post

Kapor očami vedcov

Kapor očami vedcov


Kapra lovili a jedli už rímske légie


Pôvod kapra

Kapor obyčajný (Cyprinus carpio, Linnaeus (1758)) je jedným z prvých rybích druhov, ktoré boli úplne domestikované už pred storočiami. Prapredok kapra pochádzal pravdepodobne z oblasti dnešného Kaspického mora na konci posledného obdobia treťohôr, odkiaľ sa od štvrtohôr postupne rozšíril na západ až do povodia Dunaja a na východ do kontinentálnej Ázie. Súčasný areál prirodzeného rozšírenia kapra je tak rozštiepený na západnú oblasť (úmorie Kaspického a Čierneho mora) a východnú oblasť (východná a juhovýchodná Ázia). V týchto oblastiach tiež staršia ichtyologická literatúra rozlišovala dva základné poddruhy kapra: C. carpio carpio v Európe a C. carpio haematopterus v Ázii a populáciu ázijského poddruhu ďalej delila na stredoázijské a juho/juhovýchodoázijské. Odlišnosť európskeho a ázijského taxónu (skupina konkrétnych organizmov v rovnakom systémovom zaradení, pozn. redakcie) neskôr potvrdili výsledky rozsiahlych populačných genetických štúdií na prelome 20. a 21. storočia. Súčasní ichtyológovia dnes už hovoria o dvoch samostatných druhoch, európskom kaprovi obyčajnom C. carpio a ázijskom C. rubrofuscus.

Domestikácia a prvé plemená

Chov kapra v Číne sa datuje prinajmenšom do 5. st. pred naším letopočtom, ale domestikácia začala omnoho neskôr. Počiatky domestikácie v Európe sa vzťahujú k Rímskej ríši v 1. st. nášho letopočtu, kedy rímske légie na Dunaji, podľa najpravdepodobnejšej teórie doloženej množstvom historických bádaní a archeologických nálezov, prevzali zvyk loviť a jesť kapra od podunajských kmeňov. Rimania tiež najskôr začali kapra chovať v umelých nádržiach a to hlavne v provinciách ako jeden z potravinových zdrojov. So vznikom kresťanstva a stavbou kláštorov sa potom chov rýb, a hlavne kapra ako dôležitého zdroja pôstnych jedál, rozšíril po celej Európe. Pôvodné európske plemená boli vyšľachtené z divokého dunajského kapra, tzv. sazana (obr.1) a neskôr boli introdukované (vysadené, pozn. redakcie) na ďalšie kontinenty. Prvé plemená vznikali z miestnych populácií (krajových rázov) adaptovaných na miestne podmienky. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. storočia boli hlavné plemená štandardizované podľa tvaru tela a ošupenia. Plemená vysokochrbté, plemená obdĺžnikového rámca a plemená nízkotelé rozlišujeme dodnes, rovnako ako plemená šupinaté a lysé. Profesionál, ktorému prešli pod rukami na rešátku (sito na preberanie menších rýb alebo plôdika, pozn. redakcie) stovky a stovky generačných rýb, rozozná napríklad podľa začervenaných párových plutiev ešte tiež plemená s pôvodom odvodeným od ázijského divokého kapra (odtiaľ ono „haematopterus“) alebo podľa striebristého nádychu šupín mariánskolázeňského kapra šupinatého. Ale k presnému rozlíšeniu plemennej príslušnosti, rovnako ako k určeniu pôvodu a rodičovstva sú potrebné molekulárne genetické analýzy. Aby sme pre ne získali vzorky, nemusíme rybu zabíjať a pokiaľ nepotrebujeme stanoviť polymorfné proteínové krvné markery, nemusíme rybám ani odoberať vzorky krvi. Stačí nám sterilne odobraný odstrižok plutvy a to ide jednak rýchlo, jednak to rybu nijako významne nestresuje.

21 plemien kapra

Pravdepodobne prvým plemenom kapra v Európe bol vysokotelý lysý aischgrundský kapor, vyšľachtený v Bavorsku pred viac ako 300 rokmi.   
Na konci dvadsiatych rokov 20. st. bol tiež dovezený do Japonska, kde dal vzniknúť lysým fenotypom (súhrn všetkých viditeľných znakov a vlastností jedinca, pozn. redakcie) japonských koi kaprov, ktoré sa od tej doby označujú termínom „doitsu“ – nemecký. Jeho názov je dnes chráneným zemepisným označením pre kapra chovaného v rybničnej oblasti okolo rieky Aisch, ktorú prechádzame po diaľnici smerom na Norimberg. Ako čisté plemeno totiž okolo roku 1956 zanikol, ale jeho gény prežívajú v niektorých nemeckých, českých, maďarských a izraelských plemenách, ktoré vznikli na jeho báze. To bol napokon osud väčšiny pôvodných regionálnych kaprích plemien, napríklad haličského z historickej oblasti Haliče, franského alebo lužického kapra z Nemecka, třeboňského lysca, lnářského modráka, telčského modráka, pohořelického šedáka a ďalších celkom 21 plemien a krajových rázov kapra, popísaných na našom území ešte v tridsiatych rokoch 20. st.

Odlišnosti kapra

Ako sa líši dnešný chovaný kapor od svojho divokého predka? V priebehu dvoch tisícok rokov chovu kapra v zajatí, resp. jeho postupnej domestikácie došlo k posunu niektorých biologických charakteristík chovaných foriem kapra. Súčasné plemená trávia viac rastlinnej potravy a majú preto o 15-25 % dlhšie črevo než ich divoký predok. Obývajú iný habitat (biotop, pozn. redakcie) a v rybničnej polykultúre nepotrebujú tak pohotovo mobilizovať energetické rezervy a reagovať na vonkajšie ohrozenie, ako v pôvodnom riečnom prostredí. Majú preto menšiu prednú komoru vzduchového mechúra, takmer o 20 % menej červených krviniek, svalovinu menej pretkanú cievami a tiež menej glykogénu v pečeni. U domestikovaného kapra došlo rovnako k posunu teplotného optima pre reprodukciu z 15-18°C v pôvodom riečnom prostredí na 19-21°C u chovaných populácií. Za ďalší rys domestikácie môžeme považovať vyštepenie recesívnych genotypov (súbor všetkých génov, ktoré sú vložené do zárodku organizmu a ktoré podmieňujú konkrétne vlastnosti určitého jedinca, pozn. redakcie) ošupenia, tvaru plutiev a hlavne sfarbenia, ktoré by sa v prírode pre svoju nápadnosť mohli stať terčom predátorov a mali nízku šancu na prežitie. Farebné fenotypy (napríklad zlatý, modrý, albinotický) boli zaznamenané v priebehu domestikácie nie len u kapra, ale u väčšiny hospodársky významných rýb lososovitých, ostatných kaprovitých, sumcovitých, sumčekovitých, ostňoplutvých a ďalších. Chov farebných mutácií a ich ďalšie šľachtenie sa stalo základom chovu okrasných rýb spolu s už spomenutým japonským kaprom koi („nishiki-goi“).

Šupináč alebo lysec?

Ošupenie u všetkých kaprov riadia dva gény, z ktorých jeden je nadradený, riadi formu prejavu druhého génu a na ich kombinácii závisí, či vznikne šupináč, lysec, riadkový lysec alebo hladký kapor. Tieto gény majú tiež negatívny pleiotropný vplyv (pleiotropný efekt má gén alebo pár génov s viacerými fenotypovými prejavmi, pozn. redakcie), teda negatívne pôsobia na radu fyziologických vlastností ako je dýchanie, počet červených krviniek a množstva hemoglobínu v krvi, intenzita metabolizmu či imunologická reaktivita. To má bezprostredný dopad na úžitkové vlastnosti akými sú rast, prežitie pri kyslíkovom deficite alebo odolnosť voči chorobám. Je možné si tak zostaviť zostupnú radu, podľa ktorej najlepšie rastie a je najodolnejší šupinatý kapor, potom lysec, potom riadkový lysec a na chvoste pomyselného pelotónu je práve kapor hladký. Genotyp ošupenia riadkového lysca a hladkého kapra navyše obsahuje alelu N (dedičný základ znaku organizmu, pozn. redakcie) a pokiaľ krížením takýchto jedincov vznikne homozygot (jedinecktorý vznikol splynutím dvoch pohlavných buniek obsahujúcich pre daný znak rovnaké gény, pozn. redakcie), uhynie, lebo alela N v homozytonej konštitúcii je letálna (smrtiaca, pozn. redakcie). To bolo tiež dôvodom k rozhodnutiu podniku Štátne rybárstvo vyraďovať od päťdesiatych rokov 20. st  riadkové lysce a hladké kapry z plemenitby. Mohlo by sa preto zdať, že pre rybárov by bolo najziskovejšie chovať iba šupinatého kapra, ale trhy západnej Európy majú radšej lyscov a o niečo lepšie za nich platia. To nie je nič nové, všimol si to už pred viac ako 120 rokmi Josef Šusta a vyšľachtil preto třeboňského lysca, ktorý sa potom dostal aj na ochrannú známku.

Trendy v šľachtení kapra

Súčasné svetové produkčné populácie kapra vznikli z oboch pôvodných foriem, tj. európskej aj ázijskej, z ich vzájomných krížencov aj zo spätného kríženia nasledovanej hromadnou selekciou. Podľa zvyklostí danej krajiny alebo v rámci daného šľachtiteľského programu chovatelia využívajú miestne populácie kapra (napríklad rodinné farmy v Nemecku, či Rakúsku) alebo čisté plemená (napríklad v Chorvátsku plemeno Našice, v Srbsku Poljana, v Rumunsku Fresinet, v Česku pohořelický lysec, telčský lysec, maďarský lysec M2 alebo třeboňský kapor šupinatý). Pokiaľ šľachtiteľské programy existujú, sú väčšinou zamerané na programy hybridizačné: používa sa niekoľko vysoko úžitkových hybridov, ktoré chovatelia nakupujú zo špecializovaných línií a chovov buď vo forme rozplávaného alebo rýchleného plôdika, menej už K1 alebo násad K2 alebo chovajú rodičovské plemená a úžitkové F1 hybridy sami produkujú. Príkladom môže byť izraelský hybrid Dor 70 x Našice, maďarský lysý hybrid Szarvas 215 alebo šupinaté hybridy Szarvas P31 a P34, v Česku napríklad šupinatý hybrid maránskolázeňského a ropšínského kapra alebo hybrid pohořelického lysca a maďarského lysca M2. Tento trend prináša zvýšené percento prežitia plôdika, vyšší prírastok hmotnosti, lepšie využitie predkladaného krmiva a zvýšenie nešpecifickej odolnosti proti chorobám, v poslednej dobe hlavne voči koi herpesviróze (KHV).
Na druhej strane, pokiaľ sa zavádzanie veľkého počtu línií a krížencov do prevádzkových podmienok vymkne kontrole, napríklad nedôslednou evidenciou pri strate značky a ponechaní ryby v chove, atď., môže dôjsť k znehodnoteniu chovných húfov. Rovnako dôležité ako vývoj šľachtiteľského programu, je preto udržiavanie pôvodných plemien a populácií v čo najväčšej šírke genetickej premenlivosti. Takéto plemená a populácie sú označované ako genetické zdroje a rôzne národné programy dotujú ich chovy v živých génových bankách a uchovávanie zárodočných kmeňových buniek a spermií v kryobankách. 

Vývoj najnovších metód molekulárnej genetiky tiež umožňuje pokrok v selekčných programoch, napríklad spresnením určovania dedičnosti významných úžitkových vlastností, využitím nepriamej selekcie neinvazívnou metódou za účelom zvyšovania jedlého podielu, zisťovanie vplyvov obsahu a zloženia tuku a jeho distribúcie na prežitie rýb v priebehu prvého komorovania alebo hľadania špecifických genetických markerov vyššej odolnosti rýb voči KHV, prípadne ďalším chorobám. Od výsledku tohto výskumu si sľubujeme posunutie vedomostí o možnostiach využitia selekcie u viac úžitkových znakov.      


prof. Ing. Martin Flajšhans, Dr.rer.agr.

Fakulta rybárstva a ochrany vôd, Juhočeské výskumné centrum akvakultúry a biodiverzity hydrocenóz, Juhočeská univerzita v Českých Budějoviciach, Česká republika.


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *