post

Dve slnká nad riekou

Dve slnká nad riekou


Rieku Nitru na svojom viac ako 170-kilometrovom toku  už oddávna navštevujú rybári, pretože v jej vodách plávali vždy pekné  ryby. Volá sa tak isto ako starobylé mesto, ktoré vyrástlo priamo na jej brehu. V minulosti sme sem s kamarátom radi chodievali, najmä oddýchnuť si od ruchu mesta.

Každá rieka má svoje začiatky a konce, ale aj miesta uprostred, v ktorých ešte akýmsi zázrakom unikla fabrikám, ktoré sú svojou prítomnosťou nie veľmi prajné pre vodné živočíchy. Vtedy sa tam zdržujú krásne ryby, ktoré iba čakajú na to, aby sme ich dostali nielen na háčik, ale vzápätí vrátili vode.

Pred viacerými rokmi sme sa pred východom slnka vydali po brehu riečky až k sútoku s oveľa menšou riečkou Radošinka, kde chodia oddychovať trofejné ryby. Nakopali sme červíkov, ktorým sme sa tešili viac ako úlovkom. Za tými budú jalce skákať ako divé, radovali sme sa.

Keď sme sa dostali k rieke cez vysokú trávu, mokrí ako myši, nahodili sme pod hustými kríkmi a jelšami. Naše sny o krásnej rybačke sa vyplnili. Jalce, karasy, plotice a malé šťuky sa len tak mihali okolo návnad. Húfne vyliezali spoza vodných rastlín a kriakov rastúcich vo vode, neohrdli lákavými návnadami a veľa z nich skončilo na háčikoch. Boli sme tomu radi a súčasne aj prekvapení, kde sa tu berú také húfy rýb. Pretože niektorí kolegovia nás odradzovali tým, že Nitra začala byť na ryby skúpa. Vraj tu domáci z okolitých dedín chytajú ryby do sietí, dokonca aj elektrickým prúdom. Boli sme radi, že sa tieto informácie nezakladali na pravde. Rieka bolo plná života, najmä pri obci Lužianky, ktoré sú povestné tým, že skoro každý obyvateľ je vyznávačom rybárskeho remesla.

Dobrý pocit a radosť z rybačky podčiarklo slnko, ktoré sa vygúľalo spoza Zobora a cez hustú vrbinu osvietilo breh. Už sme aj pomaly zabudli, akú krásu možno vidieť v jedno slnečné letné ráno. Hádam ani nerobím dobre, že opisujem tento utešený kútik pri rieke, kde je rybačka taká vášnivá, kde je všetko divé ako vo výpravných filmoch.

Po rokoch sme sa vrátili na tieto miesta, aby sme znova zažili krásne ráno s úspešnou rybačkou. Neveril som vlastným očiam! Samotná rieka vtesnaná rukou vodohospodára do predpísaného tvaru, zakutá betónovými dlaždicami. Porast a stromy z brehov odstránené, všetka tráva doslova vypálená asi od nejakého postreku. A hneď vedľa nové opachy montážnych hál, kde sa budú vyrábať autá. Slnko svietilo priamo na vodu, z ktorej ryby radšej odplávali po toku oveľa ďalej, pretože stratili svoje prirodzené úkryty, v ktorých mali svoje pokojné miesta na prežitie. To už nesvietilo to nádherné slnko, pred ktorým sa dalo skryť v hustých porastoch. Bolo to iné slnko než pred rokmi. Bolo ubíjajúce a nebolo pred ním úniku.

Áno, priatelia, iba my ľudia svojimi nešetrnými zásahmi do prírody ničíme všetko živé a krásne, čo tu bolo odjakživa. Určite to vidíte aj vy v okolí svojich lovných miest, ktoré sa menia na vysušené planiny. A riečky a rieky so zabetónovanými brehmi, alebo malými elektrárňami prichyľujú menej rýb ako v minulosti, kedy príroda nebola vtesnaná do neprirodzených korýt.

Vždy skoro ráno, keď sa vám nelení vybrať k vode, pokúste sa ešte nájsť také krásne miesta, ako sme našli my pri Nitre pred niekoľkými rokmi. Tam, kde sa nepozeráme iba na ulovené kapitálne ryby, ale kde zažijeme pokoj a pohodu, kde ešte prevláda krásna a nepoškvrnená príroda. Ale, treba sa nám ponáhľať…


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.