post

Extrémny feeder 5

Extrémny feeder 5


Na malých vodách


Obvykle sa hovorí: „Malé vody – malé ryby, veľké vody – veľké ryby.“ Ale uisťujem vás, že v mnohých prípadoch to nie je pravda. Je veľa malých vôd, ktoré ukrývajú veľké tajomstvá. Bývajú to vody staré, ktoré sa nedajú vypustiť, zloviť a v podstate nikto nevie, čo v nich je. Často sú v nich premnožené karasy, ktoré znemožňujú lov iných rýb a rybári sem preto veľmi nechodia a keď, tak len na nástražné rybky. Ale to neznamená, že tam nie je nič iné.

Poznám pár takých vôd a nie sú to len staré tône a slepé ramená, sú to aj menšie riečky. Často tam nájdete popadané stromy a v lete je to ako v skutočnej džungli. Žihľava, lipkavec, bodliaky, husté, takmer nepreniknuteľné krovie a k tomu mraky krvilačných komárov. Nie je ľahké sa sem dostať ani loviť, ale je tu božský pokoj, pretože sa sem len málokto vydá. Občas to niekto skúsi, nie že nie. Lenže po pár neúspechoch to väčšinou vzdá. Táto voda nie je pre každého a nič nedá zadarmo. Všetko je tu tvrdo vykúpené drinou, bezhraničnou trpezlivosťou a vaším časom…

Rieka Morava si kedysi dávno, než ju spútali do kamenných brehov a napriamili jej tok, tiekla pokojne lužnými lesmi a vetvila sa do všelijakých slepých ramien. Bola tu hojnosť rýb všetkých druhov. Na jar sa v pravidelných záplavách rozlievala do krajiny. Napájala rôzne tône, vznikali a zanikali slepé ramená, ale hneď ako vzal jej osud do svojich rúk človek, bol koniec. Väčšina vôd napájaných Moravou zmizla. Zostali len hlbšie vody, no aj tie pomaly, ale isto umierajú. Už to nebude dlho trvať a nezostane z nich nič. Len pár z nich má šťastie. Napájajú ich spodné vody, ale aj tak je len otázkou času, kedy ich úplne zaplnia sedimenty.

Na niektorých týchto vodách rybári hospodária, na iných to už vzdali. Nie sú prostriedky na ich odbahnenie a nevyplatí sa tam hospodáriť. Zostalo tam len pár rybiek a žaby. Tie šťastnejšie vody stále píšu svoje osudy a majú svoje tajomstvá. Vedú k ním cestičky zarastené, kľukaté a to je ich spása. Len máloktorý rybár je ochotný šliapať poriadny kus s výstrojou na chrbte a nechať svojho plechového miláčika niekde bez dozoru v lese. Radšej majú svoje autá na očiach. Preto pri vode, kam občas chodím, prakticky nestretávam nikoho a to mi čas od času viac než vyhovuje.  

Toto staré rameno pamätá mnohé. Má za sebou dni hojnosti aj skazy. Niekoľkokrát sa spamätalo z krutej zimy, v ktorej padlo mnoho rýb. Staré vŕby aj jelše ležia na mnohých miestach krížom cez seba a všade je vo vode mnoho vetiev. Pre rybárov peklo, pre ryby raj. O tejto vode som sa kedysi dávno dopočul od starého rybára. Už nežije, ale než umrel, prezradil mi toto tajomstvo. Rozprával o bucľatých kaproch, obrovských lieňoch a sumcoch tak zanietene, že mi to nedalo a šiel som sa tam pozrieť. Táto voda je v zozname revírov, ale keď som sa pýtal miestnych, ako to tam vyzerá, len mávli rukou. O túto vodu sa nikto nestará. Mostík cez lesnú úžľabinu vzal dávno za svoje a vlastne sa tam teraz nedá dostať. 

To znelo dobre. Len ide o to, či už táto voda nie je vypytliačená. Uvidíme. Nechám auto v obci a šliapem skoro päť kilometrov k vode. Idem len tak na ľahko s malým batohom, jedlom a ďalekohľadom. Bude to prvé zoznámenie. Dostať sa k vode nie je ľahké. Brehy zarastené a popadané stromy. Hotová džungľa. Horko-ťažko hľadám miesta, kde by sa dalo nahodiť. Voda je tmavá, ale čistá. Palicou skúšam, kde je koľko vody. Páči sa mi niekoľko miest a som nadšený, pretože nikde nezaznamenávam ľudskú stopu a navyše zisťujem prítomnosť rýb. Bublinky, pohybujúce sa stonky vodných rastlín a dokonca aj hlasné sŕknutie nejakej ryby pod brehom v tráve. Prieskumom vody trávim viac než pol dňa a veľmi sa mi páči. Nebude to v žiadnom prípade ľahké, ale je rozhodnuté. Hneď ako budem mať trochu viac času, som tu!

Doma snovám plány, akým spôsobom sa dostať tunajším rybám na kobylku. Váham medzi plávanou a feedrovými prútmi.

Nakoniec víťazí silný feeder pred plávanou, pretože keď tam zaseknem rybu, budem ju proste musieť držať. V tej spleti jej nemôžem povoliť ani o centimeter viac, než bude nutné. Vezmem si dva silné, krátke prúty a navijaky s vlascami, ktoré už nie sú pre feeder úplne typické. Budú to dvadsaťosmičky s náväzcami z pevnej pletenky.

Viem, že na týchto vodách najlepšie fungujú také nástrahy, ako sú rosáky, červy a mäkká kukurica, ale pokiaľ tu bude veľa drobotiny, bude to problém. Vezmem so sebou preto aj nejaké pelety a rýchlorozpustné boilies, čo je vlastne taká guľatá peleta. Chvíľu trvá, než si upravím miesto na brehu. Všetko robím rýchlo, ale bez zbytočného hluku. Som tu od skorého rána a poriadne ma zmáčala rosa. Dúfam, že ma slniečko rýchlo osuší.

Pod silnú vŕbovú vetvu trčiacu ďaleko nad vodou hodím dve hrste kukurice s červami, trochou peliet a za kŕmením tam hneď pošlem svoju nástrahu: dve zrnká kukurice nastražené mimo háčik. Druhý prút prestrčím medzi žihľavami a trávou trošku vpravo a na háčik nasúkam rosáka. Nahodím len kúsok od brehu. Možno ju nájde nejaký lienik. Uvidíme. Mám nahodené a pozorujem, ako voda aj brehy okolo mňa ožívajú. Vtáky už dávno spustili svoj koncert, ale ako mizne rosa, všade je množstvo všelijakého hmyzu. Šidielka a vážky lietajú nad hladinou a na nej sa preháňajú korčuliarky. Do vody ticho vkĺzla užovka a mieri k opačnému brehu. Po batohu sa mi prechádza nejaký kovovo sfarbený chrobák. V slnku sa blyští ako drahokam. Bude to nejaký zlatohlávok. Zdá sa, že ho zaujala kvapka šťavy z kukurice. Chcem sa k nemu zohnúť, ale musím rýchlo chytiť prút, ktorý letí do vody. Niečo chytilo moju dážďovku. Rýchlo prút uchopím a držím. Brzda je dosť utiahnutá a ryba ju nepretočí. Vyvádza však ako divá. Som nesmierne zvedavý, čo je tu mojím prvým úlovkom. Bude to kaprík, lieň alebo väčší karas? Ani jedno, ani druhé. Do podberáku vkĺzne poriadny jalec hlavatý. Tak toho by som tu nečakal. 

   

Sotva ho pustím, mám záber na kukuricu. Zmocnil sa jej pekný karas striebristý. Bol to celkom opatrný záber, ale poctivý. Karasom kukurica chutí. Už ich mám päť. Pokiaľ budem chcieť kapríka, musím niečo zmeniť. Prichádza teda na rad iná nástraha. Gulička rozpustného boilies. Nahodím ju kúsoček stranou od kukurice. Na záber čakám viac než hodinu, ale ten kapor za to rozhodne stál. Bolo zvláštne, že na rosáka som mal potom už len dva zábery. Jeden karas a jeden lienik. Prisudzujem to miestu, kde ležala, pretože tam bolo dosť bahna. Ten deň dostanem ešte jedného pekného kapríka a to je všetko, pretože musím pomýšľať na návrat. Je to dlhá cesta. V každom prípade sa sem ešte vrátim, pretože verím, že táto voda má potenciál.

Dnes som silu svojho náradia ocenil len dvakrát, avšak v nasledujúcich dňoch som si za dobrú voľbu priamo blahoželal. Na jednom z dobrých miest, kde sa vodné rastlinstvo spojilo so zradnou spadnutou vetvou jelše, som zasekol krásneho kapra, ktorému do osemdesiatich centimetrov chýbali len dva. S bežným náčiním by som tu bol úplne bez šance a aj tak to bolo len s odretými ušami.

Malé vody nemusia byť len o malých rybách a hlavne tie veľmi zarastené s množstvom prekážok skrývajú mnohé tajomstvá. Odhaliť ich nie je len tak, ale ten čas, ktorý takým vodám venujete, sa rozhodne vyplatí. Neľutujem kilometre našliapané peši a tiež si miesto, kam chodím, nechám pre seba, pretože keď niečo, čo viete vy, vie aj niekto iný, prestane to byť tajomstvom…


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.