post

Adrenalín pod splavmi

Adrenalín pod splavmi


Lov boleňa na prívlač je neopísateľný zážitok


Ako to vlastne začalo? Už ako malý chlapec som bol vášnivým rybárom, taká klasika. Ale asi v stredoškolskom veku ma začala zaujímať predovšetkým prívlač a dravé ryby. Postupne som začínal skúšať chytať hlavne jalce a až neskôr som postúpil v love aj ďalších dravých rýb. Teraz sa zameriavam pri prívlači prevažne na naše štyri najväčšie druhy dravcov: zubáče, štuky, sumce a bolene. Všetky tieto zmienené druhy ma prekvapujú, rovnako ako spôsoby ich lovu a zdolávanie.

Ale taký adrenalín, ako mi dáva lov boleňa, to je niečo úžasné! Táto ryba je veľmi špecifická. Tie jeho doslova tvrdé a nekompromisne neočakávané útoky. No proste pocit, ktorý sa nedá opísať. Je to ryba, ktorá je veľmi opatrná a prefíkaná. Stačí menší pohyb na lovnom mieste a prestane loviť, i keď po čase začne väčšinou vždy znova.

Skúšal som všetky možné nástrahy, ale najviac sa mi osvedčil jeden 100mm wobler. Farbu som si vždy vyberal podľa nástrahy lovenej v revíri. Na riekach, kde je väčší prúd alebo splav, na farbe nikdy veľmi nezáležalo.

Ja osobne som vždy po príchode k vode sledoval, aká je aktivita a kde boleň loví. Potom to je len o technike, nástrahe a o tom, ako ju budem ťahať. Takže bolene lovím zásadne vtedy, keď ich vidím loviť na hladine, ale treba skúšať aj keď nelovia, podľa mňa je šanca vždy. Túto sezónu som počas jednej vychádzky ulovil okolo 30 kusov a všetkým som dal slobodu až na jedného, ktorého som si privlastnil. Môj najväčší kus bol ulovený už veľmi dávno, mal 89 cm a vážil 6,5 kg, ale stále dúfam, že raz príde ešte väčší a trofejný jedinec, ktorý mi ukáže, čo je to boj o život.

Čo povedať na záver? Každý dravec bojuje, takže treba len skúšať a skúšať a raz príde tá zlatá rybka, na ktorú čaká každý rybár.


Ivan Arpáš


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd


K realizácii môjho sna ostávalo jediné a najdôležitejšie – povolenka. Svoju žiadosť som odosielal už v polovici júna a takmer pol roka som vyčakával, ako všetko dopadne. V napätí som očakával telefón od kamaráta, ktorý mi mal oznámiť, či mi bola pridelená hlavátková povolenka. Koncom októbra prišlo rozuzlenie a ja som sa dozvedel, že povolenku mám. Teraz mi už nič nebránilo vycestovať na svoju prvú výpravu na rieku Hron. Rozhodol som sa vyskúšať zahájenie. Vedel som, že pri vode určite nebudem sám a nájde sa viac takých nedočkavcov ako som ja. Nevedel som si však predstaviť, že by som mal čakať ešte dlhšie. Rok čakania bola dostatočne dlhá doba. Na Hrone som plánoval stráviť 4 dni, od stredy do soboty. Človek by si povedal, že tak to je už slušná šanca uloviť hlavátku. Už len aby mi prialo počasie a hlavne, aby neprišili dažde, ktoré by zdvihli hladinu vody.

Celú dobu som sledoval predpoveď počasia a stav vodných hladín na Slovensku. Nanešťastie sa naplnili moje zlé predtuchy. V nedeľu začalo silno pršať a vodná hladina sa razom vyšvihla o niekoľko desiatok centimetrov. Čo to znamená? Pohroma! Priznám sa, začal som panikáriť a termín mojej výpravy bol v ohrození. „Čo teraz?“ hovorím si. Zrušiť zarezervované ubytovanie, stornovať lístky na vlak? Alebo veriť do poslednej chvíle a dúfať, že sa počasie umúdri a do 1. 11. bude všetko v poriadku. Na tento okamih som sa pripravoval rok a ja sa len tak nevzdám. Som dosť tvrdohlavý a vsádzam na jednu kartu. Vycestujem, nech sa deje, čo sa deje. Už v pondelok som zaznamenal určitý pokles Hrona. Sú to síce iba centimetre, ale pre mňa to znamená určitú nádej a svetlo na konci tunela. Čas sa vlečie, najradšej by som už sedel vo vlaku a cestoval. Konečne streda, ráno vstávam. Rukou hľadám telefón a otváram internetový prehliadač. Na displeji sa mi zjaví stránka SHMÚ a ja s napätím čakám, čo sa dozviem. „Yes!“ skríknem. Hladina je o niekoľko centimetrov vyššia, ale to ma nedokáže zastaviť. Večer cestujem.

  1. Deň výpravy

Po niekoľkohodinovej ceste vlakom sa dostávam domov k rodičom. Požičiavam si auto a ráno o 5:00 vyrážam smer Čertovica a ďalej k Hronu. Približne o 6:30 parkujem auto pri rieke. Mám pol hodinu do začiatku lovu. Rýchlo sa obliekam do neoprénov, zostavujem prút, vyberám vhodného strímra. Teda aspoň ja si myslím, že práve TENTO bude ten pravý. Žilami mi prúdi adrenalín a ja sa už neviem dočkať momentu, kedy zabrodím do vody.

Siedma hodina odbila. Plný očakávania začínam loviť. Strímer sviští vzduchom a dopadáva na miesta, kde predpokladám, že by ryba mohla stáť. Hlavátka je však ryba tisícich hodov. Aspoň sa tak hovorí, takže ani neočakávam, že by mi zabrala hneď. Čas beží a ja mám za sebou asi 3 hodiny lovu. Výsledok? Bez kontaktu s rybou. Dokonca som žiadnu ani len nevidel.

Postupujem vodou a dostávam sa na jedno krásne miesto. Prúdnatá pláň a za pláňou to vyzerá na slušnú jamu. „To je ono,“ hovorím si. Tu musí byť. Pláň sa vôbec nezdá byť hlboká, keď však do nej zabrodím, veľmi rýchlo zisťujem, že moje želanie chytiť hlavátku rozširujem o želanie, ustáť prúd na vlastných nohách a hlavne sa nevykúpať. Prúd mi podmýva nohy, zakopávam o kamene. Pripadám si ako na prekážkovej dráhe. A to sa musím sústrediť a byť pripravený, však čo keby prišiel záber práve teraz?

Pláň mám prechytanú, ale záber neprišiel. Dostávam sa k jame. Z knižiek mám načítané, že práve na začiatku jám zvyčajne stávajú hlavátky. A väčšinou sa jedná o väčšie kusy, ktoré v jamách okupujú najlepšie lovné miesta. Posilnený touto myšlienkou nahadzujem strímra. Doslova prechytávam každý centimeter vody. A záber? Neprichádza. Mením strímre, skúšam rôzne farebné kombinácie. Neúspešne.

Človek si pri vode ani neuvedomuje, koľko je hodín. Hodinové ručičky ukazujú niečo po 14:00. V bruchu mi vyhrávajú rôzne zvuky. Na chvíľu preruším lov a odchádzam na obed. Sadám do auta a cestou hľadám nejakú reštauráciu, kde by som mohol zahnať hlad. Míňam jeden motorest. Otáčam sa a zaparkujem pred ním. V motoreste stretávam dvoch hlavatkárov a dávame sa do reči. „Tak ako chlapi, darí sa?“ pýtam sa. Úsmev od ucha k uchu nasvedčuje, že asi sa im darilo. „Jasné, každý máme zatiaľ po jednej hlavátke,“ odpovedajú mi. Chlapom gratulujem a oznamujem im, že ja som zatiaľ bez kontaktu s rybou. Chlapíci vidia, že chytám na strímra a hovoria mi: „chlapče, hlavátka potrebuje kus mäsa, my chytáme na jalca.“ Je to naozaj tak? Nedokážem posúdiť, navyše mám len muškársku výbavu, tak mi neostáva nič iné, len ostať pri svojom pláne lovu. Spoločne sme sa naobedovali a Jaro s Dušanom mi odporučili fleky, ktoré by som určite nemal vynechať. Posilnený cesnačkou a kuracím rezňom sa vydávam na cestu. Rozhodol som sa vyskúšať odporúčané miesto. Nabrodím do vody a znovu začínam chytať. Netuším koľký náhod smeruje do vody. Vidím však, že sa pomaly začína stmievať. Celý deň strávený vo vode, mám za sebou XY hodov a bez jediného záberu. „Je to drina,“ s týmito slovami končím prvý deň lovu a odchádzam na hotel. Neskutočne sa teším na večeru, teplú sprchu a trošku zaslúženého oddychu.

Po príchode na hotel dávam sušiť veci a vbehnem do sprchy. Ani si neviete predstaviť, ako po celom dni na chlade padne takáto očista vhod. Čo s načatým večerom? Rozhodol som sa, že skočím do hotelovej reštaurácie na večeru a nejaké pivko.

Po večeri sa v reštaurácii objavuje jeden pán. Je mi neskutočne povedomý. Ale odkiaľ? Mám to, dali sme sa raz spolu do reči v rybárskych potrebách, keď som si kupoval hosťovaciu lipňovú povolenku. Áno, je to on, utvrdzujem sa. Beriem pivo a idem za ním. Pozdravili sme sa a aj na ňom bolo vidieť, že sa ma snaží niekam zaradiť. „Dobrý deň, my sme sa stretli v rybárskych potrebách, keď som si tam bol kupovať hosťovačku,“ hovorím mu. „Ja som Ivo Duhan,“ predstavuje sa. „Ja som Jano Špireng,“ hovorím. Prisadol som si k nemu, dali sme sa do reči a rozhovoril som sa o mojom hlavátkovom výlete. Nakoniec mi Ivo povedal, že aj on chytá hlavátky a že točil aj jednu reportáž o love hlavátky. „Ivo, to si ty z tej reportáže Ryby Rybky Rybičky?“ pýtam sa ho. „Jasné, točil som to so Slavom Pavlem.“ A sme doma, samozrejme, že tú reportáž mám napozeranú x-krát. Svet je fakt malý. Ivo mi tiež poradil miesta, kam by som sa mal pozrieť. Hovoril som mu, že chytám na strímra a nezatváril sa veľmi pozitívne. „Vobler by bol lepší alebo nejaká guma,“ konštatuje. Ani som si neuvedomoval, koľko je hodín. Do diskusie sa zapojil aj Ivov brat, tak isto rybár telom a dušou. Porozprávali sme si rybárske historky a bolo to pre mňa akési zavŕšenie prvého dňa. Je čas ísť do postele.

  1. Deň výpravy

Ráno vyrážam na Ivove odporúčané miesta. Čo čert nechcel, scenár zo včerajška sa opakuje do bodky. Presne ako cez kopirák. Dokonca stretávam ďalšiu partiu rybárov, ktorí mi s radosťou oznamujú, že sa im zadarilo. Prajem úspech každému rybárovi, teším sa s nimi, ale zároveň ma začína žrať pocit bezradnosti. „To iba ja chytám vo vode bez rýb?“ hovorím si. Ale tak som začiatočník a o tom, že lov hlavátky nie je jednoduchý sa presviedčam každým jedným hodom.

Ďalší deň, ktorý končím bez kontaktu s rybou. Unavený sa vraciam na hotel. Tentoraz už posedenie nezvládam. Som rád, že zo sprchy padám do postele ako poleno. Uvidíme, čo prinesie tretí deň.

  1. Deň výpravy

Prebúdzam sa do jasného rána. Zatiaľ čo prvé dva dni bolo pod mrakom, a keby boli ešte mrazy, tak si človek povie, že vynikajúce hlavátkové počasie. Tak dnes mi asi ani to počasie nebude priať. Nevadí, ja sa fakt nedám ničím odradiť. Vyrážam na vodu. Prechytávam jamy, prúdy, pláne… Ryba sa neukazuje. Pomaly sa blíži obed a ja sa presúvam na iné miesto.

Cestou som sa rozhodol, že sa stavím niekam na obed. S plným bruchom sa bude chytať lepšie. Znovu míňam jedného rybára. Zastavujem pri ňom a dávame sa do reči. „Vojto? Ste to vy?“ pýtam sa. Zisťujeme, že máme spoločného kamaráta. Ponúkol som mu, že ho priblížim autom na flek, nech nemusí ísť peši. Vojto mi oznamuje, že dnes mal na prúte 3 ryby. Dve zdolal a jedna veľká mu odtrhla cely systém. Gratulujem mu k úspechu, aj keď na ňom vidím, že stratená ryba ho štve. Vojto si všimol, že chytám na strímra a poradil mi, aby som skúšal prechytávať pláne, že nie je zima a že hlavátky sú rozlezené na otvorenej vode. Všetky ryby mal dnes chytené na pláňach a vôbec nie v jamách. Ďakujem mu za radu a vysadzujem ho na mieste. Vymenili sme si telefónne čísla s tým, že si dáme vedieť, ako sme dopadli.

Slnko svieti, na oblohe nie je ani obláčik. Doslova babie leto. Čas na hlavátky? Ani náhodou. Žalúdok mi naznačuje, že by som sa mal zastaviť niekam na obed. V hlave sa mi bijú myšlienky. Hlavátka? Obed? Hlavátka? Obed? Skúste hádať, čo som si vybral? Áno, presne tak, hlavátka. Zhodou okolností prechádzam popri tej pláni, kde som začal svoj lov v prvý deň výpravy. Brzdím, blinker a už stojím na parkovisku. Pomaly vkročím do vody. Ale to počasie… Toto je na jesenné chytanie lipňov. A presne tak. Pozerám okolo seba a je vidieť, ako lipne krúžkujú na hladine a zbierajú. Tak konečne aspoň vidím rybu, aj keď nie práve tú, kvôli ktorej som prešiel toľko kilometrov.

Znovu začínam prechytávať pláň. Je tak teplo, že odkladám bundu do batohu. Som zabrodený približne v polovici rieky a dohadzujem strímra až tesne ku kraju. Nesnažím sa ho ani veľmi sťahovať a nechávam ho pracovať v prúde. Keď sa strímer dostane kolmo na moju úroveň, začínam ho pomaly priťahovať. Viete, čo je momentálne najväčší boj? Udržať psychiku v poriadku. Stále mám na mysli, že musím byť koncentrovaný. Chytám tretí deň bez záberu, keby náhodou nejaký prišiel a ja ho prepásnem kvôli nepozornosti, tak by som si to asi donekonečna vyčítal. V duchu si predstavujem, ako asi hlavátka zaberie. Tak mohutná ryba, to musí byť rana do prútu, uvažujem.

Postupujem dolu po prúde. Po 3 dňoch ma už bolia kolená, členky… a vlastne celé telo. Udržiavať rovnováhu v týchto podmienkach je fakt náročne. Asi tak 30 m odo mňa je tu tá jama. Ja však stále stojím v silnom prúde a prechytávam prúdnicu. Strímer je kolmo podo mnou. Začínam asi po 10 cm priťahovať k sebe. Prekážka?! Super, tak ešte aj zachytávam. Sekám šnúrou, ale nič sa nedeje. Tak potvrdené, ešte som aj zachytil. Snažím sa strímer vyseknúť prútom. Sekám a… „Prekážka“ sa dáva do pohybu. Čo sa deje? Som mimo, ale po chvíli zisťujem, že som nezachytil, ale napálil som hlavátku. Pod nohou sa mi podvrtol balvan, o ktorý som bol opretý. Len tak-tak som udržal balans. „Mááám juu,“ kričím od radosti.

Hlavátka vymotáva šnúru z navijaku a ja ju nemôžem ani zastaviť. Srdce mi búši v krku, adrenalín mi zalieva celé telo. Doťahujem brzdu navijaku skoro na maximum. Navijak spieva tým najkrajším tónom, ktorý má rád každý. Ale nie v tejto situácii. Brzda navijaku je takmer dotiahnutá a hlavátka si odvíja šnúru, ako keby necítila žiadny odpor. Skúšam sa oprieť do prútu, ale ryba mi nedáva žiadnu šancu. Pokúšam sa bežať za ňou po prúde. Prichádza ďalšie zakopnutie, strácam stabilitu a strácam napnutú šnúru s rybou. Len tak-tak, že som sa neokúpal. Rýchlo dotiahnem šnúru. Cítim, že kráľovná je stále na druhej strane a do súboja dáva všetko.

Zrazu šnúra povolila a ja si uvedomujem, že som o kráľovnú prišiel. Bijú sa vo mne zmiešané pocity. Po 3 dňoch lovu mám konečne záber, ale rybu som aj tak nezdolal. Čo som urobil zle? Ako som sa mal zachovať? Tieto otázky sa mi točia hlavou. A ja na ne nepoznám odpoveď. Vychádzam na breh a sadám si na jeden kameň. Ruky sa mi klepú, srdce mi bije ako zvon. Mám problém vytočiť telefónne číslo. Volám môjmu najvernejšiemu fanúšikovi – mojej manželke. „Prišiel som o ňu,“ hovorím jej do telefónu. „Neboj príde ďalšia,“ hovorí Majka.

Keď sme spolu dohovorili, ešte asi 15 minút som sedel na tom balvane a nebol som schopný ničoho. Ešte stále vo mne prúdil adrenalín. Pomaly, ale fakt veľmi pomaly som sa začal dostávať do normálu… Až teraz si uvedomujem, čo sa stalo. Áno, kvôli tomuto som sa rok pripravoval, rok som čítal knižky, študoval hlavátky. A teraz to konečne prišlo. Hoci som rybu nezdolal, dokázal som sám sebe, že kráľovnú je možné dostať aj na strímer. Možno to je náročnejšie a ťažšie, ale nie je to nemožné. To, čo sa mi pred pár minútami podarilo, sa niekomu nemusí podariť ani za celý život. A ja mám to šťastie, že mi svätý Peter doprial tento zážitok. Nakoniec som aj zabudol, že som bol hladný a ostal som chytať až do večera, žiaľ neúspešne.

  1. Deň lovu

Ráno som sa musel pobaliť a od-ubytovať. Rozhodol som sa, že ešte na pár hodín skočím k vode. Tentoraz bolo ešte teplejšie ako včera. Keď mám byť úprimný, hlavou som dnes nebol pripravený, stále som si premietal včerajšok a rozmýšľal som nad tým, čo som mal urobiť lepšie. Asi po 3 hodinách som to zabalil a vyrazil domov.

Ak by som mal zhodnotiť svoju prvú hlavátkovú výpravu, hodnotím ju ako úspešnú. Aj keď sa mi nakoniec rybu nepodarilo zdolať, ale dostal som ju na prút. Dostal som ju na vlastnoručne vyrobený strímer. Na tú dávku adrenalínu, ktorá mi prúdila žilami nikdy v živote nezabudnem. Teraz už na 100 % chápem, prečo je hlavátka tak magická. S muškárskym prútom v ruke som zažil mnoho krásnych chvíľ pri vode, chytil som nádherné ryby, krásne bojovné mreny, kapra, zubáče, sumca… Ale kráľovná na prúte toto všetko preskočila a dopriala mi najkrajší rybársky zážitok v živote. Nikdy na to nezabudnem. Teraz bola silnejšia ona, ale ja dúfam, že keď ju ešte raz stretnem, budem sa môcť pozrieť na ňu zblízka.

Keď budete čítať tieto riadky, ja budem zrejme na ďalšej výprave. Tak aj touto cestou by som chcel čitateľov poprosiť, aby mi držali palce v splnení si rybárskeho sna. Určite sa aj o zážitky z ďalšej výpravy rád podelím. Petrov zdar.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Stratené šťuky

Stratené šťuky


Oplatí sa staviť všetko na jednu kartu?


Sme dvojica vášnivých rybárov, ktorá si obľúbila lov dravých rýb prívlačou, ale aj lovu kapra na položenú.

Približne pred 3 rokmi sme sa na istú dobu zamerali výhradne na lov našej krásnej pani zubatej a to šťuky. Našli sme si vhodnú lokalitu a po pár náhodoch sme ihneď zistili, že nám dobre funguje jedna konkrétna nástraha – wobler a absolútne nič iné. Pochytali sme naň pomerne veľký počet šťúk, občas nám skočil na háčik boleň alebo ostriež. Každá jedna ryba nám urobila radosť bez ohľadu na jej veľkosť! Po odfotografovaní putovali ihneď do vodných hlbín.

Jedna z prvých krajších rýb s dĺžkou 87cm

Venovali sme nejaký ten rok jednej lokalite, na ktorej sa nám tak dobre darilo. Z roka na rok sme si však začali všímať, že počet úlovkov rapídne klesá. Najskôr sme to pripisovali ročnému obdobiu, potom aktuálnemu počasiu, tlaku rybárov alebo aj tlaku rybožravých predátorov. Tieto príčiny pozná asi nejeden rybár. Keď už lov nebol lovom, ale len hodinami márneho nahadzovania nástrah do vody a ich priťahovaním, povedali sme si, že s tým musíme niečo urobi. Chceli sme nájsť dôvod prečo a kam zmizli štuky!

Začali sme teda chodiť k vode bez prútov a len sme potichu chodili popri brehu a sledovali hladinu. Keď rybár nejde k vode za adrenalínom zo súboja s rybou, ukáže sa mu javisko, ktoré si predtým nemal priveľa času všímať, keďže bol sústredený na lov, alebo ako správne ťahať nástrahu vo vode a či sa mu náhodou nezachytí v prekážkach. Ten pocit je ako otvorenie očí. Zrazu vnímate vodu inak, vnímate jej prirodzený kolobeh, okolie, rozdielne druhy rybieho poteru pri nohách. Pri našom sledovaní občas zalovil pri brehu boleň, či šťuka, sem-tam sa vyhodil kaprík, takže ryby na mieste boli, len nám sa akosi tie zubatejšie ryby vyhýbali. Niekedy sa na tejto vode objavili aj iní rybári, sledovali sme aj ich, či berú ryby od vody preč a ak áno, tak aký druh. Starší rybári si zobrali občas kapríka, ale mladšia generácia rybárov dávala rybám aj druhú šancu a ryby vracali späť do vody, čo nás vždy veľmi potešilo. Avšak dravce nechytal nikto z nich, takže sme nemali s kým porovnávať výsledky a skúsenosti. Mysleli sme si, že sme sa už naučili o tejto vode všetko, tak sme opäť začali loviť cielene šťuky, ale tie stále nejavili o našu nástrahu záujem a záber prichádzal skôr sporadicky. A to sme mali v pamäti dobu, keď za dvojhodinový lov nebol problém vo dvojici chytiť aj 5 rýb a niektoré už pomerne obludných rozmerov.

Po dlhšom váhaní a špekulovaní padlo rozhodnutie na zmenu stratégie. Dohodli sme sa, že jeden z nás skúsi novú neopozeranú nástrahu a druhý bude aj naďalej skúšať našu zabehnutú a najmä doteraz overenú nástrahu. Ukázalo sa, že tento krok bol správny, zrazu sa opäť voda pred nami otvorila, úlovky dosahovali čo do početnosti aj kvality pôvodné hodnoty. Zrazu sa aj lámali osobné rekordy v dĺžke ulovených rýb, rovnako aj úlovkov pribúdalo a stále ešte pribúdajú.

Pred touto zmenou už pomaly začal prevládať názor, že na túto vodu nebudeme chodiť, lebo že je aj tak prázdna. Nakoniec po mnohých úvahách prevláda tvrdenie, že všetky ryby našu nástrahu už videli, alebo sa s ňou aj tesnejšie stretli za tie roky, čo sme používali iba tú jednu obaja. Takže sa nám ako rybárom vypomstilo, že sme ulovené ryby púšťali a tým sme ich učili odignorovať nástrahu. Najčastejšie sme videli, ako štuka nástrahu prenasleduje ale po chvíli zmizla rovnako rýchlo ako sa aj objavila. Naším niekoľkoročným úsilím sme naučili ryby, ako sa úspešne vyhnúť opozeraným woblerom.

Nový osobný rekord v podobe 98cm šťuky

Veľa rybárov vravieva, že štuka je hlúpa a má krátku pamäť. Jednoducho agresívny  stroj, ktorý uloví všetko vo svojom dosahu. My si to ale nemyslíme a zmena nástrahy nám priniesla opäť radosť z úlovkov a už vieme, že jedna nástraha nestačí na dlhé roky. Rovnako si uvedomujeme, že aj naše nové zbrane okuté trojháčikmi sa stanú po určitej dobe znovu opozeranými a už na ne nebudú ryby reagovať tak krásne, ako teraz. Ak máte pocit, že už vám vaše zaručené nástrahy nefungujú tak, ako kedysi, je načase ich vymeniť. Lebo ako sa hovorí, „toľko sa chodí so džbánom pre vodu, až pokým sa nerozbije“.

Petrov zdar, priatelia


Miroslav Mičian a Martin Obuch – Longital fishing team


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Kráľovná – moja posadnutosť

Kráľovná – moja posadnutosť


Október sa prehupol do svojej druhej polovice a magický dátum 1.11. sa blíži. Už ho je cítiť vo vzduchu. A to doslova. Príroda sa prezlieka do svojich jesenných šiat, ranné teploty sa nevyšplhajú ani k 10-tim stupňom a pri rannom pohľade z okna sa mi hmla a chlad dostáva pod kožu. V duchu počítam, koľko dní musím ešte vydržať, aby som konečne vyrazil. Pripadám si ako malé dieťa, ktorému rodičia vysvetľujú, koľkokrát sa musí ešte vyspať, aby boli Vianoce.

Áno, na zahájenie hlavátkovej sezóny čakám ako na Vianoce. A poviem vám, že čakanie mi pripadá ako večnosť, hoci trvá rok. Pre mňa to však znamená rok študovania, čítania, prípravy, zisťovania informácií a mnoho ďalších aspektov. Ale nepredbiehajme, ku všetkému sa dostaneme postupne.

Prečo práve hlavátky?

Hlavátky som obdivoval už ako malý chlapec. Ocinov kamarát je rybár telom a dušou, a práve jeho otec bol veľmi dobrým hlavatkárom. Keď sme boli u nich na návšteve, sedel som s týmto dedkom na lavičke pri rybníku a s otvorenou pusou som počúval všetky jeho príbehy, o ktorých mi rozprával. Hltal som každé slovo a bolo mi ľúto, že sa taká situácia asi nikdy nezopakuje. V tej dobe, keď chytával, boli vody plné rýb, na riekach nestáli žiadne priehrady, elektrárne… Na druhú stranu, človek nemal vybavenie, aké máme k dispozícii dnes. Ale to už odbočujem od témy. Vždy som si predstavoval, ako aj ja raz budem chytať kráľovné našich vôd a budem dúfať, že budem aspoň z časti tak úspešný, ako tento dedko.

Realizácia sna

Všetko začalo niekedy pred rokom. Sedel som v práci, mal som obedovú prestávku a popri tom som surfoval na internete a sledoval som na youtube videá. Zhodou okolnosti som objavil video „hlavátky 2015“, neváhal som ani chvíľu a s nadšením som ho otvoril. Týchto zostrihaných 5 minút lovu vo mne znovu oživilo túžbu chytiť kráľovnú našich vôd. V hlave mi blysol jeden nápad, a to napísať Mirovi – autorovi videa a opýtať sa ho na pár rád, ako sa vôbec k hlavátkam dostať. Dodnes si myslím, že som mal neskutočné šťastie. Miro mi odpísal, bol veľmi otvorený a nemal problém mi prezradiť, kde konkrétne hlavátky chytal, aké nástrahy použil a podobne. Ja som srdcom muškár, inú výbavu ako muškársku ani nemám a okamžite ma fascinovala predstava uloviť hlavátku na strímrový prút. S Mirom som si vymenil desiatky mailov, niekedy som sa až obával, že ho mojimi otázkami budem otravovať. Našťastie sa to nestalo. Váhal som stále však s jednou otázkou. Opýtať sa Mira a poprosiť ho, či by ma niekedy vzal so sebou na ryby. Aby som videl lov v akcii. Za opýtanie predsa nič nedám. O hlavátkároch sa hovorí, že sú špecifickí rybári a istým spôsobom vlci samotári, ktorí sa neradi podelia o akékoľvek rady. Žeby prezradili konkrétne lovné miesta? To je neprípustné!

Ja som mal šťastie, že som narazil práve na Mira a nemal najmenší problém ma zobrať na výpravu. Na to, aby som sa pokúsil zohnať povolenku, už nebol čas, žiadosti o vydanie hlavátkovej povolenky boli už dávno odoslané a schválené. To ma však neodradilo a bol som rád, že sa lovu zúčastním aspoň ako divák.

Deň „D“

Po ôsmich hodinách vo vlaku som konečne dorazil do cieľa. Miro ma čakal na stanici a spoločne sme sa presunuli na hotel. Síce som bol unavený z cestovania, ale adrenalín, ktorý mi prúdil v žilách, mi nedovolil poriadne spať. Konečne zazvonil budík, mal som pocit ako keby som len žmurkol a už znovu vstávam. Nedočkavý, plný očakávania som sa ráno rýchlo obliekol a vyrazili sme k vode. Keď sme prišli k Váhu, ostali sme trošku šokovaní. Stav vody prevyšoval optimálny stav. Čo sa dá robiť? Zbabelci zalezú a ozajstní fanatici sa dajú do boja so silami živlu.

Ráno bol neskutočný mráz, ortuť teplomera ukazovala -15°C. Mirovi mrzli očká na prúte a mne mrzli mihalnice a chlpy v nose. Miro nahadzoval, vobler svišťal vzduchom x-krát. Ale kontakt s rybou neprichádzal. Naozaj to vyzerá tak, že hlavátka je ryba tisícich hodov. Zimu som prestal pociťovať a plný očakávania som sledoval pohyb Mirovho vobleru a dúfal som, že príde aspoň jeden záber. Okolo obeda sa trošku oteplilo. Mráz nebol taký silný, ale zato začalo snežiť. Padali neskutočne veľké vločky, všetko vyzeralo ako v najkrajšej vianočnej rozprávke. Avšak šťastný koniec v podobe ulovenej hlavátky neprichádzal. Počas dňa sme prešli mnoho kilometrov vody, Miro poslal stovky hodov, ale ostali sme bez záberu.

Niekto by povedal, že výprava bola neúspešná. Dokonca aj Miro ju tak hodnotil. Pre mňa to však bol neopakovateľný zážitok, niečo, čo som zažil prvýkrát v živote. Lov hlavátky ma doslova pohltil a kráľovná, hoci som ju ani len nevidel, sa stala mojou posadnutosťou. Ďalší deň som sa musel vrátiť domov, Mirovi som za všetko poďakoval a povedal som mu, že už teraz sa teším na ďalšiu výpravu, ktorú spolu podnikneme. Tentokrát však už aj s mojou povolenkou. Celú cestu domov som si v hlave preberal včerajší deň. V hlave mi behali otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Bola tam? Prečo nezabrala? Však sme mali aj „hlavátkové počasie“. Aj v tomto je kráľovná tak majestátna. Nie každý má tu česť a šťastie ju uloviť, ja však dúfam a verím, že nebudem patriť medzi túto skupinu rybárov.

„Šťastie praje pripraveným a prax robí majstra“

Tento slogan som si osvojil a povedal si, že urobím všetko preto, aby som bol na ďalšiu sezónu pripravený. A prax? Prax sa zvýši každou jednou vychádzkou. Stanovil som si, že žiadnym neúspechom sa nedám odradiť. Veď nie nadarmo platí, že trpezlivosť ruže prináša. Po príchode domov som začal zháňať všetky dostupné knihy, články a v neposlednom rade videá. Od môjho kamaráta Honzu som si požičal knižku „Hlavátka, ryba môjho života“ od pána Hužvíka. Pán Hužvík je autorom knižky a zmapoval v nej celý svoj život, ktorý zasvätil halvátkam. Honza ju dostal ako darček a ja som sa tešil, ako tento poklad prečítam. Knihu som doslova zhltol za jeden večer. Ako som sa blížil ku koncu, bolo mi ľúto, že kniha nemá nejaké pokračovanie. Každopádne každému odporúčam prečítať. Ďalším knižným skvostom, ktorý sa mi podarilo zohnať, bola kniha od pána Ivašku, azda jedného z najlepších hlavatkárov, ktorý na Slovensku žil. Kniha bola písaná veľmi odborne a pán Ivaška v nej zosumarizoval všetky svoje poznatky o love, chove a rozmnožovaní našej medenej kráľovnej. Aj v tejto knihe som hltal každý jeden riadok. Dovolím si tvrdiť, že sa stala mojou pomyslenou hlavátkarskou bibliou. Veľmi ma zaujalo rozmnožovanie. Na internete som dohľadal, že umelý chov hlavátky je v Martine, kde sa miestna organizácia snaží každý rok o rozmnožovanie našej najväčšej lososovitej ryby. Nedalo mi to, zdvihol som telefón a zavolal som priamo do martinskej organizácie. Predstavil som sa im a v stručnosti som popísal, ako ma hlavátky zaujali, že študujem všetky možné a dostupné informácie a že mám práve rozčítanú knihu od pána Ivašku. Od člena organizácie som sa dozvedel, že chovajú hlavátky v rybníkoch, ktoré navrhoval ešte pán Ivaška. To je bomba, hovorím si. Neváhal som ani chvíľku a hneď som sa opýtal, či sa môžem prísť pozrieť do Martina na rybníky. Veľmi ma potešila odpoveď. Vraj s tým nie je žiadny problém, stačí sa dopredu dohodnúť a radi ma prevedú areálom. Po telefonáte pribudla do môjho zápisníku ďalšia poznámka, „navštíviť a zúčastniť sa neresu hlavátok v Martine“.  Žiaľ, v tomto roku mi to už nevyšlo, ale na jar v roku 2018 túto návštevu zrealizujem.

V mojom hlavátkovom ošiali som spoznal cez internet ďalších nadšencov, ktorí hlavátky lovia, konkrétne som sa snažil nadviazať spojenie s ľuďmi, čo ich chytajú na strímer. Takže znovu známy postup. Prehľadával som videá a narazil som na jedno, kde bola zdolaná 98cm ryba na muškársku výbavu. Oslovil som autora videa – Miša Kuboša. Znovu som mal šťastie a natrafil som na ochotného chlapíka, ktorý mi vysvetlil a poradil, akú muškársku výbavu na lov hlavátky potrebujem. Nezaobídem sa bez kvalitného, silného prútu, navijaku a, samozrejme, šnúry, ktorá bude vhodná na prút. Hádam 3 mesiace som hľadal prút, ktorý by vyhovoval mojim predstavám. Nakoniec som poprosil o pomoc s výberom kamaráta Davida. David je akýmsi mojím muškárskym mentorom a vo veľa veciach si nechám poradiť. Predsa viac ako 20-ročné skúsenosti spravia svoje.

Obľubujem prúty so strednou akciou, preto som hľadal prút, čo by spĺňal túto moju predstavu. Zhodli sme sa, že ideálnym riešením by mohol byť prút od firmy Scott a model Tidal (AFTMA 8 a dĺžka 9 stop). Mám už dva prúty od tejto firmy a som s nimi veľmi spokojný. Rozhodnuté. Chcem ho. A nastalo obdobie šetrenia. Nesmiem zabudnúť na rodinu. Niekedy som už aj ľutoval moju manželku Majku, keď hádam deň čo deň počúvala o hlavátkach, o knižkách, článkoch. Bonusom bolo, keď už aj ona pozerala so mnou videá. Áno, nieže by ju to nejako obzvlášť bavilo, ale podporovala ma v ceste za mojím snom. Rok sa prehupol do svojej druhej polovice. To je ešte času, poviete si. Áno, máte pravdu. Ja som však nezaháľal a už v júni som odoslal žiadosť o hlavátkovú povolenku. Keď píšem tieto riadky, je druhá polovica októbra a stále neviem, či bola schválená. Zasadnutie výboru je naplánované na posledný októbrový týždeň. Ja však verím, že bude schválená. Chýba už len tak málo a zároveň je to tá najdôležitejšia vec – povolenka.

Vráťme sa však k prípravám. Bol jún, pstruhová sezóna vrcholila, takisto na kaprových vodách ryby hýrili aktivitou. Ja som sa však rozhodol, že pomaly začnem viazať strímre. Ale aké? Aké vzory? Prírodné? Aké materiály použiť? Z mojich jednoduchých otázok boli hodiny strávené pri pive s Honzom a preberali sme všetky možné varianty strímrov, ktoré by som si mohol uviazať. A nesmiem zabudnúť na Miša, s ním som komunikoval cez internet a veľmi ochotne mi poradil s každou mojou zvedavou otázkou. Blížil sa jeden z júnových víkendov. Úplne som zabudol na to, že mám narodeniny. Hovorím Majke, že zajtra idem viazať strímre, aby som mal zásobu. „Neostáva mi už veľa času,“ podotkol som. Majka zakrútila hlavou, pretočila očami a konštatovala: „Však máš ešte skoro pol roka. Nevieš, aký je zajtra deň?“ pýta sa ma. „Však víkend,“ odpovedám. „Ty máš narodeniny,“ odsekla Majka. Tu som si uvedomil, že hlavátky, príprava a všetko okolo nich ma doslova pohltili. Asi je čas na chvíľku povoliť z tempa.

Narodeninový deň a ďalší krok bližšie k svojmu snu

Rýb a viazania už bolo dosť. Hovorím si, že tento deň fakt nebudem píliť uši. Ráno som sa prebudil a moja polovička už pobehovala po byte. „Tu sa niečo chystá“, pomyslím si. Tradičná gratulácia? Nie tak úplne. Rýchlo listujem vo svojej pamäti, čo som si prial. Klasika, najviac ma potešia doplnky výbavy, pozerám na Majku, ale nič také podozrivé nevidím. Gratulácia je za mnou a moja ženuška mi podáva obálku. „Jééé to bude nejaké vtipné prianie“ hovorím si. Rozliepam obálku a ostávam ako obarený. Pretieram oči. Najradšej by som v tej chvíli sám seba uštipol, aby som si overil, či to nie je iba sen. V obálke som si našiel poukaz na môjho vybraného Tidala. Pocit šťastia sa mi valí do tela. Ani teraz nedokážem popísať, ako som sa cítil. Tento darček ma naozaj dojal. Hneď v pondelok som utekal do obchodu, aby si prút objednal čo najskôr. Pri tej príležitosti som si dokúpil veľké háky a prírodný materiál – islandskú ovcu, z ktorej sa mi veľmi dobre viažu strímre. Prút dorazil za pár dní. Kamarát Honza mi k nemu naladil vhodný navijak a šnúry. Konečne som si ho mohol otestovať na vode.

Test prútu dopadol na výbornú. Podarilo sa mi chytiť pár jalcov a jedného zubáča, ryby neboli veľké, ale o to viac ma potešilo, že som ich na tom silnom prúte výborne cítil. Hneď som si predstavil, ako bude pracovať, keď sa mi podarí chytiť nejakú hlavátku. Ale na to si musím ešte počkať.

Čas letel, krabičky so strímrami sa plnili. Konečne som sa dočkal, je 2. polovica októbra a mne už ostáva len pár dní do magického dátumu 1.11. Ako som už spomínal na začiatku, čakajú ma predčasné Vianoce. Nervozita stúpa, ale ja som si 100% istý, že som pripravený. Počas roka, som urobil všetko preto, aby som získal čo najviac teoretických informácií, urobil som všetko preto, aby som si naviazal dostatok strímrov. Či svoje poznatky premením na úspech? To sa ukáže v priebehu novembra a decembra. Nemám veľké oči, každá výprava bude pre mňa skúsenosť a aj v prípade, že sa mi hlavátku nepodarí uloviť, budem považovať výpravu za úspešnú. Človek sa učí celý život a ja verím, že pri hlavátkach to platí niekoľkonásobne. Ale ja sa nevzdám.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Mara – láska naša

Mara – láska naša


Keď ide o rybačku, dokážem vstať skôr, ako zabzučí mobil. Sú tri hodiny ráno a ja sa pokúšam očistiť predné sklo na aute. Obloha je jasná, teplomer ukazuje osem stupňov. Cestou od Ružomberka rozmýšľam, či som niečo nezabudol. A predsa som zabudol fotoaparát, pretože môj obstarožný mobil nerobí kvalitné obrázky. Kamarát Dodo už pripravuje čln. Na čiapke má nasadenú čelovku. Je akýsi rozladený, lebo ako vysvitlo, má doma tichú domácnosť. Manželke sľúbil, že po návrate z rybačky vymaľuje kuchyňu.

Na Liptovskú Maru sme prišli o pol siedmej. Privítali sme sa s vodou a pozdravili ju úklonom: „Ahoj, láska naša!“ Ako dobre, že naši predkovia vybudovali v sedemdesiatych rokoch minulého storočia toto skvostné dielo, ktoré dostalo meno po jednej zo zatopených obcí, po ktorej zostala iba veža gotického kostola. Určite ani netušili, že sa stane vyhľadávaným miestom mnohých vyznávačov remesla rybárskeho.

Bola ešte tma, ale za pomoci bateriek sme sa šťastne nalodili. Nachytali sme malých ostriežikov a o pár minút po siedmej sme sa tichou hladinou pomaly plavili asi štyristo metrov od brehu. Na miesto, kde nás vždy čakajú prekrásne ostrieže a niekedy zaberie aj pekný jalec. Na háčik som napichol ostrieža a nahodil pár metrov od člna. Po dopade na dno som pomaly poťahoval a po chvíli som mal pocit akoby som zachytil o dno. Držal som v ľavej ruke mierne napnutý vlasec, keď som zacítil slabé potiahnutie. Zasekol som a hneď som vedel, že na palici je čosi väčšie. Brzda navijaka začala spievať, špička prúta sa vpichla do hladiny a mne sa podstatne zrýchlil tep. Bol som však pokojný, lebo pred rybačkou si brzdu vždy dôkladne nastavím a verím mojej udici už vo veku čerstvej dôchodkyne. Dodo sa na sedačke obrátil a zahlásil: „To si tú brzdu nevieš poriadne naštelovať, keď s tebou cvičí polkilový ostriež?“ „Kamarát,“ odpovedal som mu, „ja cítim niečo väčšie, určite nad tri kilá.“ Dodo pozrel na prehnutý prút a už aj hľadal v člne podberák. Ryba sa po niekoľkých minútach odlepila od dna a ja som ju pomaly dvíhal k loďke. Nechcel som veriť vlastným očiam čo za kusisko sa objavilo tesne pod hladinou. Dodo vypustil z ruky kruhový podberáčik, kľakol si na dno a kričal na mňa, aby som rybu nepustil.

Veľký zubáč sa ešte nevzdával, pleskol chvostom a pomaly mieril ku dnu. To už brzda navijaka začala byť silnejšia ako samotná ryba. Obrátil som ju a pomaly stúpala k hladine. Väčší podberák sme nemali a tak Dodo vzal do ruky to malé nič, zašermoval ním ako keby chytal motýle a nasadil rybe podberák na hlavu ako psovi náhubok. Pravú ruku položil pod brucho a ťahal ju do člna. O chvíľu už obaja ležali na dne člna. Na dne bol vlastne iba Dodo, lebo ryba sa zmietala v jeho náručí. Aj som ľutoval, že som si zabudol fotoaparát. To by bol záber hodný na titulnú stranu rybárskych časopisov! Prstami som prešiel po tele ryby a vtedy som si uvedomil, akú krásu nám darovala naša Mara. Pomerne malý háčik bol zapichnutý v bočnej stene tlamy.

Nuž, mali sme šťastie, ktoré nám dožičila matka príroda. Asi sa jej páčila naša výdrž, naše neraz skrehnuté ruky i nohy, premočené odevy, veľakrát ťažké boje s vlnami pod majestátnymi kopcami v pozadí. Ani my sme nechceli byť nezdvorilí a unavený zubáč putoval späť do vody našej milovanej priehrady.

Ale možno je niekto zvedavý na úlovok. Stál za to. Bol to zubáč veľkoústy, dlhý 87 cm a vážil 8550 g.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

S tvrdším náčiním

S tvrdším náčiním


Cielený lov mreny na umelé nástrahy


Tento druh je skôr lovený technikou feeder a plávaná. Cenený je pre svoju bojovnosť a pri určitých podmienkach berie veľmi spoľahlivo a vo veľkom množstve. Známe je i to, že vďaka svojmu množstvu kostí a nevalnej chuti mäsa nie je až takým vyhľadávaným úlovkom, čo si budeme nahovárať. Preto ich je popri ostatných bielych rybách, ako je podustva, jalec a nosáľ stále uspokojivé množstvo.

Anatomicky je prispôsobená životu v silných prúdoch riek od tých našich najväčších, až po pásma na hranici lipňových a pstruhových riečok. Jej potravné návyky sú zamerané na vyhľadávanie všetkého dostupného, čo je živočíšneho pôvodu – lariev, ikier, splaveného hmyzu a červov tých najväčších rozmerov. Pozorujem ich za nízkej hladiny vody u nás na Váhu, ako celé skupiny pomaly tiahnu proti prúdu a prevracajú veľké ploché kamene a oberajú z nich drobné pijavice, larvy potočníkov aj so schránkami a čoraz početnejšie larvy podeniek. Dá sa k ním opatrne priblížiť, keď odpočívajú v hlbších partiách aj v silných prúdoch, veľké kusy spolu s menšími. Drobné jedince putujú s rovnako veľkými mladými iných dnových druhov, dokonca som ich videl v skupine s veľkými hrúzmi.

Zoberie aj nástrahu rastlinného pôvodu, rôzne pelety, fúkané nástrahy a podobne. Svoje miesta na odpočinok majú veľmi radi a aj po vyplašení sa tam po určitom čase naisto vrátia. Aj pri odpočinku sú však v strehu, ochotné niečo zhltnúť. To sú všetko známe veci, ktoré rybár, čo vie trochu čítať vodu, určite pozná. Oveľa zaujímavejšie pozorovania pre mňa, ako pre ortodoxného prívlačiara, sú momenty, keď mrena pri jednom z mojich jarných výletov pri starom toku Váhu  pri brehu, v malej hrádzi, ktorá bola postavená deťmi pri kúpaní, plávala v chvíľkových výpadoch na boku a akoby lapala po vzduchu. Opatrne som sa priblížil, cez polarizačky som zbadal zaujímavý úkaz. Mrena okolo tridsaťpäť centimetrov veselo lovila poter, ktorý sa vyhrieval v prehriatej vode. Už veľakrát som videl a dokonca ulovil zopár jedincov, ale pripisoval som to skôr náhode, o žiadnom cielenom love nebola ani najmenšia myšlienka. Jednak sú mreny najaktívnejšie celodenne v jarných mesiacoch a cez sezónu je veľa iných druhov, ktoré sa dajú loviť osvedčenými spôsobmi a oveľa jednoduchšie.

Nedávno som za malého stavu vody natrafil v spomínanej „spálni“ na obrovský húf, jedince od štyridsať až pomaly dobre cez sedemdesiat. Čumeli na dne, občas si nervózne vymenili miesta, skupina bola na naše pomery ozaj veľká. Lovil som jalce a ostrieže, ktoré brali na náhod a limit už bol splnený. Postavil som sa opatrne nad ne, vobler som klasicky hodil pár metrov pod ne a klepajúc o dno som ho opatrne vtiahol do húfu. Ryby sa opatrne uhýbali a vracali na svoje miesto. Vobler zostal bez povšimnutia, aj iné modely. Spomenul som si na spomínaný zážitok z jari, opatrne som sa z brehu priblížil k stredu skupiny, samozrejme, v nádeji, že mreny budú mať záujem o nástrahu, ktorá k ním pripláva zboku, podobne ako keď lovia poter. V silnom prúde som nástrahu musel hodiť proti prúdu, keď prišla na moju úroveň, bola okamžite atakovaná na hrane fúzatým torpédom a ďalšia, oveľa väčšia ju nasledovala a dobiedzala do vobleru. Mal som síce ľahký, ale výkonný a kvalitný jednodiel aj šnúru, takže boj bol úžasný a výsledok pozitívny.

Podľa typu vody a sily prúdu je potrebné hľadať vobler medzi klasickými potápavými modelmi, hlavne v menších tokoch bez prekážok a s rovnakým reliéfom dna, vo väčších, hlbších tokoch sú vhodné modely typu crank, s extrémne dlhou lopatkou. Dôvod je jednoduchý, potrebujeme ho dostať bleskovo ku dnu, sledujeme vibrácie na špičke, nástraha musí pracovať prirodzene. Ľahko sa nám stane, že začneme vobler miesto vedenia zdolávať. Ten šíri pod vodou silné vibrácie, ktoré plašia rybu. Tak isto sa správa v silnom prúde nekvalitná, hrubá šnúra, vyslovene vrčí a to je veľmi negatívny jav pri love opatrných rýb. Mreny sa dajú presvedčiť za každého ročného obdobia, ulovil som ich okrem voblerov aj na gumené nymfy, systém umelých mušiek a muškárske jigy. Náradie treba veľmi kvalitné, toto je ten najlepší tester. Na náradie, na ktoré zdoláte pár mrien nad päťdesiat, sa môžete úplne spoľahnúť.

Prút málo cez dva metre, vobler treba viesť presne, veľká mrena málokedy naháňa nástrahu, pokojne tvrdšiu voblerovku, navijak od veľkosti 25, kvalitné obratlíky, háčiky tiež treba väčšinou vymeniť za kvalitnejšie a môžeme skúšať. Mrien je dosť, takže ďalšia výzva pre vás.


Paľo Vašíček


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Hlavátková všehochuť

Hlavátková všehochuť


O hlavátke, jej príbuzných, ale aj rekordoch


Onedlho vypukne pre niektorých rybárov dlho očakávaná hlavná sezóna lovu, ktorú túžobne očakávajú. Skončí sa totiž doba hájenia hlavátok. To, či a na koľko bude úspešná, závisí nielen od správne zvoleného náčinia, či nástrah, ale aj od ideálneho počasia. Keďže kráľovnú našich vôd nie je ľahké uloviť a môže sa stať, že mnohí nebudú mať tú česť počas celého krátkeho obdobia zbadať čo i len jedno mosadzné torpédo, pozrime sa na tento úchvatný druh bližšie aspoň formou článku.

Hlavátka podunajská (Hucho hucho) patrí medzi najväčšie dravé sladkovodné druhy rýb. Vyskytuje sa v stredných tokoch našich veľkých riek ako Váh, Hron, Orava a Dunaj, v ktorého systéme žije. Je to lovec, ktorý vyhľadáva hlavne húfové druhy rýb ako mreny, podustvy, či jalce. Pre jedinca s dĺžkou 1 m nie je žiaden problém zožrať 30-40cm podustvu. Názory na to, koľko sa môže dožívať, sa líšia v závislosti od literatúry od 16 do 60 rokov. No vo svojom rode nie je sama a ani nie je najväčšia.

Poďme sa najskôr venovať ostatným príbuzným. Jej preslávenú „sestru“, v minulosti radenú do rovnakého druhu len iného poddruhu, pozná asi každý rybár. Hlavátka sibírska (Hucho taimen) alebo jednoducho tajmeň je cieľom mnohých rybárov cestujúcich na rybačku do Mongolska. Tento druh môže dosahovať dĺžku 150-180 cm. No toto určite nie je maximum, koľko môže táto ryba dosiahnuť. Najväčšou rybou tohto druhu mal byť tajmeň ulovený jakutským rybárom v roku 1943 na rieke Kotuj, ktorý mal mať 210 cm a vážil až 105 kg. IGFA (medzinárodná asociácia lovu rýb) uznáva ako najväčšieho oficiálne doloženého jedinca 41,95kg tajmeňa z rieky Keta. Toho ulovil Yuri Orlov v roku 1993.

Okrem týchto dvoch však existujú aj ďalšie druhy hlavátok. Hlavátka sečuánska (Hucho bleekeri), alebo ako je nazývaná v anglicky hovoriacich krajinách – sečuánsky tajmeň. No tento druh nedosahuje také impozantné rozmery a maximálna dĺžka býva udávaná na 72 cm, pričom máva bežne okolo 60 cm. Posledným a najmenším druhom rodu Hucho je hlavátka kórejská (Hucho ishikawae), alebo kórejský tajmeň. Tá dosahuje len 50 cm a je tak najmenšou z rodiny hlavátok.

K týmto štyrom druhom rodu Hucho v minulosti patril ešte jeden väčší, no ten je v súčasnosti radený do samostatného rodu Parahucho. Ide o hlavátku sachalínsku (Parahucho perryi). Dorastá do dĺžky 200 cm, no za rekordný sa považuje úlovok jedinca z roku 1937 na rieke Tokachi, ktorý mal mať 210 cm. Bežne však máva okolo 50 cm a veľkých rozmerov dosahuje len v dolných, veľkých častiach riek.  

Vráťme sa však späť k našej „kráľovnej“ a k tomu, koľko môže dorásť. V literatúre sa často stretneme s tým, že hlavátka dosahuje maximálne 150 cm a hmotnosť 52 kg. Oficiálne uznaný úlovok IGFA bol jedinec z rakúskej rieky Dráva v roku 1985, ktorý mal 34,8 kg a ulovil ho Hans Offermanns. V knihe od Otta Pospíšila (2008) sa môžete dočítať o hlavátke z roku 2003 na rieke Orava, ktorá mala 153 cm a 23,4 kg. Známy je aj prípad nájdenej 46 kg ťažkej a 170 cm dlhej hlavátky na rieke Hron, ktorú tam mali nájsť po veľkej otrave rieky v roku 1949. No sú tieto údaje skutočne rekordné?

Existujú rôzne staršie správy o obrovských hlavátkach. Napríklad už v minulom čísle citovaná kniha Rybářský sport od Jaroslava Tejčka vydaná v roku 1934 Zemědelským knihkupectvím A. Neubert uvádza na strane 509 nasledovné: „Hlavatka jest po sumci naší největší rybou, neboť dorůstá až do 2 m délky a přes 50 kg váhy.“ No omnoho zaujímavejšie správy sa dajú nájsť aj v iných publikáciách. Jednou takou je aj ulovený kus z rakúskeho Dunaja, ktorý mal mať 183 cm a 60 kg. Na Slovensku mal byť pre zmenu zastrelený kus na Turci s hmotnosťou 36 kg. Túto hlavátku mal v roku 1979 zastreliť miestny bača. Na tejto rieke mala byť v roku 1956 nájdená ešte väčšia hlavátka, ktorá bola opäť zastrelená brokovnicou. Hmotnosť tejto hlavátky bola odhadovaná na 79 kg a dĺžku 180 cm. Na Váhu v roku 1927 a 1928 mali byť počas neresenia videné hlavátky, ktorých hmotnosť bola odhadovaná na 30-40 kg, pričom tam malo byť aj pár jedincov, ktorým tipovali 50 kg. Zrejme najstaršia správa, ktorá hovorí o 70kg hlavátke je z roku 1870. Vtedy sa vylial Váh pri Ružomberku a mal vyplaviť spomínaného obrovského jedinca. A ktovie, koľko takých by sa dalo ešte v minulosti nájsť.

Môžu byť tieto hodnoty prehnané? Je to možné, ale pochybujem o tom. V minulosti mali viaceré druhy rýb dorastať do väčších rozmerov ako v súčasnosti. Preháňajú všetky tieto údaje? Zrejme nie. Chyba je skôr inde. V tých dávnejších časoch žili ryby v podvodnej divočine, kde mali obrovské množstvo potravy. Jednou z hlavných pochúťok pre hlavátku sú húfové druhy rýb ako mreny, podustvy a jalce. Stačí sa opýtať pamätníkov koľko bolo voľakedy vo vodách napríklad podustiev, že ich brali pomaly ako „plevelnú“ rybu. V súčasnosti je na ústupe, ako mnohé ďalšie. Prehradzujú sa rieky a nekonečné úseky, kadiaľ mohli hlavátky (ale aj ostatné druhy rýb) nerušene tiahnuť ako tisícky rokov pred tým, majú zrazu hranice. Keď sa k tomu pripočítajú otravy vôd, tak je jasné, že dnes sa zrejme budeme musieť pri prekonávaní rekordov uskromniť a na správy z minulosti pozerať ako na niečo fantastické, ba priam nemožné.

Dúfam však, že gigantické kusy sa ešte niekde skrývajú. Lebo hlavátka nepotrebuje na prežitie veľa priestoru, pokiaľ má dostatok potravy.


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Zarastený problém

Zarastený problém


Leto bolo horúce a vďaka tomu sa aj na riekach dalo loviť, až na niektoré výnimky, skoro stále. Prívlač je u mňa, samozrejme, číslo 1, a tak som ju preferoval skoro celé leto s väčšími a menšími úspechmi. A zrazu sa objavili mráčiky na oblohe a kde-tu spŕchlo a ako vždy, poplašení vodohospodári začali púšťať vody kde sa len dalo a Dunaj bol ako zakliata princezná. Voda sa zakalila, dvihla a niesla všetko možné. Po každom nahodení človek len montoval kopu listov, kusy vodných rastlín a ešte aj rôzny civilizačný odpad. Kam na ryby? Ešteže sú tu stále aj skoro zabudnuté riečky, kde chodí len zopár miestnych a vďaka vyššiemu veku tam loviacich rybárov na týchto miestach ryby nepoznajú umelú nástrahu. 

Každý rok má riečka len jeden problém a čím teplejšie je leto, tým je problém zelenší. Ľudovo povedané, žabacinec. Pre odborníkov – žaburinka menšia plávajúca na povrchu vodnej hladiny pokrýva väčšinu vodnej plochy a ukrýva ten zbytok, ako je pevne zakorenená leknica žltá, stolístok klasnatý spolu s rožkatcom ponoreným, ktoré vytvárajú podvodnú džungľu. Napriek tomu ma neustále láka ísť si tam zarybárčiť. Iná voda plná neviditeľných rastlín však potrebuje nejaké to špecifikum. Treba si predovšetkým zistiť, ako je takáto vodná plocha zarastená. Ako? Ak je žaburinka na vodnej ploche, tak je to celkom dobre zistiteľné. Tam, kde nie sú pevnejšie rastliny, nemá oporu a vietor a prúd vody ju jednoducho odnesie. No sú úseky, kde budeme zbytočne hľadať len kúsok voľnej vodnej hladiny. Tam je to už len na mobilite rybára, ak si vie napríklad s plavidlom nejaké to miesto urobiť. Tu je prvotný problém a to pohon plavidla. Vyskúšal som v podstate všetko, elektromotor – zlyhal, benzínový motor – zlyhal. Ostal len takzvaný chlebový  pohon, čiže veslá. Ale ak niekto niekedy vesloval v takejto vode, tak vie, že to nie je jednoduchá vec.

No začnime však loviť. Prvou otázkou je určite, čo budeme loviť v takýchto vodách? Každému určite napadne šťuka. Určite tiež ostriež a jalec hlavatý, kde-tu. No aké prekvapenie bolo, že takéto vody sú plné boleňov, zubáčov a dokonca aj sumcov. Preto je častou dilemou pre rybára a aj keď si myslím, že som ostrieľaný rybár, čo si so sebou zobrať. UL náradie na ostrieže? Jemnejšie veci na lov boleňov a jalcov? Alebo niečo tuhšie na lov šťúk, či sumcov? Pokiaľ idem s člnom, tak som bez problémov. Naložím všetko, ale horšie sa predierať aj pobrežnou džungľou pešo po brehu s plnou výbavou. Aj preto sa osobne venujem lovu s ľahkým gumovým člnom. Celkom slušne sa s ním viem dostať skoro všade. Naložím všetko a viem variabilne vyskúšať kde čo pasuje. Pobrežné lozenie za rybami má ešte jeden háčik a ten sa volá „komár“. Tento nepríjemný hmyz vie aj napriek rôznym repelentom veľmi znepríjemniť život rybára. Stačí sa len dotknúť nejakej tej rastliny a už nepríjemne pískajú okolo nás a ako vlci na ovce nás v nasledujúcom momente prepadnú. Možno teraz v októbri, ak prídu nejaké tie mrazíky, tak sa tohto hmyzu zbavíme, ale na brehu sa nezbavíme množstva ostružín a iných lianovitých rastlín. Tie sa budú motať pod nohami ešte aj v decembri.

A práve preto, že rybár je niekde v panenskej krajine a revír nie je evidentne až tak často navštevovaný, tak znesie všeličo. Predieranie sa džungľou rastlín, piskot komárov atď. Na druhej strane zasa možno očakávať neuveriteľné príhody zo zdolávaní rýb. Zásadne sa však treba sústrediť na lov rýb prívlačou. To má svoje špecifiká, však na zarastenej vode sa nebude len tak vedieť nahadzovať a priťahovať nástraha, nakoľko to okolnosti neumožňujú. Preto osobne preferujem lov vertikálnou prívlačou. Nájdem si voľné oká medzi rastlinstvom a aj keď som väčšinou v člne, používam dlhšie prúty, tak v rozmedzí 2,7 až 3 metre. Prečo? Nakoľko by som priamym naplavením sa až k samotnému oku mohol tam striehnucich dravcov vyplašiť. Nástrahou musíme presne trafiť miesto, kde chceme loviť. Preto aj niekde v duchu ďakujem skúsenostiam v rybolovnej technike Arenberg. Tá mi dala veľa skúseností pri nahadzovaní rôznymi technikami na presnosť. 

Nástrahy? Všetko, čo sa dá použiť na taký vertikálny spôsob lovu. Od rôznych gumových nástrah, cez voblery na vertikálnú prívlač. Pri gumových nástrahách používam ľahšie hlavičky tak niekde v rozpätí od jedného do troch gramov a to z dôvodu, že takáto hlavička pri klesaní neklesá až tak rýchlo a chvostík riperov či twistrov vie už naštartovať dravca k pozornosti na túto nástrahu. Hneď po dopadne na dno prudšie dvihnem nástrahu od dna asi do polovice vodného stĺpca, a potom zasa nechám klesať nástrahu dole na dno. Takto to zopakujem asi desaťkrát a idem hľadať novú možnosť v najbližšom okolí. Určite však treba pri použití vobleru dávať pozor, aby sa nám vobler nezamotal do spojovacieho materiálu. Preto treba vobler najskôr spustiť na dno a pri spúšťaní treba odvíjanie vlasca, či šnúry jemne pribrzdiť a pri následnom spúšťaní to riadiť už len prútom pri polo-napnutom vlasci. Pri gumových nástrahách sa mi najviac osvedčili gumové nymfy a gumy So-Run. Nymfy vďaka svojim nespočetným nožičkám, ktoré sú vyrobené z jemnej gumy, sú neustále v pohybe a gumy So-Run majú na twistrovom chvostíku riprový koniec, ktorý doslova rozkmitá chvostík do takej miery, že aj malým nástrahám neodolajú ani väčšie dravce.

Zábery sa dajú zaradiť do dvoch skupín a to razantné hlavne od jalcov, boleňov a niekedy ostriežov a také len zastavenia, čo sú zábery od šťuky a zubáča. Nie málo razantné zábery veľmi často vyzerajú, akoby rybár zavadil do prekážky a až po následnom silnejšom vyberaní nástrahy z vodného stĺpca zrazu zistíte, že na druhom konci začína boj a hlavne pri použití UL náradia to vie riadne prekvapiť a máte čo robiť, aby ste následný výpad akosi vykorigovali. Hlavne väčšie šťuky vedia následne vyraziť a prečo nie priamo do najbližšej zeliny. Preto je potrebné sa aj na najmenší podnet hneď zaktivizovať a zabrániť nabehnutiu dravca do rastlín, nakoľko sú hlavne pri UL prívlači používané veľmi jemné materiály a tie nie vždy vydržia nápor a dravca potom pustíme aj s piercingom do sveta.

Určite ste očakávali pri zarastených vodách nejaké povrchové nástrahy, ale tam, kde je množstvo žaburinky, je to veľmi neefektívne. Mne sa osobne aj pri najväčšej snahe veľmi nedarilo. To, čo funguje na väčších revíroch, určite nebude fungovať na niektorých iných, kde rastlinstvo nepokrýva až 80 % plochy revíru.

Aj malé revíry sa oplatí navštíviť. Dokonca aj tie, ktoré boli po celé roky znečisťované, ale práve vďaka prebujnenej vegetácii sa zázračne čistia a aj keď ryby asi nebudú vhodné na konzumáciu, treba ich púšťať, nech sa svet rýb aspoň na takýchto miestach rozvíja, tak ako v predošlých časoch.  


Peter Bitter


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Kráľovné prúdov

Kráľovné prúdov


Pomaly si ani neuvedomujem, že tu bolo leto… Dni, týždne a mesiace bežia, ako keby niekto stlačil tlačítko „pretáčanie vpred“. Máme september, ortuť teplomerov sa len zriedkakedy vyšlphá na 17°C. Začiatok jesene mám veľmi rád. Prečo? Dni sa pomaly, ale isto skracujú a keď sa človek chystá ráno na ryby, zvuk budíka ho nemusí vytrhávať zo spánku v skorých ranných hodinách.

Po náročných pracovných týždňoch som si konečne naplánoval vychádzku k vode. S kamarátom Davidom sme sa dohodli, že pôjdeme skúsiť šťastie s mrenami. Tieto bojovníčky ma nikdy neprestali fascinovať a vždy sú pre mňa obrovskou výzvou. Mrena rybárovi nedá zadarmo ani sekundu zdolávania a práve kvôli jej bojovnosti je jednou z mojich najobľúbenejších rýb, ktoré môžem chytať na muškársky prút. 

Konečne som sa dočkal. Je sobota ráno a ja sa budím ešte pred budíkom. Letmo skontrolujem čas a zisťujem, že mám ešte približne 1 a pol hodiny do stretnutia s Davidom. Vyskočil som z postele, uvaril si kávu a v hlave už pripravoval stratégiu, s ktorou som chcel na mreny vyrukovať. Premýšľal som, aké nymfy zvolím a akým spôsobom budem chytať. Z času na čas ma kopne múza a ja dostanem nejaký nápad, ako vylepšiť svoje mušky, alebo naviazať niečo nové – neokukané. Ako som tak popíjal kávu, otvoril som si kufrík s materiálom. Okamžite mi padli oči na nový dubing, čo som si nedávno objednal. Je to prírodný dubing z masky zajaca v zafarbení do olivovej farby. A v tom to prišlo… Múza je tu… Času mám ešte dosť, vyťahujem háčiky, materiál a zveráčik. Prečo si nespríjemniť ráno viazačskou rozcvičkou? Dnes sa chystám chytať v hlbších tiahlych prúdoch, a preto musím použiť ťažšie tungsteenové hlavičky. Rozhodol som sa použiť matné tmavé hlavičky, háčik veľkosti 12, na štety použijem pierko z Coq de Leon, na telíčko použijem nový dubing zo zajačej masky v olivovej farbe, telíčko prekrúžkujem jemným strieborným drôtikom a nožičky vyviažem zo zeleného CDC peria a na záver ako hlavohruď použijem dubing z tuleňa. Skoro som zabudol na zadoček, ten je vyviazaný z krikľavozelenej UV nite. Jednoduchá nymfa, len či bude fungovať. Tak to sa za pár hodín dozviem. Naviazal som si tri testovacie kúsky. Nakoniec som stihol uviazať ešte jednu testovaciu nymfu. Telíčko som vyviazal zo zeleného bodyglassu, nožičky zo zeleného CDC a hlavohruď z dubingu tuleňa. Jednoduchá nymfa, ktorá sa mi už v minulosti osvedčila pri love mrien. Uložil som „výzbroj“ do krabičky a vydal sa na cestu.

Približne po pol hodine cesty vlakom prichádzame s Davidom na miesto. Počasie je relatívne chladné a z úst mi lietajú obláčiky pary. Krv sa mi v tele rozprúdila a ja som sa nevedel dočkať okamihu, kedy zabrodím do vody. Pocit chladu poctivo zahnalo vzrušenie z lovu. Opatrne sme si zabrodili k miestu, kde sme predpokladali výskyt rýb. Pozorne prechytávame úsek meter po metri, ale zábery zatiaľ neprichádzajú.

Konečne vychádza slniečko, žeby svitalo na lepšie časy? Pevne tomu verím. Prvý záber prišiel asi po pol hodine chytania. Nymfy som doslova váľal po dne, cítil som, ako cinkajú po kameňoch…V jeden moment sa na okamih zastavili a ja som rýchlo prisekol. Začiatok ródea ako som si predstavoval, ryba vyštartovala okamžite proti prúdu, podľa ťahu to vyzerá na mrenu. Prút sa mi ohýba a ja cítim, že na druhej strane mám statného protivníka. Zrazu zmena smeru a mrena sa tentokrát vydala dole po prúde. Rýchlo navíjam šnúru na navijak, aby som nestratil s rybou kontakt. Bola však rýchlejšia ako ja a o rybu prichádzam. Povzbudený polovičným úspechom chytám ďalej. S Davidom chytáme vedľa seba pomerne blízko, čakanie na záber si krátime debatovaním. Letmo zrakom kontrolujem okolie, pozerám sa na Davida a v tom momente má záber aj on. Podobný scenár ako pri mojom prvom zábere, ryba vyštartovala proti prúdu a po chvíľke po prúde. Ani táto mrena nedáva nič zadarmo. Najväčší problém je udržať ju v tiahlej jame. Za touto jamou prúd naberá na sile a pokiaľ sa rybe podarí dostať až sem, tak neostáva nič iné, len si dať lekciu z telesnej výchovy a bežať s rybou po prúde. Samozrejme, pokiaľ o ňu nechceme prísť. A je to tu. Mrena sa dostáva na otvorenú vodu. Vyťahujem podberák a snažím sa ju predbehnúť a podísť. Celý nedočkavý čakám na vhodný okamih, kedy ju budem môcť podobrať do podberáku. Ale ona ako keby to cítila a nechce svoj boj vzdať. Konečne sa dostáva k hladine, opatrne pod ňu vkladám podberák a hlásim Dávidovi:  „Môžeš povoliť.“ Dávid povoľuje šnúru a mrena vhupne do podberáku. Dokonalá spolupráca. Krásna zdravá mrena, odhadujeme, že má niečo cez 60 cm. Rýchlo pár fotiek a rybu Dávid púšťa späť do vody. „Tak maestro a teraz si na rade Ty,“ hovorí mi David. „Tvoju výzvu prímam,“ odpovedám.

Znovu sme zaujali naše pozície a hod za hodom prechytávame naše lovné miesto. Záber nenechal na seba dlho čakať. Žeby slnečné lúče dopadajúce na vodnú hladinu mali vplyv na aktivitu rýb? Nie je čas však polemizovať, záber úspešne premieňam a znovu mám možnosť zmerať si sily so silným protivníkom. Tento boj je však o niečo iný. Ryba zaplávala asi 2 metre proti prúdu a potom sa zastavila. Pripadalo mi to, ako keby si sadla na dno a nechcela vôbec spolupracovať. „Čo to má znamenať?“ hovorím si. „Vôbec sa jej nechce spolupracovať,“ hovorím Davidovi. Mrenu skúšam rozhýbať, poťahujem do ľavej strany, potom zas do pravej až nakoniec po niekoľkých minútach „prehovárania“ resp. nabádania k pohybu sa skutočne pohla. Na moje nešťastie si to namierila rovno po prúde do toho najväčšieho „hučáku“. „Dejveee pomóóóc, toto sám nezvládnem,“ volám na Davida.

Tentokrát sme si úlohy vymenili a David utekal po prúde za rozdivočenou mrenou. Rybu nie a nie zastaviť. Takto náročný boj som už dlho nezažil, človek si musí dávať pozor, kam stúpa, aby si náhodou nedoprial kúpeľ a zároveň sa musí pokúšať neustále udržovať kontakt s rybou. S mrenou na prúte som prešiel celý „hučák“, voda sa začínala upokojovať. „Tak snáď budem mať v tejto pokojnejšej vode viac šancí,“ hovorím si. Omyl. Niekomu by sa možno zdalo, že v pokojnej vode má vyhraté, opak bol však pravdou. Ulovená bojovníčka ako keby nestrácala na sile, stále sa posúvala dole prúdom. Mne neostávalo nič iné, len za ňou brodiť. Kam až brodiť? Ani som si neuvedomil, že voda mi už obmýva muškársku vestu a mne ostáva do rezervy posledných pár centimetrov. Čo by nasledovalo potom, si každý dokáže predstaviť. Presne tak, voda by sa prevalila do broďákov a ja by som mokrý s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o rybu. Nikdy by som nebol povedal, že táto bojovníčka bude tá, ktorá si bude diktovať podmienky boja. A je to tu, už ani krok ďalej, lebo sa ešte utopím. Čo mám robiť? David ma upokojuje a povzbudzuje. „Pokoj, máme čas, pomaly ju skús priťahovať,“ radí mi. David je skúsený muškár a krásnych mrien mal už na prúte X. Dávam na jeho rady a mrenu doslova začínam pomaly páčiť z vody. Každú chvíľu kontrolujem prút. Je ohnutý ako luk a vlasec vŕzga medzi očkami. Hurá, konečne sa mrena pohla smerom ku mne. Po chvíľke vidím nádherné, mohutné zlatisté telo, ako sa prevaľuje tesne pod hladinou. „Ešte kúsok,“ hovorí David. Poslednýkrát zapáčim. David nastavuje podberák a mrena do neho vkĺzne. Z mojich úst vyletelo hlasné YES. Ruku mám ako odumretú, trasie sa mi tak, že by ma s okamžitou platnosťou prijali do pekárne na pozíciu posýpača buchiet. Žiarim šťastím a som nesmierne spokojný, že som z boja vyšiel ako víťaz. Rýchlo kráčame po vode k našim veciam, kde máme odložený foťák. Až teraz si uvedomujem, že som prešiel po vode s bojujúcou rybou dobrých 100 m. Mrenu opatrne vyberáme z podberáku a pokladáme ju do vody. Vysilená súbojom je úplne pokojná a my sa kocháme jej krásou. Nasleduje pár rýchlych fotiek. Mrenu znovu opatrne pokladáme do vody a čakáme, kým naberie stratené sily. Asi po 5-tich minútach majestátne švihne chvostom a mizne pred našimi očami do svojho živlu.

„Tak, pre dnešok by hádam aj stačilo,“ hovoríme si s Davidom. Obaja sme sa zhodli, že ochladenie rybám veľmi prospelo, sú oveľa silenejšie a vitálnejšie ako v horúcich letných dňoch. Neostáva nám nič iné, len v duchu poďakovať svätému Petrovi za to, že nám doprial tak krásne zážitky a nádherné úlovky. Každý príbeh musí mať svoj koniec. Ten náš sme zakončili dobrým obedom v neďalekej reštaurácii a, samozrejme, nechýbalo vychladené natočené pivko. Pri posedení sme si pozreli nafotené fotky a s konštatovaním, že  každý z nás má v hlave ďalšie krásne zážitky, na ktoré budeme spomínať, sme túto vychádzku ukončili. Petrov Zdar.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Veľké plechy

Veľké plechy


Lov dravcov v neprístupnom teréne je aj o odvahe


Malé nástrahy rovná sa malé ryby? Veľké nástrahy rovná sa veľké ryby? S ktorou verziou je možné súhlasiť? V prípade rýb nie je vylúčené nič, ani pravý opak pravého opaku. Možno preto je rybačka stále taká krásna a plná prekvapení, ktoré si jednoducho nevymyslíte. Musíte to zažiť. A kde inde, ako na rybách to aj zažijete? Zobrali sme si na paškál veľké plechy a vydali sme sa zbierať skúsenosti priamo do terénu k jednej nádhernej vode plnej prekážok. Neverili by ste, kde sa dokáže ukryť pred svetlom sveta napríklad taká šťuka. Dostať sa k nej znamená niekedy poriadne riskovať. Keby išlo len o nástrahy, bolo by to fajn. V neznámom, dosť často aj neprebádanom, a niekedy doslova panenskom teréne ide však lovcovi často aj o život.

Veľké plechy, teda rotačné blyskáče a plandavky sme si zvolili kvôli zvuku. Ich dopad na hladinu vydáva úplne iné, akési zvláštne šplechnutie s tlmeným zadunením a s výraznou plechovou ozvenou. Veľmi to pripomína klasickú sumčiarsku vábničku. No a práve zvuk dopadajúceho plechu v kombinácii s agresívne útočným správaním sa šťúk bol našou tajnou zbraňou. Vedeli sme, že dravce musíme hľadať na ich stanoviskách a loviť len na takéto šplechnutie a krátke, sotva metrové potiahnutie nástrahy. Ak neprišiel záber okamžite, potom sme nástrahu museli bezpečne a hlavne rýchlo vytiahnuť z vody. Všade okolo nás boli totiž prekážky, a tak sa ani inak vláčiť nedalo. Na oveľa drahšie woblery bolo naše jazero až príliš zarastené, a tak sme tento typ nástrahy radšej vynechali.

Práve vďaka veľkému množstvu prekážok sme vedeli, že v jazere s potopeným lesom nebude iba jediná osamelá kapitálna šťuka. Dostatok potravy, ale najmä úkrytov a typických stanovíšť tejto ryby spôsobil, že tu v tesnej blízkosti vedľa seba dokázalo žiť viacero konkurentiek slušných veľkostí, bez zbytočných súbojov a napádania sa. V čistom jazere menších rozmerov bez prekážok, by šťuky bojovali najskôr medzi sebou až do poslednej, ktorá by celé teritórium ovládla. Skúsil to raz náš priateľ a do menšieho jazera s plochou tridsať krát päťdesiat metrov nasadil štrnásť asi tridsaťcentimetrových šťúk. O rok jazero vypustil a našiel v ňom jedinú vypasenú šťuku. Po konkurencii ani chýru ani slychu.

Tak tieto ryby jednoducho fungujú a nechtiac pritom odhaľujú svoje slabé stránky, ktoré nám rybárom ponúkajú možnosti, ako na ne. Sú rýchle, agresívne a nekompromisné. Majú sa dokonale na pozore a nepoznajú zľutovanie. O svoje parkovacie miesto bojujú za každých okolností a proti akémukoľvek nepriateľovi. Pred nami bolo niekoľko pekných parkovacích miest predátorov a predátoriek, ktoré tu spoločne striehli na všetko, čo bude len náznakom vyzerať nebezpečne. Snažili sme sa trafiť každé z nich čo najpresnejšie a čakali sme na útok.

Prvý prišiel okamžite po dopade plechu na hladinu. Ryba zaútočila iba reflexívne a nástrahu trafila zle. Obrovská vlna si prerazila cestu pomedzi konáre až k našim nohám. Náhod smeroval totiž len tri metre od brehu k najväčšiemu stromu trčiacemu z vody. Pár minút sme čakali bez nahadzovania, aby sa hladina upokojila a ryby tiež. Potom sme to na tom istom mieste skúsili opäť. Ryba tam ešte stále bola a zaútočila aj druhý raz. Stalo sa to v momente, keď som chcel nástrahu vytiahnuť z vody do bezpečia. Visela regulérne na trojháku s celou nástrahou v papuli. Na zdolávanie klasickým spôsobom nebolo miesto, a tak som to riskol a snažil sa ju proti jej vôli pretiahnuť pomedzi trčiace konáre čo najskôr k brehu a do podberáka. Stál som na potopenom strome a vyvažoval balans ako sa dalo, až kým som sa nepošmykol a skončil po kolená vo vode. Krátka nepozornosť šťuke stačila nato, aby sa jediným výskokom nad hladinu oslobodila. Doteraz nechápem, ako mohla nástrahu vyvrhnúť, keď ju mala tak hlboko v papuli.

Na tomto mieste nám už nič nezabralo, a tak sme sa cez husté rákosie prebrodili na nové, neprechytané lovisko, ktoré susedilo s tým pôvodným. Na hladine nebola jediná viditeľná prekážka. Zato tých neviditeľných sa pod vodou skrývalo naozaj veľa. Vedeli sme, že je tu potopený kmeň stromu, množstvo  konárov a rákosie, ktoré lemovalo celý neprístupný breh. Dobrým znamením bola aj plytká voda a menšie zátoky zachádzajúce až do hustého porastu pálok, kde by zelenkasté zubane mohli striehnuť na svoju korisť. Začali sme v tesnej blízkosti brehu a pokračovali smerom na voľnú vodu okolo prekážok. Ranný opar z vody zmizol a zábery dravcov ustali. Rozhodli sme sa prerušiť lov a vrátiť sa na pravé poludnie.

Šťuky treba trafiť počas hostiny. Tá začala na tomto jazere netradične na pravé poludnie a dravce atakovali takmer všetko, čo dopadlo na správne miesto. Prišli sme o niekoľko nástrah, ale stálo to za to. Náš najväčší úlovok meral 85 centimetrov. Chytili sme aj dve menšie sedemdesiatky a o niekoľko pekných rýb sme prišli v prekážkach. Na voľnej vode by sme si s nimi možno poradili. V hustom poraste si s nami poradili ryby. A tak to asi malo byť. To nebezpečenstvo stálo určite za to.


Slavomír Pavle


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.