post

Kde sa stala chyba?

Kde sa stala chyba?


Etika zrejme nie je vlastná každému


V minulosti som zvykol písať inštruktážne a informatívne články rozoberajúce konkrétne časti lovu sumca. S odstupom času som začal premýšľať aj nad negatívnou stránkou takýchto článkov. Rada je mocná „zbraň“ a táto „zbraň“ sa dostáva aj do rúk a myslí skupiny tiežrybárov, ktorí ju zneužijú vo svoj prospech na úkor rýb. Samozrejme, ak článok dopomôže začínajúcim lovcom k prvým úspechom a ak si daný rybár zoberie k srdcu aj rady ohľadom zaobchádzania s úlovkami a pochopí zákony zachovania druhu, je to dobrá cesta k pozitívnej zmene.

Čo ma priviedlo k takýmto úvahám, či k samotnej podstate týchto riadkov? Asi je to sled udalostí a zmenšujúci sa stav dravcov v našich vodách. Slovenské rieky sa stali tvrdo skúšaným miestom, kde samotná osádka sumcov musí bojovať o holú existenciu a prežitie. Nájazdy akože-športových lovcov z celého Slovenska, ktorých viac ako zážitok z lovu zaujíma najmä kvalita a množstvo mäsa, ktoré si odvezú domov. Ďalším problémom pre sumce a iné dravé ryby sú v poslednom období aj časté stavebné práce na priehradách a s nimi spojené bezohľadné kolísanie hladiny riek. Počas týchto prác je hladina vody napríklad na VN Kráľová spustená o 2-3 metre, čo má za následok klesanie vody aj na úseku Váhu č.3. Čo sa stane, ak voda v rieke Váh klesne behom pár hodín o 2 metre a najmä ak je to v jarnom, teda reprodukčnom období? Obrovské množstvo ikier, plôdika či malých rýb postupne hynú v kalužiach z bahna, čo zostali po klesajúcej vode. Stáva sa, že takto rybári prichádzajú o celé generácie v budúcnosti lovených rýb. O zbytok sa postarajú určité typy lovcov, ktorí sa zameriavajú najmä na obohatenie sa o sumčie mäso.

Na slovenských riekach, priehradách a štrkoviskách každoročne padne pod nôž značné množstvo sumcov. Tu nejde o metrové ryby, ktoré môžu z času načas spestriť jedálniček každému rybárovi. Ide o ryby, ktorým trvalo desaťročia dorásť na kapitálne rozmery. Ide o ryby, ktoré každý rok vrhnú obrovské množstvo ikier a mlieča. Ide o ryby, ktoré mnohí z vás vrátane mňa už ulovili a vrátili im život a slobodu. Ide o sumce, ktorých dĺžka sa pohybuje okolo dvoch metrov a ktoré spestrujú a robia z niektorých našich tokov skutočný raj pre lovca sumcov.

Brehy našich riek však navštevuje aj sorta ľudí, ktorí, povedzme to slušne – zmýšľajú ináč, poprípade myslieť nemajú čím. Zhodou okolností sú práve títo ľudia obdarení značnou dávkou šťasteny na úkor zdravého úsudku. Ľudovo povedané – rozumu ani za mak, zato šťastia vyše hlavy. Valná väčšina kapitálnych sumcov ulovených na celom Slovensku končí svoj dlhý život práve stretom s týmito ľuďmi. Tieto typy však majú väčšinou nespočet voľného času a finančných prostriedkov. Svoj čas teda trávia, bohužiaľ, decimovaním rybej osádky. Povedzme si narovinu, aj hlupák, ktorý strávi pri vode také kvantum času, niečo uloví. Horšie je, ak sa rokmi hlupák vyzbrojí akými-takými skúsenosťami, stáva sa „de iure“ sumčiarom, ale „de facto“ ostáva hlupákom, ktorý nepochopil, že ak chce ryby loviť aj v budúcnosti, treba predovšetkým matečné ryby vracať vode. Najmä ak ide o druh , ktorý sa poväčšine do vôd nevysádza. Nehovoriac o tom, že keď takáto ryba pláva v rieke 30 možno 40 rokov, musí každý už z morálneho pohľadu uznať, že si zaslúži byť šetrne pustená späť do rieky. Nakoľko morálka, či už svetská, alebo rybárska, je u tejto skupiny lovcov pojem neznámy, tak sa z ich úlovkov stala iba kopa mäsa, čo nasýti ich pažravé bruchá. Hlupák hlupákom ostane a po ňom len mŕtva voda bez prítomnosti kapitálnych dravcov. Fotky sumcov vyváľaných na štrku sú nemým svedectvom prazvláštnej inteligencie tejto sorty rybárov. Inteligencie, kde každý odborník v bielom plášti zajasá nad novým druhom psychickej poruchy či anomálie zvanej úplná absencia šedej kôry mozgovej. Myslenie týchto typov však asi nezmení nič a ani môj článok.

V skratke sme si teda predstavili, s akými tiež-rybármi máme spoločného jedného koníčka, jednu vášeň, jeden životný štýl. Počas každej sezóny sa ku mne dostávajú stále nové a nové správy o ulovených sumcoch z našich riek a priehrad, nakoľko je však väčšina zabitá, tieto správy ma vonkoncom nenadchýnajú. Naopak, je mi úprimne ľúto, že tieto ryby zabrali práve takýmto jedincom. Viac-menej som iné od týchto ľudí ani nečakal a môžeme len dúfať, že podobné šťastie ich viackrát už nestretne. Nie som sebec, teším sa z úlovkov iných, ale nie z úlovkov, keď kapitálne ryby a to či už sumce, alebo iné druhy, končia pod nožom bezcitnosti a chamtivosti.

Kde sa stala chyba? Samozrejme, za znižujúcim sa stavom dravých rýb je aj stúpajúci počet lovcov. Zaujímavé je aj to, že aj napriek tomu, že čim ďalej, tým viac rybárov svoje úlovky vracia vode, dravcov je stále menej. Problémom je to, že sa vytratila samotná podstata úspechu tak, ako to bolo kedysi. Boli časy, keď lovec musel mať hlboké znalosti o životnom režime sumca meniacom sa podľa ročných období, fázy mesiaca, tlaku, či teploty vody. Dnes, v dobe techniky, kedy sa vie kadejaký amatér majúci zopár eur navyše vyzbrojiť najdrahším sonarom a sumca si jednoducho nájsť a vyklepať von, je to už úplne o inom. Čo na tom, že o jeho nástrahu nemá ryba záujem, dá sa aj podseknúť.  Zákon, ktorý zakazuje používanie sonaru, je, povedzme si pravdu, nedotiahnutý a vinu nie je možné dokázať, keďže nie je problém pred príchodom RS sonar vypnúť. Riešenie je zákaz lovu z člna, lenže to obmedzí aj tú slušnú skupinu ľudí. Je to ťažko riešiteľný problém, problém, ktorý je v mentalite našich rybárov. Jedno je však isté, čím viac rybárov bude mať prístup k modernej technike, tým menej dravcov v našich vodách zostane. Sám používam na svojich výpravách čln, ale vždy len k vyvážke, poprípade pri zmene miesta. Nikdy z člna nelovím, pretože prioritou pre mňa je položiť nástrahu tam, kde podľa svojich skúseností očakávam, že bude sumec loviť, či prechádzať. Lov, kde by som sumca hľadal sonarom, by ma nenapĺňal.  

V konečnom dôsledku podstatné zostáva to, ako lov končí. Či vrátením úlovku vode, alebo nie. Či už  niekto loví z brehu alebo vábením, etika  je len vecou uhla pohľadu. Viem, že akákoľvek osveta je márna, keď narazí na pevný múr. Viem však aj to, že mnoho lovcov už začína chápať pojem „vrátenie úlovku“ a nevidí v tom nijaký problém. Ba práve naopak, nachádza v tom potešenie, potešenie väčšie ako pri konzumácii 40-ročného sumčieho mäsa. Čoraz viac lovcov svoje úlovky vracia späť a čo je podstatné, najmä úlovky veľkých a kapitálnych rýb. Časom raz príde deň, keď na kvalitnú rybačku s nádejou na životný úlovok už nebude treba vycestovať za hranice vlasti a tieto šance budú aj u nás na Slovensku rovnako veľké ako hocikde inde v Európe.


Juraj Banič


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.