post

Večerné sušenie

Večerné sušenie


Ako som objavil nový spôsob lovu jalcov


Lov na suchú mušku je pre mňa azda najkrajším spôsobom muškárenia. Elegantne nahadzovať mušky na vodnú hladinu a s napätím sledovať, kedy sa vodná hladina rozvíri a ryba vezme našu nástrahu. Je to zážitok plný očakávania a vzrušenia, či sa nám podarí rybu prekabátiť a zároveň, či jej trafíme do chute s výberom mušky. Muškárenie nie je výlučne disciplínou pre lov pstruhov a lipňov. Veľmi rád sa zameriavam napríklad na lov jalcov hlavatých. Jalec je vďačná ryba, ktorá nepohrdne nymfou, mokrou muškou, menším strímrom a v neposlednom rade suchou muškou.

Jedna z mojich najoblúbenejších nástrah na lov jalcov je suchý chrobáčik, ktorého si viažem z polycelonu, pávieho  pera, z ktorého vyviažem telíčko a ako nožičky používam gumové pásiky. Táto relatívne jednoduchá muška mi priniesla už veľa úspechov. Je v podstate nepotopiteľná a na vodnej hladine dobre viditeľná.

Leto beží v plnom prúde, denné teploty atakujú tridsiatky, pravdupovediac, žiadne slávne podmienky na dennú vychádzku k vode to nie sú. Neviem sa dočkať večera, keď teploty aspoň trochu klesnú a ja budem môcť vyraziť k vode. Tieto letné večery, kedy je dlho vidno, najradšej trávim pri vode a pokúšam sa „sušiť“. Pre dnešný lov som si vybral jednu malú riečku, kde sa vyskytuje hlavne jalec hlavatý, sem-tam sa objaví ostriež, ale dominantnou rybou je práve jalec. Každodenné horúčavy spôsobili úbytok vody a výška vodnej hladiny je hlboko pod priemerom. Pre dnešný deň som si vybral úsek dlhý približne 500 m, kde sa vyskytujú vŕby, ktoré svojimi konármi doslova olizujú vodnú hladinu a navyše sa tu vyskytujú aj väčšie balvany, ktoré vytvárajú akési tíšinky a úplavy. Práve v týchto miestach očakávam aj väčšie ryby. Pomaly som sa priblížil k vode, snažím sa našľapovať opatrne, aby som si všetky ryby nevyplašil. V rýchlosti blesku rozkladám prút a z krabičky vyberám prvého chrobáčika… Konečne letí vzduchom prvý hod. Chrobáčik dopadá na hladinu tesne k protiľahlému brehu. Voľne ho nechávam driftovať… A zrazu… Šplech… To bola teda rýchlosť. Vôbec som nestihol zareagovať a prvý záber som hneď prepásol. Tak snáď sa podarí premeniť ten druhý, teda aspoň dúfam.

Možno to vyznie divne a skúsení muškári budú proti, ale za svoju skúsenosť s lovom na polycelónové chrobáky som prišiel na jeden dôležitý fakt. Dovolím si tvrdiť, že pri suchom muškárení je veľmi dôležitá prezentácia ponúkanej mušky. Každý muškár sa snaží čo najelegantnejšie nahodiť, aby muška dopadla na hladinu ako pierko, aby jednoducho dopad mušky na hladinu vyzeral prirodzene. Držal som sa teda tohto kréda a pokúšal som sa chrobáky nahadzovať tesne k brehu a hlavne, aby dopadali na hladinu jemne. Netvrdím, že zábery neprichádzali, ale…. Čo som zistil, keď som omylom hodil chrobáka až na trávu na protiľahlom brehu. Frustrovane som ho strhol do vody a vtom to prišlo. Ihneď po dopade ho jalec vzal. Taký razantný záber som neočakával. Žeby náhoda? Tak pokus č. 2. Tentokrát zámerne nahadzujem až na trávu, opatrne chrobáka strhávam a záber sa znovu opakuje. Aj na druhýkrát vzal jalec chrobáka razantne a bez premýšľania. Čím to je? Myslím si, že rybám sa to zdá veľmi prirodzené. Útočia na „potravu“ ihneď po dopade z okolitých tráv. Povzbudený týmto zistením som sa rozhodol, že túto taktiku budem praktizovať častejšie. A teraz sa vráťme k lovu.

Znovu nahadzujem až do brehu. Chrobáčik pláva po vodnej hladine a zrazu mizne pod vodou. Prisekávam a premieňam záber. Je to malý jalček, približne 20 cm. Okamžite ho púšťam a chytám ďalej. Zábery prichádzajú neustále a je vidieť, že sú ryby pri chuti. Evidentne im tieto horúčavy neprekážajú. Pre mňa je to len dobre. Jediné čo ma mrzí, je veľkosť rýb. Chytám prevažne jalce vo veľkosti do 25 cm. Ale ako hovorím, nemôže byť každý deň posvietený…

Pomaly schádzam rieku a dostávam sa k úseku, kde je spadnutý strom. Vetvy stromu siahajú až do vody a vytvárajú tam tíšinku. Snažím sa pozorovať vodu. „Waau, sú tam,“ hovorím si. Cez polarizačné okuliare dokonale vidím niekoľko veľkých jalcov, ktoré sa každú chvíľu zdvíhajú k hladine a niečo zbierajú. Teraz prišiel môj čas. Evidentne som v správny čas na správnom mieste. Túto príležitosť musím využiť. Háčik je však v tom, že bude celkom náročné dopraviť chrobáka tesne pod konáre padnutého stromu. Otváram krabičku a kontrolujem zásobu chrobákov. Ešteže som si ich včera večer naviazal dostatočný počet. Vždy pripravený, ako pravý skaut.

Tak a ide sa na to.  Rozhadzujem šnúru a letí prvý pokus… Chrobáčik dopadá na hladinu. Krásny jalec sa dvíha… Krúži okolo môjho chrobáka. Pripomína mi to krúženie žraloka, ktorý si robí obhliadku svojej koristi. Akurát mi chýba ten záver, kedy žralok zaútočí. Jalec asi dvakrát oboplával okolo chrobáka a nejavil o neho záujem. Ja sa však nenechám odradiť a nahadzujem znovu. Scenár sa opakuje. Jalec znovu krúži okolo chrobáka. Jedno koliečko, znovu bez záberu. Druhé koliečko a čľup. Pri druhom krúžení sa už nechal prehovoriť a chuť namlsať sa ho premohla. Zasekávam a začína doslova rodeo. Jalec evidentne pozná teritórium, v ktorom sa nachádza a jeho prvý výpad smeruje pod padnuté konáre. Rýchlo priťahujem šnúru a, našťastie, sa mu nepodarilo dostať do konárov. Po chvíľke jalca zdolávam. Nasleduje rýchla fotka, jalec môže mať tak približne 40 cm. To je už krásna ryba. Pomaly ho púšťam a jalec mizne vo vode.

Potešený krásnym úlovkom nahadzujem znovu. Tentokrát hod úspešný nie je a ja chrobáka omotávam o konár. Je mi jasné, že ho odtrhnem. Tak sa aj stalo. Nechcel som brodiť na miesto, kde chytám a hlavne preto, že jalce tam stále stoja. Nakoniec som sa ďalej po prúde ani nedostal. Zotrval som na tomto jednom mieste odkiaľ sa mi podarilo zdolať ešte niekoľko krásnych jalcov hlavatých. Ani jeden nebol menší ako 30 cm. Je pravda, že po mojom love padnutý strom pripomínal vianočný stromček, vyzdobený mojimi chrobákmi, ale to k lovu patrí. Pomaly sa začalo stmievať. Viditeľnosť sa znížila a ja čoraz častejšie trhám. Je čas skončiť. Teraz mi už nič nebráni a ja si môžem v pokoji pozbierať odtrhnuté chrobáky, ktoré visia na konároch padnutého stromu.

Dnešný lov je na konci a ja pokojne odchádzam od vody. Ten pocit spokojnosti doslova zbožňujem. Hlava vyčistená, do mojej pamäti zážitkov pribudli ďalšie pomyslené fotografie a videá. Fotografia vo foťáku dokáže zachytiť daný okamih, ale to čo dokáže zachytiť hlava a vaše spomienky, tak to sa nevyrovná žiadnej fotografii, žiadnemu videu… Sú to zážitky, ku ktorým sa človek vracia vo svojej mysli a motivujú ho k ďalším výpravám s muškárkou v ruke.

Na záver by som odporučil otestovať tento lov na polycelónové chrobáky. Možno tomu nebudete najskôr veriť, ale ich úspešnosť vás presvedčí a chrobáky nebudú chýbať vo vašich krabičkách…


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Lov so sbirom

Lov so sbirom


Táto jednoduchá technika lovu nám pomáha dopraviť nástrahu najmenších rozmerov do vzdialeností, kde by sme ju bežne pri muškárení alebo ultraľahkej prívlači nedostali. Ani s tým najvýkonnejším náradím by sme s tým nemohli počítať. Ide vlastne o jednoduchý systém, ktorý je založený na podobnom princípe, ako plavákový prút. Plávajúce sbiro je takmer na nerozoznanie od klasického angličáka. Je to najpoužívanejšia verzia, z ktorej vznikli rôzne klony a kombinácie určené na lov vo všetkých vrstvách stojatých vôd. Cieľová ryba je najčastejšie pstruh dúhový, sivoň, ale postupom času sa výbava a možnosti zdokonalili tak, že sa dá touto technikou uloviť väčšina dravých, ale aj bielych rýb.

Výbava:

Originál sbiro prút je klasická bolonéza, trochu tvrdšia v chrbtovej časti a s citlivou dlhšou špicou. Tvrdšia preto, lebo nahadzujeme systém, podľa hmotnosti cieľovej ryby od 5 až do 15 g. Dĺžka je štandardne vhodná okolo 360 až 400 cm, lebo dlhšie sa už horšie ovládajú. Prút by mal disponovať kvalitnými očkami, rukoväťou najlepšie holou, pretože to zlepšuje detekciu záberov. V severských krajinách, kde preferujú lov dúhakov od 50 cm hore, sa používajú trojdielne ťažšie prúty v gramáži do 40 g. Sú to vlastne prúty s konštrukciou podobnou najjemnejším kaprovým alebo matchovým prútom, len špička pred posledným očkom je jemná klasická vlepenka a slúži ako detektor záberu. Samozrejme, vývoj ide dopredu a nájdu sa i prútiky pre fajnšmekrov, určené na kratšie vzdialenosti. Ide o náhradu muškárenia, kto nechce alebo jednoducho ho neoslovila šnúra, brodenie, tak to môže skúsiť s technikou ghost tube. Prút je klasický, prívlačový 270cm, veľmi mäkký, celoparabolickej akcie – 3 g hovoria za seba. Ako nahadzovacia záťaž sa používa sklenená trubička s hmotnosťou 1 až 5 g, ale výkonovo sa môže rovnať s normálnym ťažším prútom. Navijak by mal spĺňať prívlačové parametre, ale výhodný je s väčšou kužeľovou cievkou, lebo hody sa rapídne predĺžia.

Vlasec alebo šnúra?

Na veľkú vzdialenosť u mňa jednoznačne šnúra. Záber opatrnej ryby premeníme šnúrou oveľa lepšie, hlavne pri silnejšom vetre, keď vzniká oblúk. Dobre nastavená brzda vykryje spolu s prútom výpady ryby. Hrúbka mi vystačí 0,08mm. Systém, čiže základné sbiro, je v podstate plavák. Buď farebný, väčšinou plávajúce modely, alebo priesvitný. Potápavé hlavne do hlbších vôd bývajú čierne alebo inak tmavo sfarbené. Navlieka sa na hlavnú šnúru, voľne, trubičkou hore. Pod neho ide gumený stoper a nakoniec obratlík. Dôležitý je výber, potrebný je trojitý, tzv. retiazkový. Sbiro totiž úžasne krúti šnúru, hoci je navlečené voľne. Nadväzec volíme podľa veľkosti lovených rýb. Vlasce na báze fluorcarbonu sú tie naj, čo môžeme použiť. Nesmieme sa báť použiť čo najdlhší. Zhruba polovica dĺžky prúta je štandard.

Nástrahy:

Všetko drobné, čo napodobňuje vodné a suchozemské vývojové štádia hmyzu. Umelé mušky, drobné strímre, twistre, mikrorotačky, plandavky, ale aj kostniaky a dokonca špeciálne sbiro cesto.

Technika lovu je veľmi jednoduchá. Nahodíme nástrahu, pričom je dôležité pred dopadom jemne rukou pribrzdiť odvíjanie šnúry. Nadväzec sa vyrovná a padne na hladinu vystretý, a potom jemne priťahujeme. Sbiro nesmie ohýbať výrazne špičku prúta a hlavne plávajúce nesmie robiť vlnu na hladine. Záber sa prejaví pri každej rybe inak, aspoň podľa mojich skúseností: dúhak po viacerých slabých úderoch pôsobí dojmom, akoby prút oťažel; ostriež a zubáč trepú slabo hlavou; plotica je veľmi agresívny bojovník, pri zábere vyskočí aj nad hladinu a to vravím o kusoch okolo 35-40 cm. Na plávajúce sbiro často útočia šťuky, pričom si nástrahu nevšimnú. Vidieť pleskáča, ako naháňa umelú osiu larvu, je tiež nevšedný zážitok.

To by bol zhruba základný výklad, no poznám asi dvadsať rôznych verzií a kombinácií záťaží a systémov odvodených od sbira. Rôzne tremarely, glass chain, trolling floaty, ale tie sú vhodné na pretekoch veľmi populárnych napríklad v Taliansku. Tu si vystačíme so základnou klasikou. Výhodou je, že môžeme loviť i v čase zákazu prívlače, samozrejme, na povolené nástrahy a to na zažehnanie absťáku musí stačiť. Takže určite odporúčam vyskúšať lov na sbirolíno, je to nevšedný zážitok a zohnať ho, a aj veci na lov, nie je vôbec ťažké. 


Paľo Vašíček


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Prvá tohoročná prívlač

Prvá tohoročná prívlač


Vláčenie nie je len o neustálom nahadzovaní, ale aj sledovaní počasia


Ako je pre pstruhárov sviatkom 15. apríl, tak pre mňa je sviatkom prvý apríl. Nie preto, že by som oslavoval bláznivý deň, ale preto, že na niektorých hraničných vodách môžem zasa prehnať vodným stĺpcom umelé nástrahy. Nakoľko bol pre mňa prvý apríl pracovný, tak sa tohtoročné prvé nahodenie vobleru konalo až druhého apríla. Samozrejme, predchádzalo tomu dôkladné naštudovanie stavu rieky Dunaj.

Nastalo ráno a ešte pred východom slnka som sedel nervózny v aute a v hlave som si prechádzal, či mám všetko. Povolenie, prút, podberák, nástrahy, všetko bolo naložené, a tak hurá k Dunaju. Pamätám si na ostatné roky. Vždy boli tieto prvé dni zážitkové. Raz ma prekvapili s aktivitou bolene, inokedy jalce a niekedy rybí mišung všetkého ostatného. Vždy bolo niečo.

Dunaj ma privítal nepríjemným juhovýchodným vetrom. Väčšina starších rybárov by pri takomto vetre ani päty z domu nevitiahla. Ale po tak dlhej dobe, koho to zaujíma? Nejaký vietor. Rozbalil som si prút a založil prvý vobler na karabínku. Prišiel som k vode. Dunaj tu preklenuje až k ostrovu kamenný násyp prerušený na niektorých miestach, kde sa voda valila s hukotom popod násyp vytvárajúc tak mohutné víry. Prezerám si hladinu, ale akosi bolo mŕtvo. Len pred ostrovom sa z vody vynorilo asi desať kormoránov a leteli bohvie kam. Nikde inde však  žiaden pohyb. Ani beličky, ktoré bolo inak často vidieť krúžkovať na týchto miestach. Stratili sa. Niečo mi tu nesedí. Sedí-nesedí, začínam prelovovať úsek Dunaja pod kameňmi. Tu sa zvykli schovávať ostrieže a jalce. Vymením asi tri druhy voblerov a jednu rotačku. Ani náznak záberu.

Vstupujem na kamennú hrádzu a balansujem na šmykľavých kameňoch, aby som sa dostal na prvý prielom v hrádzi. Možno ryby nie sú v mierne padajúcom Dunaji a budú asi v prúde.  Konečne som na mieste. Hľadám si miesto na to, aby som vedel stabilne stáť. Všade veľké kamene a na nich asi centimetrová vrstva šmykľavej masy rias. To stabilite nepridá. Troška si v duchu hromžím. Mali sme ísť člnom, ale všetci kamaráti zrazu mali niečo na programe, a tak som ostal sám a nič iné mi neostalo, len balansovať na kameňoch. Nahadzujem, striedam nástrahy a ani ťuk. Na prvý pohľad je tu mŕtvo. A nielen na prvý, ale aj na stý. Za tri hodiny som videl na hladine len tri pohyby. To je na takomto úseku veľmi málo, skoro by som to klasifikoval ako nič. Premiestňujem sa až na samý prielom. Voda je tu veľmi prudká, hučí, ale silný prúd vody sem naniesol troška štrku, na ktorom som aspoň vedel stáť stabilne. Zasa podobný scenár – nahadzovanie, výmena nástrah a ryby zas nič, až na jedno ťuknutie do voblera. Aspoň niečo, čo ma nabudzuje k ďalšiemu špekulovaniu, no po hodinke to vzdávam. Idem zložitou cestou po šmykľavých kameňoch naspäť na breh. Sadám si na jeden peň a pozorujem hladinu. Ručička na hodinkách sa nebezpečne blíži k poludniu. Beriem si do ruky mobil, štartujem internet a nastavujem stránku SHMU. Pozerám, čo sa deje, ťukám si na najbližšiu stanicu SHMU – Hurbanovo. Nestačím sa čudovať. Tlak vzduchu padol za štyri hodiny z 1026 hektopascalov na 1012. Tak to je to, čo jednoducho ryby priklincovalo ku dnu a znížilo ich aktivitu. To je ten zradca. Pokles tlaku. No ale je apríl a netreba sa čudovať, však tento mesiac je známy svojím nestálym počasím.

Nedá mi to a idem sa pozrieť dole po prúde na niektoré potopené stromy a vyskúšam niektorých rybích spachtošov zobudiť. Nahadzujem a priťahujem, čo iné mi ostáva. Z už len  mechanického prelovovania ma prebralo prudké zastavenie vobleru a prudký vysoko oktávový zvuk navijaku. Typické kopnutie od sumca, šnúra sa povoľuje a nič. Ale to kopnutie ma uistilo, že to bol sumec. To sa nedá pomýliť. Ešte skúšam asi polhodinku a nič. Balím. Cestou domov si však spätne premietam, čo sa udialo a ako sa to udialo. 

Jedno som si v ten deň ráno neprezrel a to pokles tlaku vzduchu nad naším územím. Práve to  určite znížilo aktivitu druhom rýb, ako sú kaprovité a ostriežovité a na druhej strane zasa zvýšilo aktivitu sumcom. To mi potvrdil samotný záber, ale aj boj so sumcom o pár kilometrov nižšie natočený na video, ktorý zviedol kamarát z člna.

Zasa jedno ponaučenie pre ďalší lov na Dunaji, ale nielen na ňom. Okrem stavu vody treba sledovať aj tlakové tendencie. No čo povedať? Človek sa celý život učí a myslím si, že ešte sa aj učiť budem. A pre tých čo čakali, že budem opisovať, ako som zdolával ryby na každý druhý hod nástrahy do vody, tak ich musím sklamať. Prívlač nie je len o tom, že idem, nahadzujem nejakú umelú nástrahu a ťahám rybu za rybou. Je aj o sledovaní všetkého – od meteorológie až po to, čo sa deje okolo vás v prírode a to bez výnimky. Potom príde tá čerešnička na torte v podobe úlovku. Ale to nie je to najdôležitejšie. Hlavné je, že sa človek vie vrátiť k prírode. Vie si potlačiť aktivitou pri vode svoj lovecký pud. A keď sa nedarí? Veď ani pračlovek nie vždy niečo ulovil. A tak som si s pocitom čiastočného sklamania z prvej prívlače v roku 2017 len krátko vyčiarkol v povolenke tento deň a išiel troška unavený, ale šťastný domov.


Peter Bitter


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Prešpekulovaná prívlač

Prešpekulovaná prívlač


Na čo všetko si treba dávať pozor pri vláčení s voblerom


Prívlač nie je len o obyčajnom nahadzovaní rôznych umelých nástrah, ale aj o častej zmene a veľkej variabilite tejto činnosti. Práve tá variabilita prináša svoje ovocie. Nie vždy  to však musí byť úspešné. Už dlhšie si premietam rôzne situácie z uplynulého obdobia a pokúšam sa analyzovať, čo presne spôsobilo to, že som na tej-ktorej výprave bol úspešný alebo prečo som nebol.

Za dlhé obdobie, počas ktorého sa venujem prívlači, som vysúšal už množstvo vecí, z ktorých sa niektoré osvedčia a dajú sa aplikovať aj v neskoršom období. Ale stále si kladiem otázku, či určité činnosti nemôžu prinášať úspech konštantne.

Nástrahy, ktoré používam, sú z môjho pohľadu štandardné, pretože málokedy experimentujem s novinkami. Tu si musíme povedať, že pod pojmom novinky, si predstavujem také umelé nástrahy, ktoré sa úplne líšia od tých, čo sa bežne nachádzajú vo výbave. Občas sa však objavia na trhu aj také. Ak mám zoradiť umelé nástrahy podľa úspešnosti, tak určite u mňa vedú v prvom rade voblery, nasledujú gumové nástrahy, na treťom mieste sú plandavky, potom rotačky a ten zvyšok to ukončí. No s čím mám asi najväčšiu prax, sú voblery. Nebudem opisovať, či je lepší vobler od toho alebo druhého výrobcu. Budem rozdeľovať voblery podľa toho, ako pracujú.

Práca vobleru je to najdôležitejšie pri prívlači. Prvým a hlavným ukazovateľom je držanie stopy. Aspoň tak som to nazval ja. Je to tá vlastnosť, kedy naša umelá nástraha robí od nahodenia až po vytiahnutie to, čo má robiť. To je, že bude lietať počas nahadzovania tak, ako to od neho vyžadujem. Určite nie je dobré, ak sa vobler už počas nahadzovaní moce, točí a nedrží svoju parabolickú dráhu. Pretože ak sa presne takto správa, tak už po dopade na hladinu zamotá vlasec, či šnúru a tým sme skončili. Vobler by mal mať po nahodení svoju presnú trajektóriu a letieť tak, že sa netočí. Pri dopade na hladinu by mal zvyčajne byť otočený lopatkou alebo lepšie povedané predkom ku nám. Ak ide o plávajúci vobler, mali by sme po jeho dopade na vodu počkať aspoň dve/tri sekundy, aby sa zastabilizoval. Väčšinou to každý robí, aj keď len podvedome, pretože preklopenie radiča vlasca na navijaku trvá zhruba toľko. Pri vznášajúcich a potápavých vobleroch je dobré, ak po dopade do vody jemne dopneme vlasec a až potom preklopíme radič. Hlavne na tečúcich vodách.

Horšie je to pri nahadzovaní vo vetre. Ani ten najlepší náhod nástrahy sa nezaobíde bez určitého brucha na vlasci. Ťažko sa to koriguje. Možno ak nestojíte a nenahadzujete s vetrom. Ale ani v najväčšom vetre by nástraha nemala robiť niečo, čo by smerovalo k zamotaniu sa. Po dopade na hladinu začíname nástrahu ťahať k sebe. V tejto prvej fáze by sa mala nástraha dostať do chcenej hĺbky alebo do hĺbky, na ktorú je vobler skonštruovaný. Potom má nasledovať fáza stredu a tu je možnosť na realizáciu toho, čo chceme robiť. Až 90 % rybárov rovnomerne priťahuje nástrahu k sebe. Niekedy to má svoj význam, no ak sa pozrieme na plávajúce malé rybky, tak ich málokedy vidíme rovnomerne plávať. Pozastavenie nástrahy alebo dokonca úplné zastavenie ťahania, je vidieť u rybárov skôr výnimočne. Aj v takýchto prípadoch by sa mal vobler chovať tak, aby sme aj vtedy vedeli kde je a ako sa práve správa. Ak sú voblery kvalitné a držia si svoju stopu, mali by určite okamžite pracovať, aj po malom pritiahnutí.

Keď sme už pri tej práci, tak nie všetky voblery pracujú rovnako. Niektoré majú agresívnejší pohyb, niektoré menej. To, či je vobler agresívnejší, spoznáme už aj na svojom prúte. Vibrácie, ktoré vydávajú cez vlasec, či šnúru sa prenesú až k prútu. Niekedy sa stáva, že práve veľké vibrácie dokážu vobler vyviesť zo svojej stopy. Preto treba mať cit pri priťahovaní nástrahy. Ak pocítime, že vobler robí zrazu niečo také, čo nie je v poriadku, tak treba zvyčajne na sekundu/dve priťahovať a vobler sa zostabilizuje. Následne pracuje tak, ako má. Ak ide o kvalitný vobler.

Ako zistíme, že máme naozaj kvalitný vobler? Ak má tieto kladné vlastnosti hneď po prvom nahodení. Sú špekulanti čo sa snažia vobler doladiť, ale nie vždy to vyjde tak, aby to bolo dobré. Ak sa chcete ešte pred prvým nahodením presvedčiť či vobler dobre pracuje, môžete si to vyskúšať. Keď máte vobler ešte nenahodený, ale už pripravený, jednoducho pred sebou vobler razantne potiahnete vo vode. Kvalitný vobler začne ihneď pracovať a nebude bočiť, čo robí väčšina „šmejdov“ vyrábaných v pásovej výrobe v ázijských štátoch.

Druhoradou špecifikáciou je farba voblera. Ich farebnosť je často fascinujúca. To je často vidieť aj u renomovaných výrobcov. Je pravda a aj prax to potvrdila, že nové farby bývajú niekedy veľmi chytľavé. Ale len na začiatku svojej farebnej éry a na počiatku sezóny. Neskoršie sa už skôr schovávajú vo výbave rybára niekde naspodku škatule. Počas sezóny a hlavne na riekach pri love bežných dravcov sa aj v očisťujúcich vodách začínajú presadzovať klasické farby. Aj keď sa počas nočných lovov určite presadia skôr tie atypické farebné variácie ako žltá, oranžová alebo ich kombinácie. Pri farbách a špekulácii pri ich používaní však ešte zostaňme. Je známe, že niektoré dravce obľubujú konkrétne farby ako napríklad zubáč žltú, šťuka zelenú a sumce niečo ligotavé. Ale zas tu ide len o teórie. Napríklad v roku 2016 som všetkých zubáčov ulovil na voblery modrého vzhľadu, šťuky skôr zabrali na farby prirodzené (biela ryba). A sumce? Tie zvyčajne zabrali na farby, ktoré neboli nijako ligotavé.

Ďalšou špekuláciou je často miesto lovu, kde a kedy dravca hľadať. Táto téma je veľakrát najviac diskutovanou pri love. Prečo musíme loviť sumcov na hlbokých vodách, prečo zubáče nejdú cez deň? Prečo musíme hľadať šťuky medzi prekážkami a prečo boleňov v prudších úsekoch? Veľa zubáčov sa dá uloviť aj cez deň, aj keď je to známy nočný dravec. Avšak cez horúce letné dni si aj počas dňa vybehne na plytčinu niečo uchmatnúť. Vlani som celý rok neulovil ani jedného sumca vo väčšej hĺbke ako 4 metre. V roku 2015 zasa neboli v menšej vode ako 4,5+ m, tak nech si rybár vyberie. Ďaľšou ukážkou porušenia pravidla boli bolene, ktoré som pravidelne ulovil na hlbokých úsekoch riek a pri love sumcov v 6-metrovej hĺbke. A zubáče? Asi v polmetrovej vode na štrkovej stolici počas páliaceho slnka.   

Z tejto variability je vidieť, že „špekulovať“ sa pri vode oplatí. Nie vždy to, čo sa píše je pravda. Nie vždy je to, čo sa propaguje, zároveň to pravé orechové. Rybolov a prívlač vôbec je o neustálom špekulovaní nad všetkým možným. Ak sa to robí skostnatene, tak to určitý úspech, samozrejme, môže priniesť, no bude to len tisícina toho, čo by každý mohol dosiahnuť. Niekedy som presvedčený, že sa to pre niekoho aj tak nikdy nezmení. Niekto aj napriek tomu bude jednoducho len nahadzovať a ťahať ako doteraz. Niekedy si hovorím, že chvalabohu…


Peter Bitter


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Sáva, rieka pre dobrodruhov

Sáva, rike pre dobrodruhov


Divoká voda, nespútané počasie a bojovné riečne ryby


Na začiatku februára naplánovali chlapci zo Sportsu výpravu do Chorvátska na rieku Sávu. Je to prekrásna divoká rieka, ktorú si každý rybár a dobrodruh musí proste zamilovať. Na lov budeme mať tri dni, pričom sa tentoraz budeme venovať len a len prívlači.

V stredu ráno prichádzame na vytúžené miesto. Veľmi príjemným prekvapením sú pre nás plusové teploty. Po tých mrazoch, ktoré sú u nás na Slovensku sa tomu veľmi tešíme. Privítame sa s naším sprievodcom Mičom. Mičo žije na brehu rieky a len ťažko by ste hľadali niekoho, kto pozná rieku dokonalejšie ako on. Ideme sa rýchlo ubytovať do krásnej drevenej chatky, ktorá je vybavená všetkým potrebným. Potom, čo sa zabývame, si ideme nachystať prúty a všetko, čo je nutné na lov. Všetci sme už nesmierne nedočkaví a onedlho nastupujeme do člnov.

Sme siedmi, a tak sa rozdeľujeme do dvoch skupín a teda aj dvoch člnov. Od Miča dostávame informácie, na ktorých miestach bola ryba najviac aktívna. Vyrážame teda skúsiť ako prvé práve tieto lokality. Počas plavby začína výdatne pršať, z čoho nemáme vôbec radosť, ale isto nás to od lovu neodradí. Prvé miesto, ktoré začíname prechytávať je veľká hlboká jama. Hĺbka tu presahuje 18 metrov. Bohužiaľ, dážď stále zosilňuje. Na tejto hlbokej jame zaznamenávame len pár kopancov. Presúvame sa teda na druhé miesto, na naše „veľké šťastie“ o pár gúm ľahší. V rieke sa totiž nachádza veľa stromov a rôznych naplavenín, preto tu o svoje nástrahy prídete veľmi ľahko. Počas prvého dňa sme prechytali veľa zaujímavých úsekov, no rybu sa nám uloviť nepodarilo. Mali sme zopár kopancov, no bohužiaľ sa rieka rozhodla, že dnes nám nedopraje. Po ceste naspäť stretávame čln s druhou polovicou nášho týmu. Tí mali viac šťastia. Podarilo sa im uloviť peknú šťuku a menšieho sumca. O slabú aktivitu rýb a náš neúspech sa zrejme pričinilo aj dosť  zlé počasie. Výdatný dážď trval celý deň a práve pri takýchto rybačkách si uvedomíme, ako veľmi je potrebné kvalitné oblečenie.

Na druhý deň ráno je už počasie o poznanie lepšie. Neprší a teplomer ukazuje hneď zrána krásnych 5 stupňov. Opäť sa rozdeľujeme do dvoch člnov a vyrážame. Dnes ide s nami loviť aj náš sprievodca Mičo. Opäť ako prvé miesto skúšame prechytať hlbokú jamu, kde sme lovili včera. To, že Mičo je tu doma, chápeme po pár jeho náhodoch. Veľmi rýchlo totiž zdoláva peknú šťuku a onedlho nato sa mu pri člne vyvadí zubáč. Postupne sa presúvame na ďalšie sľubné miesta. Dosť nás všetkých prekvapuje Jožkov úlovok, lebo ide o krásneho, asi 60cm pleskáča. Tak toto sme pri prívlači na veľké kopyto vážne nečakali. Pri tom má háčik zaseknutý pekne v papuľke. Pokračujeme vyššie po prúde. Zastavujeme pod strmým brehom, ktorý je spevnený veľkým kamením. Predpokladáme, že práve tu by sa mohli nachádzať dravce. Po pár náhodoch na kopyto reflexnej farby, zaznamenávam pekný kopanec. Miesto prehadzujem ešte niekoľkokrát, no nič. Mením gumu za inú a teraz skúšam niečo v prírodnej farbe. Na druhý náhod mám opäť kopanec. Tentoraz už tam ryba je a zdolávam krásnu šťuku. Je chytená len veľmi jemne, za kraj papule. Chvíľu na to zaznamenáva záber aj Pačky a darí sa mu zdolávať menšieho sumca. Deň uteká veľmi rýchlo a ani sa nenazdáme a už zapadá slnko. Do kempu sa vraciame už po tme. Druhý deň je za nami a sme radi, že bol konečne úspešnejší.

V piatok ráno vstávame o niečo skôr. Poobede totiž máme už naplánovaný odchod domov, tak chceme ešte stráviť čo najviac času na vode. Tentokrát ideme ešte vyššie po prúde ako pred tým. Osem kilometrov od kempu zastavujeme na dosť sľubnom mieste. Pri brehu sa nachádza veľký točák s hĺbkou do 10 metrov. Pačky nám hovorí, že práve na tomto mieste sa mu podarilo na jeho prvej výprave na rieku Sávu pochytať pekné zubáče. Miesto dôkladne prelovujeme a asi po pol hodinke má Pačky záber. Zdoláva krásneho zubáča. V priebehu pár minút zdolá ešte ďalších. Je vidieť, že prívlač je jeho silná stránka a máme sa čo učiť. Ja neskôr zaznamenávam tiež záber, no bohužiaľ zasekávam do prázdna. Tento posledný deň nám praje aj počasie a svieti na nás slniečko. Pomaly sa ale blíži čas odchodu, a tak balíme svoje prúty a lúčime sa s touto prekrásnou riekou a so skvelým človekom a sprievodcom Mičom.

Ak patríte k rybárom dobrodruhom, či radi spoznávate nové a divoké rieky, tak Sáva je práve tá voda, ktorú hľadáte.


Damir Crla


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Prežijú bodkáče?

Prežijú bodkáče?


Prisťahovalci v našich vodách vytlačili pôvodné druhy rýb


Svet 21. storočia, zdá sa, žije migrantskými krízami. Nejde pri tom len o dianie v Európe, ale od zvolenia prezidenta Donalda Trumpa aj v USA.

Po príhovoroch novozvoleného prezidenta sa stále väčšia pozornosť obracia proti prisťahovalcom, obzvlášť tým z južných oblastí ich hraníc. Tí majú brať prácu domácemu obyvateľstvu. Tomu obyvateľstvu, ktoré zväčša o prácu vykonávanú Mexičanmi, nemá ani záujem. Vlna migrácií zasiahla vo veľkom aj Európu. Často čítame až o chaose a rozpade spoločnosti, dokonca až o vojnovom stave… No najväčším problémom Európanov má byť diametrálne odlišná kultúra a iné náboženské vierovyznanie imigrantov. Väčšina Európanov sa bojí, aby neprišla o svoju vlastnú, európsku kultúru, ktorá by mohla podľahnúť tlaku inej kultúry. Toto sú myšlienky, ktoré vnímame všade navôkol. Zamýšľali ste sa ale už nad imigrantskou krízou vo svete rýb?

Ak opomenieme sťahovavé druhy, ktoré sa na našom území už pomaly ani nevyskytujú, náš pohľad sa môže upriamiť na jedného veľkého prisťahovalca. Pstruha dúhového. Je zaujímavé, že pri tejto rybe nebijú rybári na poplach, keďže práve tento druh predstavuje tvrdú konkurenciu našich pôvodných rýb. Nahrádzame nášho pôvodného pstruha potočného nepôvodným dúhakom. Ten na mnohých úsekoch našich tokov takmer úplne vystriedal pôvodného obyvateľa. Podobne ako sú štvrte niektorých miest zaplavené prisťahovalcami. V jednom prípade to však ľuďom vadí a v druhom nie.

Zrejme pri rybách rozhoduje o tom, čo je dôležitejšie, ekonomika a nie len domáca kultúra. Oproti americkému modelu, kde sú migranti vyháňaní domov, aby získali rozhodujúce slovo „pôvodní“ obyvatelia (tí úplne pôvodní len živoria v rezerváciách), v tom našom sú rybí migranti uprednostnení. Dá sa na nich totiž lepšie zarobiť. Vychovať dúhového brojlera je jednoduchšie, menej nákladné a o to ziskovejšie.

V mnohých organizáciách preto v počte nákupov prevláda práve dúhak. Už sa nehľadí na pôvodnú kultúru a genofond nášho pstruha potočného. Hľadí sa na tvrdú a neúprosnú ekonomiku. Obhajoba tohto konceptu pritom spočíva v tom, že je nutné zamestnať na začiatku sezóny dvojnohé vydry, aby sa nevybláznili na potočákovi. Preto pred začiatkom pstruhovej sezóny putujú kvantá brojlerov do vody, kde sa vrhajú oddane na všetko, čo vyzerá ako potrava.

No táto hladná pozornosť by sa isto dala obísť aj takým spôsobom, aby sme podporili potočáka a nevysádzali len dúhakov, nakoľko všetkého veľa škodí.  Vadí nám, že 16. apríla by sa po nevypustení dostatočného množstva dúhakov upriamili zraky rybárov na bodkáčov?  Čo tak zaviesť na viacerých revíroch úseky s režimom chyť a pusť? Na Slovensku ich stále nie je veľa. Za takúto pomoc by nám určite poďakovali aj miznúce lipne. Minimálne v častiach, ktoré majú spoločné. Rovnako tak sa dá zvýšiť aj dolná miera rýb, prípadne uzákoniť hornú mieru (niektoré organizácie majú o zdvihnutie dolnej miery zažiadané). Realizovať sa dajú rôzne scenáre. Chce to len vôľu. V neposlednom rade netreba zabúdať ani na to, že to nie je len o vôli, ale aj o povinnosti. A nie o tej psej, ale o zákonom nariadenej: „Tento zákon upravuje podmienky ochrany, chovu a lovu rýb a ostatných vodných organizmov tak, aby priamo alebo prostredníctvom ekologických väzieb nedochádzalo k narušeniu vodných  ekosystémov a k ohrozeniu genofondu rýb.“ § 1, ods. 1, Z.z. 139/2002, Zákon o rybárstve.

Iste, niekto môže namietať, že tento problém nie je až taký pálčivý. Veď oba druhy údajne nemajú byť potravní konkurenti a v prípade stretu má mať ten náš, domáci navrch. Rovnako tak je častým argumentom aj to, že sa u nás zatiaľ pstruh dúhový nerozmnožuje a nemá tak možnosť vytlačiť pôvodného pstruha potočného. Musíme si však uvedomiť, že klimatické zmeny postihujúce našu zem, ktoré vyháňajú aj mnohých ľudí z pôvodných domov, môžu časom pomôcť aj tomuto druhu. Podobne, ako napomáhajú napríklad aj tolstolobikom v Severnej Amerike. Aby sme potom, keď už bude neskoro, nemuseli päť minút pred dvanástou chrániť našu pôvodnú kultúru pred tou, ktorá ju nahradí – kultúra dúhového brojlera.

Odobrujeme a obhajujeme nasádzanie dúhaka, lebo uprednostňujeme ekonomiku, pred kultúrou. Slováci síce ako Európania chránia svoju kultúru a chcú bojovať proti prílevu tej migrantskej, no keď ide o kultúru pôvodných druhov rýb, oči aj ústa im vie rýchlo umlčať vidina rýchleho a vysokého zárobku. Aby však raz neprišiel čas, kedy na nášho pstruha potočného zabudneme úplne, lebo je neekonomický a nahradíme ho dúhovým brojlerom. Však by to nebolo prvýkrát v našej histórii, kedy by sme prišli o náš pôvodný druh rýb z vlastnej viny…


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Poznáte felšák?

Poznáte felšák?


Prút, s ktorým dokážete divy


S prútom označeným ako felchen, hegene, poprípade coregonus som sa stretol náhodou pred pár rokmi v jednom obchodíku. Stál v rohu regála, nenápadný v prevažne kaprárskej komunite, bez záujmu verejnosti. Tých pár prívlačiarov preferujúcich ťažšiu výbavu aj tak nevedela určiť použitie prútika, ktorý sa vyznačuje dosť extrémnymi konštrukčnými prvkami so špecializovaným uspôsobením.

Sih je ryba, ktorá má domov v hlbokých alpských jazerách, ale aj v chladnejších vodách severnej Európy. Je to samostatná čeľaď lososovitých rýb rôznych veľkostí, podľa druhu od 20 cm až po meter dĺžky. Taktiež je zaujímavá ich potravná špecializácia, lebo sa živia hlavne planktónom, ktorý zbierajú v stĺpci alebo pod hladinou. Vzhľadovo nejde o žiadnu atraktívnu rybu, hoci má atraktívnych príbuzných. Podobá sa na nosáľa alebo ploticu lesklú a to i zafarbením, tuková plutvička mu, samozrejme, nechýba. Má zaujímavé postavenie papuľky, ktorá je veľmi malá a tým pádom i ponúknutá nástraha musí zodpovedať rozmeru drobného vodného živočícha.

Práve prútu, ktorý má konštrukciu a parametre na vedenie a ponúknutie takejto nástrahy, ale aj zdolanie ulovenej ryby, sa budeme teraz trochu venovať. Isto tušíte, že pôjde o veľmi jemné náradie a skutočne, niektoré modely sú doslova ultra ľahké medzi klasickými UL-kami. Jemnejšie snáď sú len pretekárske marmiškové špeciály. Konštrukcia je podobná klasickej chvejivke, čiže prútu určenému na jigovanie, napríklad na ostrieže. Rovnako ako tieto prúty aj náš má buď vlepenú, alebo viacej výmenných špičiek. Pri pôvodnom určení, čiže pri vertikálnom vláčení z člna, táto špička slúži ako signalizátor záberu. Blank je osadený očkami s kratšími nožičkami, keďže sa nevyžadujú dlhšie hody. Ako navijak sa používa klasika, ale špecialisti majú i kolieskové navijaky zvané centerpin. Dĺžka býva bežná: od 180 do 220 cm, ale sú v ponuke i 270-ky, na tie najväčšie druhy.

Ako viete, preferujem jemné náradie, či už na pretekoch (tu je to priorita), ale aj pri normálnych vychádzkach. Tak som začal svoj prvý prútik opatrne skúšať s nástrahami, ktoré by dokázali osloviť aj naše druhy dravých, ale napríklad aj bielych rýb. Sih, ktorého sme mali v Tatrách, zrejme vyhynul, a tak jediná možnosť loviť túto rybu je v susednom Česku. Tu je veľmi hojný na niektorých priehradách. Preto boli prvé lovené ryby na tento typ prútov ostrieže, slnečnice a plotice v stojatých vodách. Ako nástrahu som zvolil marmišku s umelou patentkou, vlasec myslím 0,08 mm a o zábavu bolo postarané. Bolo to v čase letných horúčav, cez deň doslova medzi kúpajúcimi sa na rodinnom výlete. Ryba veselo plávala medzi ľuďmi a v zvírenom sedimente lovila drobné živočíchy. Tieto lovy sme natočili i podvodnou kamerou, nechýbali úlovky ostrieža cez 30 cm a ešte väčších plotíc. V chudobnej dobe, čo sa prívlače týka, to bol celkom dobrý zážitok.

Odvtedy, čo ma tento typ prútu oslovil, patrí do mojej výbavy viacero modelov rôznych gramáží a dĺžok. Osedlaný navijakom lepšej cenovej ponuky, ale menších rozmerov, stačí veľkosť 15. Pretože osobne nepreferujem dlhé hody. Vďaka tomu ma môj felšák sprevádza skoro pri každej rybačke. V zime, keď sa dá bez problémov uloviť 50cm jalec na mikro jig, ostrieže všetkých rozmerov, pleskáče na osie larvy a najmä dúhaky na pretekoch na najmenšie druhy plandaviek alebo jigov, je priam ideálny. Obzvlášť sa dá využiť v posledných kolách, kedy sú už pstruhy prieberčivé a opatrné. Poľskí kamaráti lovia v pobrežných partiách ich skvelých lesných jazier veľké ostrieže na muškárske jigy určené na lipne a pstruhy do rýchlo tečúcich vôd. Môj tip: ten najjemnejší drop-shot s týmto prútom mi priniesol kopu skvelých zážitkov.

Takže použitie tohto pomaly, ale isto populárneho náradia, ktorého aspoň jeden model má v svojej ponuke každá lepšia rybárska firma, vzbudí pri vode vždy najprv úsmevy, poznámky, ale potom zaslúžený obdiv. Obzvlášť, keď si pripomeniete moje heslo: Každá ryba raz bola malá a nezabudla, čím sa živila… Vyskúšajte, sú to prútiky poväčšine kvalitne spracované, v prijateľnej cenovej ponuke a výsledkom budete prekvapení…


Paľo Vašíček


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Stojaté či tečúce

Stojaté či tečúce?


Ako sa vláči na jednotlivých typoch vôd


Tento článok bude o tom, aký je rozdiel medzi stojatou a tečúcou vodou. Z mojich skúseností môžem povedať, že rozdiel je skutočne obrovský. Rád vyhľadávam a chodím na tečúce vody hlavne z jediného dôvodu, že keď mám záber, nikdy neviem, čo je na druhom konci vlasca. Na stojatých vodách viem už pri zdolávaní, akú rybu ťahám a to s istotou na 95 %.

Na stojaté vody chodím väčšinou s člnom, lebo práve tie najlepšie miesta sú často ďaleko od kraja. Na rozdiel od tečúcich vôd, kde to môže byť presne naopak. Tam prelovujem rád miesta popri brehu a tesne v jeho blízkosti, kde sa ryba nachádza a odpočíva unavená tokom. Niekedy je však opak pravdou a ryba je práve v hlavnom toku v tom najprúdnatejšom mieste, kde sa ukrýva za nejakou prekážkou. Tieto miesta sa však niekedy veľmi ťažko hľadajú (ak ide napríklad len o potopený kameň, ktorý nevyčnieva nad hladinu), no pokiaľ ich objavím, sú veľmi úspešné.

Čo sa týka vedenia nástrahy, na stojatých vodách treba viacej s nástrahou pracovať a „vdychovať“ jej život. Naopak, na riekach či potokoch urobí za vás polovicu prace prúd, takže to netreba presilovať. Stojaté vody prechytávam väčšinou s gumovými nástrahami a mám na ne veľmi pekne úspechy. Na tečúcich vodách používam voblery, niekedy aj rotačky a plandavky. Nikdy však nepodceňujem a nezabúdam na koncovú montáž, ktorú tvorí oceľové lanko.

Ako som už spomínal v úvode, na rieke nikdy neviem čo vytiahnem, a práve z toho dôvodu si dokonale vychutnávam zdolávanie ryby. Nie len preto, že som zvedavý, čo sa na druhej strane vlasca nachádza, ale aj preto, že ryby z rieky sú oveľa zdatnejšie bojovníčky. Majú omnoho väčšiu silu, ako tie zo stojatých vôd a to aj v prípade, že ide o rovnaký druh. Je to kvôli tomu, že celý život žijú v prúde a sú odkázané bojovať s ním. Takže ťahať rybu v prúde v rieke je naozaj skutočný zážitok.

Na tečúcich vodách lovím popri brehu a hlavne pri veľkých prekážkach. Za také považujem spadnuté stromy alebo naplavené drevo zo stromov, lebo práve tam ryba hľadá úkryt a zaslúžený odpočinok. Na stojatej vode zas väčšinou hľadám lavice, kopce a prudké zmeny hĺbky vody. Toto je moja rada, ako a kde chytať. Mne sa to doposiaľ veľmi osvedčilo a nemienim to meniť, lebo som pri takejto taktike naozaj úspešný.

Osobne ešte rád lovím medzi leknami a trávami vo vode, kde sa ryba ukrýva pred väčším predátorom. Môže to byť riskantné v tom, že rybár príde o svoju nástrahu, ale o to je to vzrušujúcejší lov. Je to tak trochu výzva, kde mám možnosť „zmerať si sily“ s rybou v jej prirodzenom prostredí a nie v človekom pozmenenej „holej“ vode. Na druhej strane, ak si urobím nejakú virtuálnu mapu v hlave, viem presne, kam mám nahadzovať a ktorým miestam sa treba naozaj vyhnúť.   

Dúfam, že vám tieto moje rady padnú na úžitok a budete mať veľa úspechov pri vode tak, ako mám zatiaľ ja.

Petrov zdar priatelia!


Branislav Mravec


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Prekvapenie z VN Ružín

Prekvapenie z VN Ružín


Bol záver leta. Kamarát Števo si zadovážil nový čln a pozval ma na palubu. Vedel, že mojím snom je chytiť boleňa, a preto som s jeho pozvaním neváhal ani sekundu. Skoro ráno sme všetko naložili do auta a vydali sa na vytipované miesta.

Trochu trvalo, pokiaľ sme čln nafúkli a boli plavbyschopní. Medzi rečou mi Števo povedal, že nedávno zopár metrov vedľa videl vo vode nádherného pstruha potočného a odhadoval mu veľkosť okolo 50 cm. Zavtipkoval som a odpovedal, že ak tam bude aj dnes, určite ho ulovím.  Ešte letné ostré slnko nestihlo vykuknúť spoza strmých brál a ja som si už začal vychutnávať vôňu letného rána. Len tak som sedel v člne a s nemým úžasom sledoval všetko, zatiaľ čo Števo plnou rýchlosťou pádloval do najbližšej zátoky. Bola to pre mňa premiéra, keďže z člna som ešte nelovil. Na jeho „tajnom“ mieste na otvorenej hladine sme odrazu zastavili a ukotvili čln za pomoci kameňa a horolezeckého lana. Hĺbka vody bola približne 5 metrov. I keď je to veľký risk, pripálil som si v nafukovacom člne rannú cigaretu a psychicky sa začal pripravovať na prvý náhod. Na výber sme mali tri ultra ľahké prívlačové udice. Na každej bola iná návnada a, samozrejme, každú chvíľu sme si ich striedali. Kamarát Števo stavil na lov pomocou šnúry a gumenej nástrahy. „Dobrý ťah,“ vravím si, keď vidím množstvo potopených stromov. Ja som naopak schmatol do rúk moju obľúbenú udičku dĺžky 1,8 m a záťaže 2-6 g. Ako nástrahu som použil cultivu. Veď v prvom rade mi ide predsa o bolene. Samozrejme, som na koniec montáže umiestnil ešte oceľové lanko. Človek nikdy nevie…

Prvý úlovok

Netrvalo to dlho a Števo mi hlási, že mu za gumenou nástrahou dvakrát vybehla priemerná šťuka. Snažil sa tam nahodiť ešte tisíckrát, no viac ju presvedčiť už nevedel. Presunuli sme sa k ďalšiemu potopenému stromu. A veru, vyplatilo sa. Na prvý náhod sa na konci montáže začala prevaľovať princezná. Nebola veľká, ale o to krajšia. Po uvoľnení nástrahy a zopár foto záberoch putovala bezpečne späť do vodného živla. Myslím si, že je dôležité zdôrazniť náš čisto športový zámer a to nielen na dnešnej rybačke! Cítil som, že na rad by som mal nastúpiť teraz ja. V mieste, kde sme sa nachádzali, nebolo vidieť žiadnu aktivitu boleňov. Rozhodli sme sa presunúť k chatárskym mólam. Na hladine na tomto novom mieste bolo hneď vidieť aktivitu rýb. Moja cultiva svišťala vzduchom každých 5 sekúnd. Bol som plný nedočkavosti a očakávania. Zrazu na hladine niečo zvírilo vodu a ja som konečne pocítil odpor. „Mám prvého boleňa,“ kričím na kamaráta. Keď som rybu pritiahol k člnu, zarazil som sa. Na udici mi visel jalec hlavatý. Niečo okolo 40 cm. Verte, že som vôbec nebol sklamaný. Nasledovala teda pekná fotka a ryba putovala späť do vody. Po tomto úlovku sme si dali menšiu pauzičku a rozmýšľali, kam zakotvíme s člnom. Teplota vzduchu počas celého dňa nepresiahla 23°C, no ostré slnko nás opaľovalo odrazom od hladiny. Som rád, že takto nádherný deň môžem tráviť presne takto. Po menších úvahách sme sa rozhodli skúsiť šťastie v poslednej zátoke. Voda je tam pomerne nízka na rozľahlej ploche. Do zátoky priteká pstruhový potok. Nie je čo riešiť, zdvíhame kotvu a ideme. Snáď tam sa už boleňa dočkám.

Životný úlovok

Cestou k poslednému miestu míňame ešte zopár sľubných miest. Sporadicky nahadzujeme, no bez akejkoľvek odozvy. Naše oči aspoň teší húf vyhrievajúcich sa kaprov. Dorážame na miesto. Voda je nízka, a preto opúšťame čln. Keď som sa ocitol na brehu, otvárala sa predo mnou prírodná scenéria nevyčísliteľnej hodnoty. Človeka sa vtedy zmocní pocit uspokojenia. Po krátkom kochaní nasleduje záverečný lov. Pri ústi potoka vidieť húf ostriežov a sem-tam sa mi pod nohami mihne kapitálny boleň. Kamarát Števo sa pre spestrenie rozhodol chytať ostrieže priamo v ústi potoka. Celkom sa mu darí. Ja pokračujem v love vytúženého boleňa. Tie akoby vedeli môj úmysel a zakaždým sa vyhnú mojej nástrahe. Vzdávam to. Na moju jemnú prívlačovú palicu navezujem mini gumenú nástrahu a zároveň ruším oceľové lanko. Idem aj ja ostriežovať v plytkej vode.

Pred prvým náhodom som si všimol, že asi 5 metrov od brehu sedí na dne ryba úctyhodných rozmerov. Nevedel som rozoznať, o aký druh ide. Len tak som hádal, že to môže byť jalec. V tom mi Števo oznamuje, že to je ten potočák, ktorého tu už minule zazrel a ktorého som spomínal v úvode článku. Neostáva mi nič iné, ako splniť sľub a chytiť ho. Nahadzujem gumenú nástrahu na milimetre presne k rybe. Tá nevykazuje čo i len minimálny záujem. Mením teda nástrahu a na koniec silónu putuje rotačka Mapso čierno žltého vzoru a veľkosti 1. Po prvom náhode ryba vykonala nepatrný pohyb. Akoby sa len obzrela za tým, čo popred ňou preplávalo. Počas ďalších pokusov ryba nejavila žiaden záujem. Všetci to poznáme. Už som to chcel vzdať. Nasledoval posledný náhod. Rotačka sa pomaly blížila k rybe, nasledoval prudký výpad a nekonečný bzukot brzdy na navijaku. „Je tam,“ kričím na kamoša. Pribehieha ku mne, neveriacky krúti hlavou, zapína kameru, chystá podberák. Súboj s touto rybou bol poriadne tvrdý a trval asi 20 minút. Do poslednej chvíle som sa modlil, aby niečo nepovolilo. Ryba mala ohromnú silu a mojej ultra jemnej výbave dala poriadne zabrať. Keď pstruh skončil v podberáku, neverili sme vlastným očiam. Takéto ryby vidíme akurát tak na videách z Nového Zélandu. Nechcel som ju dlho trápiť. Rýchlo som jej nameral úctyhodných 70 cm. Nasledovalo rýchle fotenie a darovanie slobody.

Pre mňa ako muškára a lovca predovšetkým pstruhov to bol životný úlovok. Najkrajší pocit bol vidieť rybu pomaly odplávať. V tej chvíli som ukončil lov, zložil udicu a plný radosti sedel na brehu, pozoroval západ slnka a užíval si pocit slasti. Vtedy som si uvedomil, že rybolov nie je len lovecká disciplína. Je to cesta vedúca k duševnému pokoju. Je to akési hľadanie uspokojenia morálnych potrieb. Je to predovšetkým láska k prírode, lebo láska k prírode je jediná láska, v ktorej sa človek nikdy nesklame.


Radovan Vrábeľ


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Novoročná nádielka

Novoročná nádielka


Ako som zdolal svoju prvú veľkú rybu


Chcel by som sa s vami podeliť o môj zážitok zo zdolania nádhernej kráľovnej našich vôd. Bola to moja prvá veľká ryba a o to viac ma celá rybačka prekvapila, pretože som nič podobné absolútne nečakal.

Pár dní po Novom roku som sa rozhodol vyskúšať si ešte zachytať na Hrone. Nevedel som vôbec, ako to bude vyzerať, keďže sa nám zima konečne ukázala vo svojej pravej podobe a nie ako po iné roky. Dohodol som sa teda s kamarátom Jurajom, že ráno pôjde skontrolovať, ako tečie rieka. Bol som zvedavý a nedočkavý, čo mi dá vedieť.

Doobeda mi napísal, že napriek veľkým mrazom tečie Hron v poriadku a môžeme vyraziť. Dohodli sme sa, že sa o 12-ej stretneme vo Vlkanovej na moste, a tak sa aj stalo. Vybrali sme sa spoločne na prvé miesto lovu, kde sa nám však nedarilo a mne sa ešte aj „pošťastilo“ odtrhnúť jednu gumenú nástrahu. Nevadí, naviazal som novú, bielu perleť a presunuli sme sa na ďalšie miesto. To síce nebolo vôbec ničím zaujímavé, ale aj tak som skúsil nahodiť, že sa možno niečo oklame a skočí po nástrahe. Hneď prvý náhod smeroval tesne pod konár stromu prevísajúceho nad hladinou, až som čakal, že opäť zachytím. Chvíľu som nechal nástrahu klesať ku dnu a potom som začal jemne priťahovať. Keď som zrazu zacítil odpor, ako keby som zachytil a ťahal konár alebo starú, nasiaknutú handru. Sám som bol zvedavý, čo za bordel idem vytiahnuť, ale…

Akonáhle sa tá „vec“ dostala k brehu, začala ťahať. Už som vedel, že nejde o žiaden neporiadok, ale o veľkú rybu. Zakričal som na Jura a on hneď ku mne pribehol a radil mi, ako zdolávať taký kúsok, keďže niečo také som ešte nemal česť ťahať. Ledva som stihol povoliť brzdu, keď si ryba ľahla do prúdu a nechala sa pomaly unášať. Snažil som sa ju priťahovať, keď zrazu začala vyskakovať z vody ako šťuka. Po asi desiatich minútach sa mi podarilo dostať ju na moju úroveň. No tým sa boj ešte neskončil. Keďže tam bol veľmi strmý a klzký breh, musel po ňu zbehnúť kamarát. Sám by som ju z vody určite nedokázal vytiahnuť, keďže tam bola divočina, ako má byť. Konečne bola ryba na brehu a ja som si mohol plne vychutnávať pohľad na nádhernú hlavátku. Mala 92 cm a vážila 8 kg. Spravila mi obrovskú radosť a o to viac, že som nič podobné ani len neočakával. Bolo to absolútne prekvapenie. Pofotil som sa s ňou tak rýchlo, ako sa len dalo a čo najrýchlejšie som ju pustil naspäť do vody, kam patrí.

Týmto sa chcem poďakovať aj Jurovi za jeho spoluprácu a rady, ako zdolávať takúto veľkú rybu. Dúfam, že táto kráľovná odštartovala náš rok a bude sa nám rovnako dobre dariť počas celej sezóny. Ďakujem.


Marek Patraš


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.