post

Kráľovná – moja posadnutosť

Kráľovná – moja posadnutosť


Október sa prehupol do svojej druhej polovice a magický dátum 1.11. sa blíži. Už ho je cítiť vo vzduchu. A to doslova. Príroda sa prezlieka do svojich jesenných šiat, ranné teploty sa nevyšplhajú ani k 10-tim stupňom a pri rannom pohľade z okna sa mi hmla a chlad dostáva pod kožu. V duchu počítam, koľko dní musím ešte vydržať, aby som konečne vyrazil. Pripadám si ako malé dieťa, ktorému rodičia vysvetľujú, koľkokrát sa musí ešte vyspať, aby boli Vianoce.

Áno, na zahájenie hlavátkovej sezóny čakám ako na Vianoce. A poviem vám, že čakanie mi pripadá ako večnosť, hoci trvá rok. Pre mňa to však znamená rok študovania, čítania, prípravy, zisťovania informácií a mnoho ďalších aspektov. Ale nepredbiehajme, ku všetkému sa dostaneme postupne.

Prečo práve hlavátky?

Hlavátky som obdivoval už ako malý chlapec. Ocinov kamarát je rybár telom a dušou, a práve jeho otec bol veľmi dobrým hlavatkárom. Keď sme boli u nich na návšteve, sedel som s týmto dedkom na lavičke pri rybníku a s otvorenou pusou som počúval všetky jeho príbehy, o ktorých mi rozprával. Hltal som každé slovo a bolo mi ľúto, že sa taká situácia asi nikdy nezopakuje. V tej dobe, keď chytával, boli vody plné rýb, na riekach nestáli žiadne priehrady, elektrárne… Na druhú stranu, človek nemal vybavenie, aké máme k dispozícii dnes. Ale to už odbočujem od témy. Vždy som si predstavoval, ako aj ja raz budem chytať kráľovné našich vôd a budem dúfať, že budem aspoň z časti tak úspešný, ako tento dedko.

Realizácia sna

Všetko začalo niekedy pred rokom. Sedel som v práci, mal som obedovú prestávku a popri tom som surfoval na internete a sledoval som na youtube videá. Zhodou okolnosti som objavil video „hlavátky 2015“, neváhal som ani chvíľu a s nadšením som ho otvoril. Týchto zostrihaných 5 minút lovu vo mne znovu oživilo túžbu chytiť kráľovnú našich vôd. V hlave mi blysol jeden nápad, a to napísať Mirovi – autorovi videa a opýtať sa ho na pár rád, ako sa vôbec k hlavátkam dostať. Dodnes si myslím, že som mal neskutočné šťastie. Miro mi odpísal, bol veľmi otvorený a nemal problém mi prezradiť, kde konkrétne hlavátky chytal, aké nástrahy použil a podobne. Ja som srdcom muškár, inú výbavu ako muškársku ani nemám a okamžite ma fascinovala predstava uloviť hlavátku na strímrový prút. S Mirom som si vymenil desiatky mailov, niekedy som sa až obával, že ho mojimi otázkami budem otravovať. Našťastie sa to nestalo. Váhal som stále však s jednou otázkou. Opýtať sa Mira a poprosiť ho, či by ma niekedy vzal so sebou na ryby. Aby som videl lov v akcii. Za opýtanie predsa nič nedám. O hlavátkároch sa hovorí, že sú špecifickí rybári a istým spôsobom vlci samotári, ktorí sa neradi podelia o akékoľvek rady. Žeby prezradili konkrétne lovné miesta? To je neprípustné!

Ja som mal šťastie, že som narazil práve na Mira a nemal najmenší problém ma zobrať na výpravu. Na to, aby som sa pokúsil zohnať povolenku, už nebol čas, žiadosti o vydanie hlavátkovej povolenky boli už dávno odoslané a schválené. To ma však neodradilo a bol som rád, že sa lovu zúčastním aspoň ako divák.

Deň „D“

Po ôsmich hodinách vo vlaku som konečne dorazil do cieľa. Miro ma čakal na stanici a spoločne sme sa presunuli na hotel. Síce som bol unavený z cestovania, ale adrenalín, ktorý mi prúdil v žilách, mi nedovolil poriadne spať. Konečne zazvonil budík, mal som pocit ako keby som len žmurkol a už znovu vstávam. Nedočkavý, plný očakávania som sa ráno rýchlo obliekol a vyrazili sme k vode. Keď sme prišli k Váhu, ostali sme trošku šokovaní. Stav vody prevyšoval optimálny stav. Čo sa dá robiť? Zbabelci zalezú a ozajstní fanatici sa dajú do boja so silami živlu.

Ráno bol neskutočný mráz, ortuť teplomera ukazovala -15°C. Mirovi mrzli očká na prúte a mne mrzli mihalnice a chlpy v nose. Miro nahadzoval, vobler svišťal vzduchom x-krát. Ale kontakt s rybou neprichádzal. Naozaj to vyzerá tak, že hlavátka je ryba tisícich hodov. Zimu som prestal pociťovať a plný očakávania som sledoval pohyb Mirovho vobleru a dúfal som, že príde aspoň jeden záber. Okolo obeda sa trošku oteplilo. Mráz nebol taký silný, ale zato začalo snežiť. Padali neskutočne veľké vločky, všetko vyzeralo ako v najkrajšej vianočnej rozprávke. Avšak šťastný koniec v podobe ulovenej hlavátky neprichádzal. Počas dňa sme prešli mnoho kilometrov vody, Miro poslal stovky hodov, ale ostali sme bez záberu.

Niekto by povedal, že výprava bola neúspešná. Dokonca aj Miro ju tak hodnotil. Pre mňa to však bol neopakovateľný zážitok, niečo, čo som zažil prvýkrát v živote. Lov hlavátky ma doslova pohltil a kráľovná, hoci som ju ani len nevidel, sa stala mojou posadnutosťou. Ďalší deň som sa musel vrátiť domov, Mirovi som za všetko poďakoval a povedal som mu, že už teraz sa teším na ďalšiu výpravu, ktorú spolu podnikneme. Tentokrát však už aj s mojou povolenkou. Celú cestu domov som si v hlave preberal včerajší deň. V hlave mi behali otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Bola tam? Prečo nezabrala? Však sme mali aj „hlavátkové počasie“. Aj v tomto je kráľovná tak majestátna. Nie každý má tu česť a šťastie ju uloviť, ja však dúfam a verím, že nebudem patriť medzi túto skupinu rybárov.

„Šťastie praje pripraveným a prax robí majstra“

Tento slogan som si osvojil a povedal si, že urobím všetko preto, aby som bol na ďalšiu sezónu pripravený. A prax? Prax sa zvýši každou jednou vychádzkou. Stanovil som si, že žiadnym neúspechom sa nedám odradiť. Veď nie nadarmo platí, že trpezlivosť ruže prináša. Po príchode domov som začal zháňať všetky dostupné knihy, články a v neposlednom rade videá. Od môjho kamaráta Honzu som si požičal knižku „Hlavátka, ryba môjho života“ od pána Hužvíka. Pán Hužvík je autorom knižky a zmapoval v nej celý svoj život, ktorý zasvätil halvátkam. Honza ju dostal ako darček a ja som sa tešil, ako tento poklad prečítam. Knihu som doslova zhltol za jeden večer. Ako som sa blížil ku koncu, bolo mi ľúto, že kniha nemá nejaké pokračovanie. Každopádne každému odporúčam prečítať. Ďalším knižným skvostom, ktorý sa mi podarilo zohnať, bola kniha od pána Ivašku, azda jedného z najlepších hlavatkárov, ktorý na Slovensku žil. Kniha bola písaná veľmi odborne a pán Ivaška v nej zosumarizoval všetky svoje poznatky o love, chove a rozmnožovaní našej medenej kráľovnej. Aj v tejto knihe som hltal každý jeden riadok. Dovolím si tvrdiť, že sa stala mojou pomyslenou hlavátkarskou bibliou. Veľmi ma zaujalo rozmnožovanie. Na internete som dohľadal, že umelý chov hlavátky je v Martine, kde sa miestna organizácia snaží každý rok o rozmnožovanie našej najväčšej lososovitej ryby. Nedalo mi to, zdvihol som telefón a zavolal som priamo do martinskej organizácie. Predstavil som sa im a v stručnosti som popísal, ako ma hlavátky zaujali, že študujem všetky možné a dostupné informácie a že mám práve rozčítanú knihu od pána Ivašku. Od člena organizácie som sa dozvedel, že chovajú hlavátky v rybníkoch, ktoré navrhoval ešte pán Ivaška. To je bomba, hovorím si. Neváhal som ani chvíľku a hneď som sa opýtal, či sa môžem prísť pozrieť do Martina na rybníky. Veľmi ma potešila odpoveď. Vraj s tým nie je žiadny problém, stačí sa dopredu dohodnúť a radi ma prevedú areálom. Po telefonáte pribudla do môjho zápisníku ďalšia poznámka, „navštíviť a zúčastniť sa neresu hlavátok v Martine“.  Žiaľ, v tomto roku mi to už nevyšlo, ale na jar v roku 2018 túto návštevu zrealizujem.

V mojom hlavátkovom ošiali som spoznal cez internet ďalších nadšencov, ktorí hlavátky lovia, konkrétne som sa snažil nadviazať spojenie s ľuďmi, čo ich chytajú na strímer. Takže znovu známy postup. Prehľadával som videá a narazil som na jedno, kde bola zdolaná 98cm ryba na muškársku výbavu. Oslovil som autora videa – Miša Kuboša. Znovu som mal šťastie a natrafil som na ochotného chlapíka, ktorý mi vysvetlil a poradil, akú muškársku výbavu na lov hlavátky potrebujem. Nezaobídem sa bez kvalitného, silného prútu, navijaku a, samozrejme, šnúry, ktorá bude vhodná na prút. Hádam 3 mesiace som hľadal prút, ktorý by vyhovoval mojim predstavám. Nakoniec som poprosil o pomoc s výberom kamaráta Davida. David je akýmsi mojím muškárskym mentorom a vo veľa veciach si nechám poradiť. Predsa viac ako 20-ročné skúsenosti spravia svoje.

Obľubujem prúty so strednou akciou, preto som hľadal prút, čo by spĺňal túto moju predstavu. Zhodli sme sa, že ideálnym riešením by mohol byť prút od firmy Scott a model Tidal (AFTMA 8 a dĺžka 9 stop). Mám už dva prúty od tejto firmy a som s nimi veľmi spokojný. Rozhodnuté. Chcem ho. A nastalo obdobie šetrenia. Nesmiem zabudnúť na rodinu. Niekedy som už aj ľutoval moju manželku Majku, keď hádam deň čo deň počúvala o hlavátkach, o knižkách, článkoch. Bonusom bolo, keď už aj ona pozerala so mnou videá. Áno, nieže by ju to nejako obzvlášť bavilo, ale podporovala ma v ceste za mojím snom. Rok sa prehupol do svojej druhej polovice. To je ešte času, poviete si. Áno, máte pravdu. Ja som však nezaháľal a už v júni som odoslal žiadosť o hlavátkovú povolenku. Keď píšem tieto riadky, je druhá polovica októbra a stále neviem, či bola schválená. Zasadnutie výboru je naplánované na posledný októbrový týždeň. Ja však verím, že bude schválená. Chýba už len tak málo a zároveň je to tá najdôležitejšia vec – povolenka.

Vráťme sa však k prípravám. Bol jún, pstruhová sezóna vrcholila, takisto na kaprových vodách ryby hýrili aktivitou. Ja som sa však rozhodol, že pomaly začnem viazať strímre. Ale aké? Aké vzory? Prírodné? Aké materiály použiť? Z mojich jednoduchých otázok boli hodiny strávené pri pive s Honzom a preberali sme všetky možné varianty strímrov, ktoré by som si mohol uviazať. A nesmiem zabudnúť na Miša, s ním som komunikoval cez internet a veľmi ochotne mi poradil s každou mojou zvedavou otázkou. Blížil sa jeden z júnových víkendov. Úplne som zabudol na to, že mám narodeniny. Hovorím Majke, že zajtra idem viazať strímre, aby som mal zásobu. „Neostáva mi už veľa času,“ podotkol som. Majka zakrútila hlavou, pretočila očami a konštatovala: „Však máš ešte skoro pol roka. Nevieš, aký je zajtra deň?“ pýta sa ma. „Však víkend,“ odpovedám. „Ty máš narodeniny,“ odsekla Majka. Tu som si uvedomil, že hlavátky, príprava a všetko okolo nich ma doslova pohltili. Asi je čas na chvíľku povoliť z tempa.

Narodeninový deň a ďalší krok bližšie k svojmu snu

Rýb a viazania už bolo dosť. Hovorím si, že tento deň fakt nebudem píliť uši. Ráno som sa prebudil a moja polovička už pobehovala po byte. „Tu sa niečo chystá“, pomyslím si. Tradičná gratulácia? Nie tak úplne. Rýchlo listujem vo svojej pamäti, čo som si prial. Klasika, najviac ma potešia doplnky výbavy, pozerám na Majku, ale nič také podozrivé nevidím. Gratulácia je za mnou a moja ženuška mi podáva obálku. „Jééé to bude nejaké vtipné prianie“ hovorím si. Rozliepam obálku a ostávam ako obarený. Pretieram oči. Najradšej by som v tej chvíli sám seba uštipol, aby som si overil, či to nie je iba sen. V obálke som si našiel poukaz na môjho vybraného Tidala. Pocit šťastia sa mi valí do tela. Ani teraz nedokážem popísať, ako som sa cítil. Tento darček ma naozaj dojal. Hneď v pondelok som utekal do obchodu, aby si prút objednal čo najskôr. Pri tej príležitosti som si dokúpil veľké háky a prírodný materiál – islandskú ovcu, z ktorej sa mi veľmi dobre viažu strímre. Prút dorazil za pár dní. Kamarát Honza mi k nemu naladil vhodný navijak a šnúry. Konečne som si ho mohol otestovať na vode.

Test prútu dopadol na výbornú. Podarilo sa mi chytiť pár jalcov a jedného zubáča, ryby neboli veľké, ale o to viac ma potešilo, že som ich na tom silnom prúte výborne cítil. Hneď som si predstavil, ako bude pracovať, keď sa mi podarí chytiť nejakú hlavátku. Ale na to si musím ešte počkať.

Čas letel, krabičky so strímrami sa plnili. Konečne som sa dočkal, je 2. polovica októbra a mne už ostáva len pár dní do magického dátumu 1.11. Ako som už spomínal na začiatku, čakajú ma predčasné Vianoce. Nervozita stúpa, ale ja som si 100% istý, že som pripravený. Počas roka, som urobil všetko preto, aby som získal čo najviac teoretických informácií, urobil som všetko preto, aby som si naviazal dostatok strímrov. Či svoje poznatky premením na úspech? To sa ukáže v priebehu novembra a decembra. Nemám veľké oči, každá výprava bude pre mňa skúsenosť a aj v prípade, že sa mi hlavátku nepodarí uloviť, budem považovať výpravu za úspešnú. Človek sa učí celý život a ja verím, že pri hlavátkach to platí niekoľkonásobne. Ale ja sa nevzdám.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.