post

Kráľovná – moja posadnutosť

Kráľovná – moja posadnutosť


Október sa prehupol do svojej druhej polovice a magický dátum 1.11. sa blíži. Už ho je cítiť vo vzduchu. A to doslova. Príroda sa prezlieka do svojich jesenných šiat, ranné teploty sa nevyšplhajú ani k 10-tim stupňom a pri rannom pohľade z okna sa mi hmla a chlad dostáva pod kožu. V duchu počítam, koľko dní musím ešte vydržať, aby som konečne vyrazil. Pripadám si ako malé dieťa, ktorému rodičia vysvetľujú, koľkokrát sa musí ešte vyspať, aby boli Vianoce.

Áno, na zahájenie hlavátkovej sezóny čakám ako na Vianoce. A poviem vám, že čakanie mi pripadá ako večnosť, hoci trvá rok. Pre mňa to však znamená rok študovania, čítania, prípravy, zisťovania informácií a mnoho ďalších aspektov. Ale nepredbiehajme, ku všetkému sa dostaneme postupne.

Prečo práve hlavátky?

Hlavátky som obdivoval už ako malý chlapec. Ocinov kamarát je rybár telom a dušou, a práve jeho otec bol veľmi dobrým hlavatkárom. Keď sme boli u nich na návšteve, sedel som s týmto dedkom na lavičke pri rybníku a s otvorenou pusou som počúval všetky jeho príbehy, o ktorých mi rozprával. Hltal som každé slovo a bolo mi ľúto, že sa taká situácia asi nikdy nezopakuje. V tej dobe, keď chytával, boli vody plné rýb, na riekach nestáli žiadne priehrady, elektrárne… Na druhú stranu, človek nemal vybavenie, aké máme k dispozícii dnes. Ale to už odbočujem od témy. Vždy som si predstavoval, ako aj ja raz budem chytať kráľovné našich vôd a budem dúfať, že budem aspoň z časti tak úspešný, ako tento dedko.

Realizácia sna

Všetko začalo niekedy pred rokom. Sedel som v práci, mal som obedovú prestávku a popri tom som surfoval na internete a sledoval som na youtube videá. Zhodou okolnosti som objavil video „hlavátky 2015“, neváhal som ani chvíľu a s nadšením som ho otvoril. Týchto zostrihaných 5 minút lovu vo mne znovu oživilo túžbu chytiť kráľovnú našich vôd. V hlave mi blysol jeden nápad, a to napísať Mirovi – autorovi videa a opýtať sa ho na pár rád, ako sa vôbec k hlavátkam dostať. Dodnes si myslím, že som mal neskutočné šťastie. Miro mi odpísal, bol veľmi otvorený a nemal problém mi prezradiť, kde konkrétne hlavátky chytal, aké nástrahy použil a podobne. Ja som srdcom muškár, inú výbavu ako muškársku ani nemám a okamžite ma fascinovala predstava uloviť hlavátku na strímrový prút. S Mirom som si vymenil desiatky mailov, niekedy som sa až obával, že ho mojimi otázkami budem otravovať. Našťastie sa to nestalo. Váhal som stále však s jednou otázkou. Opýtať sa Mira a poprosiť ho, či by ma niekedy vzal so sebou na ryby. Aby som videl lov v akcii. Za opýtanie predsa nič nedám. O hlavátkároch sa hovorí, že sú špecifickí rybári a istým spôsobom vlci samotári, ktorí sa neradi podelia o akékoľvek rady. Žeby prezradili konkrétne lovné miesta? To je neprípustné!

Ja som mal šťastie, že som narazil práve na Mira a nemal najmenší problém ma zobrať na výpravu. Na to, aby som sa pokúsil zohnať povolenku, už nebol čas, žiadosti o vydanie hlavátkovej povolenky boli už dávno odoslané a schválené. To ma však neodradilo a bol som rád, že sa lovu zúčastním aspoň ako divák.

Deň „D“

Po ôsmich hodinách vo vlaku som konečne dorazil do cieľa. Miro ma čakal na stanici a spoločne sme sa presunuli na hotel. Síce som bol unavený z cestovania, ale adrenalín, ktorý mi prúdil v žilách, mi nedovolil poriadne spať. Konečne zazvonil budík, mal som pocit ako keby som len žmurkol a už znovu vstávam. Nedočkavý, plný očakávania som sa ráno rýchlo obliekol a vyrazili sme k vode. Keď sme prišli k Váhu, ostali sme trošku šokovaní. Stav vody prevyšoval optimálny stav. Čo sa dá robiť? Zbabelci zalezú a ozajstní fanatici sa dajú do boja so silami živlu.

Ráno bol neskutočný mráz, ortuť teplomera ukazovala -15°C. Mirovi mrzli očká na prúte a mne mrzli mihalnice a chlpy v nose. Miro nahadzoval, vobler svišťal vzduchom x-krát. Ale kontakt s rybou neprichádzal. Naozaj to vyzerá tak, že hlavátka je ryba tisícich hodov. Zimu som prestal pociťovať a plný očakávania som sledoval pohyb Mirovho vobleru a dúfal som, že príde aspoň jeden záber. Okolo obeda sa trošku oteplilo. Mráz nebol taký silný, ale zato začalo snežiť. Padali neskutočne veľké vločky, všetko vyzeralo ako v najkrajšej vianočnej rozprávke. Avšak šťastný koniec v podobe ulovenej hlavátky neprichádzal. Počas dňa sme prešli mnoho kilometrov vody, Miro poslal stovky hodov, ale ostali sme bez záberu.

Niekto by povedal, že výprava bola neúspešná. Dokonca aj Miro ju tak hodnotil. Pre mňa to však bol neopakovateľný zážitok, niečo, čo som zažil prvýkrát v živote. Lov hlavátky ma doslova pohltil a kráľovná, hoci som ju ani len nevidel, sa stala mojou posadnutosťou. Ďalší deň som sa musel vrátiť domov, Mirovi som za všetko poďakoval a povedal som mu, že už teraz sa teším na ďalšiu výpravu, ktorú spolu podnikneme. Tentokrát však už aj s mojou povolenkou. Celú cestu domov som si v hlave preberal včerajší deň. V hlave mi behali otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Bola tam? Prečo nezabrala? Však sme mali aj „hlavátkové počasie“. Aj v tomto je kráľovná tak majestátna. Nie každý má tu česť a šťastie ju uloviť, ja však dúfam a verím, že nebudem patriť medzi túto skupinu rybárov.

„Šťastie praje pripraveným a prax robí majstra“

Tento slogan som si osvojil a povedal si, že urobím všetko preto, aby som bol na ďalšiu sezónu pripravený. A prax? Prax sa zvýši každou jednou vychádzkou. Stanovil som si, že žiadnym neúspechom sa nedám odradiť. Veď nie nadarmo platí, že trpezlivosť ruže prináša. Po príchode domov som začal zháňať všetky dostupné knihy, články a v neposlednom rade videá. Od môjho kamaráta Honzu som si požičal knižku „Hlavátka, ryba môjho života“ od pána Hužvíka. Pán Hužvík je autorom knižky a zmapoval v nej celý svoj život, ktorý zasvätil halvátkam. Honza ju dostal ako darček a ja som sa tešil, ako tento poklad prečítam. Knihu som doslova zhltol za jeden večer. Ako som sa blížil ku koncu, bolo mi ľúto, že kniha nemá nejaké pokračovanie. Každopádne každému odporúčam prečítať. Ďalším knižným skvostom, ktorý sa mi podarilo zohnať, bola kniha od pána Ivašku, azda jedného z najlepších hlavatkárov, ktorý na Slovensku žil. Kniha bola písaná veľmi odborne a pán Ivaška v nej zosumarizoval všetky svoje poznatky o love, chove a rozmnožovaní našej medenej kráľovnej. Aj v tejto knihe som hltal každý jeden riadok. Dovolím si tvrdiť, že sa stala mojou pomyslenou hlavátkarskou bibliou. Veľmi ma zaujalo rozmnožovanie. Na internete som dohľadal, že umelý chov hlavátky je v Martine, kde sa miestna organizácia snaží každý rok o rozmnožovanie našej najväčšej lososovitej ryby. Nedalo mi to, zdvihol som telefón a zavolal som priamo do martinskej organizácie. Predstavil som sa im a v stručnosti som popísal, ako ma hlavátky zaujali, že študujem všetky možné a dostupné informácie a že mám práve rozčítanú knihu od pána Ivašku. Od člena organizácie som sa dozvedel, že chovajú hlavátky v rybníkoch, ktoré navrhoval ešte pán Ivaška. To je bomba, hovorím si. Neváhal som ani chvíľku a hneď som sa opýtal, či sa môžem prísť pozrieť do Martina na rybníky. Veľmi ma potešila odpoveď. Vraj s tým nie je žiadny problém, stačí sa dopredu dohodnúť a radi ma prevedú areálom. Po telefonáte pribudla do môjho zápisníku ďalšia poznámka, „navštíviť a zúčastniť sa neresu hlavátok v Martine“.  Žiaľ, v tomto roku mi to už nevyšlo, ale na jar v roku 2018 túto návštevu zrealizujem.

V mojom hlavátkovom ošiali som spoznal cez internet ďalších nadšencov, ktorí hlavátky lovia, konkrétne som sa snažil nadviazať spojenie s ľuďmi, čo ich chytajú na strímer. Takže znovu známy postup. Prehľadával som videá a narazil som na jedno, kde bola zdolaná 98cm ryba na muškársku výbavu. Oslovil som autora videa – Miša Kuboša. Znovu som mal šťastie a natrafil som na ochotného chlapíka, ktorý mi vysvetlil a poradil, akú muškársku výbavu na lov hlavátky potrebujem. Nezaobídem sa bez kvalitného, silného prútu, navijaku a, samozrejme, šnúry, ktorá bude vhodná na prút. Hádam 3 mesiace som hľadal prút, ktorý by vyhovoval mojim predstavám. Nakoniec som poprosil o pomoc s výberom kamaráta Davida. David je akýmsi mojím muškárskym mentorom a vo veľa veciach si nechám poradiť. Predsa viac ako 20-ročné skúsenosti spravia svoje.

Obľubujem prúty so strednou akciou, preto som hľadal prút, čo by spĺňal túto moju predstavu. Zhodli sme sa, že ideálnym riešením by mohol byť prút od firmy Scott a model Tidal (AFTMA 8 a dĺžka 9 stop). Mám už dva prúty od tejto firmy a som s nimi veľmi spokojný. Rozhodnuté. Chcem ho. A nastalo obdobie šetrenia. Nesmiem zabudnúť na rodinu. Niekedy som už aj ľutoval moju manželku Majku, keď hádam deň čo deň počúvala o hlavátkach, o knižkách, článkoch. Bonusom bolo, keď už aj ona pozerala so mnou videá. Áno, nieže by ju to nejako obzvlášť bavilo, ale podporovala ma v ceste za mojím snom. Rok sa prehupol do svojej druhej polovice. To je ešte času, poviete si. Áno, máte pravdu. Ja som však nezaháľal a už v júni som odoslal žiadosť o hlavátkovú povolenku. Keď píšem tieto riadky, je druhá polovica októbra a stále neviem, či bola schválená. Zasadnutie výboru je naplánované na posledný októbrový týždeň. Ja však verím, že bude schválená. Chýba už len tak málo a zároveň je to tá najdôležitejšia vec – povolenka.

Vráťme sa však k prípravám. Bol jún, pstruhová sezóna vrcholila, takisto na kaprových vodách ryby hýrili aktivitou. Ja som sa však rozhodol, že pomaly začnem viazať strímre. Ale aké? Aké vzory? Prírodné? Aké materiály použiť? Z mojich jednoduchých otázok boli hodiny strávené pri pive s Honzom a preberali sme všetky možné varianty strímrov, ktoré by som si mohol uviazať. A nesmiem zabudnúť na Miša, s ním som komunikoval cez internet a veľmi ochotne mi poradil s každou mojou zvedavou otázkou. Blížil sa jeden z júnových víkendov. Úplne som zabudol na to, že mám narodeniny. Hovorím Majke, že zajtra idem viazať strímre, aby som mal zásobu. „Neostáva mi už veľa času,“ podotkol som. Majka zakrútila hlavou, pretočila očami a konštatovala: „Však máš ešte skoro pol roka. Nevieš, aký je zajtra deň?“ pýta sa ma. „Však víkend,“ odpovedám. „Ty máš narodeniny,“ odsekla Majka. Tu som si uvedomil, že hlavátky, príprava a všetko okolo nich ma doslova pohltili. Asi je čas na chvíľku povoliť z tempa.

Narodeninový deň a ďalší krok bližšie k svojmu snu

Rýb a viazania už bolo dosť. Hovorím si, že tento deň fakt nebudem píliť uši. Ráno som sa prebudil a moja polovička už pobehovala po byte. „Tu sa niečo chystá“, pomyslím si. Tradičná gratulácia? Nie tak úplne. Rýchlo listujem vo svojej pamäti, čo som si prial. Klasika, najviac ma potešia doplnky výbavy, pozerám na Majku, ale nič také podozrivé nevidím. Gratulácia je za mnou a moja ženuška mi podáva obálku. „Jééé to bude nejaké vtipné prianie“ hovorím si. Rozliepam obálku a ostávam ako obarený. Pretieram oči. Najradšej by som v tej chvíli sám seba uštipol, aby som si overil, či to nie je iba sen. V obálke som si našiel poukaz na môjho vybraného Tidala. Pocit šťastia sa mi valí do tela. Ani teraz nedokážem popísať, ako som sa cítil. Tento darček ma naozaj dojal. Hneď v pondelok som utekal do obchodu, aby si prút objednal čo najskôr. Pri tej príležitosti som si dokúpil veľké háky a prírodný materiál – islandskú ovcu, z ktorej sa mi veľmi dobre viažu strímre. Prút dorazil za pár dní. Kamarát Honza mi k nemu naladil vhodný navijak a šnúry. Konečne som si ho mohol otestovať na vode.

Test prútu dopadol na výbornú. Podarilo sa mi chytiť pár jalcov a jedného zubáča, ryby neboli veľké, ale o to viac ma potešilo, že som ich na tom silnom prúte výborne cítil. Hneď som si predstavil, ako bude pracovať, keď sa mi podarí chytiť nejakú hlavátku. Ale na to si musím ešte počkať.

Čas letel, krabičky so strímrami sa plnili. Konečne som sa dočkal, je 2. polovica októbra a mne už ostáva len pár dní do magického dátumu 1.11. Ako som už spomínal na začiatku, čakajú ma predčasné Vianoce. Nervozita stúpa, ale ja som si 100% istý, že som pripravený. Počas roka, som urobil všetko preto, aby som získal čo najviac teoretických informácií, urobil som všetko preto, aby som si naviazal dostatok strímrov. Či svoje poznatky premením na úspech? To sa ukáže v priebehu novembra a decembra. Nemám veľké oči, každá výprava bude pre mňa skúsenosť a aj v prípade, že sa mi hlavátku nepodarí uloviť, budem považovať výpravu za úspešnú. Človek sa učí celý život a ja verím, že pri hlavátkach to platí niekoľkonásobne. Ale ja sa nevzdám.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Večerné sušenie

Večerné sušenie


Ako som objavil nový spôsob lovu jalcov


Lov na suchú mušku je pre mňa azda najkrajším spôsobom muškárenia. Elegantne nahadzovať mušky na vodnú hladinu a s napätím sledovať, kedy sa vodná hladina rozvíri a ryba vezme našu nástrahu. Je to zážitok plný očakávania a vzrušenia, či sa nám podarí rybu prekabátiť a zároveň, či jej trafíme do chute s výberom mušky. Muškárenie nie je výlučne disciplínou pre lov pstruhov a lipňov. Veľmi rád sa zameriavam napríklad na lov jalcov hlavatých. Jalec je vďačná ryba, ktorá nepohrdne nymfou, mokrou muškou, menším strímrom a v neposlednom rade suchou muškou.

Jedna z mojich najoblúbenejších nástrah na lov jalcov je suchý chrobáčik, ktorého si viažem z polycelonu, pávieho  pera, z ktorého vyviažem telíčko a ako nožičky používam gumové pásiky. Táto relatívne jednoduchá muška mi priniesla už veľa úspechov. Je v podstate nepotopiteľná a na vodnej hladine dobre viditeľná.

Leto beží v plnom prúde, denné teploty atakujú tridsiatky, pravdupovediac, žiadne slávne podmienky na dennú vychádzku k vode to nie sú. Neviem sa dočkať večera, keď teploty aspoň trochu klesnú a ja budem môcť vyraziť k vode. Tieto letné večery, kedy je dlho vidno, najradšej trávim pri vode a pokúšam sa „sušiť“. Pre dnešný lov som si vybral jednu malú riečku, kde sa vyskytuje hlavne jalec hlavatý, sem-tam sa objaví ostriež, ale dominantnou rybou je práve jalec. Každodenné horúčavy spôsobili úbytok vody a výška vodnej hladiny je hlboko pod priemerom. Pre dnešný deň som si vybral úsek dlhý približne 500 m, kde sa vyskytujú vŕby, ktoré svojimi konármi doslova olizujú vodnú hladinu a navyše sa tu vyskytujú aj väčšie balvany, ktoré vytvárajú akési tíšinky a úplavy. Práve v týchto miestach očakávam aj väčšie ryby. Pomaly som sa priblížil k vode, snažím sa našľapovať opatrne, aby som si všetky ryby nevyplašil. V rýchlosti blesku rozkladám prút a z krabičky vyberám prvého chrobáčika… Konečne letí vzduchom prvý hod. Chrobáčik dopadá na hladinu tesne k protiľahlému brehu. Voľne ho nechávam driftovať… A zrazu… Šplech… To bola teda rýchlosť. Vôbec som nestihol zareagovať a prvý záber som hneď prepásol. Tak snáď sa podarí premeniť ten druhý, teda aspoň dúfam.

Možno to vyznie divne a skúsení muškári budú proti, ale za svoju skúsenosť s lovom na polycelónové chrobáky som prišiel na jeden dôležitý fakt. Dovolím si tvrdiť, že pri suchom muškárení je veľmi dôležitá prezentácia ponúkanej mušky. Každý muškár sa snaží čo najelegantnejšie nahodiť, aby muška dopadla na hladinu ako pierko, aby jednoducho dopad mušky na hladinu vyzeral prirodzene. Držal som sa teda tohto kréda a pokúšal som sa chrobáky nahadzovať tesne k brehu a hlavne, aby dopadali na hladinu jemne. Netvrdím, že zábery neprichádzali, ale…. Čo som zistil, keď som omylom hodil chrobáka až na trávu na protiľahlom brehu. Frustrovane som ho strhol do vody a vtom to prišlo. Ihneď po dopade ho jalec vzal. Taký razantný záber som neočakával. Žeby náhoda? Tak pokus č. 2. Tentokrát zámerne nahadzujem až na trávu, opatrne chrobáka strhávam a záber sa znovu opakuje. Aj na druhýkrát vzal jalec chrobáka razantne a bez premýšľania. Čím to je? Myslím si, že rybám sa to zdá veľmi prirodzené. Útočia na „potravu“ ihneď po dopade z okolitých tráv. Povzbudený týmto zistením som sa rozhodol, že túto taktiku budem praktizovať častejšie. A teraz sa vráťme k lovu.

Znovu nahadzujem až do brehu. Chrobáčik pláva po vodnej hladine a zrazu mizne pod vodou. Prisekávam a premieňam záber. Je to malý jalček, približne 20 cm. Okamžite ho púšťam a chytám ďalej. Zábery prichádzajú neustále a je vidieť, že sú ryby pri chuti. Evidentne im tieto horúčavy neprekážajú. Pre mňa je to len dobre. Jediné čo ma mrzí, je veľkosť rýb. Chytám prevažne jalce vo veľkosti do 25 cm. Ale ako hovorím, nemôže byť každý deň posvietený…

Pomaly schádzam rieku a dostávam sa k úseku, kde je spadnutý strom. Vetvy stromu siahajú až do vody a vytvárajú tam tíšinku. Snažím sa pozorovať vodu. „Waau, sú tam,“ hovorím si. Cez polarizačné okuliare dokonale vidím niekoľko veľkých jalcov, ktoré sa každú chvíľu zdvíhajú k hladine a niečo zbierajú. Teraz prišiel môj čas. Evidentne som v správny čas na správnom mieste. Túto príležitosť musím využiť. Háčik je však v tom, že bude celkom náročné dopraviť chrobáka tesne pod konáre padnutého stromu. Otváram krabičku a kontrolujem zásobu chrobákov. Ešteže som si ich včera večer naviazal dostatočný počet. Vždy pripravený, ako pravý skaut.

Tak a ide sa na to.  Rozhadzujem šnúru a letí prvý pokus… Chrobáčik dopadá na hladinu. Krásny jalec sa dvíha… Krúži okolo môjho chrobáka. Pripomína mi to krúženie žraloka, ktorý si robí obhliadku svojej koristi. Akurát mi chýba ten záver, kedy žralok zaútočí. Jalec asi dvakrát oboplával okolo chrobáka a nejavil o neho záujem. Ja sa však nenechám odradiť a nahadzujem znovu. Scenár sa opakuje. Jalec znovu krúži okolo chrobáka. Jedno koliečko, znovu bez záberu. Druhé koliečko a čľup. Pri druhom krúžení sa už nechal prehovoriť a chuť namlsať sa ho premohla. Zasekávam a začína doslova rodeo. Jalec evidentne pozná teritórium, v ktorom sa nachádza a jeho prvý výpad smeruje pod padnuté konáre. Rýchlo priťahujem šnúru a, našťastie, sa mu nepodarilo dostať do konárov. Po chvíľke jalca zdolávam. Nasleduje rýchla fotka, jalec môže mať tak približne 40 cm. To je už krásna ryba. Pomaly ho púšťam a jalec mizne vo vode.

Potešený krásnym úlovkom nahadzujem znovu. Tentokrát hod úspešný nie je a ja chrobáka omotávam o konár. Je mi jasné, že ho odtrhnem. Tak sa aj stalo. Nechcel som brodiť na miesto, kde chytám a hlavne preto, že jalce tam stále stoja. Nakoniec som sa ďalej po prúde ani nedostal. Zotrval som na tomto jednom mieste odkiaľ sa mi podarilo zdolať ešte niekoľko krásnych jalcov hlavatých. Ani jeden nebol menší ako 30 cm. Je pravda, že po mojom love padnutý strom pripomínal vianočný stromček, vyzdobený mojimi chrobákmi, ale to k lovu patrí. Pomaly sa začalo stmievať. Viditeľnosť sa znížila a ja čoraz častejšie trhám. Je čas skončiť. Teraz mi už nič nebráni a ja si môžem v pokoji pozbierať odtrhnuté chrobáky, ktoré visia na konároch padnutého stromu.

Dnešný lov je na konci a ja pokojne odchádzam od vody. Ten pocit spokojnosti doslova zbožňujem. Hlava vyčistená, do mojej pamäti zážitkov pribudli ďalšie pomyslené fotografie a videá. Fotografia vo foťáku dokáže zachytiť daný okamih, ale to čo dokáže zachytiť hlava a vaše spomienky, tak to sa nevyrovná žiadnej fotografii, žiadnemu videu… Sú to zážitky, ku ktorým sa človek vracia vo svojej mysli a motivujú ho k ďalším výpravám s muškárkou v ruke.

Na záver by som odporučil otestovať tento lov na polycelónové chrobáky. Možno tomu nebudete najskôr veriť, ale ich úspešnosť vás presvedčí a chrobáky nebudú chýbať vo vašich krabičkách…


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Muškársky výlet do srdca Liptova

Muškársky výlet do srdca Liptova


Rieka Revúca


Myšlienka zorganizovať výlet na Liptov vznikla už pred polrokom. Stretli sme sa s kamarátom Davidom u Honzu, ktorý v tej dobe otváral muškársky obchod. Sedeli sme pri šálke dobrej kávy, spomínali na naše zážitky od vody, každému z nás oči žiarili pri tých spomienkach. Akurát ten dátum ma desil, bol predsa január a sezóna na „míle“ vzdialená. Ani neviem ako mi to napadlo, ale naraz to zo mňa vyhŕklo. „Chalani, čo tak zorganizovať zahraničnú výpravu?“ nadhodil som. Zahraničná výprava na Slovensko by pre mňa znamenala návrat do rodiska a pre Davida s Honzom výlet do zahraničia :). Po chvíli dohadovania sme sa zhodli, že by sme mohli skúsiť zachytať na pstruhovej riečke – Revúca. Dátum našej výpravy sme si stanovili na začiatok mája. Čas plynul ako voda, absťák od rybačky každý z nás zaháňal viazaním mušiek na sezónu a dolaďovaním výbavy.

Ale ako už býva zvykom, v prípade, že sa človek príliš teší, väčšinou mu to nevyjde. Presne tento prípad sa stal aj nám. Týždeň pred odjazdom zasiahli Slovensko silné dažde a rieky sa rozvodnili až na povodňové stavy. Keď som videl na internete zábery z Revúcej, dovolím si tvrdiť, že aj rafťáci by mali z tej masy vody strach. Neostalo nám nič iné, len uznať, že opäť je príroda nevyspytateľná a ľahko dokáže prekaziť plány. Jednoducho povedané, tieto situácie sa stávajú a človek môže akurát vymyslieť nový termín, čo bol aj náš prípad. Náš nový termín sme určili na 1. júna. Čím viac sa približoval tento dátum, tak tým viac som sledoval predpovede počasia. Všetko nasvedčovalo tomu, že tentokrát by počasie nemuselo byť proti nám.

Konečne je to tu! Deň odjazdu… Ráno ešte zarezávam v práci, ale úprimne povedané, za moje pracovné nasadenie by ma nikto nepochválil. Hlavou som už bol na ceste a v predstavách som sa už brodil, nahadzoval a plný napätia očakával záber. Pri realizácii nášho výletu nám veľmi pomohol kamarát Tomáš, ktorému by som chcel aj touto cestou poďakovať. Tomáš nám zariadil hosťovacie povolenky a prisľúbil nám, že nás prevedie Revúcou a ukáže nám jej zákutia. Cesta z Prahy do Ľubochňe, kde sme bývali u mojich rodičov, nám trvala 6 hodín. O pol 11 večer nás vítali rodičia a ja som si mohol takmer po roku povedať, že som znovu doma… Chvíľu sme sa ešte porozprávali s našimi a potom sme sa po únavnej ceste zložili do postele. Myslel som, že zaspím ihneď, ale opak bol pravdou. Ležím, mám otvorené okno a počúvam žblnkot Ľubochnianky, tečúcej pred našim domom. Dostihla ma nostalgia… V hlave sa mi hmýrili myšlienky a spomienky na to, ako som brázdil brehy Ľubochnianky, keď som bol ešte malý a snažil som sa vyhľadávať stanovištia pstruhov. Ešte aj po tak dlhej dobe si v pamäti vybavujem konkrétne súboje. Mozog človeka je ako fotoaparát, z ktorého si dokážeme vytiahnuť konkrétne obrazy a dokonca si ich prehrávame ako nejaký spomienkový film. Pri myšlienkach na moje rybárske začiatky som upadol do tvrdého spánku…

1. deň lovu – piatok

Crŕŕŕn… cŕŕŕn… budík… Z postele som doslova vyskočil. Rýchle raňajky a už sme sedeli v aute a smerovali do Ružomberka, kde sme sa mali stretnúť s Tomášom. Po príchode nám Tomáš oznámil, že budeme chytať na úseku od Liptovskej Osady po Podsuchú. Tento úsek sme si naplánovali rozdeliť do dvoch dní a postupne ho prejsť smerom po prúde rieky. Dorazili sme na miesto. Tomáš nás privítal hláškou: „Chlapci, kto z vás má rád studenú vodu?“. Nieže by som studenú vodu „nemal rád“, ale tentokrát som s úsmevom na tvári venoval prvé zabrodenie našim pražským hosťom. Pomaly schádzame do vody, pred sebou máme veľkú tiahlu jamu, ktorú lemujú po oboch stranách obrovské skalnaté masívy. „Tu musia byť ryby,“ hovorím si… David ide prvý, vyberá si ľavý breh a Honza sa posúva o pár metrov nižšie. Sledujem Davida, voda mu siaha niečo vyše kolien a po chvíľke asi po pás… Keď vidím jeho výraz v tvári, tak si hádam musí myslieť, že jeho nohy sa zakrútili do tvaru liptovských korbáčikov. Voda bola fakt chladná, slniečko pomaly vyliezalo a nám neostávalo nič iné, ako čakať, kým nás zahreje svojimi lúčmi. Už po pár hodoch máme prvé premenené zábery. Na rieke sme vytvorili dvojice a postupne schádzali nižšie a nižšie. Azda viac ako to, že brali lipne a aj pstruhy, ma tešil výraz v Davidovej a Honzovej tvári. Musím povedať, že si Revúcu užívali a hltali okolie snáď všetkými zmyslami. Veľmi sa im páčilo prostredie, v ktorom sme boli, fascinovali ich kopce Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, ktoré majestátne lemovali povodie Revúcej.

Revúca je nádherná rieka… Prúdnaté pasáže striedajú hlbšie a tiahle jamy a práve na týchto miestach sa dajú očakávať zábery. Pstruhy, ktoré sme chytali mali nádherné sfarbenie, žiarivo žlté bruchá a nádherne červené bodky. Na takto pestro vyfarbené potočáky nie sme zvyknutí… To, čo nám rybky neponúkali svojou veľkosťou, úplne vynahradzovalo ich nádherné sfarbenie. Pri love som vyskúšal nymfovanie s francúzskym náväzcom, chytanie na krátku nymfu pod prútom, mokrú mušku a dokonca aj sušenie. Je pravda, že nymfovanie s francúzskym náväzcom bolo asi najúčinnejšie, ale mňa si získalo klasické chytanie cez šnúru, kedy je človek oveľa viac variabilný a môže sa rýchlo prispôsobiť inému spôsobu lovu. Čas rýchlo bežal a nám začalo poriadne škvŕkať v bruchu. Čo by to bola za návšteva Slovenska, keby moji českí kamaráti neochutnali naše halušky s bryndzou? Tento zážitok sme si nemohli nechať ujsť. Od chytania sme si dali prestávku a zakotvili sme v kolibe, kde sme doplnili energiu haluškami. Po obede sme na seba znovu navliekli broďáky a pokračovali v chytaní. Pribúdajúcim časom aktivita rýb pomaly upadala a my sme zhodnotili, že bude lepšie zájsť domov a vrátiť sa na večerné chytanie na sucho.

Vrátili sme sa okolo 7 večer. Zaparkovali sme auto a už z auta sme spozorovali krúžkovanie, ktoré sa robili na hladine. Väčší impulz nám ani nebolo treba. Naviazali sme suchých potočníkov a rýchlo do vody. Znovu sme sa rozdelili, každý z nás si vyhliadol miesto… Šnúry svišťali vzduchom a naše suché mušky jemne dopadali na hladinu. Ďalší krúžok na hladine, rýchlo nahadzujem, muška driftuje po hladine… Šplech… Je to záber, prisekávam a okamžite cítim na druhej strane odpor. Nie je to síce žiadny mohykán, ale pstruh, ktorý zobral moju suchú mušku predvádza skoky a bojuje čo mu sily stačia. Po chvíľke ho zdolávam a ihneď vo vode púšťam. Na mieste, ktoré som si vybral, zbierali ryby tak usilovne, že som ani nemal dôvod sa posúvať ďalej. Nachytal som prevažne menšie pstruhy a ulakomil sa mi aj jeden lipník. O 21:00 sa stretávame všetci pri aute a vymieňame si vzájomné postrehy. Teší ma, že aj chalanom sa darilo a vidím na nich, že sú dnešným dňom nad mieru spokojní.

2. deň lovu – sobota

V sobotu sme si pospali o čosi dlhšie a k vode sme sa dostali až okolo 10:00 ráno. Tomáš to nevydržal a vyrazil skôr otestovať Revúcu v Ružomberku. Ako sa neskôr ukázalo, dobre urobil. Chytil najväčšiu rybu víkendu – 46cm lipňa. Nádherný kus, ktorý bol krásne dočierna sfarbený, hotový černokňažník. My s Davidom a Honzom sme začali chytať tam, kde sme včera skončili, približne na polceste medzi Liptovskou Osadou a Podsuchou. Prechytávali sme Revúcu, nevynechali sme azda žiadnu tiahlu jamku… Ryby spolupracovali, ale oproti včerajšku to bolo výrazne menej. To nás však neodradilo, pretože po piatkovom úspešnom dni, sme sa cítili takí šťastní, že by nám hádam neprekážalo, ani keby sme sa mali prechádzať povodím Revúcej a obdivovať okolitú prírodu. Pomaly prichádzam k autu, David s Honzom už čakajú na brehu a ja z vody kričím: „Chalaniiii, ešte dám 5 hodov a idem za vami“. Dohodli sme sa, že aj dnes poobede chytanie ukončíme a vrátime sa navečer. Prvý hod nymfy vediem hlbokou jamou. Záber neprichádza. Druhý hod a scenár, ktorý mi Revúca napísala, je úplne rovnaký. Nie každý deň je posvietený. Ani po piatom hode záber neprišiel. Chalani na mňa už volajú. Neodpustím si ešte jeden, tentokrát naozaj posledný hod. Zrazu zacítim jemný ťukanec, prisekávam a je taááám. Podľa ťahu to nebude nič veľké, ale teším sa z toho, že sa rozlúčim s ulovenou rybou. Voda je čistá ako krištáľ a vidím v nej majestátnu „zástavu“ lipňa. Pozerám lepšie a hovorím si, že on nie je taký malý ako sa na začiatku javil. V tej chvíli začal lipeň bojovať viac a viac. Ako keby mi chcel naznačiť, že podceňovať rybu na háčiku sa neoplatí. Po chvíľke vyťahujem podberák a lipeň končí v ňom. Ešte v podberáku ho rýchlo odfotím a ihneď ho púšťam. Tento lipeň bol môj zatiaľ najväčší z tohto víkendu a odhadujem, že mohol mať tak 30 cm.

Cestou domov sledujeme hladinu Váhu, ktorá vyklesala a ako je vidieť, muškárov bolo na Váhu ako húb po daždi. Honza s Davidom obdivujú dlhé pláne, kde voda takmer stojí, a potom prúdnatejšie časti Váhu. Prechádzali sme Hubovou a to už chalanom nedalo a zastavili sme na parkovisku. Chceli sa na Váh pozrieť z blízka, zašli sme na most, ktorý spája Hubovú s obcou Švošov. Váh je v týchto miestach pomerne plytký a rovný. Hneď pri kraji sme videli niekoľko desiatok lipňov. Bolo úžasné pozorovať, ako sa zdvíhajú k hladine a zbierajú hmyz. A keď chalani uvideli z mosta niekoľko tzv. Lipňových mohykánov, ktorí mohli mať určite cez 40 cm, zahlásili: „Tak a dosť, musíme ísť, pretože sa z toho Slovenska ani nevrátime.“ Večer sme sa dohodli s Tomášom, že skúsime ešte zachytať v Ružomberku.

Dorazili sme za ním približne o 20:00. Vzal nás na miesto, kde chytil ráno černokňažníka :). David s Honzom ešte naväzovali a ja som už stál pri vode. Padla mi do oka jedna prúdnatá jama. Po pár hodoch som zistil, že budem musieť naviazať ťažšie nymfy, aby som sa dostal viac ku dnu. A bol to správny recept. Po pár hodoch som mal záber. Neskutočný ťah. Nebol som ani schopný rybu potiahnuť proti prúdu. Ale ako sa hovorí, keď nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore. Neostávalo mi nič iné, len pomaly postupovať po prúde. Keď som zbadal pstruha, ktorého som chytil, ostal som ako zmrazený. Nechápavo som vyvaľoval oči a nemohol som pochopiť, koľko mal tento pstruh sily. Nebol veľký, tipujem okolo 30 cm, ale za tú bojovnosť by sa nehanbil ani jeho starší a väčší brat. Večer som chytil ešte dva približne rovnaké pstruhy a tak isto to boli obrovskí bojovníci. Po skončení lovu sme Tomášovi poďakovali za rady a sprievodcovstvo a odovzdali povolenky. Pri lúčení sme si povedali, že to určite nebolo poslednýkrát, čo sme chytali na Revúcej. Táto krásna riečka v nás zanechala tie najkrajšie pocity. Nech by sa to človek pokúsil akokoľvek popísať, zdokumentovať fotkami, tak aj tak nedokáže presne vyjadriť tie pocity, ktoré prežíva v jej toku obklopený malebnou prírodou.

Lov a zároveň náš výlet do srdca Liptova je na konci. Čaká nás posledná noc a ráno cesta späť do Prahy. Môžeme byť šťastní, že takéto vody ešte na Slovensku sú. Každý človek, môže priložiť ruku k dielu a pomáhať chrániť a zveľaďovať slovenské toky. A tieto slová azda najviac vystihuje jedna veta, ktorú povedal David: „Honzo, vy snad ani nevíte, jakou krásu tady máte, ty řeky, hory, prostě je to nádhera a já budu rád, když se sem ještě někdy vrátíme.“ S jeho výrokom môžem len a len súhlasiť a za nás troch s určitosťou môžem povedať, že sa na Slovensko ešte vrátime. Nabudúce by sme chceli vyskúšať Váh, ale určite zavítame aj na Revúcu. Záverom by som chcel poďakovať SRZ MsO Ružomberok za to, že nám umožnili tento výlet zrealizovať. Práca, ktorú na revíroch odvádzajú, prináša svoje ovocie a prajem im veľa síl a úspechov do ďalších rokov.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.