boje s vlnami pod majestátnymi kopcami v pozadí. Ani my sme nechceli byť nezdvorilí a unavený zubáč putoval späť do vody našej milovanej priehrady.

Ale možno je niekto zvedavý na úlovok. Stál za to. Bol to zubáč veľkoústy, dlhý 87 cm a vážil 8550 g.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.