post

Nevydarený začiatok

Nevydarený začiatok


Nie vždy sa výprava podarí, no odmena môže byť o to sladšia


Jeseň, na ktorú som sa celé leto tešil, pre mňa nezačala dvakrát najlepšie. Prvá výprava, ktorú som podnikol, bola na českej zväzovej priehrade a mala byť maximálne rekreačná. Po niekoľkých mesiacoch pracovného maratónu som hľadal pokoj a odpočinok. Toho sa mi dostalo a k tomu som si skvelo zachytal. Hneď prvý záber bol od veľmi pekného kapra, ale, bohužiaľ, to bol on, kto súboj vyhral. Veľkosť ostatných kaprov už nepresahovala 10kg hranicu, ale o to tu vôbec nešlo.

Na ďalší výlet za kaprami som sa vydal s našou riaditeľskou dvojicou Milanom a Petrom. Rovnako ako minulý rok smeroval až na východ Slovenska a to na vyhlásený pretek v love kaprov na Zemplínskej šírave.

Naše celoročné tešenie na tento pretek a všetky šance na úspech zhoreli na samotnom začiatku, keď sme sa nedostali ani k losovaniu a zostala na nás hotová „žumpa“. Každý, kto sleduje a orientuje sa v dianí tohto preteku vie, že lovné miesto Prímestská 3 je to, čo fakt nechceš. Aj napriek počiatočnej smole sme sa snažili vyťažiť z danej situácie maximum a aspoň sa umiestniť čo najlepšie v našom sektore. Záver pretekov bol pre mňa ešte tragickejší. Aby to nebolo tak nudné, zrazil som sa so slovensko-ukrajinským mutantom, ktorý ma skoro pripravil o zrak. V skutočnosti to bola obyčajná muška, ktorá mi vletela do oka. Skončilo to rozsiahlym zápalom očnej rohovky, ktorý ma odstavil na tri týždne pracovnej neschopnosti. Bol som z toho úplne vyriadený. Najlepšie obdobie na ryby a ja som ho trávil so zaviazaným okom v zatemnenej miestnosti.

Keď som bol konečne fit, vydal som sa okamžite k vode. Všetko som vsadil na dve úplne odlišné karty a to na novinky pre rok 2018. Korenené a veľmi pikantné Mexicano, od ktorého som si sľuboval rýchle zábery aj v prípade, že by ryby neboli veľmi aktívne. Druhá bola úplne prírodná, so silnou a atraktívnou vôňou, boilies najvyššej rady Dead Sea, ktorá ma za úlohu jediné, a to prilákať a chytiť tie najväčšie kapry. Mojou náplasťou na dušu bolo to, že som sa trafil do obdobia, kedy ryby boli pri chuti. Môj prvý kapor po dlhom pôste bol krásne stavaný šupík s hmotnosťou rovných 14 kg na Mexicano, ktoré zabralo ešte rýchlejšie, než som čakal.

Nasledovali ďalšie a ďalšie zábery a ja som sa radoval z nových úlovkov. V jeden deň navečer sa pri pomaly zapadajúcom slnku pozerám na prúty. Na Dead Sea to raz krátko „píplo“. Swiner sa nepatrne pohol nadol a hneď povyskočil. Hovorím si, „sakra, pleskáč!“ Dvíham prút a ľahko prisekávam. Prút ide okamžite do „tvrda“. „Zachytil som,“ pomyslel som si. Náhle napätie v rukách zosilnelo a prút sa skláňa k hladine. Okamžite mi je jasné, že ide o skutočne veľkú rybu. Snažím sa zachovať pokoj a neurobiť zbytočnú chybu. Tentokrát stojí šťastie pri mne a do podberáku dostávam ohromného šupináča s hmotnosťou 26,50 kg. Ten pocit sa nedá popísať a teraz, keď spätne píšem tieto riadky, sa mi tieto pocity vybavujú. To je predsa to, čo mám na tomto koníčku rád. Pocity, zážitky a spomienky od vody vám nikto nemôže vziať.

Po tomto fantastickom úlovku by každý mohol prehlásiť, že pre danú sezónu má splnené a už viac nepotrebuje. Na mňa to malo úplne iný účinok. Doslova ma to „nakoplo“ k ďalšej honbe za kaprami a netrvalo dlho a bol som zas pri vode s rovnakými zbraňami: Mexicana a Dead Sea. Prvý deň navečer Mexicano a jazda ako z učebnice. Často sa mi stáva, že najlepšiu rybu chytím hneď na začiatku výpravy a teraz to bolo rovnaké. Pekne tučnučký šupík s hmotnosťou necelých 18 kg. Čo dodať, fantázia. Druhý deň prišiel ďalší pekný kapor 12,50 kg na Dead Sea.

Keď píšem tieto spomienky na nedávne úspechy, nie je ani polovica septembra a ja s radosťou môžem plánovať ďalšie výpravy. Sezóna pre mňa totiž ešte nekončí.


Milan Výprachtický – No respect-Kimot Team


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd


K realizácii môjho sna ostávalo jediné a najdôležitejšie – povolenka. Svoju žiadosť som odosielal už v polovici júna a takmer pol roka som vyčakával, ako všetko dopadne. V napätí som očakával telefón od kamaráta, ktorý mi mal oznámiť, či mi bola pridelená hlavátková povolenka. Koncom októbra prišlo rozuzlenie a ja som sa dozvedel, že povolenku mám. Teraz mi už nič nebránilo vycestovať na svoju prvú výpravu na rieku Hron. Rozhodol som sa vyskúšať zahájenie. Vedel som, že pri vode určite nebudem sám a nájde sa viac takých nedočkavcov ako som ja. Nevedel som si však predstaviť, že by som mal čakať ešte dlhšie. Rok čakania bola dostatočne dlhá doba. Na Hrone som plánoval stráviť 4 dni, od stredy do soboty. Človek by si povedal, že tak to je už slušná šanca uloviť hlavátku. Už len aby mi prialo počasie a hlavne, aby neprišili dažde, ktoré by zdvihli hladinu vody.

Celú dobu som sledoval predpoveď počasia a stav vodných hladín na Slovensku. Nanešťastie sa naplnili moje zlé predtuchy. V nedeľu začalo silno pršať a vodná hladina sa razom vyšvihla o niekoľko desiatok centimetrov. Čo to znamená? Pohroma! Priznám sa, začal som panikáriť a termín mojej výpravy bol v ohrození. „Čo teraz?“ hovorím si. Zrušiť zarezervované ubytovanie, stornovať lístky na vlak? Alebo veriť do poslednej chvíle a dúfať, že sa počasie umúdri a do 1. 11. bude všetko v poriadku. Na tento okamih som sa pripravoval rok a ja sa len tak nevzdám. Som dosť tvrdohlavý a vsádzam na jednu kartu. Vycestujem, nech sa deje, čo sa deje. Už v pondelok som zaznamenal určitý pokles Hrona. Sú to síce iba centimetre, ale pre mňa to znamená určitú nádej a svetlo na konci tunela. Čas sa vlečie, najradšej by som už sedel vo vlaku a cestoval. Konečne streda, ráno vstávam. Rukou hľadám telefón a otváram internetový prehliadač. Na displeji sa mi zjaví stránka SHMÚ a ja s napätím čakám, čo sa dozviem. „Yes!“ skríknem. Hladina je o niekoľko centimetrov vyššia, ale to ma nedokáže zastaviť. Večer cestujem.

  1. Deň výpravy

Po niekoľkohodinovej ceste vlakom sa dostávam domov k rodičom. Požičiavam si auto a ráno o 5:00 vyrážam smer Čertovica a ďalej k Hronu. Približne o 6:30 parkujem auto pri rieke. Mám pol hodinu do začiatku lovu. Rýchlo sa obliekam do neoprénov, zostavujem prút, vyberám vhodného strímra. Teda aspoň ja si myslím, že práve TENTO bude ten pravý. Žilami mi prúdi adrenalín a ja sa už neviem dočkať momentu, kedy zabrodím do vody.

Siedma hodina odbila. Plný očakávania začínam loviť. Strímer sviští vzduchom a dopadáva na miesta, kde predpokladám, že by ryba mohla stáť. Hlavátka je však ryba tisícich hodov. Aspoň sa tak hovorí, takže ani neočakávam, že by mi zabrala hneď. Čas beží a ja mám za sebou asi 3 hodiny lovu. Výsledok? Bez kontaktu s rybou. Dokonca som žiadnu ani len nevidel.

Postupujem vodou a dostávam sa na jedno krásne miesto. Prúdnatá pláň a za pláňou to vyzerá na slušnú jamu. „To je ono,“ hovorím si. Tu musí byť. Pláň sa vôbec nezdá byť hlboká, keď však do nej zabrodím, veľmi rýchlo zisťujem, že moje želanie chytiť hlavátku rozširujem o želanie, ustáť prúd na vlastných nohách a hlavne sa nevykúpať. Prúd mi podmýva nohy, zakopávam o kamene. Pripadám si ako na prekážkovej dráhe. A to sa musím sústrediť a byť pripravený, však čo keby prišiel záber práve teraz?

Pláň mám prechytanú, ale záber neprišiel. Dostávam sa k jame. Z knižiek mám načítané, že práve na začiatku jám zvyčajne stávajú hlavátky. A väčšinou sa jedná o väčšie kusy, ktoré v jamách okupujú najlepšie lovné miesta. Posilnený touto myšlienkou nahadzujem strímra. Doslova prechytávam každý centimeter vody. A záber? Neprichádza. Mením strímre, skúšam rôzne farebné kombinácie. Neúspešne.

Človek si pri vode ani neuvedomuje, koľko je hodín. Hodinové ručičky ukazujú niečo po 14:00. V bruchu mi vyhrávajú rôzne zvuky. Na chvíľu preruším lov a odchádzam na obed. Sadám do auta a cestou hľadám nejakú reštauráciu, kde by som mohol zahnať hlad. Míňam jeden motorest. Otáčam sa a zaparkujem pred ním. V motoreste stretávam dvoch hlavatkárov a dávame sa do reči. „Tak ako chlapi, darí sa?“ pýtam sa. Úsmev od ucha k uchu nasvedčuje, že asi sa im darilo. „Jasné, každý máme zatiaľ po jednej hlavátke,“ odpovedajú mi. Chlapom gratulujem a oznamujem im, že ja som zatiaľ bez kontaktu s rybou. Chlapíci vidia, že chytám na strímra a hovoria mi: „chlapče, hlavátka potrebuje kus mäsa, my chytáme na jalca.“ Je to naozaj tak? Nedokážem posúdiť, navyše mám len muškársku výbavu, tak mi neostáva nič iné, len ostať pri svojom pláne lovu. Spoločne sme sa naobedovali a Jaro s Dušanom mi odporučili fleky, ktoré by som určite nemal vynechať. Posilnený cesnačkou a kuracím rezňom sa vydávam na cestu. Rozhodol som sa vyskúšať odporúčané miesto. Nabrodím do vody a znovu začínam chytať. Netuším koľký náhod smeruje do vody. Vidím však, že sa pomaly začína stmievať. Celý deň strávený vo vode, mám za sebou XY hodov a bez jediného záberu. „Je to drina,“ s týmito slovami končím prvý deň lovu a odchádzam na hotel. Neskutočne sa teším na večeru, teplú sprchu a trošku zaslúženého oddychu.

Po príchode na hotel dávam sušiť veci a vbehnem do sprchy. Ani si neviete predstaviť, ako po celom dni na chlade padne takáto očista vhod. Čo s načatým večerom? Rozhodol som sa, že skočím do hotelovej reštaurácie na večeru a nejaké pivko.

Po večeri sa v reštaurácii objavuje jeden pán. Je mi neskutočne povedomý. Ale odkiaľ? Mám to, dali sme sa raz spolu do reči v rybárskych potrebách, keď som si kupoval hosťovaciu lipňovú povolenku. Áno, je to on, utvrdzujem sa. Beriem pivo a idem za ním. Pozdravili sme sa a aj na ňom bolo vidieť, že sa ma snaží niekam zaradiť. „Dobrý deň, my sme sa stretli v rybárskych potrebách, keď som si tam bol kupovať hosťovačku,“ hovorím mu. „Ja som Ivo Duhan,“ predstavuje sa. „Ja som Jano Špireng,“ hovorím. Prisadol som si k nemu, dali sme sa do reči a rozhovoril som sa o mojom hlavátkovom výlete. Nakoniec mi Ivo povedal, že aj on chytá hlavátky a že točil aj jednu reportáž o love hlavátky. „Ivo, to si ty z tej reportáže Ryby Rybky Rybičky?“ pýtam sa ho. „Jasné, točil som to so Slavom Pavlem.“ A sme doma, samozrejme, že tú reportáž mám napozeranú x-krát. Svet je fakt malý. Ivo mi tiež poradil miesta, kam by som sa mal pozrieť. Hovoril som mu, že chytám na strímra a nezatváril sa veľmi pozitívne. „Vobler by bol lepší alebo nejaká guma,“ konštatuje. Ani som si neuvedomoval, koľko je hodín. Do diskusie sa zapojil aj Ivov brat, tak isto rybár telom a dušou. Porozprávali sme si rybárske historky a bolo to pre mňa akési zavŕšenie prvého dňa. Je čas ísť do postele.

  1. Deň výpravy

Ráno vyrážam na Ivove odporúčané miesta. Čo čert nechcel, scenár zo včerajška sa opakuje do bodky. Presne ako cez kopirák. Dokonca stretávam ďalšiu partiu rybárov, ktorí mi s radosťou oznamujú, že sa im zadarilo. Prajem úspech každému rybárovi, teším sa s nimi, ale zároveň ma začína žrať pocit bezradnosti. „To iba ja chytám vo vode bez rýb?“ hovorím si. Ale tak som začiatočník a o tom, že lov hlavátky nie je jednoduchý sa presviedčam každým jedným hodom.

Ďalší deň, ktorý končím bez kontaktu s rybou. Unavený sa vraciam na hotel. Tentoraz už posedenie nezvládam. Som rád, že zo sprchy padám do postele ako poleno. Uvidíme, čo prinesie tretí deň.

  1. Deň výpravy

Prebúdzam sa do jasného rána. Zatiaľ čo prvé dva dni bolo pod mrakom, a keby boli ešte mrazy, tak si človek povie, že vynikajúce hlavátkové počasie. Tak dnes mi asi ani to počasie nebude priať. Nevadí, ja sa fakt nedám ničím odradiť. Vyrážam na vodu. Prechytávam jamy, prúdy, pláne… Ryba sa neukazuje. Pomaly sa blíži obed a ja sa presúvam na iné miesto.

Cestou som sa rozhodol, že sa stavím niekam na obed. S plným bruchom sa bude chytať lepšie. Znovu míňam jedného rybára. Zastavujem pri ňom a dávame sa do reči. „Vojto? Ste to vy?“ pýtam sa. Zisťujeme, že máme spoločného kamaráta. Ponúkol som mu, že ho priblížim autom na flek, nech nemusí ísť peši. Vojto mi oznamuje, že dnes mal na prúte 3 ryby. Dve zdolal a jedna veľká mu odtrhla cely systém. Gratulujem mu k úspechu, aj keď na ňom vidím, že stratená ryba ho štve. Vojto si všimol, že chytám na strímra a poradil mi, aby som skúšal prechytávať pláne, že nie je zima a že hlavátky sú rozlezené na otvorenej vode. Všetky ryby mal dnes chytené na pláňach a vôbec nie v jamách. Ďakujem mu za radu a vysadzujem ho na mieste. Vymenili sme si telefónne čísla s tým, že si dáme vedieť, ako sme dopadli.

Slnko svieti, na oblohe nie je ani obláčik. Doslova babie leto. Čas na hlavátky? Ani náhodou. Žalúdok mi naznačuje, že by som sa mal zastaviť niekam na obed. V hlave sa mi bijú myšlienky. Hlavátka? Obed? Hlavátka? Obed? Skúste hádať, čo som si vybral? Áno, presne tak, hlavátka. Zhodou okolností prechádzam popri tej pláni, kde som začal svoj lov v prvý deň výpravy. Brzdím, blinker a už stojím na parkovisku. Pomaly vkročím do vody. Ale to počasie… Toto je na jesenné chytanie lipňov. A presne tak. Pozerám okolo seba a je vidieť, ako lipne krúžkujú na hladine a zbierajú. Tak konečne aspoň vidím rybu, aj keď nie práve tú, kvôli ktorej som prešiel toľko kilometrov.

Znovu začínam prechytávať pláň. Je tak teplo, že odkladám bundu do batohu. Som zabrodený približne v polovici rieky a dohadzujem strímra až tesne ku kraju. Nesnažím sa ho ani veľmi sťahovať a nechávam ho pracovať v prúde. Keď sa strímer dostane kolmo na moju úroveň, začínam ho pomaly priťahovať. Viete, čo je momentálne najväčší boj? Udržať psychiku v poriadku. Stále mám na mysli, že musím byť koncentrovaný. Chytám tretí deň bez záberu, keby náhodou nejaký prišiel a ja ho prepásnem kvôli nepozornosti, tak by som si to asi donekonečna vyčítal. V duchu si predstavujem, ako asi hlavátka zaberie. Tak mohutná ryba, to musí byť rana do prútu, uvažujem.

Postupujem dolu po prúde. Po 3 dňoch ma už bolia kolená, členky… a vlastne celé telo. Udržiavať rovnováhu v týchto podmienkach je fakt náročne. Asi tak 30 m odo mňa je tu tá jama. Ja však stále stojím v silnom prúde a prechytávam prúdnicu. Strímer je kolmo podo mnou. Začínam asi po 10 cm priťahovať k sebe. Prekážka?! Super, tak ešte aj zachytávam. Sekám šnúrou, ale nič sa nedeje. Tak potvrdené, ešte som aj zachytil. Snažím sa strímer vyseknúť prútom. Sekám a… „Prekážka“ sa dáva do pohybu. Čo sa deje? Som mimo, ale po chvíli zisťujem, že som nezachytil, ale napálil som hlavátku. Pod nohou sa mi podvrtol balvan, o ktorý som bol opretý. Len tak-tak som udržal balans. „Mááám juu,“ kričím od radosti.

Hlavátka vymotáva šnúru z navijaku a ja ju nemôžem ani zastaviť. Srdce mi búši v krku, adrenalín mi zalieva celé telo. Doťahujem brzdu navijaku skoro na maximum. Navijak spieva tým najkrajším tónom, ktorý má rád každý. Ale nie v tejto situácii. Brzda navijaku je takmer dotiahnutá a hlavátka si odvíja šnúru, ako keby necítila žiadny odpor. Skúšam sa oprieť do prútu, ale ryba mi nedáva žiadnu šancu. Pokúšam sa bežať za ňou po prúde. Prichádza ďalšie zakopnutie, strácam stabilitu a strácam napnutú šnúru s rybou. Len tak-tak, že som sa neokúpal. Rýchlo dotiahnem šnúru. Cítim, že kráľovná je stále na druhej strane a do súboja dáva všetko.

Zrazu šnúra povolila a ja si uvedomujem, že som o kráľovnú prišiel. Bijú sa vo mne zmiešané pocity. Po 3 dňoch lovu mám konečne záber, ale rybu som aj tak nezdolal. Čo som urobil zle? Ako som sa mal zachovať? Tieto otázky sa mi točia hlavou. A ja na ne nepoznám odpoveď. Vychádzam na breh a sadám si na jeden kameň. Ruky sa mi klepú, srdce mi bije ako zvon. Mám problém vytočiť telefónne číslo. Volám môjmu najvernejšiemu fanúšikovi – mojej manželke. „Prišiel som o ňu,“ hovorím jej do telefónu. „Neboj príde ďalšia,“ hovorí Majka.

Keď sme spolu dohovorili, ešte asi 15 minút som sedel na tom balvane a nebol som schopný ničoho. Ešte stále vo mne prúdil adrenalín. Pomaly, ale fakt veľmi pomaly som sa začal dostávať do normálu… Až teraz si uvedomujem, čo sa stalo. Áno, kvôli tomuto som sa rok pripravoval, rok som čítal knižky, študoval hlavátky. A teraz to konečne prišlo. Hoci som rybu nezdolal, dokázal som sám sebe, že kráľovnú je možné dostať aj na strímer. Možno to je náročnejšie a ťažšie, ale nie je to nemožné. To, čo sa mi pred pár minútami podarilo, sa niekomu nemusí podariť ani za celý život. A ja mám to šťastie, že mi svätý Peter doprial tento zážitok. Nakoniec som aj zabudol, že som bol hladný a ostal som chytať až do večera, žiaľ neúspešne.

  1. Deň lovu

Ráno som sa musel pobaliť a od-ubytovať. Rozhodol som sa, že ešte na pár hodín skočím k vode. Tentoraz bolo ešte teplejšie ako včera. Keď mám byť úprimný, hlavou som dnes nebol pripravený, stále som si premietal včerajšok a rozmýšľal som nad tým, čo som mal urobiť lepšie. Asi po 3 hodinách som to zabalil a vyrazil domov.

Ak by som mal zhodnotiť svoju prvú hlavátkovú výpravu, hodnotím ju ako úspešnú. Aj keď sa mi nakoniec rybu nepodarilo zdolať, ale dostal som ju na prút. Dostal som ju na vlastnoručne vyrobený strímer. Na tú dávku adrenalínu, ktorá mi prúdila žilami nikdy v živote nezabudnem. Teraz už na 100 % chápem, prečo je hlavátka tak magická. S muškárskym prútom v ruke som zažil mnoho krásnych chvíľ pri vode, chytil som nádherné ryby, krásne bojovné mreny, kapra, zubáče, sumca… Ale kráľovná na prúte toto všetko preskočila a dopriala mi najkrajší rybársky zážitok v živote. Nikdy na to nezabudnem. Teraz bola silnejšia ona, ale ja dúfam, že keď ju ešte raz stretnem, budem sa môcť pozrieť na ňu zblízka.

Keď budete čítať tieto riadky, ja budem zrejme na ďalšej výprave. Tak aj touto cestou by som chcel čitateľov poprosiť, aby mi držali palce v splnení si rybárskeho sna. Určite sa aj o zážitky z ďalšej výpravy rád podelím. Petrov zdar.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Der je len jeden

Der je len jeden


Často sa stretávam s porovnávaním jazera Der s rôznymi inými jazerami. Práve na tomto jazere som strávil toľko času na výpravách ako nikto iný zo Slovenska , Čiech a okolitých krajín. Preto mi to rezonuje v ušiach. Vo väčšine tie prirovnania produkujú ľudia, ktorí na Deri vôbec nelovili, alebo len na Južnom , alebo Severnom bazéne. Tieto dva bazény (jazerá) – tak znie ich oficiálny názov, sú po všetkých smeroch odlišné od jazera Der. Kto čo i len raz lovil na Deri, vie, že toto jazero je neporovnateľné, osobité a špecifické svojimi podmienkami a zákonitosťami, ktoré ovplyvňuje človek a príroda.

Der je špecifický  hlavne kvôli nestálej výške vodnej hladiny. Každý rok, aj keď v tom istom období a dátume, je jazero úplne iné.  Jeden rok môže byť na tom istom mieste hĺbka vody jeden meter a nasledujúci štyri metre. Nič overené z minulosti tam nemusí platiť a vždy začínaš odznovu. Napríklad oblasť, kde sa v minulosti nachytali najväčšie kapry z jazera, už druhý rok mlčí. Väčšina kaprárov túži loviť práve tam, ale kapry ako keby sa tým miestam začali vyhýbať. Ja som už minulý rok tieto miesta opustil a na úplne novom mieste, kde nikto neloví, som minulú jeseň ulovil extrémne množstvo veľkých kaprov.

Tohto roku som lovil opäť mimo frekventovanej oblasti a opäť sa mi podarilo uloviť pekných kaprov. Nebolo to to, čo minulý rok, ale na stav, aký panuje posledné dva roky na jazere, som bol nad mieru spokojný. Minuloročná jeseň bola skúpa pre drvivú väčšinu rybárov čakajúcich na miestnych obrov. Veľké množstvo obrovských kaprov sa pošťastilo uloviť len mne a Johnnymu. Odlíšili sme sa od ostatných a prinieslo nám to behom dvoch týždňov desiatky obrov. Dnes, keď na to spomínam, nazvem to Johnnyho slovami „BIG ADRENALIN“…

Tohto roku opäť množstvo európskych kaprárov smerovalo na jazero s túžbou uloviť svoj sen. Teraz po ukončení lovu na jazere môžem opäť z dostupných informácií povedať, že Der stagnuje. Od kamarátov, miestnych lovcov, viem o dvoch ulovených  kaproch +30 kg. Pritom v jazere ich pláva omnoho viac. September bol úplne slabý na úlovky, čo som pocítil aj ja na vlastnej koži. Dva týždne som lovil na miestach, kde v minulých rokoch bolo ulovených množstvo veľkých kaprov. Dnes už ani to nie je záruka úspechu pri nevyspytateľných podmienkach na jazere. S prvým kaprom som sa stretol až deň pred odchodom domov. Bol to malý šupináč, odhadoval som ho okolo desiatich kilogramov, ale potešil . Už len preto, že som ho dlhý čas zdolával z džungle koreňov. Dvakrát som stratil odtrhnutú šnúru a dvakrát som ju našiel. Až na konci bol tento kaprík a vyslobodil som ho.

V októbri prišlo aj to správne povestné počasie – vietor a dážď, ale výrazné úlovky kaprov neprinieslo, až na zopár výnimiek. Stále to nebolo ono. Vychýrene miesta celú jeseň mlčali, čo bolo až neskutočné. Mne sa podarilo koncom októbra dostať opäť na jazero. Lovil som v miestach, kde nikdy predtým a bola to pre mňa aj taká výzva. O tom mieste som nevedel nič okrem toho, že v minulosti tam boli ulovené väčšie kapry, ale to asi všade a teraz nikde J. Už po prvom sledovaní dna sa mi oblasť môjho dosahu pozdávala a terén dna poskytoval výrazne miesta na nastraženie mojich nástrah. Široko-ďaleko nikto nelovil, a tak som nebol obmedzovaný výberom lovných miest. Tie som veľmi rýchlo určil, samozrejme, pre mňa to bolo prvotné rozhodnutie a podľa úspešnosti, alebo nezdaru by som v nasledujúcich dňoch reagoval zmenou miest, poprípade druhu nástrah.

Začal som loviť. Pre mňa to bolo, samozrejme, na boilies BIOSQUID a BIOKRILL. Voda bola pomerne ešte prehriata a takmer letné počasie s vysokými teplotami tomu napomáhalo. Preto som nezmenšoval priemer boiliesu a zotrval som na letných 24 mm. Boilies som kombinoval s pop up BROSKYŇA, ANANÁS a BIELE KORENIE. Kto pozná naše pop upky vie, že tieto druhy sú aj farebne odlišné a práve preto som si ich vybral. Kapry mohli reagovať na rôzne príchute, ale aj farby, čo považujem za dôležité. Už niekoľko dní pred príchodom som si písal s mojimi francúzskymi priateľmi, ktorí lovili na jazere a veľké nádeje na úlovok mi nedávali. Boli aj dva týždne bez akéhokoľvek úlovku. Jedine čarodejník Johnny mal úlovky a aj dvoch kaprov +20 kg. Ani dlhodobá prognóza počasia nesľubovala nič zaujímavé. Tak som dúfal, že v nepriaznivom počasí príde aspoň jeden jediný kapor, čo bude stáť za to. Veď mnohokrát sa to potvrdilo. Tak som začal loviť a premýšľať, čo bude nasledovať.

Prvá noc krátko po jednej hodine a záber. Áno, žiadna labuť, ale záber. Tak ako vždy, tu sa kapry nesnažím priťahovať k brehu, ale vyrážam za rybou ďaleko od brehu. Tam ju aj zdolávam, je to kapor 12-13 kg. Hneď ho vypínam pri člne, pokladám montáž. Nesmelo sa teším a dúfam, že to nebol ojedinelý kapor v oblasti a zábery budú nasledovať. V akej frekvencii, to som si netrúfol tipovať.

Nasledujúci večer pri západe slnka mi rázne poklesol swinger. Záber? Pri „padáku“ sa vždy snažím došponovať šnúru a až potom sa vydávam za rybou. Tentoraz sa mi dlho nedarilo dosiahnuť kontakt s rybou a zo skúseností som už vedel, že to bude rak, ktorých tu je v príbrežných trávach mnoho. Tak aj bolo, niekoľko desiatok metrov od brehu som vylovil pomocou kotvičky druhú časť šnúry, obidve časti som zviazal a vrátil som sa späť. Toto sa tu a mnohých vodách stáva často.

Okolo polnoci to už bol reálny záber. Začiatok trasy za rybou som mal kontakt len s burinami a až po prelome do hlbšej vody som pocítil, že ryba je stále na háčiku. Boli to nevýrazné kopance, ktoré nikdy nevyhodnocujem, správa sa tak aj malá, niekedy aj veľká ryba.  Pri navíjaní vždy čakám, kedy sa objaví „šokáč“ a to už viem, že ide do tuhého. Tak bolo aj teraz a s každým otočením navijaka a skracovaním vzdialenosti medzi rybou a mnou som dokázal odhadovať mohutnosť a reálnu silu ryby. Šípil som, že nebude najmenšia, ale až po podobratí a zasvietení čelovky som zbadal statného šupináča. Zostalo mu ešte mnoho síl a niekoľkokrát sa pokúsil v podberáku o silné výpady. Nakoniec sa upokojil a tak ako každému, aj jemu som pošepkal: „neboj sa macinko pôjdeš naspäť.“ Ku koncu sezóny som uvažoval, že tento rok je pre mňa akýsi čudný, vôbec sa mi nedarilo uloviť väčšie kapry. Tento to všetko vymazal ,vážil viac ako 26 kilogramov.

Bol koniec októbra, ale počasie júlové. Počas slnečných a bezveterných dní to ani nepíplo. Netypické počasie vnímali aj vtáky. Uvedomil som si, že mi niečo chýba. Chýbal mi z minulosti neustály škrekot žeriavov, ktoré sa tu každú jeseň sústreďujú pred odletom na zimoviská. Ďalšiu nezvyčajnosť som si všimol pri zavážaní. Skupina labutí unikala predo mnou a medzi nimi pelikán, ktorého som tu ešte nikdy nezahliadol. Tieto teplé dni budú už naozaj posledné a následné ochladenie bude trvalé. Dva dni pred ochladením sa začali objavovať žeriavy a behom niekoľkých hodín ich boli plné zátoky a s nimi typický škrekot. Ďalšiu noc som záber nedosiahol, myslel som si, že to bolo všetko v tom nanič období. S niektorými známymi, ktorí lovili na jazere, sme sa každý deň informovali o tom, komu sa čo podarilo, ale zatiaľ som to bol len ja. Nedočkavo som očakával nadchádzajúcu noc. Bude úspešná?

Bola. Zdolal som dvoch kaprov, jedného menšieho a jedného 15-kilového. Do konca výpravy som už každú noc ulovil najmenej dvoch kaprov. Až posledný deň pred odchodom mi zabral kapor aj počas dňa. Blížila sa zmena počasia a na kapry začala asi pôsobiť. Pred zotmením, keď som sledoval posledný tohtoročný Dersky západ slnka, sa ozval hlásič. Dlhý neprestávajúci záber trval, až kým som cez hlboké bahno nepribehol k prútom. Ryba stále išla svoje a dúfal som, že nenájde ako úkryt jeden z mnohých koreňov. Aj počas cesty za ňou som niekoľkokrát pocítil ťah. To bolo dobré znamenie, že stále ťahá mimo prekážok. Zdolával som ju ďaleko za bójkou a vpravo. Zdolávanie som si užil ešte počas šera a veľké ústa a mohutné pery kapra naznačovali ďalší veľký úlovok. Aj sa ním stal – 21,40 kg bola hmotnosť extra bojovného kapra. Do rána mi ostávalo ešte dosť času a veril som, že si ešte zazdolávam. Nemýlil som sa. Ráno pred svitaním som podobral posledného z ďalších troch kaprov. Tento 16-kilový bol z nich najťažší. 

Kapry cítili zmenu počasia, ktorá prišla práve posledné ráno a po slnečnom týždni som ráno ukončil moju výpravu v daždi. Po situácii, aká vládla na jazere, som nesmierne vďačný za tieto krásne úlovky a ďalšie nezabudnuteľné zážitky, ktoré ma posúvajú vpred.


Peter “Šunes” Šimonič


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Stratené šťuky

Stratené šťuky


Oplatí sa staviť všetko na jednu kartu?


Sme dvojica vášnivých rybárov, ktorá si obľúbila lov dravých rýb prívlačou, ale aj lovu kapra na položenú.

Približne pred 3 rokmi sme sa na istú dobu zamerali výhradne na lov našej krásnej pani zubatej a to šťuky. Našli sme si vhodnú lokalitu a po pár náhodoch sme ihneď zistili, že nám dobre funguje jedna konkrétna nástraha – wobler a absolútne nič iné. Pochytali sme naň pomerne veľký počet šťúk, občas nám skočil na háčik boleň alebo ostriež. Každá jedna ryba nám urobila radosť bez ohľadu na jej veľkosť! Po odfotografovaní putovali ihneď do vodných hlbín.

Jedna z prvých krajších rýb s dĺžkou 87cm

Venovali sme nejaký ten rok jednej lokalite, na ktorej sa nám tak dobre darilo. Z roka na rok sme si však začali všímať, že počet úlovkov rapídne klesá. Najskôr sme to pripisovali ročnému obdobiu, potom aktuálnemu počasiu, tlaku rybárov alebo aj tlaku rybožravých predátorov. Tieto príčiny pozná asi nejeden rybár. Keď už lov nebol lovom, ale len hodinami márneho nahadzovania nástrah do vody a ich priťahovaním, povedali sme si, že s tým musíme niečo urobi. Chceli sme nájsť dôvod prečo a kam zmizli štuky!

Začali sme teda chodiť k vode bez prútov a len sme potichu chodili popri brehu a sledovali hladinu. Keď rybár nejde k vode za adrenalínom zo súboja s rybou, ukáže sa mu javisko, ktoré si predtým nemal priveľa času všímať, keďže bol sústredený na lov, alebo ako správne ťahať nástrahu vo vode a či sa mu náhodou nezachytí v prekážkach. Ten pocit je ako otvorenie očí. Zrazu vnímate vodu inak, vnímate jej prirodzený kolobeh, okolie, rozdielne druhy rybieho poteru pri nohách. Pri našom sledovaní občas zalovil pri brehu boleň, či šťuka, sem-tam sa vyhodil kaprík, takže ryby na mieste boli, len nám sa akosi tie zubatejšie ryby vyhýbali. Niekedy sa na tejto vode objavili aj iní rybári, sledovali sme aj ich, či berú ryby od vody preč a ak áno, tak aký druh. Starší rybári si zobrali občas kapríka, ale mladšia generácia rybárov dávala rybám aj druhú šancu a ryby vracali späť do vody, čo nás vždy veľmi potešilo. Avšak dravce nechytal nikto z nich, takže sme nemali s kým porovnávať výsledky a skúsenosti. Mysleli sme si, že sme sa už naučili o tejto vode všetko, tak sme opäť začali loviť cielene šťuky, ale tie stále nejavili o našu nástrahu záujem a záber prichádzal skôr sporadicky. A to sme mali v pamäti dobu, keď za dvojhodinový lov nebol problém vo dvojici chytiť aj 5 rýb a niektoré už pomerne obludných rozmerov.

Po dlhšom váhaní a špekulovaní padlo rozhodnutie na zmenu stratégie. Dohodli sme sa, že jeden z nás skúsi novú neopozeranú nástrahu a druhý bude aj naďalej skúšať našu zabehnutú a najmä doteraz overenú nástrahu. Ukázalo sa, že tento krok bol správny, zrazu sa opäť voda pred nami otvorila, úlovky dosahovali čo do početnosti aj kvality pôvodné hodnoty. Zrazu sa aj lámali osobné rekordy v dĺžke ulovených rýb, rovnako aj úlovkov pribúdalo a stále ešte pribúdajú.

Pred touto zmenou už pomaly začal prevládať názor, že na túto vodu nebudeme chodiť, lebo že je aj tak prázdna. Nakoniec po mnohých úvahách prevláda tvrdenie, že všetky ryby našu nástrahu už videli, alebo sa s ňou aj tesnejšie stretli za tie roky, čo sme používali iba tú jednu obaja. Takže sa nám ako rybárom vypomstilo, že sme ulovené ryby púšťali a tým sme ich učili odignorovať nástrahu. Najčastejšie sme videli, ako štuka nástrahu prenasleduje ale po chvíli zmizla rovnako rýchlo ako sa aj objavila. Naším niekoľkoročným úsilím sme naučili ryby, ako sa úspešne vyhnúť opozeraným woblerom.

Nový osobný rekord v podobe 98cm šťuky

Veľa rybárov vravieva, že štuka je hlúpa a má krátku pamäť. Jednoducho agresívny  stroj, ktorý uloví všetko vo svojom dosahu. My si to ale nemyslíme a zmena nástrahy nám priniesla opäť radosť z úlovkov a už vieme, že jedna nástraha nestačí na dlhé roky. Rovnako si uvedomujeme, že aj naše nové zbrane okuté trojháčikmi sa stanú po určitej dobe znovu opozeranými a už na ne nebudú ryby reagovať tak krásne, ako teraz. Ak máte pocit, že už vám vaše zaručené nástrahy nefungujú tak, ako kedysi, je načase ich vymeniť. Lebo ako sa hovorí, „toľko sa chodí so džbánom pre vodu, až pokým sa nerozbije“.

Petrov zdar, priatelia


Miroslav Mičian a Martin Obuch – Longital fishing team


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Zemplínske dobrodružstvo

Zemplínske dobrodružstvo


Rybačka nie je len o rybách, ale aj o nepredvídateľných situáciách


Aj v takom krásnom prostredí ako je naše slovenské more, sa dá tiež čo-to prežiť. Ak sa tam človek dlho zdrží, tak určite zažije množstvo situácií a zostane mu množstvo spomienok – aj pekných, ale aj hrozivých.

Leto bolo tohto roku poriadne horúce a, samozrejme, aktivita rýb bola fakt mizerná, aspoň z môjho uhla pohľadu. Akoby to všetko nestačilo, ešte nám kolísala voda a to úplne očividne, cirka meter hore-dole. Aspoň na Šírave som to zažil prvýkrát, aby som mal ráno udice vo vode a potom na obed na brehu. Tak to mi určite nepomohlo, ale aj napriek tomu som sa potešil menšej rybe. Búrky sme zažili a dokonca  nad rámec očakávania, aj keď už som zvyknutý za tie roky. Až na jeden krásny večer, keď všetko vyzeralo pekne. Ani by som nepomyslel, čo sa zomelie o tri hodiny.

Akurát som si popíjal večernú kávičku, nie je to síce mojím zvykom, ale keď ryba brala pomerne dobre hlavne v noci, tak sa aj moje návyky trocha zmenili. Kávu som ani nestihol dopiť, vietor sa zrazu zmenil a začal fúkať zo severu. Hneď mi napadlo, že to nie je dobré znamenie. Taký vietor s búrkou som zažil asi pred siedmimi rokmi. V tom momente som začal baliť veci. Bral som len to, čo som stíhal a na to sa pýta vedľajší kolega: „Čo sa deje Marek? Ideš teraz v noci domov?“ Nuž bolo mi trápne, lebo sám som v tej chvíli nevedel povedať, čo presne mám čakať, a tak som len odvetil: „Mám pocit, že táto búrka nám ukáže svoju silu.“ Trocha ten pán rozmýšľal, či vlastne mám pravdu, nuž ja som neváhal a dobalil som, čo sa dalo stihnúť. Nakoniec začal aj sused, aby to stihol.

V prvom rade som rád, že sme stihli markízy stiahnuť spred karavanu a ja aj stan. Čo sa dalo stihnúť, som stihol, ale na udiciach som len uvoľnil poriadne cievky a ťahal som ich hore asi tridsať metrov od brehu. Vytiahnuť už som nemal šancu, lebo všade naokolo už začali lietať blesky. Dvíhal sa tak silný vietor, aký som určite ani nečakal. Vlny sa dvihli a mali výšku vyše metra. Z karavanu som vychádzal z druhej strany, lebo od vody by som sa nedostal. Vlny mi bili o karavan a to už som utekal aj so svojou rodinou do miestnosti, ktorá bola v kempe na dosah, skryť sa. Zobral som so sebou len nutné veci ako oblečenie, vodu a už som len bežal za rodinkou. V priebehu desiatich minút už zobralo okolo nás stany ako smeti. Musím sa sám priznať, že nebolo mi v tej chvíli všetko jedno. Myšlienky mi prebehli hlavou všelijaké. Keby som nezareagoval tak, ako som reagoval, tak si ani nechcem predstaviť, akú škodu by som mal. Ale obišlo nás to dobre, všetci zdraví a aj susedia, ktorí mi napokon poďakovali, za takú reakciu či vlastne príkaz, aby sa balili. Vôbec sa im nechcelo veriť, čo sa vlastne deje a čo príde. Tak sme obišli všetci zdraví, aj deti. Niekedy je skutočne veľká výhoda chytať v kempe, lebo v takomto prípade sa máte aj kde skryť a aj zohriať.

Na druhý deň bolo roboty vyše hlavy. Tie vlny mi dotlačili silóny aj s návnadami až na breh. Až v tej chvíli som si uvedomil, aký vie byť živel poriadne krutý. Asi z osemdesiatich metrov, kde som mal svoje lovné miesto, som mal všetko na brehu. Aj boilies, ktoré som do vody nahádzal predvečerom, som si teraz ráno pekne zbieral po celom brehu do vedra. Myslel som si, že už niet väčšej búrky než tej, čo som zažil pred asi siedmimi rokmi, a predsa sa ukázala ešte horšia. Silóny som už ani nedokázal rozmotať, lepšie povedané ani som to neskúšal. Keď som ich uvidel, tak som ich len odstrihol a začal od znova. Na to budeme celá rodina ešte dlho spomínať. Túto sezónu mi Šírava dala poriadne zabrať. Prešiel som veľa skúškami, ale hlavná vec, dopadlo to v konečnom dôsledku dobre. Dúfam, že také niečo už nezažijem. Tak na záver by som prešiel predsa len k príjemnejším veciam.

Keď už som trávil dosť času pri vode, tak som skúsil aj niečo, čo nie je mojím zvykom a síce kŕmenie partiklom. Zvolil som rozvarenú kukuricu a zaparenú repku, k tomu som pridal aj pelety, ale len s mierou, aby som nestiahol sumce. Mojím cieľom v týchto dňoch bolo dosiahnuť amura, keďže s kaprami to nebolo ľahké. Stále sa ťahali prevažne okolo päťkilové kusy. Ani ich selektovanie nebolo ľahké. Väčší priemer im chutil obzvlášť ešte lepšie. Tak som zvolil kombináciu od MIŠEL ZADRAVEC CARP BAITS MONSTER KRAB a BLACK MAMBA a po troch dňoch som sa už vypracoval aj ku krajšiemu kaprovi. Z toho mi stále vychádza najlepšie, že ryby vyselektujem, keď radšej vsadím na kombináciu, ako dávať väčší priemer. Čo by som pri tomto kŕmení zdôraznil, snažil som sa ho urobiť neutrálne, aj pre kapra. Postupom som sa dopracoval aj k hojnému počtu amurov, ktorým zachutili boilies ŠKORPION CHILI SLIVKA.

Tak nakoniec bol aj ten týždeň v značnej miere úspešný. Určite ma to potešilo v tých horúčavách a po prežitej búrke.


Marek Šeba


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

“Opačník”

“Opačník”


Čo keď nástraha nemôže za to, že nefunguje?


So živými nástrahami to býva občas dosť zložité. Možno sa už aj vám stalo, že z neznámych dôvodov prestali fungovať, hoci až dovtedy na ne brali ryby vcelku bez problémov. Zisťovali sme prečo.

Opýtal som sa kamaráta, na čo mu berú ryby a dal som na háčik to isté. Mne však nebrali. A to sme sedeli len pár metrov od seba. V rybačke pomerne dosť bežný jav, ktorý si veľa rybárov nedokáže vysvetliť. Ide však o veľmi jednoduchú vec a tou je zlá prezentácia nástrah. A pomerne často práve tých živých. Obyčajným červíkom začínajúc a klasickým kostniakom končiac. Sadli sme si teda k vode a skúšali rybám ponúkať „živú“ nástrahu rôznym spôsobom. Tu sú naše výsledky.

Tradičný hnoják alebo rosák či dendrobéna nemusí byť umučený na smrť niekoľkými vpichmi a pripútaný k háčiku ako pilot bez možnosti pohybu tak, ako to znázorňuje obrázok č. 1. To ste sa už vopred obrali nielen o záujem rýb, ale aj o prípadný záber. Prezentácia tejto rybacej lahôdky by mala visieť na háčiku skôr spôsobom, ktorý ukazuje náš druhý obrázok č. 2. Vtedy je šanca nielen rybu prilákať jeho pohybom, ale ju aj chytiť. Ak máte pocit, že vám nástraha z háčika utečie, mýlite sa. Pohybové schopnosti červa majú totiž tiež svoje hranice. Navyše pod vodnou hladinou na to veľa času ani nemá.

Mimoriadne zaujímavý bol aj pokus s kostným červom. Na obrázku č. 3. je v pozícii, ktorá mu takmer nedovolí hýbať sa. A keď aj, zvyčajne sa môže len krútiť na jednom mieste, čo rybu až tak nezláka. Oveľa zaujímavejší pohyb vyvinie táto potvorka, keď je zachytená len na kraji tenšej časti tela. Ak použijete pri love dostatočne ľahký háčik, dokáže sa po dne dokonca celkom dobre pohybovať. No a to už je pre ryby skutočne veľmi neodolateľné lákadlo. Správnu prezentáciu ukazuje obrázok č. 4. Na videu, ktoré je súčasťou tohto článku, môžete navyše veľmi dobre vidieť, ako sa kostný červ dokáže s ľahkým háčikom aj pohybovať.

Možno sú to všetko len maličkosti a vám ryby berú na akokoľvek prezentované živé nástrahy. Keď však príde čas, že prestanú, možno vám naše rady prídu vhod. Veľa úspechov pri love všetkých druhov rýb, nielen tých kapitálnych.


redakcia RRR


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Pažravý netvor?

Pažravý netvor?


V poslednom čase sa veľmi často stretávam s názormi, že sumec je škodná, že plieni rieky. Že ho treba zabíjať, lebo devastuje kaprov a podobne. Chytám sumce už pár rokov, mám priateľov sumčiarov po celom Slovensku, ale aj v zahraničí a keď sa stretneme, určite si každý vie predstaviť, ako prebieha naša debata. Za celý čas čo rybárčim, som nechytil jediného sumca na kapra a ani som nepočul, že by niekto na kapra chytal. Vždy sa ako „nástražka“ dáva pleskáč, jalec a podobné biele ryby. Prečo asi.

Netvrdím, že sumec kapra nechytí, ale určite nie zdravú rybu v plnej kondícii. Vopred avizujem, že tento článok nie je o chovných rybníkoch, tam sumec nemá čo robiť. Píšem o riekach a priehradách, kde sa sumce a kapry voľne vyskytujú. Čítal som články o tom, ako sumce vyžierajú rieky a vraj vďaka nim je stále menej kaprov. Nie je to tak dávno, čo sa kompetentný hospodár priehrady Domaša vyjadril do televízie v podobnom duchu. Nechcem tu nikoho obviňovať, ani na nikoho útočiť, ale poďme si to reálne zhodnotiť a zistiť, čo je pravda a čo sú vymyslené historky, ktoré majú zakryť niečo úplne iné, ako v skutočnosti je.

Ak sa pozrieme do zahraničia na vychýrené rybárske destinácie, ako je v Taliansku rieka Pád, vo Francúzsku rieka Rhona a v Španielsku Ebro, zistíme, že sa tam chytajú kapitálne sumce a kapitálne kapry. Žijú spolu v jednej a tej istej vode. Prečo španielske, talianske a francúzske sumce nevyžierajú kapry a tie naše slovenské áno? Ja som presvedčený, že to nebude v sumcoch, ale že problém je v nás ľuďoch, v našej mentalite, v našom myslení a v tom, ako si vieme prírodu a ryby v nej vážiť a chrániť. V minulosti som sa stretol s prípadmi, keď daný rybár usmrtil kapitálneho sumca, ale aj kapra len preto, aby sa mohol pochváliť a ukázať ho chlapom v krčme. Ukázal ho piatim ľuďom a potom ryba putovala na smetisko, lebo nevedel, čo má s tak veľkou rybou urobiť. Nebránim nikomu, nech sa pochváli, ale v dnešnej dobe existujú iné a príjemnejšie prostriedky, ako ukázať svoj úlovok svetu. Ak si človek urobí fotku alebo video, uvidí ho oveľa viac ľudí a je určite príjemnejšie pozerať sa na krásnu rybu, ktorá je pustená späť do vody, ako na sumca alebo kapra zaveseného doma na háku.

Nepíšem ani o tom, že si nemáme brať nejaké ryby, samozrejme, každý má na to právo a nikoho som nikdy neodsúdil, že si zobral metrového sumca alebo 2kg kapra. Píšem o kapitálnych rybách, ktorým trvá určite roky, pokiaľ dorastú do takých rozmerov, že keď ich máme na udici, rozbúši sa nám srdce a adrenalín stúpne do nebies. Práve takéto ryby v našich riekach stále ubúdajú a nie je to vinou sumcov, ale nás ľudí. Aby som nerozprával len o zahraničných riekach, porovnajme si dve vodné nádrže u nás na Slovensku a to sú Domaša a Zemplínska šírava. Tieto dve nádrže sa nachádzajú v rovnakom podnebí, sú rovnako staré a je v nich rovnaká osádka rýb. S jedným základným rozdielom. V jednej je dovolené brať ryby a v druhej je spôsob lovu „chyť a pusť“. V oboch týchto nádržiach je nespočetné množstvo malých, ale aj kapitálnych sumcov, o čom sa mohol presvedčiť každý, kto tam chodí na ryby. Na Domaši sa rybári sťažujú, že sumce im vyžierajú kapry. Na Zemplínskej šírave kapry nemiznú, ba práve naopak, darí sa im tam veľmi dobre, je ich tam čoraz viac a aj stále väčšie a väčšie kusy. A teraz tu vyvstáva otázka, kto vlastne žerie tých kaprov? Odpoveď nechám na každého rybára, nech si urobí úsudok každý sám.

A aby som vám predložil nejaký dôkaz, prikladám výsledky pretekov zo Zemplínskeho kapra, kde sa každý rok, odkedy je spôsob lovu „chyť a pusť“, čiže zákaz brať ryby z vody, zvyšuje nielen množstvo, ale aj hmotnosť chytených kaprov.

Rok – Množstvo v g – Počet ks

2009 – 86951 – 134

2010 – 294498 – 49

2011 – 340182 – 54

2012 – 304000 – 44

2013 – 1595170 – 257

2014 – 2189705 – 340

2015 – 4440271 – 623

2016 – 4018460 – 511

2017 – 5244932 – 603

Myslím, že tieto čísla hovoria sami za seba a viem, že určite to nie sú sumce, čo spôsobujú, že v našich riekach a priehradách je stále menej a menej rýb.


Peter Gere


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Kráľovná – moja posadnutosť

Kráľovná – moja posadnutosť


Október sa prehupol do svojej druhej polovice a magický dátum 1.11. sa blíži. Už ho je cítiť vo vzduchu. A to doslova. Príroda sa prezlieka do svojich jesenných šiat, ranné teploty sa nevyšplhajú ani k 10-tim stupňom a pri rannom pohľade z okna sa mi hmla a chlad dostáva pod kožu. V duchu počítam, koľko dní musím ešte vydržať, aby som konečne vyrazil. Pripadám si ako malé dieťa, ktorému rodičia vysvetľujú, koľkokrát sa musí ešte vyspať, aby boli Vianoce.

Áno, na zahájenie hlavátkovej sezóny čakám ako na Vianoce. A poviem vám, že čakanie mi pripadá ako večnosť, hoci trvá rok. Pre mňa to však znamená rok študovania, čítania, prípravy, zisťovania informácií a mnoho ďalších aspektov. Ale nepredbiehajme, ku všetkému sa dostaneme postupne.

Prečo práve hlavátky?

Hlavátky som obdivoval už ako malý chlapec. Ocinov kamarát je rybár telom a dušou, a práve jeho otec bol veľmi dobrým hlavatkárom. Keď sme boli u nich na návšteve, sedel som s týmto dedkom na lavičke pri rybníku a s otvorenou pusou som počúval všetky jeho príbehy, o ktorých mi rozprával. Hltal som každé slovo a bolo mi ľúto, že sa taká situácia asi nikdy nezopakuje. V tej dobe, keď chytával, boli vody plné rýb, na riekach nestáli žiadne priehrady, elektrárne… Na druhú stranu, človek nemal vybavenie, aké máme k dispozícii dnes. Ale to už odbočujem od témy. Vždy som si predstavoval, ako aj ja raz budem chytať kráľovné našich vôd a budem dúfať, že budem aspoň z časti tak úspešný, ako tento dedko.

Realizácia sna

Všetko začalo niekedy pred rokom. Sedel som v práci, mal som obedovú prestávku a popri tom som surfoval na internete a sledoval som na youtube videá. Zhodou okolnosti som objavil video „hlavátky 2015“, neváhal som ani chvíľu a s nadšením som ho otvoril. Týchto zostrihaných 5 minút lovu vo mne znovu oživilo túžbu chytiť kráľovnú našich vôd. V hlave mi blysol jeden nápad, a to napísať Mirovi – autorovi videa a opýtať sa ho na pár rád, ako sa vôbec k hlavátkam dostať. Dodnes si myslím, že som mal neskutočné šťastie. Miro mi odpísal, bol veľmi otvorený a nemal problém mi prezradiť, kde konkrétne hlavátky chytal, aké nástrahy použil a podobne. Ja som srdcom muškár, inú výbavu ako muškársku ani nemám a okamžite ma fascinovala predstava uloviť hlavátku na strímrový prút. S Mirom som si vymenil desiatky mailov, niekedy som sa až obával, že ho mojimi otázkami budem otravovať. Našťastie sa to nestalo. Váhal som stále však s jednou otázkou. Opýtať sa Mira a poprosiť ho, či by ma niekedy vzal so sebou na ryby. Aby som videl lov v akcii. Za opýtanie predsa nič nedám. O hlavátkároch sa hovorí, že sú špecifickí rybári a istým spôsobom vlci samotári, ktorí sa neradi podelia o akékoľvek rady. Žeby prezradili konkrétne lovné miesta? To je neprípustné!

Ja som mal šťastie, že som narazil práve na Mira a nemal najmenší problém ma zobrať na výpravu. Na to, aby som sa pokúsil zohnať povolenku, už nebol čas, žiadosti o vydanie hlavátkovej povolenky boli už dávno odoslané a schválené. To ma však neodradilo a bol som rád, že sa lovu zúčastním aspoň ako divák.

Deň „D“

Po ôsmich hodinách vo vlaku som konečne dorazil do cieľa. Miro ma čakal na stanici a spoločne sme sa presunuli na hotel. Síce som bol unavený z cestovania, ale adrenalín, ktorý mi prúdil v žilách, mi nedovolil poriadne spať. Konečne zazvonil budík, mal som pocit ako keby som len žmurkol a už znovu vstávam. Nedočkavý, plný očakávania som sa ráno rýchlo obliekol a vyrazili sme k vode. Keď sme prišli k Váhu, ostali sme trošku šokovaní. Stav vody prevyšoval optimálny stav. Čo sa dá robiť? Zbabelci zalezú a ozajstní fanatici sa dajú do boja so silami živlu.

Ráno bol neskutočný mráz, ortuť teplomera ukazovala -15°C. Mirovi mrzli očká na prúte a mne mrzli mihalnice a chlpy v nose. Miro nahadzoval, vobler svišťal vzduchom x-krát. Ale kontakt s rybou neprichádzal. Naozaj to vyzerá tak, že hlavátka je ryba tisícich hodov. Zimu som prestal pociťovať a plný očakávania som sledoval pohyb Mirovho vobleru a dúfal som, že príde aspoň jeden záber. Okolo obeda sa trošku oteplilo. Mráz nebol taký silný, ale zato začalo snežiť. Padali neskutočne veľké vločky, všetko vyzeralo ako v najkrajšej vianočnej rozprávke. Avšak šťastný koniec v podobe ulovenej hlavátky neprichádzal. Počas dňa sme prešli mnoho kilometrov vody, Miro poslal stovky hodov, ale ostali sme bez záberu.

Niekto by povedal, že výprava bola neúspešná. Dokonca aj Miro ju tak hodnotil. Pre mňa to však bol neopakovateľný zážitok, niečo, čo som zažil prvýkrát v živote. Lov hlavátky ma doslova pohltil a kráľovná, hoci som ju ani len nevidel, sa stala mojou posadnutosťou. Ďalší deň som sa musel vrátiť domov, Mirovi som za všetko poďakoval a povedal som mu, že už teraz sa teším na ďalšiu výpravu, ktorú spolu podnikneme. Tentokrát však už aj s mojou povolenkou. Celú cestu domov som si v hlave preberal včerajší deň. V hlave mi behali otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Bola tam? Prečo nezabrala? Však sme mali aj „hlavátkové počasie“. Aj v tomto je kráľovná tak majestátna. Nie každý má tu česť a šťastie ju uloviť, ja však dúfam a verím, že nebudem patriť medzi túto skupinu rybárov.

„Šťastie praje pripraveným a prax robí majstra“

Tento slogan som si osvojil a povedal si, že urobím všetko preto, aby som bol na ďalšiu sezónu pripravený. A prax? Prax sa zvýši každou jednou vychádzkou. Stanovil som si, že žiadnym neúspechom sa nedám odradiť. Veď nie nadarmo platí, že trpezlivosť ruže prináša. Po príchode domov som začal zháňať všetky dostupné knihy, články a v neposlednom rade videá. Od môjho kamaráta Honzu som si požičal knižku „Hlavátka, ryba môjho života“ od pána Hužvíka. Pán Hužvík je autorom knižky a zmapoval v nej celý svoj život, ktorý zasvätil halvátkam. Honza ju dostal ako darček a ja som sa tešil, ako tento poklad prečítam. Knihu som doslova zhltol za jeden večer. Ako som sa blížil ku koncu, bolo mi ľúto, že kniha nemá nejaké pokračovanie. Každopádne každému odporúčam prečítať. Ďalším knižným skvostom, ktorý sa mi podarilo zohnať, bola kniha od pána Ivašku, azda jedného z najlepších hlavatkárov, ktorý na Slovensku žil. Kniha bola písaná veľmi odborne a pán Ivaška v nej zosumarizoval všetky svoje poznatky o love, chove a rozmnožovaní našej medenej kráľovnej. Aj v tejto knihe som hltal každý jeden riadok. Dovolím si tvrdiť, že sa stala mojou pomyslenou hlavátkarskou bibliou. Veľmi ma zaujalo rozmnožovanie. Na internete som dohľadal, že umelý chov hlavátky je v Martine, kde sa miestna organizácia snaží každý rok o rozmnožovanie našej najväčšej lososovitej ryby. Nedalo mi to, zdvihol som telefón a zavolal som priamo do martinskej organizácie. Predstavil som sa im a v stručnosti som popísal, ako ma hlavátky zaujali, že študujem všetky možné a dostupné informácie a že mám práve rozčítanú knihu od pána Ivašku. Od člena organizácie som sa dozvedel, že chovajú hlavátky v rybníkoch, ktoré navrhoval ešte pán Ivaška. To je bomba, hovorím si. Neváhal som ani chvíľku a hneď som sa opýtal, či sa môžem prísť pozrieť do Martina na rybníky. Veľmi ma potešila odpoveď. Vraj s tým nie je žiadny problém, stačí sa dopredu dohodnúť a radi ma prevedú areálom. Po telefonáte pribudla do môjho zápisníku ďalšia poznámka, „navštíviť a zúčastniť sa neresu hlavátok v Martine“.  Žiaľ, v tomto roku mi to už nevyšlo, ale na jar v roku 2018 túto návštevu zrealizujem.

V mojom hlavátkovom ošiali som spoznal cez internet ďalších nadšencov, ktorí hlavátky lovia, konkrétne som sa snažil nadviazať spojenie s ľuďmi, čo ich chytajú na strímer. Takže znovu známy postup. Prehľadával som videá a narazil som na jedno, kde bola zdolaná 98cm ryba na muškársku výbavu. Oslovil som autora videa – Miša Kuboša. Znovu som mal šťastie a natrafil som na ochotného chlapíka, ktorý mi vysvetlil a poradil, akú muškársku výbavu na lov hlavátky potrebujem. Nezaobídem sa bez kvalitného, silného prútu, navijaku a, samozrejme, šnúry, ktorá bude vhodná na prút. Hádam 3 mesiace som hľadal prút, ktorý by vyhovoval mojim predstavám. Nakoniec som poprosil o pomoc s výberom kamaráta Davida. David je akýmsi mojím muškárskym mentorom a vo veľa veciach si nechám poradiť. Predsa viac ako 20-ročné skúsenosti spravia svoje.

Obľubujem prúty so strednou akciou, preto som hľadal prút, čo by spĺňal túto moju predstavu. Zhodli sme sa, že ideálnym riešením by mohol byť prút od firmy Scott a model Tidal (AFTMA 8 a dĺžka 9 stop). Mám už dva prúty od tejto firmy a som s nimi veľmi spokojný. Rozhodnuté. Chcem ho. A nastalo obdobie šetrenia. Nesmiem zabudnúť na rodinu. Niekedy som už aj ľutoval moju manželku Majku, keď hádam deň čo deň počúvala o hlavátkach, o knižkách, článkoch. Bonusom bolo, keď už aj ona pozerala so mnou videá. Áno, nieže by ju to nejako obzvlášť bavilo, ale podporovala ma v ceste za mojím snom. Rok sa prehupol do svojej druhej polovice. To je ešte času, poviete si. Áno, máte pravdu. Ja som však nezaháľal a už v júni som odoslal žiadosť o hlavátkovú povolenku. Keď píšem tieto riadky, je druhá polovica októbra a stále neviem, či bola schválená. Zasadnutie výboru je naplánované na posledný októbrový týždeň. Ja však verím, že bude schválená. Chýba už len tak málo a zároveň je to tá najdôležitejšia vec – povolenka.

Vráťme sa však k prípravám. Bol jún, pstruhová sezóna vrcholila, takisto na kaprových vodách ryby hýrili aktivitou. Ja som sa však rozhodol, že pomaly začnem viazať strímre. Ale aké? Aké vzory? Prírodné? Aké materiály použiť? Z mojich jednoduchých otázok boli hodiny strávené pri pive s Honzom a preberali sme všetky možné varianty strímrov, ktoré by som si mohol uviazať. A nesmiem zabudnúť na Miša, s ním som komunikoval cez internet a veľmi ochotne mi poradil s každou mojou zvedavou otázkou. Blížil sa jeden z júnových víkendov. Úplne som zabudol na to, že mám narodeniny. Hovorím Majke, že zajtra idem viazať strímre, aby som mal zásobu. „Neostáva mi už veľa času,“ podotkol som. Majka zakrútila hlavou, pretočila očami a konštatovala: „Však máš ešte skoro pol roka. Nevieš, aký je zajtra deň?“ pýta sa ma. „Však víkend,“ odpovedám. „Ty máš narodeniny,“ odsekla Majka. Tu som si uvedomil, že hlavátky, príprava a všetko okolo nich ma doslova pohltili. Asi je čas na chvíľku povoliť z tempa.

Narodeninový deň a ďalší krok bližšie k svojmu snu

Rýb a viazania už bolo dosť. Hovorím si, že tento deň fakt nebudem píliť uši. Ráno som sa prebudil a moja polovička už pobehovala po byte. „Tu sa niečo chystá“, pomyslím si. Tradičná gratulácia? Nie tak úplne. Rýchlo listujem vo svojej pamäti, čo som si prial. Klasika, najviac ma potešia doplnky výbavy, pozerám na Majku, ale nič také podozrivé nevidím. Gratulácia je za mnou a moja ženuška mi podáva obálku. „Jééé to bude nejaké vtipné prianie“ hovorím si. Rozliepam obálku a ostávam ako obarený. Pretieram oči. Najradšej by som v tej chvíli sám seba uštipol, aby som si overil, či to nie je iba sen. V obálke som si našiel poukaz na môjho vybraného Tidala. Pocit šťastia sa mi valí do tela. Ani teraz nedokážem popísať, ako som sa cítil. Tento darček ma naozaj dojal. Hneď v pondelok som utekal do obchodu, aby si prút objednal čo najskôr. Pri tej príležitosti som si dokúpil veľké háky a prírodný materiál – islandskú ovcu, z ktorej sa mi veľmi dobre viažu strímre. Prút dorazil za pár dní. Kamarát Honza mi k nemu naladil vhodný navijak a šnúry. Konečne som si ho mohol otestovať na vode.

Test prútu dopadol na výbornú. Podarilo sa mi chytiť pár jalcov a jedného zubáča, ryby neboli veľké, ale o to viac ma potešilo, že som ich na tom silnom prúte výborne cítil. Hneď som si predstavil, ako bude pracovať, keď sa mi podarí chytiť nejakú hlavátku. Ale na to si musím ešte počkať.

Čas letel, krabičky so strímrami sa plnili. Konečne som sa dočkal, je 2. polovica októbra a mne už ostáva len pár dní do magického dátumu 1.11. Ako som už spomínal na začiatku, čakajú ma predčasné Vianoce. Nervozita stúpa, ale ja som si 100% istý, že som pripravený. Počas roka, som urobil všetko preto, aby som získal čo najviac teoretických informácií, urobil som všetko preto, aby som si naviazal dostatok strímrov. Či svoje poznatky premením na úspech? To sa ukáže v priebehu novembra a decembra. Nemám veľké oči, každá výprava bude pre mňa skúsenosť a aj v prípade, že sa mi hlavátku nepodarí uloviť, budem považovať výpravu za úspešnú. Človek sa učí celý život a ja verím, že pri hlavátkach to platí niekoľkonásobne. Ale ja sa nevzdám.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Víťazstvo na Zemplínskom kaprovi

Víťazstvo na Zemplínskom kaprovi


Keď som sa v roku 2009 dozvedel, že sa na najväčšej vodnej nádrži na Slovensku budú konať rybárske preteky v love kaprov, ihneď som túžil zúčastniť sa týchto pretekov a zapísať sa do histórie tohto dnes už prestížneho turnaja, ktorý dnes už nie je len tak obyčajným pretekom, ale vďaka jeho dispozíciám ide o extrémny zápas v love kaprov. Predsa len vodná plocha s rozlohou 3500 ha, vyvážky ďaleko za hranicou 1000 m, obrovské vlny a kapitálne úlovky nie sú veci, s ktorými sa rybár stretáva každý deň. Jednoducho od samého začiatku to bola pre mňa, ale aj pre celý náš tím obrovská výzva.

Keďže Zemplínsku šíravu veľmi dobre poznám, prípravy na tento pretek prebiehali rovnako ako každý rok. Na túto vodu jazdím rybárčiť takmer 7 rokov. Niekoľkokrát som tu bol na kaproch, ale niekoľkokrát som chytal aj z loďky a snažil som sa prekabátiť miestne zubáče a ostrieže, pretože tu sú kapitálne úlovky, ktoré to každoročne dokazujú. Samozrejme, o tieto skúsenosti sú prípravy jednoduchšie, takže všetko prebiehalo ako v predošlých rokoch. Príprava lode, skúška funkčnosti spaľovacieho motora, vybavenie do lode – napríklad veľký podberák s pevnou hlavou, zipovacia podložka, kotva, kotvička na vykotvičkovanie šnúry, skontrolovať šnúry na navijakoch, svietiace bójky, orientačné osvetlenie na breh a v neposlednom rade dostatok dobrého oblečenia, keďže v septembri na Šírave panujú veľké výkyvy počasia, kedy nie je problém, aby vám dva dni v kuse pršalo.

Konečne nastáva deň D, piatok 15. septembra a my s otcom vyrážame smer Šírava. Cesta prebieha v absolútnom poriadku. Po ceste sa zastavujeme pozdraviť kamarátov v rybárskych potrebách, dávame kafé a po pol hodine opäť vyrážame na cestu. Keďže bol v piatok na Slovensku štátny sviatok, cesty boli poloprázdne, žiadne kamióny, kolóny a po 16. hodine sa pred nami otvára obrovská vodná plocha a my vieme, že to bude opäť veľká drina. Ten pocit sa ťažko popisuje, keď vám na tele naskočí husia koža, zrýchli sa tep srdca, zvýši sa hladina adrenalínu. No proste niečo neopísateľné, ale neskutočne nádherné. Prichádzame na chatu Palkov, kde sa bude všetko odohrávať. So všetkými sa privítame a, samozrejme, sa ideme privítať aj s vodou. Potom nasleduje klasický program, kedy sa podáva guláš, pivo, všetci pretekári medzi sebou debatujú, ktoré to miesto by bolo najlepšie, ktorá nástraha bude tá najlepšia, skúsenosti z predošlých ročníkov, zážitky z predchádzajúcich výprav. Niečo málo po polnoci sa v okolí Palkova všetko upokojilo a väčšina pretekárov ide spať a nemôžu sa dočkať sobotného losovania, ktoré už od samého začiatku napovie, ako ten tohtoročný ročník bude prebiehať.

Tohtoročný ročník bol z pohľadu rozmiestnenia sektorov a miest iný než predchádzajúce ročníky, pretože štartovalo o 6 tímov viac než v predchádzajúcom roku. Otvorila sa rezervácia a vznikli nové miesta na Zálužiciach. „Hovoril som ti, ktoré miesto bude najlepšie.“ Vedel som, že každý rok sú silné miesta Palkov 1 a Lúčky 1 a sektory Palkov a Lúčky, z ktorých vo väčšine prípadov vzíde víťaz. Tento rok sa o Palkove veľmi nehovorilo, pretože miesta 1-4 boli nové miesta, na ktorých sa v preteku chytá po prvýkrát, takže vcelku nová skúsenosť. Dokonca Palkov 1 bolo miesto, ktoré bolo povolené iba pre pretek a po skončení je na tomto mieste zákaz rybolovu.

Ideme na to! Vyolosovali sme si Palkov 1 a neviem, ako to ostatným pripadalo, ale nastalo úplne ticho a môžem vám povedať, že aj ja som bol prekvapený, ktoré miesto som to vylosoval. Bol som trochu v rozpakoch, či je to v tú chvíľu dobrý alebo zlý los, ale vedel som, že určite to musí byť dobrý los. Predsa len je to forhont, kedy z ľavej strany nikoho nemáte, je to rezervácia, kde majú kapry pokoj, určite dostatok potravy a sprava máte jeden tým, ktorý keď od samého začiatku odrežete pravým prútom, tak musíte mať dostatok miesta na rybárčenie.

Po príchode na naše miesto mi bolo hneď jasné, aké som to vlastne vylosoval miesto. Prvý predpoklad k úspechu bola veľká vodná plocha smerom doľava, ktorú som nazval „pokojná zóna“. Keď sa nám podarí kapry lokalizovať, nájsť ich cestičky a nevyplašiť ich, veril som, že to môže dobre dopadnúť. Od 14. hodiny sme mohli vyraziť na vodu a s ľahkým oneskorením aj vyrážame. Aj to ľahké oneskorenie nám na konci dňa chýbalo, pretože na vode bolo povolené sa zdržovať iba do 21. hodiny a keďže v celom našom sektore bola na dne jedna veľká rovina, bolo vcelku ťažké nájsť nejaké tie lukratívne miesta, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť pár miest, kde bude buď tvrdé dno, prechod tvrdého a bahnitého dna, alebo mierne sa zvažujúce dno s prechodom do drobných nerovností. Keď píšem drobné nerovnosti, myslím tým, že išlo o mierne zvlnenie dna s výškovým rozdielom do 20 cm. Nakoniec sa naše lovné miesta nachádzali vo vzdialenostiach od 350 do 900 m. Pravým prútom sme sa snažili odrezať susedný tím a tým zabrániť, aby nám neodchytával kapry, ktoré sa vyhnú našim lovným miestam. Samozrejme, toto je na tak veľkej ploche veľmi ťažké a či chcete alebo nie, tak sa tomu nedá zabrániť, ale do určitej miery sa dá tento jav minimalizovať. Ostatné prúty sme umiestnili smerom do rezervácie na vzdialenosť približne 350 m a dúfali sme, že nám čo najskôr kapry nabehnú na naše lovné miesta a tým, že chytáme na tak krátkych vzdialenostiach, budeme pri zdolávaní kaprov rýchli a hlavne rýchlejší než ostatné tímy. Už len, aby ten pretek začal a snáď sa nám tieto naše domnienky vyplnia.

Pre tento turnaj sme zvolili kŕmenie Red Diablo, Squid Liver a Bloodworm & Liver v priemere 20 mm a 24 mm. Toto základné kŕmenie sme doplnili tigrím orechom, partiklom a tohtoročnou novinkou od Carp Only method stick mixom Special G. Tento method stick mix v kombinácii s ostatným kŕmením, ktoré sme zvolili, má obrovskú silu, takže dokáže udržať kapry dlhšiu dobu na lovnom mieste. Schválne sme naše kŕmenie postavili na rybej, korenenej a prirodzenej potrave, keďže v predchádzajúcich rokoch sme skúšali aj kombináciu s ovocnou zložkou, ale táto voľba sa nám ukázala ako nevhodná, pretože sme sa stretávali s veľkým množstvom amurov, ktoré nie sú bodované.

Telefón ukazuje nedeľu 17. septembra 6:00 a my konečne môžeme vyraziť na vodu a uložiť naše prúty na miesta, ktoré sme si v predchádzajúcom dni našli a vopred zakŕmili. Ako som už písal, ani tak dlhá doba na vode, akú sme na nej mohli stráviť v predchádzajúcom dni, nestačila a po uložení troch prútov som ešte raz vyrazil skontrolovať ľavé miesto, ktorým som si nebol úplne istý. Nakoniec sa táto snaha ukázala ako správna a ono ľavé miesto nás hneď od začiatku najviac zamestnávalo. To sme vôbec netušili, čo nastane v nasledujúcich niekoľkých dňoch. Okolo poludnia sa ozýva ľavý prút a na jeho konci podoberáme kapra s hmotnosťou 8,22 kg. Slušný štart a hneď prvou rybou sa dostávame do čela turnaja. Do večera máme ešte niekoľko bodovaných rýb od 7 do takmer 20 kg – konkrétne 19,89 kg. Bohužiaľ, po polnoci sa zhoršuje počasie, dvíha sa vietor, začína pršať a organizátor z bezpečnostných dôvodov vyvesuje čiernu vlajku a to znamená jediné, že do odvolania je zákaz plavby. Našťastie máme všetky prúty na svojich miestach a pokiaľ príde záber, tak máme veľkú šancu kapra zdolať z brehu, keďže nemáme pred sebou výraznejšie prekážky. To sa aj deje a postupne na všetky prúty prichádzajú zábery a nám sa darí zdolať bodované kapry. Približne o 3. hodine ráno máme všetky prúty vytiahnuté a ideme si ľahnúť. O 6:00 nás budí rozhodca, že čierna vlajka bola zrušená a my opäť môžeme na vodu. Na nič nečakáme, sadáme do lode a behom hodiny a pol máme opäť všetky prúty na našich miestach. V priebehu dňa pridávame ďalšie bodované kapry okolo hranice 8-12 kg.

To, čo prišlo v nadchádzajúci večer a noc, bola skutočne sila a veľmi rád sa vám o tomto zážitku rozpíšem, pretože nech spomínam ako spomínam, tak takúto rybačku, ktorú tu prežívame sme snáď nezažili. Dnes v noci nastali situácie, kedy sa nám rozbehli všetky štyri prúty a na všetkých prútoch boli krásne, bodované kapry. Niečo podobné som zažil koncom 90. rokov na Pálavských jazerách, keď tam ešte boli stovky ton rýb a keď išiel húf, tak to bralo úplne všetko. A to už boli v tej dobe trofejné kusy presahujúce hranicu 10 kg. Tieto ryby potom začali z Pálavských jazier odvážať a dnes to tam vyzerá tak, ako to tam vyzerá. Ale o tom možno niekedy nabudúce. Tí, čo to zažili, vedia, o čom hovorím. Vrátim sa k dnešnej noci. Začala hneď po zotmení, ryba nám cez deň postupne nabiehala na kŕmne miesta a cez noc sa jej aktivita stupňovala. V jednu chvíľu to bol vážne extrém, preto sme sa rozhodli zdolávať ryby z brehu. Len pre nezasvätených, jazda, zdolávanie z 600 m a na ďalší prút už bola ďalšia jazda. Rýchlo zdolať, relatívne rýchlo, pretože z takej vzdialenosti to trvá sakra dlho. Takto sme zdolali všetky 4 prúty a teraz rýchlo vyviesť. No najväčší problém bol v tom, že sme položili jeden, maximálne dva prúty a tieto sa hneď rozbehli, takže sme niekoľko hodín neboli schopní mať všetky štyri prúty vo vidličkách. Skutočný rybársky orgazmus!!! Nakoniec sa nám podarilo za túto noc uloviť cez 130 kg bodovaných kaprov a stihli sme možno 10-minútový odpočinok na lehátku. Kapry nás nenechali vyspať ani minútu.

Nasledujúcu noc z utorka na stredu sa situácia opakovala a po dva a pol dňoch pretekov sme mali na svojom konte cez 350 kg bodovaných kaprov a rekord turnaja sme už mali na dosah. Vedeli sme, že pokiaľ to takto pôjde ďalej, tak do konca pretekov budeme atakovať hranicu 600 kg. Na konci stredy sme prekonali nový rekord preteku – 407 kg, ktorý do tej doby držal tím Jet Fish z roku 2014. Do konca turnaja zostávali dva dni a predpoveď počasia nebola vôbec priaznivá. Malo prísť ochladenie, severný vietor a dážď. Nič povzbudivé pre ďalší rybolov.   

Prichádza posledný deň a noc, ktorá môže ešte zamiešať poradie a niektorým tímom môže pomôcť, niektorým môže naopak uškodiť. Nepriazeň počasia zamiešala kartami a aktivita rýb v našom sektore sa znížila, čo zapríčinilo, že susedný tím nás začal dobiehať. Nezostávalo nič iné, než opustiť miesta pri brehu, ktoré nám dosiaľ fungovali a vysunúť sa na vzdialenosť susedného tímu a znova prilákať kapry na naše miesta. Tento krok sa nám podaril a cez deň pridávame ďalšie bodované kapry okolo hranice 10 kg a naopak susednému tímu na čísle 2 sa aktivita záberov znížila. Nad Zemplínskou šíravou sa začína stmievať, prichádzajú prvé kvapky dažďa a začína sa dvíhať vietor, čo opäť signalizuje, že organizátor vyvesí čiernu vlajku. Táto situácia nastáva presne o polnoci a čierna vlajka platí do odvolania. Počas vyvesenej čiernej vlajky máme na dvoch prútoch zábery a rozhodli sme sa, že počkáme a budeme zdolávať, až keď organizátor odvolá čiernu vlajku. O 4:00 sa tak deje a my vyrážame na vodu. Vlny sú síce ešte veľké, ale nič neobvyklé na túto vodu. Po menších problémoch prichádzame nad kapra a neveríme svojim očiam, čo sme vlastne podobrali. Krásne stavaný šupináč, ktorý má určite cez 20 kg. Po oficiálnom zvážení hlási rozhodca hmotnosť 22,07 kg, čo je náš najväčší kapor preteku. Na druhom prúte zdolávame kapra podstate menšieho (11,21 kg), ale aj to sú body, ktoré sa vo finále počítajú. Do konca pretekov už nezostáva mnoho času a my pevne veríme, že sme celotýždennú prácu dotiahli do víťazného konca.

A je dobojované, o 9:00 končí pretek a keďže od polnoci uvalil organizátor na výsledky embargo, takže vlastne nevieme, ako celý turnaj dopadol, ale veríme, že vďaka poslednej noci a úlovkom, ktoré sa nám podarilo chytiť, sme vyhrali. Okolo 10:00 zazvoní telefón a na displeji sa objavuje meno Vladimír Šaffa, ktorý nám ako prvý chcel popriať k víťazstvu. Môžem vám povedať, že v túto chvíľu to z nás spadlo a ten kameň musel byť počuť až domov. Okamžite som vykríkol: „Anóóó,“ pretože toto je zatiaľ naše najväčšie víťazstvo. Hlavne je to posledné víťazstvo a to pre mňa vždy znamená najviac. Navyše sa nám podarilo vytvoriť nový hmotnostný rekord 562,61 kg, ktorý sa v budúcnosti bude veľmi ťažko opakovať.

Záverom by som chcel poďakovať všetkým fanúšikom, priaznivcom, organizátorovi, rozhodcom a rodine, ktorí nás celú dobu podporovali a tiaž by som chcel zhrnúť spotrebu krmiva, pretože spotreba krmiva v tomto preteku bola za posledné roky zo všetkých najvyššia. Boilies všetkých príchutí sme zakŕmili v množstve 120 kg, 60 kg tigrieho orechu, 60 kg partiklu a 30 kg method stick mixu. Už teraz sa tešíme na budúci ročník, ktorý pre nás bude ešte ťažší než ten tohtoročný, pretože pôjdeme obhajovať tohtoročné víťazstvo.

Lúči sa s vami Tomáš „VAN´s“ Vaněk a chcel by som vám popriať mnoho úspechov a krásnych chvíľ pri vode. Tak zas niekedy dovidenia a nech vám cievky spievajú víťaznú pieseň.


Tomáš Vaněk


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Mara – láska naša

Mara – láska naša


Keď ide o rybačku, dokážem vstať skôr, ako zabzučí mobil. Sú tri hodiny ráno a ja sa pokúšam očistiť predné sklo na aute. Obloha je jasná, teplomer ukazuje osem stupňov. Cestou od Ružomberka rozmýšľam, či som niečo nezabudol. A predsa som zabudol fotoaparát, pretože môj obstarožný mobil nerobí kvalitné obrázky. Kamarát Dodo už pripravuje čln. Na čiapke má nasadenú čelovku. Je akýsi rozladený, lebo ako vysvitlo, má doma tichú domácnosť. Manželke sľúbil, že po návrate z rybačky vymaľuje kuchyňu.

Na Liptovskú Maru sme prišli o pol siedmej. Privítali sme sa s vodou a pozdravili ju úklonom: „Ahoj, láska naša!“ Ako dobre, že naši predkovia vybudovali v sedemdesiatych rokoch minulého storočia toto skvostné dielo, ktoré dostalo meno po jednej zo zatopených obcí, po ktorej zostala iba veža gotického kostola. Určite ani netušili, že sa stane vyhľadávaným miestom mnohých vyznávačov remesla rybárskeho.

Bola ešte tma, ale za pomoci bateriek sme sa šťastne nalodili. Nachytali sme malých ostriežikov a o pár minút po siedmej sme sa tichou hladinou pomaly plavili asi štyristo metrov od brehu. Na miesto, kde nás vždy čakajú prekrásne ostrieže a niekedy zaberie aj pekný jalec. Na háčik som napichol ostrieža a nahodil pár metrov od člna. Po dopade na dno som pomaly poťahoval a po chvíli som mal pocit akoby som zachytil o dno. Držal som v ľavej ruke mierne napnutý vlasec, keď som zacítil slabé potiahnutie. Zasekol som a hneď som vedel, že na palici je čosi väčšie. Brzda navijaka začala spievať, špička prúta sa vpichla do hladiny a mne sa podstatne zrýchlil tep. Bol som však pokojný, lebo pred rybačkou si brzdu vždy dôkladne nastavím a verím mojej udici už vo veku čerstvej dôchodkyne. Dodo sa na sedačke obrátil a zahlásil: „To si tú brzdu nevieš poriadne naštelovať, keď s tebou cvičí polkilový ostriež?“ „Kamarát,“ odpovedal som mu, „ja cítim niečo väčšie, určite nad tri kilá.“ Dodo pozrel na prehnutý prút a už aj hľadal v člne podberák. Ryba sa po niekoľkých minútach odlepila od dna a ja som ju pomaly dvíhal k loďke. Nechcel som veriť vlastným očiam čo za kusisko sa objavilo tesne pod hladinou. Dodo vypustil z ruky kruhový podberáčik, kľakol si na dno a kričal na mňa, aby som rybu nepustil.

Veľký zubáč sa ešte nevzdával, pleskol chvostom a pomaly mieril ku dnu. To už brzda navijaka začala byť silnejšia ako samotná ryba. Obrátil som ju a pomaly stúpala k hladine. Väčší podberák sme nemali a tak Dodo vzal do ruky to malé nič, zašermoval ním ako keby chytal motýle a nasadil rybe podberák na hlavu ako psovi náhubok. Pravú ruku položil pod brucho a ťahal ju do člna. O chvíľu už obaja ležali na dne člna. Na dne bol vlastne iba Dodo, lebo ryba sa zmietala v jeho náručí. Aj som ľutoval, že som si zabudol fotoaparát. To by bol záber hodný na titulnú stranu rybárskych časopisov! Prstami som prešiel po tele ryby a vtedy som si uvedomil, akú krásu nám darovala naša Mara. Pomerne malý háčik bol zapichnutý v bočnej stene tlamy.

Nuž, mali sme šťastie, ktoré nám dožičila matka príroda. Asi sa jej páčila naša výdrž, naše neraz skrehnuté ruky i nohy, premočené odevy, veľakrát ťažké boje s vlnami pod majestátnymi kopcami v pozadí. Ani my sme nechceli byť nezdvorilí a unavený zubáč putoval späť do vody našej milovanej priehrady.

Ale možno je niekto zvedavý na úlovok. Stál za to. Bol to zubáč veľkoústy, dlhý 87 cm a vážil 8550 g.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.