post

Lov snov

Lov snov


Aké ťažké je skončiť, keď ryby berú ako na bežiacom páse


Tečúce vody sú na jar síce nevyspytateľné, ale tento rok sa ich oplatilo vyskúšať. Preskočili  sme totiž  zo zimy, bez jari, rovno do leta a ryby sa rozbehli, ako keby tušili, že sa už skutočnej rybačky nevieme dočkať. Kanál Váhu sme navštívili úplne náhodou a milo nás prekvapil nevídanou aktivitou takmer všetkých druhov rýb. Aj takých, ktoré sme vôbec nečakali.

Šokujúci bol rovno úvod. Do rýchlo prúdiacej vody sme nahádzali postupne v košíkoch takmer kilogram vnadiacej zmesi, ktorú sme sa rozhodli prvý raz otestovať práve tu. Vďaka obrovskému košíku to netrvalo dlho, a tak sme už o pár minút mohli pridať aj nadväzec s háčikom a nástrahou, ktorú tvorili tri kostné larvy.

Krátko po nahodení prišiel záber ako z ríše snov. Nesmelé potiahnutie špičky vystriedal do sekundy plynulý ťah, ktorý pokračoval až do rozbehu cievky. Našťastie bola mierne povolená. Ryba začala odvíjať prvé centimetre vlasca skôr, ako nasledoval zásek. Stačilo prút len zľahka pridvihnúť a odolávať ťahu neznámeho protivníka násobeného silou prúdu. Toto určite nikto z nás neočakával. Keď to vytiahneme z vody budeme tomu hovoriť prvá náhodná ryba a tvrdiť, že keď sa šťastie unaví… Nádherne stavaný kaprí lysec sa nám prvý raz ukázal len na sekundu, pár metrov od brehu a opäť zmizol ku dnu. Nečakaný súboj s trojkilovou rybou dokonale preveril celý systém a všetky uzlíky na ňom. Našťastie nič nepovolilo a ryba skončila najskôr v podberáku a potom opäť vo vode.

O tom, že to nebude dnes jediná a ani náhodná ryba sme sa mali možnosť presvedčiť v nasledujúcich dvoch hodinách lovu. Odštartovala rybačka snov. Z vody sme vyťahovali na striedačku nádherné exempláre nosáľov a pleskáčov. Potom sa na naše lovne miesto nasťahovali dvoj- až trojkilové kapríky a keď sa unavili, vystriedali ich dúhaky. Naša skúšobná vnadiaca zmes fungovala na všetky druhy rýb rovnako. Po hodine lovu sa ryby začali zaujímavo striedať a brať vskutku nevyspytateľne. Typický záber kapra charakteristický súvislým ťahom špičky bol zakaždým predzvesťou urputného a dlhého zdolávania s možnosťou, že zvíťazí súper. Občas sa to aj stalo, najmä ak sme boli pri záseku netrpezliví a nepočkali sme si na ten správny moment. Pleskáče, ktoré svojimi rozmermi už konkurovali miestnym „lopatám“, sa po vyťukanom zábere a záseku okamžite presúvali k hladine. Svoje mohutné telo napli v prúde ako plachtu, čím podstatne zvyšovali odpor pri zdolávaní. Pstruhy dosahujúce takmer kilogram hmotnosti skákali na živú nástrahu znenazdajky a počas zdolávania robili prudké výpady v celom stĺpci vody. Nádherne nosaté nosále sa vôbec nedali zahanbiť a typickými mykavými pohybmi do strán sa neraz dostali z háčika ešte pred podberákom.

Ťahali sme z vody rybu za rybou a nikto z nás ani len netušil, aká bude tá ďalšia. Keď takto berú ryby, nedá sa skončiť. Naše pôvodne plánované dve hodiny lovu sme pretiahli na štyri a nie a nie skončiť. Ryby stále brali, ako na bežiacom páse a my sme netrpezlivo čakali, čo ďalšie ešte skončí na háčiku. Záver lovu si urobili ryby samé. Zrazu prestali brať a bolo vymaľované. Pred nami bola len cesta domov plná rozprávania o neuveriteľnej aktivite miestnych rýb. Už vtedy v aute sme vedeli, že sa na toto miesto musíme vrátiť a overiť si, či to bola len náhoda, alebo zaúčinkovala nová vnadiaca zmes, alebo sa to pritrafilo tak akosi všetko naraz, z každého rožka troška. A k tomu, samozrejme, plus povestná dávka rybárskeho šťastia.

Vydržali sme celé dva dni. Keď priatelia nemohli ani potom, vrátil som sa k vode sám. Takmer ani netiekla. Hladina klesla o viac ako meter a ja som netušil, čo ma čaká. Urobil som presne to isté ako pred dvomi dňami a začal chytať. Do vody padol po košíkoch kilogram vnadiacej zmesi Ultra Carp. Naviazal som háčik a nahodil presne na zakŕmené miesto. Aby som mal chvíľu pokoj a mohol si dočítať správy v telefóne, na háčik som dal tri zrnká kukurice, ktoré minule nefungovali.

Na prvý záber som čakal takmer pol hodinu, ale stál za to. Udicu takmer vytrhlo zo stojana a keby sa mi nepodarilo uvoľniť klip na cievke, ktorým som si nastavil vzdialenosť, asi by som prišiel o rybu okamžite. Takto som jej dal šancu, aby odvinula približne päťdesiat metrov vlasca a až potom sa mi ju podarilo zastaviť. V mierne prúdiacej vode som mal akú-takú šancu aspoň ju dostať bližšie. Ryba sa však vydala po prúde a ja som mal prvý raz vo svojej rybárskej kariére možnosť uvidieť dno cievky. Prvý raz sa otočila až vo vzdialenosti necelých sto metrov od miesta záberu. Neskutočný súboj by sa skomplikoval, keby pokračovala v trase dole vodou. Na moje prekvapenie sa otočila a vyrazila proti prúdu rieky. Navinul som celý vymotaný vlasec naspäť na cievku a pritvrdil, ako sa len so šestnástkou vlascom a jemnou feedrovou udicou dalo. Veľmi sa teda nedalo. Mierne som dotiahol zadnú rýchlobrzdu a čakal, čo ryba urobí. V jednom momente sa dostala síce až na moju úroveň, ale keď si to uvedomila, nasmerovala kormidlo opäť po prúde a mne začal z cievky miznúť vlasec ako posledný jarný sneh v tomto roku. Bol som znovu na začiatku. Uplynula dobrá pol hodina naťahovania a jediné, čo som si prial, bolo uvidieť, čo za torpédo to mám na prúte. Uzlíky na koncovom systéme bol môj ďalší problém. Neostávalo mi iné, než čakať dokedy ten ťah vydržia. Držali poctivo ešte celú druhú polhodinku a nepovolili ani potom. Po hodine ma už boleli obe ruky, v ktorých som striedavo držal prút a len čakal, čo si ryba vymyslí. Po hodine som nevedel, čo urobiť. Ryba zaparkovala päťdesiat metrov pod mojím stanoviskom a tvárila sa, že oddychuje. Čakali sme teda obaja. Potom majstri v elektrárni asi päť kilometrov proti prúdu nakopli turbíny, voda začala stúpať a moju rybu silný prúd odniesol až na koniec sveta. Skôr, ako som si všimol, že cievka je prázdna frnkol mi koniec vlasca v poslednom očku a zmizol na hladine. Ako správny rybár bez náhradného silónu som sa iba tíško zbalil a vytratil sa z miesta činu tak, aby ma nikto nevidel. V aute som si cestou domov celý čas len opakoval. „Nedalo sa s tým nič urobiť, ber to ako daň, za predchádzajúci lov snov“.


Slavomír Pavle


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.