post

Revírovanie pre rok 2020

Revírovanie pre rok 2020


Ako prví zverejňujeme informácie, ktoré očakávajú rybári na celom Slovensku. Teraz v upravenom formáte – jednoduchšom a viac dostupnom.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

V našom bezplatnom mesačníku – Online Rybičkách sme hneď 1. januára zverejnili dokument Rybárske revíry SR 2020. Autorom bolo priamo Ministerstvo životného prostredia. Samotný obsah bol však pre väčšinu z nás rybárov nedostupný. Dôvodom bol formát dokumentu, ktorý otvoril iba platený program od Microsoftu, a aj keď bol otvorený pohybovanie sa v ňom nebolo práve prehľadné.

Pôvodná databáza obsahovala všetky informácie, možnosti vyhľadávania, prehľadov a podobne. Preto sme v redakcii zapracovali na vyťažení hlavnej tabuľky z tejto databáze. Nachádzajú sa tam všetky revíry, ich začlenenie, čísla, určenie atď. Naša tabuľka je v rozšírenom formáte pre Excel.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

Pôvodnú databázu od Ministerstva životného prostredia stiahnete TU.

post

Neviditeľná kaprárina

Neviditeľná kaprárina


Rybárske výpravy tak, ako ich možno nepoznáte


Neznáme miesta, ďaleké krajiny a dlhé hodiny, dni, či týždne strávené pri vode v osamelom čakaní na vytúžený záber veľkej ryby. Poruke je len to, čo ste si doniesli so sebou, prípadne previezli na člne. Čo ste zabudli doma, to nepotrebujete a musíte sa s tým zmieriť. Výpravy za veľkými rybami to veru nie je med lízať. Je to síce lákavé ako jedno veľké dobrodružstvo, ale ak ho má človek prežiť bez ujmy na zdraví, nielen tom fyzickom ale aj psychickom, musí to byť najmä dobre pripravené dobrodružstvo.

Túto tému sme si so Šunesom dohodli ešte v lete na Oravskej priehrade, kde bol spolu Jardom Tešínskym na testovacom love. Zaujalo ma ich kompletné vybavenie pre dlhodobý pobyt a lov rýb v odľahlých končinách. A nie len to. Tak dokonale ako boli pripravení na lov, boli nachystaní aj na pobyt mimo civilizácie. Mali so sebou všetko, čo potrebovali a mali to vypočítané presne na deň. Aj o tom je totiž veľká kaprárina. „Aby nás to čakanie na rybu a odriekanie niekedy na rybách nezabilo“, pomyslel som si spomínajúc na nás rybárov, turistov, amatérov. Boli tu týždeň, príliš sa im nedarilo, a tak som sa začal vypytovať práve na toto „neviditeľné“ pozadie rybolovu. Šunes ochotne odpovedal na všetky otázky a iba sa nad niektorými z nich občas usmial.

Red.: Ponocovanie, nepravidelná strava, alkoholické žúrky a rybačka len tak na oko, aby sa nepovedalo, že nemáme nahodené. Aj tak možno viacerí bežní rybári vnímajú niekoľkodňové dobrodružné výpravy za rybami nielen na našich, ale aj zahraničných revíroch. Po takejto rybárskej dovolenke potrebujú mnohí lovci často ešte pár dní voľna na zotavenie. Možno som zašiel až príliš do minulosti, keď sa to pri našich vodách dialo úplne bežne a nič iné nebolo. Je tento trend podľa teba na ústupe? Pochopili už konečne rybári, že cielený lov veľkých rýb nie je len o technike, ale aj o kvalitnej príprave, výdrži, skrátka o tvrdej loveckej reholi, ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom rybárskom obchode, ale treba si ju poctivo odmakať?

Šunes: Ja rybačku vnímam ako lovec, takže na rybách sa venujem a sústreďujem zásadne na samotný lov a činnosti s ním súvisiace. Už ako malý chlapec som vedel, že pri vode treba byť ticho a nenápadne. Samozrejme, aj keď dnes väčšinou lovím na rozsiahlych priehradách, kde to nie je tak dôležité, ale aj tak sa tak správam. Od malička mám v sebe dané určité zásady stravovania a životosprávy, ktoré prirodzene rešpektujem a patrí to ku mne. Bankety na rybách som nikdy nepodporoval ani sa ich nezúčastňoval a rybárom-alkoholikom som sa vždy vyhýbal. Mnohí rybári aj dnes lovia takýmto spôsobom. Chápem aj ich, majú málo času a krátku dovolenku, chcú prežiť na rybách s kamarátmi, gulášovaním a pivečkom. Nie som ani ja svätý, mám rád zábavu v okruhu správnych ľudí so všetkým, čo k tomu patrí, ale nie na mojej výprave. Na mojich výpravách žijem tak, aby som ich prežil v psychickej a fyzickej pohode a všetko, čo by mi to mohlo narušiť vylučujem. Moju myseľ sústreďujem len na lov a nástrahy prírody, ktoré sú nevyspytateľné, ale treba byť na ne pripravený.

Red.: Rybárske vybavenie teraz nechajme na chvíľu bokom. Byť dva alebo tri týždne v kuse na rybách, dokonca často osamote, je mimoriadne náročné. Ako sa na takýto spôsob života pripravuješ? Čo všetko sa mení oproti tomu, keď si doma a máš poruke všetko, čo potrebuješ? Tam si to zobrať predsa nemôžeš.

Šunes: Na dlhé výpravy a obzvlášť na odľahlých, neprístupných miestach sa treba samozrejme po všetkých smeroch pripraviť. Mnohé predošlé výpravy ma poučili čo vôbec na ich plnohodnotné prežitie potrebujem. Dnes už mám svoju výbavu vyskladanú do detailov a nič mi nejako výrazne na výpravách nechýba. Určite tam neočakávam čašníka v bielej košeli, alebo ženu v lodičkách. Samozrejme, svoje požiadavky podriaďujem tomu, že výpravu trávim mimo civilizácie, na odľahlých miestach a jediný obranný val je môj bivak. Bivak je môj dočasný domov, obývačka, spálňa, kuchyňa. Okrem potrebnej a spoľahlivej rybárskej výbavy si zakladám na pre mňa dôležitých kuchynských pomôckach, aby som vedel plnohodnotne variť, nie na kolene. Nevedel by som na výprave žiť na jednej konzerve denne a piť len pivo. Jednoducho si tým, čo ješ. Vyváženosť stravy mi dáva fyzickú pohodu a tým pádom aj psychickú. Som rád, keď mobil a veci s tým súvisiace ako email a podobne nemusím na výpravách využívať. Ale v dnešnej dobe sa tomu nevyhnem a mnoho pracovných záležitostí musím riešiť práve takto. Niekedy v minulosti som si robil dôkladné zápisky o prebiehajúcej výprave, počasí, zaujímavostiach, mojich postrehoch, ktoré ma posúvali vpred, jednotlivých úlovkoch atď. V dnešnej dobe už tomu neprikladám takú dôležitosť, a nepraktizujem to, asi sa mi zlepšila pamäť J Ale, samozrejme, v značnej miere využívam moje skúsenosti a zážitky, ktoré sa často opakujú. Čas trávim čítaním rôznych časopisov, ktoré zhromažďujem doma a na výpravách následne čítam. Dnes už je skoro všade mobilný signál a veľa čítam na nete. Mnoho času venujem foteniu a príprave video-materiálu, hlavne keď sa priaznivo vyvíja výprava a viem, že vyrobím film, článok atď. Ak sú v dostupnej blízkosti rybári, vždy príde k tomu, že ja alebo oni sa zastavia na pokec o tom, či sa darí, alebo nie. 

Red.: Tvoja postava hovorí sama za seba. Určite tráviš dosť času cvičením vo svojej posilňovni v Galante. Tvoja partnerka je tiež podobného zamerania. Takže to máte v rodine a je to vaša životná filozofia. Berieš si na ryby aj činky, alebo nejaké iné náradie na cvičenie? Ako túto vec riešiš v prírode pri vode?

Šunes: Áno, celý život som sa venoval rôznym športom, pri ktorých prebiehala príprava aj v posilňovni. Tréning s činkami mi ale vždy najviac imponoval, a preto som počas celého života trénoval a trénujem práve tak. Trénujem 5–6-krát v týždni a určite mi tento štýl života práve na rybách uľahčuje mnohé situácie. Na rybách mám svoj režim a dodržiavam tréningové dni aj tam. Na ľahšie výpravy nosím aj jednoručné činky, s ktorými viem trénovať celé telo a na ťažšie výpravy obmedzené množstvom a hmotnosťou materiálu nosím len posilňovacie gumy. Využívam aj veslovanie na člne, pri zavážaní polovicu trasy určite veslujem a motor nevyužívam. Fitness životný štýl (tréning, strava, relax) máme v rodine. Partnerka je boss v gyme, trénerka, motivátorka a srdce a duša celej posilňovne. Chápeme sa, podporujeme sa, a preto je všetko ok. So ženou s inými návykmi by som už nevedel žiť. Život na rybách sa snažím čo najviac priblížiť k životu doma, aj keď v mnohých smeroch to je forma praveku.

Red.: Lov rýb je v tvojom podaní absolútne profesionálna záležitosť, ktorú by si asi ani nevedel robiť inak. Poraď nám, obyčajným klasikom, napríklad v strave, ako sa na dlhodobý pobyt pri vode pripraviť. Predstav si, že by sme mali stráviť napríklad tri týždne na Radute v Rumunsku a chytať tam ryby tak, aby sme to zvládli. Čo by sme si mali vziať, ako sa zásobiť, ako tráviť deň a byť pri tom stále v dobrej nálade a kondícii?

Šunes: Mnoho kamarátov sa ma snažilo napodobniť v stravovaní, ale po niekoľkých pokusoch to vzdali, či už z lenivosti, alebo slabého chcenia a presvedčenia. Recept na dlhodobý pobyt pri vode a vhodné stravovanie nie je. Ja nosím so sebou všetko to, čo mne spríjemňuje pobyt a dlhý čas na výprave. V drvivej väčšine mám práve ja so sebou najviac materiálu, tašiek, debien. Vtedy som spokojný a pokojný, myslím si , že ma nemôže nič prekvapiť a zaskočiť. Jednoducho, tak to chcem. Niektorí chalani to vidia tak, že sa trápim, náročné to je a tak. Nie  je, ja to chcem a nevnímam to ako trápenie a prácu navyše. Nie je ani návod na trávenie dňa. Ja mám rád pokoj, pohodu. Niekoho to zase nudí a celý deň bezvýznamne pobehuje. Človek musí vydržať hlavne sám so sebou a toto mnohí nezvládnu, a tak ich plánované dlhé výpravy končia po pár dňoch. Lov z člna, úplne sám, na minimálnom priestore preverí každého psychiku a až tam človek spozná sám seba. Lov na Radute by som nepovažoval za úplne náročný. Ok, dlhý čas a všetko s tým spojené. Ľudia starajúci sa o chod lovu na jazere sú na môj vkus až otravný. Každý deň sa zastavia, či nepotrebuješ jedlo, vodu, nákup v obchode atď. Ja to nepotrebujem, vždy idem zásobený na výpravu tak, aby som vydržal so všetkým do konca výpravy. Všetko navyše je bonus, ktorý málokedy využívam.

Red.: Dokázal si už nájsť na svoje výpravy parťáka, ktorý by sa vedel aspoň priblížiť tvojmu spôsobu a systému stravovania a trávenia času na rybách? Alebo si pri partneroch na rybách tolerantný a prispôsobuješ sa im?

Šunes: Parťakov na ryby si nehľadám. Niekedy chcem loviť vyslovene sám, hlavne pri love z člna. Tento lov je nevyspytateľný, každý deň môžeš loviť na inom mieste, čo sa nemusí páčiť parťákovi, každý má iné predstavy o mieste lovu, v zlom počasí sa menia plány z domu, niekto to vzdáva, jednoducho je pri tomto love množstvo faktorov, ktoré by mňa brzdili a nie je čas vysvetľovať, prehovárať. Ja sa neprispôsobujem, moje výpravy sú moje plány, vízie, sny, s ktorými nemusí iný súhlasiť, a tak si idem svojou cestou. Na výpravu odchádzam kedy chcem, vrátim sa kedy chcem, ak uznám za vhodné, tak sa sťahujem v rámci jazera a nikto ma neodrádza. Samozrejme, mám mnoho kamarátov, s ktorými chodím na výpravy, ale je to tak, že každý je sebestačný a ide podľa svojho zváženia. Nemusíme sa vidieť aj pár dní a nikto nerieši, že som mu nepodobral rybu v noci a pod. Stravu si rieši každý sám a spoločné menu nepraktizujem. Jem v časoch, ktoré mi vyhovujú a jedlo, ktoré práve chcem. Jednoducho, nemám rád niekoho komandovanie.

Red.: Stretávaš na svojich výpravách rovnako pripravených lovcov (našich i zahraničných) alebo oni to až tak veľmi neprežívajú a dokážu si pri dlhodobej rybačke aj vyhodiť z kopýtka?

Šunes: Samozrejme, na veľké jazerá chodia pripravení lovci. Niekto viac, niekto menej. Do výbavy sú ochotní investovať skoro všetci. Najväčší rozdiel je vidieť v množstve a kvalite nástrah. Angličania sú väčšinou lordi so zvykmi z ich malých jazierok. Samozrejme, česť výnimkám ako môj kamarát Andy CHAMBERS, ktorý prijal moje pozvanie na Královú a týždeň sme lovili vedľa seba. Je to kaprár, ktorý dokáže aj päť týždňov sedieť na Oriente v brolly, alebo pán Paisley, ktorý vo svojom veku loví na veľkých extrémnych jazerách. Nemci sú Nemci, tých nemám rád. Vystupujú pri vode tak, ako v celej Európe, povýšenecky.  Mnohých Francúzov obdivujem a majú moje uznanie, vyrastali na ich veľkých jazerách, ktoré rád navštevujem a vedia sa vysporiadať s ich ťažkými podmienkami. Dnes už mnohí z nich dajú aj na moje skúsenosti a názory, čo je pre mňa pocta. Česi sú samostatná kapitola.

Red.: V čase, keď sme pripravovali tento rozhovor, si sa chystal opäť do Francúzska, na svoje obľúbené jazero Der. Z tvojich minulých výprav na toto miesto bolo jasné, že ťa čaká mimoriadne ťažká rybačka. Na čom si si dal najviac záležať a čo v tvojej výbave pribudlo navyše oproti predošlým výpravám?

Šunes: Skoro po roku idem opäť loviť na Der, už to vo mne vrie túžbou a očakávaním. Nič tam nie je zadarmo ani jednoduché a zaručené. Ale pocit sedieť na brehu jazera, kde sa vyskytujú obrovské kapry, určite najväčšie na obrovskom prírodnom jazere, je nenahraditeľný. Nech už to dopadne hocako. Už teraz, keď píšem tieto riadky, viem, že výprava bude opäť v znamení bahna. Podľa správ tam druhý týždeň prší a naďalej bude. Ale som na to pripravený a beriem to tak, že to je tá pravá tvár jazera. Vo výbave mi nič zásadne nové nepribudlo. Akurát po rokoch odchádzam bez svojho obľúbeného BIOSQUIDU, nahradil som ho BIOKRILLOM a CHILLI TUNA. Budem loviť na mieste, kde sa prepravujem so všetkými vecami na svojich člnoch. Voda v jazere už v tomto čase rapídne klesá a tábor budem budovať v bahne. Nepríjemná vlhkosť bude znásobená dažďami a o to viac budem musieť dbať o foto-video techniku.

Red.: Tvoja príprava na výpravu začína dlho pred odchodom a je okrem iného spojená s mimoriadne podrobným prieskumom danej lokality na diaľku, prostredníctvom internetu, telefonátov s kamarátmi, možno domácimi a tak podobne. Kedy sa však výprava pre teba končí? Je to vytiahnutím udíc z vody, príchodom domov, alebo sme ešte na niečo zabudli?

Šunes: Vždy pred výpravou si zhromaždím potrebné info o danej lokalite, na ktorú sa chystám. Iné to je ak idem na jazero po prvýkrát a iné ak sa na jazero vraciam po niekoľkýkrát. Ale vždy si premietnem aspoň okolie miesta, kde budem loviť. Výprava, vlastne šanca na úlovok či už je to niekoľkí, alebo by to bol prvý a posledný, pre mňa končí vytiahnutím posledného prútu z vody. Ak to bola úspešná výprava, stále si v mysli premietam jednotlivé úlovky ak neúspešná, tak o to rýchlejšie plánujem ďalšiu výpravu. Ďalšie pokračovanie výpravy nasleduje doma spracovaním materiálu, ako sú fotky, príprava článku, správy, príspevkov, alebo videa. Každá výprava sa mi hlboko vrýva do pamäti, či už bola úspešná, alebo neúspešná a tieto zážitky ďalej posúvam mojim priateľom pri rozhovoroch, na prednáškach a každému, koho to môže posunúť ďalej v prospech veci.    


Slavomír Pavle


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Rybolov v džungli

Rybolov v džungli


Mnohých z vás určite sklamem, priatelia rybári. Nasledovné riadky neukrývajú príbeh zo skutočnej džungle, ale iba panelákovej. Tak sa hovorí najväčšiemu sídlisku v Bratislave, Petržalke. Hoci dnes už oveľa prijateľnejšom pre život aj pre nás rybárov ako tomu bolo v minulosti. Okrem blízkeho Dunaja je tu možnosť loviť na upravenom Chorvátskom ramene, priamo pri panelových domoch, alebo na viac ako 13-hektárovej vodnej ploche. Tu je jeden príbeh.

Nový revír

Bývanie u nás na sídlisku je teplé, priamo pod strechou panelovej opachy, z ktorej je vidieť aj na vodné plochy okolo. Svätý Peter, ochraňuj tie ryby, ktoré by v nej mali plávať!

Počas sťahovania na toto sídlisko mali udice nižšiu prioritu. Všetko bolo v poriadku, až do času ich vytiahnutia z nákladiaka a prevozu do nového obydlia. Jednoducho nemali požadované dĺžkové parametre, aby sa vošli do na lanách zavesenej a hučiacej škatule, ktorá svoju lačnú papuľu otvárala podľa požiadaviek obyvateľov domu. Po vyšliapaní približne piatich tuctov schodov dýcham ako lovec Lochnesskej príšery. Alebo ak chcete ako trofejný kapor z Oravskej priehrady, ktorý si pamätá jej budovateľov.

Sonar netreba

Sused, kolega z práce, mi poradil, ako bez námahy dostať udicu dolu. Cez okno spustiť dolu odisteným navijakom. Paráda, iba vlasec naviť späť a poď ho na  šupináče!

Tých som z okna panelákovej veže videl vo vodnom ramene, kde hĺbka vody dosahuje najviac 150 cm, dostatok. Ibaže pri vode prevládal prebytok rybárov, labutí a chlpatých orechov, ktoré štekaním oznamovali každého ďalšieho havkáča a ľudí letiacich v pestrofarebných prilbách na dvoch kolesách. Dokonca aj na korčuliach, ktoré zrejme zabudli pred jazdou naolejovať.

Po zotmení sme ostali pri vode iba my dvaja. Diváci, najmä mladí ľudia s natlačenými štupľami v ušiach od telefónov a prehrávačov, už opustili naše lovné miesta medzi vysokou šachorinou. Od hladiny sa odrážalo svetlo lámp, dobre boli vidieť aj obrysy rýb, ktoré sa lenivo hýbali v plytkej vode.

Akcia

Po utíšení hluku sídliska si ryby začali všímať aj naše návnady. Pár cvičných záberov s preskúšaním reakcií a šprintu k udiciam bez úspechu, no neskôr to prišlo. Takmer súčasne vyťahujeme krásnych kapríkov, jedného dokonca lapeného pri holení. Nemal ani šupinku na lesklom tele, ktoré sa odrážalo v svite mesiaca a neďalekých lámp. To už nemohli vydržať obyvatelia z betónových chalúp a z okien radili, ako ich odborne zmerať. Dokonca jeden v nočnom úbore pribehol s fotoaparátom a úlovky so zatvorenými očami od výboja svetla zvečnil. Akt sa musel opakovať, pretože oči museli mať otvorené, aby nedošlo k omylu, že v tejto vode pobývajú neživé ryby. Niektorí radili, ako s nimi v kuchyni naložiť tak, aby nezostalo nič na vyhodenie a núkali nám vysoký obnos peňazí za hlavy na polievku.

Po tomto panelákovom predstavení sme sa vode skromne poďakovali a kapríkov vrátili späť. Veď aj my, iba sídliskoví rybári vieme, čo sa patrí a doprajeme aj iným zažiť ten krásny pocit pri zdolávaní prefíkaných rýb.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Orezance

Orezance


Zabudnite na dokonalé, oblé tvary guličiek a experimentujte!


Rybačka je najmä o prekvapeniach. Patria medzi ne predovšetkým také zistenia, nad ktorými by ste niekedy len neveriacky krútili hlavami. Tento nápad, ako zatraktívniť bežné bolilies dokonalých tvarov, je ako vystrihnutý z učebnice neuveriteľností. Nakoniec, posúďte sami a môžete nad tým pokojne krútiť hlavou aj vy. Stalo sa to tento rok a stalo sa to na našich vodách. A ešte dodáme, že sa to stalo niekoľkým rybárom nezávisle od seba. Bude to stačiť na to, aby ste tomu uverili? Je to na vás.

Asi všetci hľadáme nástrahy, ktoré vo vode v danom období rybárskej sezóny fungujú najlepšie. Znamená to jediné, že je na ne možné chytiť rybu. A keď je veľká, je to o to lepšie. Ako však takúto nástrahu nájsť, to už je o niečom inom. Vo väčšine prípadov rozhodujú skúsenosti, niekedy si treba len nechať poradiť a občas je to aj o náhode.

Náhoda bola prítomná aj v prípade orezancov. Ryby brali spoľahlivo do určitého momentu. Potom sme vystriedali niekoľko ďalších osvedčených nástrah a nič. Zábery sa skončili a na brehu zostalo smutno. Potom niekto z dlhej chvíle orezal jednu z boilies a dal jej nový tvar neidentifikovateľného mnohouholníka, alebo niečoho, čo sa mu vzdialene podobalo a zrazu sa všetko otočilo. Ryby začali opäť brať. A čo bolo ešte menej uveriteľnejšie, pokračovali na to isté, na čo brali na začiatku lovu. Stačilo zmeniť tvar.

Vedľajšia udica bola nahodená na tú istú guľu a predsa mlčala. Nástraha ležala len pár metrov od orezanej gule tej istej kvality a príchute a nič. Pre istotu sme udice vymenili a dokonalú guľku nahodili na miesto, kde ryby brali na orezanú boilies. Ani ťuk. Až sa nechce veriť, že stačilo urobiť tak málo a všetko sa zmenilo. Verili by ste tomu?

Nezávisle od seba tento fenomén potvrdilo viacero lovcov a nový tvar nástrahy bol na svete. A predstavte si, funguje dodnes. Aká hlúposť a predsa. Rybačka nás na každom výjazde dokáže niečím prekvapiť. Možno preto ju máme všetci tak radi. Je to nikdy sa nekončiaca výzva. A keď už si myslíte, akí ste dokonalí, padnete na zadok z toho, čím všetkým je vás schopná aj po toľkých rokoch prekvapiť. Premýšľali sme, čím môžu byť orezance pre ryby také zaujímavé. Púšťajú lepšie arómu, pretože sú orezané alebo láka ryby skôr ich netradičný vzhľad? V čom je podstata ich väčšej úspešnosti?

Ak ste sa rozhodli vyskúšať počas niektorého z vašich výjazdov k vode tento zaujímavý zlepšovák, napíšte nám, či zafungoval aj vám. Radi vaše skúsenosti zverejníme aj s fotografiami úlovkov v niektorom z ďalších vydaní nášho magazínu.


Redakcia


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Rosáky

Rosáky


Ako ich chytať a prechovávať


Nedávno som sa bol večer poprechádzať so svojím psom a pritom som sa čudoval, prečo stále niečo hľadá, ale nič som nevidel. V momente som si však uvedomil, že ešte teraz večer padla rosa a to mohlo znamenať jedno. Utekal som so psom domov a bral si hneď krabičku a svetlo a vydal sa na lov rosákov. Nie je to síce taký adrenalín, ako uloviť trojmetrovú dážďovku obrovskú (na tie sa pozrieme na záver), ale aj tak to nemusí byť jednoduché.

Čo sú vlastne rosáky? Je to obyčajná dážďovka zemná (Lumbricus terrestris), zvykne sa však nazývať aj rosák, keďže vychádza v noci za rosy von zo svojich dier. Máva približne 20-25 cm, aj keď na juhu Európy môže mať aj viac. Mňa ich lovu učil už veľmi dávno môj starký. Vzhľadom na to, že mnohí s rybárstvom často len začínajú a nemá im kto poradiť, rozhodol som sa napísať o love a prechovávaní tejto obľúbenej nástrahy, keďže rybám veľmi chutí. Dajú sa na ňu pochytať pekné mreny, kapry, úhory, ostrieže, vlastne takmer všetky naše druhy rýb. Nie je preto dobré túto nástrahu podceňovať.

Lov

Vykopávať ich zo zeme môže byť veľmi prácne a obzvlášť v lete. Práve preto je dobré počkať do tmy a na čas, kedy padne rosa. Prípadne sa vydať na večerný lov po nejakej tej letnej búrke. Dážďovky vnímajú okolité otrasy svojím telom, a preto treba našľapovať opatrne, aby ste ich nevyplašili. Rovnako sú aj veľmi citlivé na ostré osvetlenie. Niektorí „lovci“ používajú červené osvetlenie na čelovkách. Osobne nemám a ani sa pre lov dážďoviek nechystám kupovať takéto osvetlenie. Mám obyčajné biele svetlo, ktoré ale držím v ruke. Je to práve preto, lebo môžem dať svetlo trochu mimo, aby mi len mierne osvetľovalo dážďovku (a nevyplašilo ju to) a súčasne sa na ňu môžem aj pozerať. Pokiaľ je vystrčená z dierky, treba sa poriadne pozrieť, kde je voľný koniec a kde je časť tela vchádzajúci do pôdy. Ak totiž dážďovku uchopíte za voľný koniec, určite o ňu prídete. Jej vlhké telo sa vám spomedzi prstov vyšmykne a korisť sa v mžiku stiahne do bezpečia nory. Preto ju treba uchopiť čo najbližšie k diere a navyše aj dostatočne pevne. Nie zas tak pevne, aby sme jej ublížili. V tomto momente nikdy nemôžete ťahať, lebo ju takmer s istotou pretrhnete na polovicu a je po celej snahe a zbytočne aj po živočíchovi. Treba ju len držať, kým sama nepovolí alebo len skutočne mierne ju povyťahovať z boka na bok. Keď sa vám ju podarí úspešne a bez poškodenia dostať, stačí ju odložiť do krabičky s vlhkou trávou.

Prechovávanie

Samotné prechovávanie je dôležité hlavne preto, aby sme o dážďovky neprišli ešte pred rybačkou. Pokiaľ idete na ryby hneď na druhý deň, stačí im ponechať trochu vlhkej trávy alebo kyprej zeme. Ak ich prechovávate dlhšie, sú rôzne spôsoby, ako to urobiť čo najlepšie. My sme to robili vždy čo najjednoduchšie. Do vedierka sme dali kus trávy aj so zeminou, najlepšie tej, v ktorej ste zbierali dážďovky. Trávu je dobré občas na povrchu zvlhčiť. Vedierko sme vždy nechávali odokryté, a tak nehrozilo vytvorenie plesní z nedostatočne prevzdušnenej nádoby. Nikdy nedošlo k žiadnym únikom. Samotné vedierko odložíte na tmavé a chladné miesto. Najlepšie niekam do pivnice, nikdy by to nemalo byť v chladničke, kde môže byť zbytočne veľká vlhkosť, ktorá môže spôsobovať plesnivenie zeminy. Poranené dážďovky by sa nemali nikdy vracať naspäť medzi ostatné, lebo hrozí riziko nákazy.

Zaujímavosti

Dážďovky patria medzi obrúčkavce. Tvoria samostatný podrad Lumbricina, ktorá má až 6000 popísaných druhov (nie je však známy počet synoným, teda zdvojených mien, kedy je druh už popísaný a niekto ho popíše pod iným názvom). Koľko je ešte neobjavených vďaka ich skrytému spôsobu života, sa dá iba hádať. Nie všetky druhy sú však také malé, ako tie, na ktoré sme zvyknutí. Tak napríklad dážďovka obrovská (Megascolides australis) môže dorásť údajne až do dĺžky 3 metre. Väčšinou však má okolo jedného až dva metre. Nie je však extra hrubá a v obvode máva 2 cm pri celkovej hmotnosti 200 g. Jedny z najťažších červov sú zas juhoamerické, resp. ekvádorské dážďovky rodu Martiodrilus. Dorastajú „len“ do 1,5 metra, no sú o niečo hrubšie ako ich austrálske príbuzné. V tomto rode sa nachádza 9 druhov, ktoré sú veľmi hrubé a dokonca sa v anglickom preklade nazývajú aj červ, ktorý je psov. Samozrejme, rovnako ako aj iné druhy, tak tieto červy sa živia rozkladajúcimi sa rastlinnými zvyškami, hlavne lístím. Jedny z najdlhších sú však juhoafrické červy Microchaetus rappi. Tie majú dorastať až do dĺžky 6,7 m/1,5 kg (takýto jedinec mal byť objavený v roku 1967), no táto informácia nebýva všetkými plne prijímaná. Každopádne, aj keby nemala mať až takúto dĺžku, tak bežne dorastá do 2,6 m, čo je naozaj veľa. Skutočný obor v dĺžke je (Amynthas mekongianus) z juhovýchodnej Ázie, ktorý má skutočne potvrdené vedecké záznamy na 3 m na dĺžku. No a aby sme nechodili len po svete, tak najdlhšia európska dážďovka (Lumbricus badensis) má 60 cm/25-35 g a môžete ju nájsť v Čiernom lese na juhu Nemecka. Najväčší druh, aký môžete nájsť na Slovensku je pravdepodobne 30cm kriodrilus bahenný (Criodrilus laccum).

Niektoré z týchto červov by možno ocenili sumčiari. Faktom však je, že takéto červy sú pre niekoho priam nepredstaviteľné. Hádam teda pomôže aspoň trochu úvod o tom, ako loviť a prechovávať tie naše. Pretože nám môžu dopomôcť k skutočne pekným rybám.


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Rybolov pri jadrových elektrárňach

Rybolov pri jadrových elektrárňach


Ísť na rybačku k jadrovej elektrárni môže znieť na prvý pohlaď ako bláznivý nápad, ale v Rusku nejde o nič výnimočné. Na rozdiel od českých Dukovanov a Temelína, ktoré sa chladia pomocou chladiacich veží, používajú niektoré ruské jadrové elektrárne na svoje chladenie vodu z prirodzených alebo umelých vodných nádrží. Voda v nich je vďaka tomu teplejšia, ale v elektrárni neprichádza do styku s rádioaktívnym materiálom, takže rybačka nepredstavuje zdravotné riziko.

Ruskí rybári tak mohli v nedeľu 6. augusta 2017 nájsť na Twitteri ruskej korporácie pre atómovú energiu Rosatom pozvánku, aby si vyrazili zaloviť k jej jadrovým elektrárňam. V nádržiach, ktoré slúžia na chladenie elektrární, žije hlavne kapor a tolstolobik.

Majstrovstvá v lovení rýb

Spočiatku boli síce rybári zdržanliví, ale postupom času zistili, že nádrže pri jadrových elektrárňach sú veľmi prísne kontrolované a rádioaktivita v nich neprevyšuje hodnoty v okolí. Rybárčenie na týchto netradičných plochách naviac spopularizovali majstrovstvá Ruska v lovení rýb, ktoré sa konajú od roku 2011 na jazere Udomľa pri Kalininskej jadrovej elektrárni.

Pri tomto 1000hektárovom jazere s modrou hladinou a spenenými vlnkami sa stretávajú športoví rybári z celej Ruskej federácie a každoročne sa im na vlascoch trepoce veľa rýb bez ohľadu na to, že v pozadí sa týčia budovy jadrovej elektrárne. Dozimetrická kontrola vody a ulovených rýb ich presvedčila, že sú také kvalitné ako ryby z iných vodných nádrží.

Ryby pri elektrárňach

Do nádrží pri elektrárňach sa ryby vysádzajú preto, aby v nich voda zostala čistá a nezarastala. Príkladom môže byť Rostovská jadrová elektráreň, ktorá sa nachádza na úplnom juhu Ruska. Na chladenie používa ohradenú časť Cimľanskej priehradnej nádrže na rieke Don, ktorá má dĺžku 260 kilometrov a šírku v najširšom mieste 38 kilometrov. Do nádrže vysadili kapra a tolstolobika a elektráreň ich stavy pravidelne dopĺňa.

Naproti tomu Kalininskú jadrovú elektráreň, ktorá leží približne na polceste medzi Moskvou a Petrohradom, chladia vody dvoch prepojených jazier. Udomľa a Pes’vo sú jednými z viac ako sedemsto jazier, ktoré sa v tejto oblasti nachádzajú. V tomto prípade elektráreň spôsobuje anomáliu, ktorá je rybármi veľmi vítaná. Na rozdiel od ostatných jazier v tejto oblasti v Udomli a Pes’vo voda nezamŕza a je dokonca teplá tak, že do nej mohli miestni rybári vysadiť jesetera, ktorý by inak v týchto zemepisných šírkach zamrzol.

Čistotu vody ďalej dokladajú lastúrniky, ktorým sa v jazerách pri Kalininskej jadrovej elektrárni darí lepšie než v českých riekach.

Teplejšia voda je jedinou anomáliou, ktorú jadrová elektráreň v jazerách vyvoláva, čo potvrdzuje aj Jukija Amano, riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorá sa zaoberá bezpečnosťou jadrových elektrární po celom svete. Pri svojej návšteve v tejto elektrárni v roku 2013, teda rok po jej dokončení, okomentoval jej bezpečnosť slovami: „Som veľmi potešený tým, že som mal možnosť vidieť Kalininskú jadrovú elektráreň, a to hlavne nový štvrtý blok. Ide skutočne o veľmi moderný blok, ktorý zahŕňa veľké množstvo bezpečnostných systémov. Jedným z veľmi dôležitých bezpečnostných prvkov sú mobilné dieselgenerátory a čerpacie zariadenia.“

Za zmienku stojí aj to, že zmienený štvrtý blok Kalininskej elektrárne používa reaktor VVER-1000 vyrobený v plzeňskej Škode JS, ktorý bol pôvodne vyrobený pre zrušenú elektráreň Belene v Bulharsku.

Svoje slová potom Amano potvrdil tým, že ochutnal priamo pri jazere Udomľa tradičnú ruskú polievku ucha pripravenú z nalovených rýb.


Zuzana Sommerová


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Vyrabovaný Hron a hrdí rybári

Vyrabovaný Hron a hrdí rybári


Polovica leta za nami a silné horúčavy vyhnali mnohých rybárov od vody a rekreantov naopak k vode. Obzvlášť stojaté vody ostali viac-menej prázdne a priaznivci Petrovho cechu sa presunuli skôr na tečúce vody. Rovnako sme sa aj my rozhodli navštíviť nejakú väčšiu rieku, pričom voľba padla na Hron. Ja som sa chystal prívlačovať a Andrej muškáriť.

Nemali sme to ďaleko a vybrali sme sa poobede po práci na strednú časť tejto našej krásnej rieky. Išlo o zväzovú kaprovú vodu. Bol som na tomto úseku Hrona prvýkrát, no kamarát sem občas zavíta a rieku pozná výborne, o čom svedčili aj jeho znalosti, keď mi radil, kde sú jamy, prúdy a pod. Príroda a aj samotná rieka boli skutočne veľmi pekné. Prechodili sme časť rieky a postupne, poctivo prelovovali každý kúsok, kde sa mohla ukrývať nejaká ryba. Hneď na začiatku zabral Andrejovi malý cca 25cm lipník, ktorý však padol ešte pred podberákom. Potom, akoby uťalo. Ja som nemal na prívlač jediný ťukanec, čo sa mi teda už dávno nestalo a na rieke asi nikdy. A potom? Dlho predlho nič, až ku koncu lovu sa Andrejovi ulakomil stredný dúhak na suchú muchu. Medzi tým však nič. Nikde sa ryby neukazovali a nikde sme ich ani nevideli cez polarizačné okuliare. Takmer mŕtva rieka. O chvíľu sme sa dozvedeli dôvod.

Keď sme už končili s lovom, zastavila sa pri nás jedna pani, s ktorou sme sa dali do reči. Tak sme sa dozvedeli, ako rybári, zväčša, samozrejme, cezpoľní navštevujú túto rieku a pod zámienkou ulovenia kapitálnych pstruhov odnášajú kráľovné našich vôd. Ale vlastne nielen hlavátky dorastenky, ale všetko, čo sa zavesí na háčik. Dokonca relatívne nedávno mala naša sprievodkyňa pristihnúť „rybára“, ktorý ulovil cca 40-45 cm hlavátku. Keď na neho kričala, čo to chytil, odvetil spokojne, že pstruha. Kontrovala mu, že veď to je mladá hlavátka a nie pstruh (ryby pozná, nakoľko je jej manžel a aj syn je členom RS a sama sa chce stať budúci rok členkou RS). Slušný a správny rybár, ale vlastne aj slušný človek by takýto úlovok pustil na slobodu. Ako sa zachoval dotyčný? Rýchlo malú princeznú zabalil do uteráka, skočil do auta a už ho nebolo.

Dnes je na Slovensku množstvo hrdých Slovákov, ktorí sa bijú do hrude za všetko slovenské a asi aj za vzduch, ktorý majú v gatiach. Ja sa pýtam, že kde končí hrdosť? Tam, kde začínajú dvere mrazničky? Úplne spokojne a s čistým svedomím si rabujeme našu krásnu prírodu? Toto nebol jediný prípad, ktorý nám táto pani porozprávala. Už minimálne štyrikrát, volala políciu na konkrétne osoby. Rybár zadržaný, rybárske povolenie odobraté pre pytliactvo a na druhý deň tá istá vysmiata tvár pri vode s novým povolením na rybolov. Dá sa v takomto svete vôbec proti takýmto živlom bojovať, keď niekde stačí zrejme dať funkcionárom fľašu dačoho a máte papiere, aj keby ste boli usvedčený dlhoročný pytliak? Naozaj si necháme takýmito ľuďmi zničiť našu prírodu?

Časť Hrona, ktorú sme navštívili, bola skutočne krásna, no odchádzali sme odtiaľ dosť sklamaní. Hlavne, keď sme si uvedomili, že takto to funguje všade. Človeku je až na zaplakanie nad toľkou aroganciou a hlúposťou. Hlavne, že sme hrdí na naše krásne Slovensko, ale pokojne si ho rabujeme, akoby sa nič nedialo. A tí, ktorí by tomu mali zabrániť, sa často pokojne len prizerajú…


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Dve slnká nad riekou

Dve slnká nad riekou


Rieku Nitru na svojom viac ako 170-kilometrovom toku  už oddávna navštevujú rybári, pretože v jej vodách plávali vždy pekné  ryby. Volá sa tak isto ako starobylé mesto, ktoré vyrástlo priamo na jej brehu. V minulosti sme sem s kamarátom radi chodievali, najmä oddýchnuť si od ruchu mesta.

Každá rieka má svoje začiatky a konce, ale aj miesta uprostred, v ktorých ešte akýmsi zázrakom unikla fabrikám, ktoré sú svojou prítomnosťou nie veľmi prajné pre vodné živočíchy. Vtedy sa tam zdržujú krásne ryby, ktoré iba čakajú na to, aby sme ich dostali nielen na háčik, ale vzápätí vrátili vode.

Pred viacerými rokmi sme sa pred východom slnka vydali po brehu riečky až k sútoku s oveľa menšou riečkou Radošinka, kde chodia oddychovať trofejné ryby. Nakopali sme červíkov, ktorým sme sa tešili viac ako úlovkom. Za tými budú jalce skákať ako divé, radovali sme sa.

Keď sme sa dostali k rieke cez vysokú trávu, mokrí ako myši, nahodili sme pod hustými kríkmi a jelšami. Naše sny o krásnej rybačke sa vyplnili. Jalce, karasy, plotice a malé šťuky sa len tak mihali okolo návnad. Húfne vyliezali spoza vodných rastlín a kriakov rastúcich vo vode, neohrdli lákavými návnadami a veľa z nich skončilo na háčikoch. Boli sme tomu radi a súčasne aj prekvapení, kde sa tu berú také húfy rýb. Pretože niektorí kolegovia nás odradzovali tým, že Nitra začala byť na ryby skúpa. Vraj tu domáci z okolitých dedín chytajú ryby do sietí, dokonca aj elektrickým prúdom. Boli sme radi, že sa tieto informácie nezakladali na pravde. Rieka bolo plná života, najmä pri obci Lužianky, ktoré sú povestné tým, že skoro každý obyvateľ je vyznávačom rybárskeho remesla.

Dobrý pocit a radosť z rybačky podčiarklo slnko, ktoré sa vygúľalo spoza Zobora a cez hustú vrbinu osvietilo breh. Už sme aj pomaly zabudli, akú krásu možno vidieť v jedno slnečné letné ráno. Hádam ani nerobím dobre, že opisujem tento utešený kútik pri rieke, kde je rybačka taká vášnivá, kde je všetko divé ako vo výpravných filmoch.

Po rokoch sme sa vrátili na tieto miesta, aby sme znova zažili krásne ráno s úspešnou rybačkou. Neveril som vlastným očiam! Samotná rieka vtesnaná rukou vodohospodára do predpísaného tvaru, zakutá betónovými dlaždicami. Porast a stromy z brehov odstránené, všetka tráva doslova vypálená asi od nejakého postreku. A hneď vedľa nové opachy montážnych hál, kde sa budú vyrábať autá. Slnko svietilo priamo na vodu, z ktorej ryby radšej odplávali po toku oveľa ďalej, pretože stratili svoje prirodzené úkryty, v ktorých mali svoje pokojné miesta na prežitie. To už nesvietilo to nádherné slnko, pred ktorým sa dalo skryť v hustých porastoch. Bolo to iné slnko než pred rokmi. Bolo ubíjajúce a nebolo pred ním úniku.

Áno, priatelia, iba my ľudia svojimi nešetrnými zásahmi do prírody ničíme všetko živé a krásne, čo tu bolo odjakživa. Určite to vidíte aj vy v okolí svojich lovných miest, ktoré sa menia na vysušené planiny. A riečky a rieky so zabetónovanými brehmi, alebo malými elektrárňami prichyľujú menej rýb ako v minulosti, kedy príroda nebola vtesnaná do neprirodzených korýt.

Vždy skoro ráno, keď sa vám nelení vybrať k vode, pokúste sa ešte nájsť také krásne miesta, ako sme našli my pri Nitre pred niekoľkými rokmi. Tam, kde sa nepozeráme iba na ulovené kapitálne ryby, ale kde zažijeme pokoj a pohodu, kde ešte prevláda krásna a nepoškvrnená príroda. Ale, treba sa nám ponáhľať…


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Karas v ohrození

Karas v ohrození


Vytratí sa z vôd náš ďalší pôvodný druh?


Kto by si bol pred niekoľkými rokmi pomyslel, že karas sa niekedy stane ohrozeným? Stačila väčšia jama naplnená vodou a táto húževnatá rybka mala hneď o niečo väčší priestor pre život. Na niektorých vodách sa nedalo nahodiť na kapra bez toho, aby návnadu snáď ešte vo vzduchu nezožrali karasy, ktoré tam boli v takom množstve, že často aj zakrpateli. Túto rybku si chválili mnohí – mala výborné mäso do tresky, ale išlo aj o odolný druh, ktorý dlho vydržal nastražený pri love na dravca.

Karas zlatistý, náš pôvodný druh ryby bol skutočným pionierom v prežívaní. Hromadne sa vyskytoval v pomaly tečúcej aj stojatej vode, ktorá sa prehrievala a kde rástli polia z vodných rastlín. Na takýchto revíroch sa to často hemžilo aj patentkami a inou potravou, takže nemal núdzu o potravu. Doba sa však zmenila a tento náš pôvodne hojný druh sa stal vcelku vzácnosťou. Na mnohých miestach ho vystriedal karas striebristý, ktorý sa tu zjavil z čista-jasna, pričom nikto presne nevie, odkiaľ prišiel. Pôvodné dohady boli, že prišiel až zo Sibíri (s plôdikom iných rýb), niektoré názory hovorili o tom, že prišiel sám z juhovýchodu, alebo že je to pôvodná ryba z východnej Európy, či že bol zavlečený z Číny atď. Nikto to však presne nevie. Záplava tohto druhu znamenala aj vytláčanie pôvodného karasa zlatistého, ale aj niektoré iné ryby neboli schopné odolávať veľkej potravnej konkurencii.

Jeden z možných pohľadov na tento stav je taký ten pragmatický, ktorý nehľadí na okolnosti, len na výsledok – podstatné je, že je tu opäť množstvo rýb, ktoré sa dajú chytať a prípadne jesť. Druhý je však taký, ktorý vníma ako problém to, že nepôvodný druh vytláča náš pôvodný. Karas zlatistý, ktorého hojné počty v minulosti pôsobili snáď neohroziteľne, sa dokonca dostal do zoznamu rýb, ktoré sú celoročne chránené. Niečo také by sme zrejme nemali dopustiť. Nejde tu len o etickú stránku veci, že by sme nemali dovoliť zničiť jeden druh, obzvlášť, keď „záškodnícky“ karas striebristý prišiel vplyvom človeka. Ide aj o právnu stránku, lebo Rybársky zákon č.139/2002 (§ 1, ods.1 Z.z. a § 2, ods. 1 Z.z.), ale aj Stanovy rybárskeho zväzu (§ 3, ods.1) uvádzajú jasne, že Rybársky zväz musí v prvom rade prihliadať na pôvodnú ichtyofaunu a genofond rýb, ktorý musí prosperovať.  

Napriek týmto ustanoveniam to vyzerá tak, že karas striebristý má navrch aj čo sa chovu týka. Kým karas zlatistý je na zozname ohrozených druhov a vytratil sa z viacerých miest, ktoré predtým obýval, karas striebristý (nepôvodný druh, ktorý vytláča aj pôvodný) požíva aspoň tú výsadu, že je dokonca do vôd nasádzaný. Cenník rady SRZ platný na rok 2017 udáva za 1 kg Ka1 (jednoročná násada do 10 cm/do 10 dkg) 0,35 Eur. Za Ka2 (dvojročná násada nad 10 dkg) je to 0,60 Eur za kilo.

Kým karas striebristý je hojne nasádzaný do našich vôd a to napriek tomu, že ide o invázny druh, nemáme žiadne poznatky o tom, že by sa niečo vôbec robilo pre záchranu pôvodného karasa zlatistého. Opýtali sme sa teda kompetentných na Rade SRZ. Na naše otázky odpovedal Ing. Tibor Krajč, PhD. z odboru tečúcich vôd.

Redakcia: Prečo sa nasádza do vôd karas striebristý, nepôvodný druh, ktorý vytláča karasa zlatistého, pôvodný druh?

Krajč: Karas striebristý je druh ryby, ktorý sa v slovenských vodách vyskytuje pomerne veľmi často. Súčasná legislatíva, tzn. zákon 139/2002 Z.z. o rybárstve ani vyhláška 185/2006Z.z. nestanovuje žiadne pravidlá  a povinnosti, ktoré by sme ako užívateľ mali dodržiavať/plniť v súvislosti s týmto druhom ryby. Vyhláška radí karasa medzi druhy s celoročne povoleným lovom rýb a to na tečúcich tak aj stojatých vodách a zároveň karas nemá stanovenú lovnú mieru, čo sú pre rybárov všeobecne známe veci. Je potrebné povedať, že sme si vedomí niektorých problémov, s ktorými sa v súvislosti s výskytom karasa striebristého na území SR stretávame. Sme však jednoznačne za systémové riešenie problému.

Vyhláška č. 24/2003 Z.z. k zákonu o ochrane prírody a krajiny, pri poslednej svojej novelizácii zaradila karasa striebristého do prílohy č. 3 s názvom „Zoznam nepôvodných druhov, ktoré sa môžu vypúšťať do voľnej prírody“. V tomto zozname sú aj niektoré ďalšie ryby ako napríklad tolstolobik pestrý, amur biely, tolstolobik biely, pstruh dúhový a sivoň potočný.

Na Slovensku sa ročne uloví približne 100 tis. kusov karasa striebristého. Pre tento druh sa vedie samostatná evidencia v Zázname o dochádzke k vode a úlovkoch. Je to pomerne žiadaný druh, či už ako násada na zarybnenie, ale aj ako potrava pre dravé druhy rýb.

Aktuálne sa pripravuje novela zákona o rybárstve a tiež zákon o inváznych druhoch rýb. Aktívne sa snažíme využiť túto situáciu a uvítali by sme také riešenie, ktoré by reálne vedelo situáciu s karasom na Slovensku riešiť aj z hľadiska trvalo udržateľného stavu. Pokusy, ktoré boli jednostranne orientované sme doposiaľ vždy boli nútení odmietnuť. Veríme, že v nadchádzajúcom období sa podarí tento problém s karasom striebristým vyriešiť.

Redakcia: Čo konkrétne sa robí pre záchranu a posilnenie stavov karasa zlatistého, keďže ide o ohrozený druh ryby?

Krajč: Karas zlatistý je podľa posledného aktualizovaného Červeného zoznamu mihúľ a rýb Slovenska (KOŠČO, HOLČÍK, 2007) zaradený medzi zraniteľný druh. „Karas zlatistý v minulosti bol relatívne veľmi početný v nížinných tokoch. Intenzifikácia poľnohospodárstva, meliorácie a likvidácia mokradí však spôsobili dramatický pokles jeho výskytu i početnosti. Je možné, že k poklesu početnosti karasa zlatistého prispel aj invázny karas striebristý (Carassius gibelio), Lusková et al. (2002), dôkazy o tom však chýbajú.“

Na základe uvedeného začíname diskusiu so Štátnou ochranou prírody SR o spôsobe záchrany niektorých pôvodných druhov rýb, formou vypracovania Programov starostlivosti o územia a biotopy s výskytom týchto chránených druhov. Aktuálne je programové obdobie na roky 2014-2020, kedy je možné využiť aj prostriedky Európskych fondov na niektoré opatrenia. V každom prípade táto oblasť je veľmi náročná a vyžaduje si spoluprácu viacerých inštitúcií na Slovensku.


Redakcia


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Bič versus feeder

Bič versus feeder


Séria redakčných testov novej, jemnej rybolovnej techniky pokračuje.


Testovali sme dva rýchle a pritom jemné spôsoby lovu. Plávanú na bič s tlmiacou gumou a klasický feeder. Vedeli sme, že obe techniky ponúkajú lovcom veľkú efektivitu chytania rýb v pomerne krátkom časovom úseku, ale zároveň nás zaujímalo aj to, ktorý z lovov je predsa len výkonnejší.

Klasický bič pozná asi každý. Náš bič bol vylepšený špeciálnou gumou, ktorej úlohou je v podstate nahradiť navijak a vlasec v ňom. V prípade záberu väčšej ryby sa guma podľa potreby vysúva zo špičky udice až do vzdialenosti dvadsať metrov a odoláva výpadom protivníka. Stačí prút držať v rukách a smerovať ho vždy proti ťahu ryby. Vyskúšali sme si to v praxi pri love kaprov a výborne to fungovalo. V porovnaní s chytaním na feeder mal bič niekoľkonásobne vyššiu účinnosť a v priebehu dvoch hodín sa nám podarilo uloviť viacero pleskáčov, troch lieňov a až pätnásť kaprov. Maximálna hmotnosť najväčších z nich sa blížila k hranici piatich kilogramov a určite to nie je maximálna hmotnosť rýb, ktoré by dokázala táto nenápadná rybárska udička zvládnuť.

V prípade, že voda, na ktorej chytáte, umožňuje lov v tesnej blízkosti brehu, určite túto techniku vyskúšajte. Už v najbližšom vydaní nášho magazínu Rybičky Online vám ponúkneme reportáž z našich redakčných testov a niekoľko zaujímavých video-materiálov z lovu rýb touto skvelou technikou, ktorá by nemala chýbať ani vo vašej výbave. Pre skvelý zážitok zo skutočného lovu rýb od nástrahových až po trofejné sa to určite oplatí.


Redakcia


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.