post

Mara – láska naša

Mara – láska naša


Keď ide o rybačku, dokážem vstať skôr, ako zabzučí mobil. Sú tri hodiny ráno a ja sa pokúšam očistiť predné sklo na aute. Obloha je jasná, teplomer ukazuje osem stupňov. Cestou od Ružomberka rozmýšľam, či som niečo nezabudol. A predsa som zabudol fotoaparát, pretože môj obstarožný mobil nerobí kvalitné obrázky. Kamarát Dodo už pripravuje čln. Na čiapke má nasadenú čelovku. Je akýsi rozladený, lebo ako vysvitlo, má doma tichú domácnosť. Manželke sľúbil, že po návrate z rybačky vymaľuje kuchyňu.

Na Liptovskú Maru sme prišli o pol siedmej. Privítali sme sa s vodou a pozdravili ju úklonom: „Ahoj, láska naša!“ Ako dobre, že naši predkovia vybudovali v sedemdesiatych rokoch minulého storočia toto skvostné dielo, ktoré dostalo meno po jednej zo zatopených obcí, po ktorej zostala iba veža gotického kostola. Určite ani netušili, že sa stane vyhľadávaným miestom mnohých vyznávačov remesla rybárskeho.

Bola ešte tma, ale za pomoci bateriek sme sa šťastne nalodili. Nachytali sme malých ostriežikov a o pár minút po siedmej sme sa tichou hladinou pomaly plavili asi štyristo metrov od brehu. Na miesto, kde nás vždy čakajú prekrásne ostrieže a niekedy zaberie aj pekný jalec. Na háčik som napichol ostrieža a nahodil pár metrov od člna. Po dopade na dno som pomaly poťahoval a po chvíli som mal pocit akoby som zachytil o dno. Držal som v ľavej ruke mierne napnutý vlasec, keď som zacítil slabé potiahnutie. Zasekol som a hneď som vedel, že na palici je čosi väčšie. Brzda navijaka začala spievať, špička prúta sa vpichla do hladiny a mne sa podstatne zrýchlil tep. Bol som však pokojný, lebo pred rybačkou si brzdu vždy dôkladne nastavím a verím mojej udici už vo veku čerstvej dôchodkyne. Dodo sa na sedačke obrátil a zahlásil: „To si tú brzdu nevieš poriadne naštelovať, keď s tebou cvičí polkilový ostriež?“ „Kamarát,“ odpovedal som mu, „ja cítim niečo väčšie, určite nad tri kilá.“ Dodo pozrel na prehnutý prút a už aj hľadal v člne podberák. Ryba sa po niekoľkých minútach odlepila od dna a ja som ju pomaly dvíhal k loďke. Nechcel som veriť vlastným očiam čo za kusisko sa objavilo tesne pod hladinou. Dodo vypustil z ruky kruhový podberáčik, kľakol si na dno a kričal na mňa, aby som rybu nepustil.

Veľký zubáč sa ešte nevzdával, pleskol chvostom a pomaly mieril ku dnu. To už brzda navijaka začala byť silnejšia ako samotná ryba. Obrátil som ju a pomaly stúpala k hladine. Väčší podberák sme nemali a tak Dodo vzal do ruky to malé nič, zašermoval ním ako keby chytal motýle a nasadil rybe podberák na hlavu ako psovi náhubok. Pravú ruku položil pod brucho a ťahal ju do člna. O chvíľu už obaja ležali na dne člna. Na dne bol vlastne iba Dodo, lebo ryba sa zmietala v jeho náručí. Aj som ľutoval, že som si zabudol fotoaparát. To by bol záber hodný na titulnú stranu rybárskych časopisov! Prstami som prešiel po tele ryby a vtedy som si uvedomil, akú krásu nám darovala naša Mara. Pomerne malý háčik bol zapichnutý v bočnej stene tlamy.

Nuž, mali sme šťastie, ktoré nám dožičila matka príroda. Asi sa jej páčila naša výdrž, naše neraz skrehnuté ruky i nohy, premočené odevy, veľakrát ťažké boje s vlnami pod majestátnymi kopcami v pozadí. Ani my sme nechceli byť nezdvorilí a unavený zubáč putoval späť do vody našej milovanej priehrady.

Ale možno je niekto zvedavý na úlovok. Stál za to. Bol to zubáč veľkoústy, dlhý 87 cm a vážil 8550 g.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Chuťovky

Chuťovky


Existujú dobroty, ktoré ryby nikdy neodmietnu?


Dobré vnadenie môže byť naozaj dobré iba vtedy, ak obsahuje také lákadlá, chuťové a pachové stimulátory, ktoré ryby nedokážu odmietnuť za žiadnych okolností. Existujú naozaj takéto rybacie dobroty, alebo si to my rybári iba namýšľame?

Zmes, ktorú sme nafotili je asi top pochúťka pre akýkoľvek druh rýb. V hline je kombinácia viditeľných zložiek pozostávajúcich zo živých hnojových červov, lariev patentky, kostniakov a neviditeľných častíc v podobe aróm a lepidla, ktoré dodáva jednotlivým guliam potrebnú kompaktnosť, aby aj na dne držali čo najdlhšie pohromade na jednom mieste. Ak tento takmer dokonalý substrát dostanete na vhodné miesto na dne, môžete si byť takmer celkom istí, že príchod prvých rýb na lovné miesto je otázka veľmi krátkeho času.

Nie je to však klasické vnadenie na aké sme zvyknutí z bežného rybolovu my amatéri. Ide skôr o vyšší level pretekárov. Do vody sa síce dostáva na prvý pohľad veľký objem vnadenia, ale je to len klam. Výdatnosť potravy nie je ani päť percent z celkového množstva toho, čo sa na dno k rybám dostane. Hlina vodu zakalí, nepriehľadný mrak ryby zaujme a živá potrava striedmo nasýti drobnými čiastočkami veľké množstvo záujemcov. Apetít rýb okamžite stúpne a čokoľvek nové sa v ich blízkosti objaví, stáva sa ich korisťou okamžite a takmer bez rozmyslu. Hovorí sa tomu, že ryby berú na náhod.

Ak si chcete udržať lovné miesto rovnako aktívne dostatočne dlhý čas, nesmiete zabudnúť prikrmovať. Nič viac a nič menej, len takto zostavené hlinené gule sa môžu dostať do vody, okrem vašich nástrah. Ako často a ako veľa je na skúsenostiach rybára. Určite to nie je lacná záležitosť, ale funguje takmer stopercentne. Ak by ste to chceli vyskúšať, ponúkame vám recept aj s cenovou kalkuláciou.

Profi vnadenie s hlinou:

6 kg kalivej hliny (6 €), ½ l patentka (8 €), 3 dcl lariev múch (kostniakov) „zlatá kukla“ (3 €), 3 dcl dendrobén (8 €), 1 kávová lyžička sladidla (1 €), 300 g lepidla na hlinu (3 €), spolu 29 €.

Postup prípravy:

Hlinu prevzdušníme preosiatím cez sito, pridáme sladidlo, mierne navlhčíme a celú zmes dobre premiešame. Do takto pripravenej hliny roztrúsime patentku a zmes opäť veľmi zľahka poprehadzujeme v rukách. Pridáme zlaté kukly kostniakov a nastrihané dendrobény, ktoré sme predtým prepláchli vodou a scedili. Všetko dôkladne, ale zároveň opatrne premiešame. Lepidlo pridávame až tesne pred tým, ako začneme robiť gule. Zmes vytvarovanú do gúľ necháme postáť minimálne dvadsať minút a až potom vnadíme.


redakcia RRR


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

S tvrdším náčiním

S tvrdším náčiním


Cielený lov mreny na umelé nástrahy


Tento druh je skôr lovený technikou feeder a plávaná. Cenený je pre svoju bojovnosť a pri určitých podmienkach berie veľmi spoľahlivo a vo veľkom množstve. Známe je i to, že vďaka svojmu množstvu kostí a nevalnej chuti mäsa nie je až takým vyhľadávaným úlovkom, čo si budeme nahovárať. Preto ich je popri ostatných bielych rybách, ako je podustva, jalec a nosáľ stále uspokojivé množstvo.

Anatomicky je prispôsobená životu v silných prúdoch riek od tých našich najväčších, až po pásma na hranici lipňových a pstruhových riečok. Jej potravné návyky sú zamerané na vyhľadávanie všetkého dostupného, čo je živočíšneho pôvodu – lariev, ikier, splaveného hmyzu a červov tých najväčších rozmerov. Pozorujem ich za nízkej hladiny vody u nás na Váhu, ako celé skupiny pomaly tiahnu proti prúdu a prevracajú veľké ploché kamene a oberajú z nich drobné pijavice, larvy potočníkov aj so schránkami a čoraz početnejšie larvy podeniek. Dá sa k ním opatrne priblížiť, keď odpočívajú v hlbších partiách aj v silných prúdoch, veľké kusy spolu s menšími. Drobné jedince putujú s rovnako veľkými mladými iných dnových druhov, dokonca som ich videl v skupine s veľkými hrúzmi.

Zoberie aj nástrahu rastlinného pôvodu, rôzne pelety, fúkané nástrahy a podobne. Svoje miesta na odpočinok majú veľmi radi a aj po vyplašení sa tam po určitom čase naisto vrátia. Aj pri odpočinku sú však v strehu, ochotné niečo zhltnúť. To sú všetko známe veci, ktoré rybár, čo vie trochu čítať vodu, určite pozná. Oveľa zaujímavejšie pozorovania pre mňa, ako pre ortodoxného prívlačiara, sú momenty, keď mrena pri jednom z mojich jarných výletov pri starom toku Váhu  pri brehu, v malej hrádzi, ktorá bola postavená deťmi pri kúpaní, plávala v chvíľkových výpadoch na boku a akoby lapala po vzduchu. Opatrne som sa priblížil, cez polarizačky som zbadal zaujímavý úkaz. Mrena okolo tridsaťpäť centimetrov veselo lovila poter, ktorý sa vyhrieval v prehriatej vode. Už veľakrát som videl a dokonca ulovil zopár jedincov, ale pripisoval som to skôr náhode, o žiadnom cielenom love nebola ani najmenšia myšlienka. Jednak sú mreny najaktívnejšie celodenne v jarných mesiacoch a cez sezónu je veľa iných druhov, ktoré sa dajú loviť osvedčenými spôsobmi a oveľa jednoduchšie.

Nedávno som za malého stavu vody natrafil v spomínanej „spálni“ na obrovský húf, jedince od štyridsať až pomaly dobre cez sedemdesiat. Čumeli na dne, občas si nervózne vymenili miesta, skupina bola na naše pomery ozaj veľká. Lovil som jalce a ostrieže, ktoré brali na náhod a limit už bol splnený. Postavil som sa opatrne nad ne, vobler som klasicky hodil pár metrov pod ne a klepajúc o dno som ho opatrne vtiahol do húfu. Ryby sa opatrne uhýbali a vracali na svoje miesto. Vobler zostal bez povšimnutia, aj iné modely. Spomenul som si na spomínaný zážitok z jari, opatrne som sa z brehu priblížil k stredu skupiny, samozrejme, v nádeji, že mreny budú mať záujem o nástrahu, ktorá k ním pripláva zboku, podobne ako keď lovia poter. V silnom prúde som nástrahu musel hodiť proti prúdu, keď prišla na moju úroveň, bola okamžite atakovaná na hrane fúzatým torpédom a ďalšia, oveľa väčšia ju nasledovala a dobiedzala do vobleru. Mal som síce ľahký, ale výkonný a kvalitný jednodiel aj šnúru, takže boj bol úžasný a výsledok pozitívny.

Podľa typu vody a sily prúdu je potrebné hľadať vobler medzi klasickými potápavými modelmi, hlavne v menších tokoch bez prekážok a s rovnakým reliéfom dna, vo väčších, hlbších tokoch sú vhodné modely typu crank, s extrémne dlhou lopatkou. Dôvod je jednoduchý, potrebujeme ho dostať bleskovo ku dnu, sledujeme vibrácie na špičke, nástraha musí pracovať prirodzene. Ľahko sa nám stane, že začneme vobler miesto vedenia zdolávať. Ten šíri pod vodou silné vibrácie, ktoré plašia rybu. Tak isto sa správa v silnom prúde nekvalitná, hrubá šnúra, vyslovene vrčí a to je veľmi negatívny jav pri love opatrných rýb. Mreny sa dajú presvedčiť za každého ročného obdobia, ulovil som ich okrem voblerov aj na gumené nymfy, systém umelých mušiek a muškárske jigy. Náradie treba veľmi kvalitné, toto je ten najlepší tester. Na náradie, na ktoré zdoláte pár mrien nad päťdesiat, sa môžete úplne spoľahnúť.

Prút málo cez dva metre, vobler treba viesť presne, veľká mrena málokedy naháňa nástrahu, pokojne tvrdšiu voblerovku, navijak od veľkosti 25, kvalitné obratlíky, háčiky tiež treba väčšinou vymeniť za kvalitnejšie a môžeme skúšať. Mrien je dosť, takže ďalšia výzva pre vás.


Paľo Vašíček


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Carp extreme cup 2017

Carp extreme cup 2017


Lov obrovských kaprov jemnou technikou nie je len zážitok


Vymysleli a zorganizovali sme nultý ročník kaprárskych pretekov. Uskutočnil sa tento rok v Prievidzi na Lukovici počas dvoch víkendových dní, presne na prelome mesiacov september a október. Prihlásilo sa desať odvážlivcov z celého Slovenska. Ich úlohou bolo vytiahnuť z vody počas dvoch súťažných dní čo najviac kilogramov kaprov. Jednoduché zadanie malo však háčik a nie malý. V priemere vážil každý z kaprov, ktorých je v tomto jazere asi dvestopäťdesiať, približne desať kilogramov. Tie najväčšie majú takmer meter a hmotnosť až dvadsať kíl. Pri pohľade na povinné jemné vybavenie plavákových deličiek a odhodových prútov bolo viac než jasné, že zvíťaziť tu nebude vôbec jednoduché.

Keď sme túto súťaž pripravovali, skúšali sme, či sa na takéto jemné náradie dá vôbec veľký kapor nad desať kg zdolať. Zo siedmych záberov sa podarilo vytiahnuť z vody len dve ryby. Jednu jedenástku a jednu devinu. Ďalšie dve spadli okamžite po záseku a zostávajúce tri sme zdolávali v priemere asi dvadsať minút a predsa sme ich nevytiahli. Už tento skúšobný lov potvrdil, že zdolať väčšiu rybu bude na týchto pretekoch tak trochu aj o šťastí. Potvrdil to aj priebeh ostrého dvojdňového lovu.

Desať súťažiacich vytiahlo z vody počas dvoch dní len 13 rýb, z toho tri liene a štyria rybári nechytili ani jedinú bodovanú rybu. Najväčší kapor mal takmer 16 kilogramov, znamenal pre lovca Jána Nagyho zisk tretieho miesta a víťazovi Petrovi Zborovianovi stačili na prvenstvo len tri ryby, jeden lieň a dva kapry. Druhý lovec v poradí chytil troch kaprov a jedného lieňa, teda najviac, až štyri ryby. Štyri miesta bez rýb neboli vôbec bez záberov, ale bodované ryby sa tu súťažiacim nepodarilo vytiahnuť. Nultý ročník Extreme carpu bol však aj o viacerých veľkých nezdolaných rybách, pokore a výdrži. Najmä na miestach, kde sa lovcom nedarilo. Extrémom bolo aj obdobie, v ktorom sa súťaž organizovala. Premenlivé počasie dostalo veľké ryby do mierneho útlmu, a tak bolo záberov podstatne menej než býva na tejto skvelej vode zvykom.

Ak sa v budúcom roku zorganizuje aj prvý oficiálny ročník tejto zaujímavej súťaže, bude to s najväčšou pravdepodobnosťou v úplne inom termíne, keď sú ryby v tomto jazere v oveľa väčšej aktivite. O tom, že ich je tu dostatok, svedčí aj video, ktoré si môžete prezrieť v prílohe tohto článku. Je z vypúšťania rybníka a výlovu kaprov. Domáci sa počas tejto zimy rozhodli opraviť výpustný objekt, a tak museli byť ryby preložené do susedného jazera na prezimovanie. Budúci rok sa sem ryby vrátia a určite pribudnú aj jedince nad dvadsať kilogramov.

Poďakovanie si zaslúži aj správca tohto nádherného areálu pripomínajúceho tak trochu preslávené anglické revíry s obmedzeným množstvom veľkých rýb – MsO SRZ Prievidza, ktorá nám umožnila uskutočniť túto zaujímavú súťaž.


redakcia


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Extrémny feeder XI.

Extrémny feeder XI.


Feeder a rybie mäso


Feeder je klasické náčinie pre lov kaprovitých rýb. Pleskáče, plotice, podustvy, nosále, ale aj kapry a bojovné mreny s týmto náčiním lovíme dnes a denne bez mihnutia oka. Ale čas od času sa stane, že napríklad pri priťahovaní koncovej zostavy k sebe, zaútočia na krmítko alebo nástrahu aj iné, dravé ryby. Mnohokrát sa mi stalo, že som zasekol malú šťuku alebo zubáča, keď som k sebe priťahoval väčšiu dážďovku pri love mrien a ani nepočítam koľkokrát sa mi do zaseknutej plotice zahryzla poriadna šťuka. Samozrejme, že som tieto ryby nezdolal. Niekedy sa šťuka nechala pritiahnuť až pod nohy a keď poznala svoj omyl, rybku pustila. Párkrát mi rybku odtrhla aj s náväzcom.

Vždy mi potom napadla kacírska myšlienka, aby som rýchlo vybavil inú rybku trojháčikom a nahodil znova. Ale to je hlúposť. Vlasec, s ktorým chytám drobnejšie ryby, nie je nič na šťuky a ľahký feeder tiež nie je práve ideálny prút na tieto dravce. Avšak stále viac a viac som sa začal zaoberať myšlienkou, že nahodím mŕtvu rybku na zubáča. Mám silné prúty, s ktorými chytám veľké kapry a tiež bojovné mreny. Bez problémov znesú zubáča, ktorý príliš nebojuje a určite to bude zaujímavý lov hlavne na tečúcich vodách, kde môžu na mŕtvu rybku zabrať aj iné ryby, než je zubáč. Malú mŕtvu rybku zoberie aj mrena, jalec hlavatý, ostriež a sú tu aj ďalšie možnosti.

Od myšlienky nemám ďaleko k činom a jedného dňa, keď bol u nás feeder v podstate v plienkach, stojím pri malej riečke, aby som s plavákom chytil pár drobných rybiek na podvečerný lov zubáčov, tentokrát s feedrom. Behom chvíľky mám v kýbliku niekoľko drobných beličiek a plotičiek. Tieto strieborné rybky budú na zubáče ideálnou nástrahou. Majú tak 5 až 7 cm, čo je pre miestne zubáče sústo práve tak akurát. Ale ešte zostáva vyriešiť pár vecí. Mám použiť väčší jednoháčik, alebo radšej trojháčik, alebo použiť dva malé trojháčiky ako chňapací systém? Zasekávať budem, akonáhle sa pohne špička. Tu nemôžem nechať dravcovi rybku dlhšie, pretože by rýchlo odhalil moju pascu. A ešte je tu dilema. Čo keď vezme rybku šťuka? Popravde povedané, na tejto vode ich veľa nie je, ale stať sa to môže. Nakoniec som to vyriešil šalamúnsky. Jeden prút vybavím väčším obyčajným háčikom a použijem náväzec zo silnejšieho fluorocarbonu. Na druhý prút dám dva menšie trojháčiky, ktorým pre istotu zamačknem protihroty a pripevním ich k tenkej pletenej šnúre, ktorá má kovové vlákna, takže je proti odhryznutiu šťukou odolná. Uvidíme, čo sa osvedčí viac, ale hlavne som zvedavý, či budem mať nejaký záber a ako to feeder zvládne.  

Mal som šťastie začiatočníka a než sa zotmelo, mám štyri zábery. Z toho sú dva pekné zubáče okolo šesťdesiatich centimetrov, menší ostriež a jalec hlavatý, čo boli výsledky viac než povzbudivé. Ani jedna ryba mi nespadla a oba zubáče zabrali na rybku s jednoduchým háčikom. Na to, aby som robil nejaké závery, bolo, samozrejme, skoro, ale pamätám si, že ma veľmi prekvapilo, ako jemne zubáče brali. Ostriež a jalec do toho proste treskli a nebolo pochýb, že ide o záber. Zubáče brali veľmi jemne. Priamo sa s nástrahou babrali. Bolo to, ako keď berie nerozhodná plotica. Ľahké zachvenie špičky, maličké šklbnutie, chvíľu pokoj a až potom sa špička veľmi pomaly a neochotne ohla. Bolo to doslova len o pár centimetrov, ale dosť výrazne nato, aby som skúsil zaseknúť. Podarilo sa a všetky ryby boli zaseknuté pekne na kraji papule, takže aj keby šlo o podmierečné kusy, dali by sa bez problémov a poškodenia pustiť. Prúty s akciou silnejšieho média zvládli ryby bez akéhokoľvek zaváhania. Ako kmeňový vlasec som použil dobrú dvadsaťtrojku. Tento priemer používam dodnes.

Od tej doby sa mnohé zmenilo, ale lov s mŕtvou rybkou alebo časťami rybky s feedrom zostal aspoň u mňa v podstate rovnaký. Skúšal som rôzne možnosti, volil rybky väčšie, menšie, skúšal aj polovice, filety, laboroval s trojháčikmi aj veľkosťami jednoduchých háčikov a časom sa všetko ustálilo na niečom, čo mi funguje.  

Je to väčší obyčajný háčik na náväzci dlhom asi päťdesiat centimetrov a jednoduchá priebežná zostava. Nepoužívam lanko, ale tridsiatku fluorocarbon. Feeder má oproti klasickej položenej obrovskú výhodu v jednoduchosti a citlivosti predovšetkým na tečúcich vodách a svojím spôsobom chráni ryby pred tým, aby prehltli nástrahu hlboko. Za tie roky, čo takto chytám, by som mohol spočítať prípady, kedy bol zubáč zaseknutý hlbšie, na prstoch jednej ruky. A ani tak nevznikla žiadna škoda, pretože jednoháčik rybu príliš neporaní. Pokiaľ dôjde k zraneniu, nie je to ani tak tým, že je háčik zaseknutý hlbšie, ako nešetrnosťou a necitlivosťou rybárov.

Lov zubáčov feedrom sa dá prevádzkovať od konca hájenia zubáča až do konca roku a vždy je nádej na úspech. Výhodou je, že sa dá loviť aj v dosť ťažných a vírivých vodách veľmi citlivo, čo sa pri klasickej položenej s nejakým signalizátorom medzi očkami prútu alebo pred špičkou v takýchto podmienkach dosť dobre nedá. Iba napnutý vlasec a citlivá špička vám presne povedia, či sa o nástrahu zaujíma nejaká ryba, alebo nie. Pri love používam dva prúty a, samozrejme, vyhľadávam miesta, kde sa dá výskyt zubáča predpokladať. Cez deň sú to hlbšie a členité miesta, skoro ráno a v podvečer potom miesta plytšie, kde sú drobné rybky. Jeden prút vždy nahodím len kúsok od brehu a druhý do stredu rieky. Ale vždy, samozrejme, záleží veľmi na utváraní dna, prípadných prekážkach v podobe spadnutých stromov, rôznych vodných stavbách a podobne.  

O zubáčoch sa hovorí, že sú to nočné ryby. Mňa intenzívny lov feedrom presvedčil skôr o tom, že sú to ryby, ktoré lovia aj v noci. Zubáč nie je vyložene nočná ryba ako napríklad úhor. Musím povedať, že mám väčšinu zubáčov chytených v dopoludňajších hodinách a do zotmenia. Neskôr za tmy už je záberov len minimum a v podstate nemá cenu tráviť noci pri prúte nahodenom na zubáča s mŕtvou rybkou, pokiaľ vás to ničnerobenie a sledovanie osvetlených špičiek vyložene nebaví. Mňa teda nie, obzvlášť, keď viem, že si pekného zubáča môžem chytiť aj cez deň.

Pri tomto love sa dá dlho vysedávať na jednom mieste, ale môžete to skúsiť aj inak. Pokiaľ je revír členitý a ponúka viac zaujímavých miest, pričom nemusíte ďaleko prechádzať, je dobré chytať len s jedným prútom, keď to zvládnete, tak pokojne aj s dvoma a striedať miesta. Ja rád chytám napríklad medzi splavmi, ktoré ponúkajú mnoho zaujímavých miest a vôbec nie je zlé nahodiť si súčasne na dve rôzne miesta. Bohužiaľ, stav zubáčov na našich tokoch nie je nijako zvlášť utešený. Nemôžem sa sťažovať, že by som chytal zubáčov málo, ale ich veľkosť ma nijako neuspokojuje. Na druhú stranu musím povedať, že to všetko mi bohato vynahradia iné ryby, ktoré na malé rybky alebo ich časti chytím. Sú to predovšetkým krásne jalce hlavaté, na ktoré sa zameriavam hlavne neskôr na jeseň, kedy už sú tieto ryby veľmi podozrievavé ku všetkým vláčeným nástrahám. Na rozdiel od zubáčov berú jalce dosť neurvalo, ale tiež nie vždy. Skutočne veľké kusy niekedy berú jemne ako slečinky. Majú svoje skúsenosti. Na niektorých vodách chytám celkom dosť ostriežov, ale je rovnaký problém ako so zubáčmi – sú malé. Ale v čistej jesennej rieke ich farby skutočne priamo svietia. Sú to krásne ryby a predovšetkým veľkí hltavci. Ostrieže sa s nástrahou nikdy príliš nehrajú.

Na záver pridám ešte jeden trik. Niekedy sú ryby k pokojne ležiacej nástrahe nevšímavé, ale stačí, keď s ňou trochu pohnete a príde záber. Na niektorých vodách lovím tak, že nahodím k brehu oproti a potom nástrahu každú chvíľu potiahne a prakticky ju tak veľmi vediem k sebe. Na dne ju nechávam ležať tak maximálne desať minút. Je to veľmi účinná technika a jej pomocou sa dá veľmi efektívne preloviť celá rieka a prináša veľmi dobré výsledky.


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Hlavátková všehochuť

Hlavátková všehochuť


O hlavátke, jej príbuzných, ale aj rekordoch


Onedlho vypukne pre niektorých rybárov dlho očakávaná hlavná sezóna lovu, ktorú túžobne očakávajú. Skončí sa totiž doba hájenia hlavátok. To, či a na koľko bude úspešná, závisí nielen od správne zvoleného náčinia, či nástrah, ale aj od ideálneho počasia. Keďže kráľovnú našich vôd nie je ľahké uloviť a môže sa stať, že mnohí nebudú mať tú česť počas celého krátkeho obdobia zbadať čo i len jedno mosadzné torpédo, pozrime sa na tento úchvatný druh bližšie aspoň formou článku.

Hlavátka podunajská (Hucho hucho) patrí medzi najväčšie dravé sladkovodné druhy rýb. Vyskytuje sa v stredných tokoch našich veľkých riek ako Váh, Hron, Orava a Dunaj, v ktorého systéme žije. Je to lovec, ktorý vyhľadáva hlavne húfové druhy rýb ako mreny, podustvy, či jalce. Pre jedinca s dĺžkou 1 m nie je žiaden problém zožrať 30-40cm podustvu. Názory na to, koľko sa môže dožívať, sa líšia v závislosti od literatúry od 16 do 60 rokov. No vo svojom rode nie je sama a ani nie je najväčšia.

Poďme sa najskôr venovať ostatným príbuzným. Jej preslávenú „sestru“, v minulosti radenú do rovnakého druhu len iného poddruhu, pozná asi každý rybár. Hlavátka sibírska (Hucho taimen) alebo jednoducho tajmeň je cieľom mnohých rybárov cestujúcich na rybačku do Mongolska. Tento druh môže dosahovať dĺžku 150-180 cm. No toto určite nie je maximum, koľko môže táto ryba dosiahnuť. Najväčšou rybou tohto druhu mal byť tajmeň ulovený jakutským rybárom v roku 1943 na rieke Kotuj, ktorý mal mať 210 cm a vážil až 105 kg. IGFA (medzinárodná asociácia lovu rýb) uznáva ako najväčšieho oficiálne doloženého jedinca 41,95kg tajmeňa z rieky Keta. Toho ulovil Yuri Orlov v roku 1993.

Okrem týchto dvoch však existujú aj ďalšie druhy hlavátok. Hlavátka sečuánska (Hucho bleekeri), alebo ako je nazývaná v anglicky hovoriacich krajinách – sečuánsky tajmeň. No tento druh nedosahuje také impozantné rozmery a maximálna dĺžka býva udávaná na 72 cm, pričom máva bežne okolo 60 cm. Posledným a najmenším druhom rodu Hucho je hlavátka kórejská (Hucho ishikawae), alebo kórejský tajmeň. Tá dosahuje len 50 cm a je tak najmenšou z rodiny hlavátok.

K týmto štyrom druhom rodu Hucho v minulosti patril ešte jeden väčší, no ten je v súčasnosti radený do samostatného rodu Parahucho. Ide o hlavátku sachalínsku (Parahucho perryi). Dorastá do dĺžky 200 cm, no za rekordný sa považuje úlovok jedinca z roku 1937 na rieke Tokachi, ktorý mal mať 210 cm. Bežne však máva okolo 50 cm a veľkých rozmerov dosahuje len v dolných, veľkých častiach riek.  

Vráťme sa však späť k našej „kráľovnej“ a k tomu, koľko môže dorásť. V literatúre sa často stretneme s tým, že hlavátka dosahuje maximálne 150 cm a hmotnosť 52 kg. Oficiálne uznaný úlovok IGFA bol jedinec z rakúskej rieky Dráva v roku 1985, ktorý mal 34,8 kg a ulovil ho Hans Offermanns. V knihe od Otta Pospíšila (2008) sa môžete dočítať o hlavátke z roku 2003 na rieke Orava, ktorá mala 153 cm a 23,4 kg. Známy je aj prípad nájdenej 46 kg ťažkej a 170 cm dlhej hlavátky na rieke Hron, ktorú tam mali nájsť po veľkej otrave rieky v roku 1949. No sú tieto údaje skutočne rekordné?

Existujú rôzne staršie správy o obrovských hlavátkach. Napríklad už v minulom čísle citovaná kniha Rybářský sport od Jaroslava Tejčka vydaná v roku 1934 Zemědelským knihkupectvím A. Neubert uvádza na strane 509 nasledovné: „Hlavatka jest po sumci naší největší rybou, neboť dorůstá až do 2 m délky a přes 50 kg váhy.“ No omnoho zaujímavejšie správy sa dajú nájsť aj v iných publikáciách. Jednou takou je aj ulovený kus z rakúskeho Dunaja, ktorý mal mať 183 cm a 60 kg. Na Slovensku mal byť pre zmenu zastrelený kus na Turci s hmotnosťou 36 kg. Túto hlavátku mal v roku 1979 zastreliť miestny bača. Na tejto rieke mala byť v roku 1956 nájdená ešte väčšia hlavátka, ktorá bola opäť zastrelená brokovnicou. Hmotnosť tejto hlavátky bola odhadovaná na 79 kg a dĺžku 180 cm. Na Váhu v roku 1927 a 1928 mali byť počas neresenia videné hlavátky, ktorých hmotnosť bola odhadovaná na 30-40 kg, pričom tam malo byť aj pár jedincov, ktorým tipovali 50 kg. Zrejme najstaršia správa, ktorá hovorí o 70kg hlavátke je z roku 1870. Vtedy sa vylial Váh pri Ružomberku a mal vyplaviť spomínaného obrovského jedinca. A ktovie, koľko takých by sa dalo ešte v minulosti nájsť.

Môžu byť tieto hodnoty prehnané? Je to možné, ale pochybujem o tom. V minulosti mali viaceré druhy rýb dorastať do väčších rozmerov ako v súčasnosti. Preháňajú všetky tieto údaje? Zrejme nie. Chyba je skôr inde. V tých dávnejších časoch žili ryby v podvodnej divočine, kde mali obrovské množstvo potravy. Jednou z hlavných pochúťok pre hlavátku sú húfové druhy rýb ako mreny, podustvy a jalce. Stačí sa opýtať pamätníkov koľko bolo voľakedy vo vodách napríklad podustiev, že ich brali pomaly ako „plevelnú“ rybu. V súčasnosti je na ústupe, ako mnohé ďalšie. Prehradzujú sa rieky a nekonečné úseky, kadiaľ mohli hlavátky (ale aj ostatné druhy rýb) nerušene tiahnuť ako tisícky rokov pred tým, majú zrazu hranice. Keď sa k tomu pripočítajú otravy vôd, tak je jasné, že dnes sa zrejme budeme musieť pri prekonávaní rekordov uskromniť a na správy z minulosti pozerať ako na niečo fantastické, ba priam nemožné.

Dúfam však, že gigantické kusy sa ešte niekde skrývajú. Lebo hlavátka nepotrebuje na prežitie veľa priestoru, pokiaľ má dostatok potravy.


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Neviditeľná kaprárina

Neviditeľná kaprárina


Rybárske výpravy tak, ako ich možno nepoznáte


Neznáme miesta, ďaleké krajiny a dlhé hodiny, dni, či týždne strávené pri vode v osamelom čakaní na vytúžený záber veľkej ryby. Poruke je len to, čo ste si doniesli so sebou, prípadne previezli na člne. Čo ste zabudli doma, to nepotrebujete a musíte sa s tým zmieriť. Výpravy za veľkými rybami to veru nie je med lízať. Je to síce lákavé ako jedno veľké dobrodružstvo, ale ak ho má človek prežiť bez ujmy na zdraví, nielen tom fyzickom ale aj psychickom, musí to byť najmä dobre pripravené dobrodružstvo.

Túto tému sme si so Šunesom dohodli ešte v lete na Oravskej priehrade, kde bol spolu Jardom Tešínskym na testovacom love. Zaujalo ma ich kompletné vybavenie pre dlhodobý pobyt a lov rýb v odľahlých končinách. A nie len to. Tak dokonale ako boli pripravení na lov, boli nachystaní aj na pobyt mimo civilizácie. Mali so sebou všetko, čo potrebovali a mali to vypočítané presne na deň. Aj o tom je totiž veľká kaprárina. „Aby nás to čakanie na rybu a odriekanie niekedy na rybách nezabilo“, pomyslel som si spomínajúc na nás rybárov, turistov, amatérov. Boli tu týždeň, príliš sa im nedarilo, a tak som sa začal vypytovať práve na toto „neviditeľné“ pozadie rybolovu. Šunes ochotne odpovedal na všetky otázky a iba sa nad niektorými z nich občas usmial.

Red.: Ponocovanie, nepravidelná strava, alkoholické žúrky a rybačka len tak na oko, aby sa nepovedalo, že nemáme nahodené. Aj tak možno viacerí bežní rybári vnímajú niekoľkodňové dobrodružné výpravy za rybami nielen na našich, ale aj zahraničných revíroch. Po takejto rybárskej dovolenke potrebujú mnohí lovci často ešte pár dní voľna na zotavenie. Možno som zašiel až príliš do minulosti, keď sa to pri našich vodách dialo úplne bežne a nič iné nebolo. Je tento trend podľa teba na ústupe? Pochopili už konečne rybári, že cielený lov veľkých rýb nie je len o technike, ale aj o kvalitnej príprave, výdrži, skrátka o tvrdej loveckej reholi, ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom rybárskom obchode, ale treba si ju poctivo odmakať?

Šunes: Ja rybačku vnímam ako lovec, takže na rybách sa venujem a sústreďujem zásadne na samotný lov a činnosti s ním súvisiace. Už ako malý chlapec som vedel, že pri vode treba byť ticho a nenápadne. Samozrejme, aj keď dnes väčšinou lovím na rozsiahlych priehradách, kde to nie je tak dôležité, ale aj tak sa tak správam. Od malička mám v sebe dané určité zásady stravovania a životosprávy, ktoré prirodzene rešpektujem a patrí to ku mne. Bankety na rybách som nikdy nepodporoval ani sa ich nezúčastňoval a rybárom-alkoholikom som sa vždy vyhýbal. Mnohí rybári aj dnes lovia takýmto spôsobom. Chápem aj ich, majú málo času a krátku dovolenku, chcú prežiť na rybách s kamarátmi, gulášovaním a pivečkom. Nie som ani ja svätý, mám rád zábavu v okruhu správnych ľudí so všetkým, čo k tomu patrí, ale nie na mojej výprave. Na mojich výpravách žijem tak, aby som ich prežil v psychickej a fyzickej pohode a všetko, čo by mi to mohlo narušiť vylučujem. Moju myseľ sústreďujem len na lov a nástrahy prírody, ktoré sú nevyspytateľné, ale treba byť na ne pripravený.

Red.: Rybárske vybavenie teraz nechajme na chvíľu bokom. Byť dva alebo tri týždne v kuse na rybách, dokonca často osamote, je mimoriadne náročné. Ako sa na takýto spôsob života pripravuješ? Čo všetko sa mení oproti tomu, keď si doma a máš poruke všetko, čo potrebuješ? Tam si to zobrať predsa nemôžeš.

Šunes: Na dlhé výpravy a obzvlášť na odľahlých, neprístupných miestach sa treba samozrejme po všetkých smeroch pripraviť. Mnohé predošlé výpravy ma poučili čo vôbec na ich plnohodnotné prežitie potrebujem. Dnes už mám svoju výbavu vyskladanú do detailov a nič mi nejako výrazne na výpravách nechýba. Určite tam neočakávam čašníka v bielej košeli, alebo ženu v lodičkách. Samozrejme, svoje požiadavky podriaďujem tomu, že výpravu trávim mimo civilizácie, na odľahlých miestach a jediný obranný val je môj bivak. Bivak je môj dočasný domov, obývačka, spálňa, kuchyňa. Okrem potrebnej a spoľahlivej rybárskej výbavy si zakladám na pre mňa dôležitých kuchynských pomôckach, aby som vedel plnohodnotne variť, nie na kolene. Nevedel by som na výprave žiť na jednej konzerve denne a piť len pivo. Jednoducho si tým, čo ješ. Vyváženosť stravy mi dáva fyzickú pohodu a tým pádom aj psychickú. Som rád, keď mobil a veci s tým súvisiace ako email a podobne nemusím na výpravách využívať. Ale v dnešnej dobe sa tomu nevyhnem a mnoho pracovných záležitostí musím riešiť práve takto. Niekedy v minulosti som si robil dôkladné zápisky o prebiehajúcej výprave, počasí, zaujímavostiach, mojich postrehoch, ktoré ma posúvali vpred, jednotlivých úlovkoch atď. V dnešnej dobe už tomu neprikladám takú dôležitosť, a nepraktizujem to, asi sa mi zlepšila pamäť J Ale, samozrejme, v značnej miere využívam moje skúsenosti a zážitky, ktoré sa často opakujú. Čas trávim čítaním rôznych časopisov, ktoré zhromažďujem doma a na výpravách následne čítam. Dnes už je skoro všade mobilný signál a veľa čítam na nete. Mnoho času venujem foteniu a príprave video-materiálu, hlavne keď sa priaznivo vyvíja výprava a viem, že vyrobím film, článok atď. Ak sú v dostupnej blízkosti rybári, vždy príde k tomu, že ja alebo oni sa zastavia na pokec o tom, či sa darí, alebo nie. 

Red.: Tvoja postava hovorí sama za seba. Určite tráviš dosť času cvičením vo svojej posilňovni v Galante. Tvoja partnerka je tiež podobného zamerania. Takže to máte v rodine a je to vaša životná filozofia. Berieš si na ryby aj činky, alebo nejaké iné náradie na cvičenie? Ako túto vec riešiš v prírode pri vode?

Šunes: Áno, celý život som sa venoval rôznym športom, pri ktorých prebiehala príprava aj v posilňovni. Tréning s činkami mi ale vždy najviac imponoval, a preto som počas celého života trénoval a trénujem práve tak. Trénujem 5–6-krát v týždni a určite mi tento štýl života práve na rybách uľahčuje mnohé situácie. Na rybách mám svoj režim a dodržiavam tréningové dni aj tam. Na ľahšie výpravy nosím aj jednoručné činky, s ktorými viem trénovať celé telo a na ťažšie výpravy obmedzené množstvom a hmotnosťou materiálu nosím len posilňovacie gumy. Využívam aj veslovanie na člne, pri zavážaní polovicu trasy určite veslujem a motor nevyužívam. Fitness životný štýl (tréning, strava, relax) máme v rodine. Partnerka je boss v gyme, trénerka, motivátorka a srdce a duša celej posilňovne. Chápeme sa, podporujeme sa, a preto je všetko ok. So ženou s inými návykmi by som už nevedel žiť. Život na rybách sa snažím čo najviac priblížiť k životu doma, aj keď v mnohých smeroch to je forma praveku.

Red.: Lov rýb je v tvojom podaní absolútne profesionálna záležitosť, ktorú by si asi ani nevedel robiť inak. Poraď nám, obyčajným klasikom, napríklad v strave, ako sa na dlhodobý pobyt pri vode pripraviť. Predstav si, že by sme mali stráviť napríklad tri týždne na Radute v Rumunsku a chytať tam ryby tak, aby sme to zvládli. Čo by sme si mali vziať, ako sa zásobiť, ako tráviť deň a byť pri tom stále v dobrej nálade a kondícii?

Šunes: Mnoho kamarátov sa ma snažilo napodobniť v stravovaní, ale po niekoľkých pokusoch to vzdali, či už z lenivosti, alebo slabého chcenia a presvedčenia. Recept na dlhodobý pobyt pri vode a vhodné stravovanie nie je. Ja nosím so sebou všetko to, čo mne spríjemňuje pobyt a dlhý čas na výprave. V drvivej väčšine mám práve ja so sebou najviac materiálu, tašiek, debien. Vtedy som spokojný a pokojný, myslím si , že ma nemôže nič prekvapiť a zaskočiť. Jednoducho, tak to chcem. Niektorí chalani to vidia tak, že sa trápim, náročné to je a tak. Nie  je, ja to chcem a nevnímam to ako trápenie a prácu navyše. Nie je ani návod na trávenie dňa. Ja mám rád pokoj, pohodu. Niekoho to zase nudí a celý deň bezvýznamne pobehuje. Človek musí vydržať hlavne sám so sebou a toto mnohí nezvládnu, a tak ich plánované dlhé výpravy končia po pár dňoch. Lov z člna, úplne sám, na minimálnom priestore preverí každého psychiku a až tam človek spozná sám seba. Lov na Radute by som nepovažoval za úplne náročný. Ok, dlhý čas a všetko s tým spojené. Ľudia starajúci sa o chod lovu na jazere sú na môj vkus až otravný. Každý deň sa zastavia, či nepotrebuješ jedlo, vodu, nákup v obchode atď. Ja to nepotrebujem, vždy idem zásobený na výpravu tak, aby som vydržal so všetkým do konca výpravy. Všetko navyše je bonus, ktorý málokedy využívam.

Red.: Dokázal si už nájsť na svoje výpravy parťáka, ktorý by sa vedel aspoň priblížiť tvojmu spôsobu a systému stravovania a trávenia času na rybách? Alebo si pri partneroch na rybách tolerantný a prispôsobuješ sa im?

Šunes: Parťakov na ryby si nehľadám. Niekedy chcem loviť vyslovene sám, hlavne pri love z člna. Tento lov je nevyspytateľný, každý deň môžeš loviť na inom mieste, čo sa nemusí páčiť parťákovi, každý má iné predstavy o mieste lovu, v zlom počasí sa menia plány z domu, niekto to vzdáva, jednoducho je pri tomto love množstvo faktorov, ktoré by mňa brzdili a nie je čas vysvetľovať, prehovárať. Ja sa neprispôsobujem, moje výpravy sú moje plány, vízie, sny, s ktorými nemusí iný súhlasiť, a tak si idem svojou cestou. Na výpravu odchádzam kedy chcem, vrátim sa kedy chcem, ak uznám za vhodné, tak sa sťahujem v rámci jazera a nikto ma neodrádza. Samozrejme, mám mnoho kamarátov, s ktorými chodím na výpravy, ale je to tak, že každý je sebestačný a ide podľa svojho zváženia. Nemusíme sa vidieť aj pár dní a nikto nerieši, že som mu nepodobral rybu v noci a pod. Stravu si rieši každý sám a spoločné menu nepraktizujem. Jem v časoch, ktoré mi vyhovujú a jedlo, ktoré práve chcem. Jednoducho, nemám rád niekoho komandovanie.

Red.: Stretávaš na svojich výpravách rovnako pripravených lovcov (našich i zahraničných) alebo oni to až tak veľmi neprežívajú a dokážu si pri dlhodobej rybačke aj vyhodiť z kopýtka?

Šunes: Samozrejme, na veľké jazerá chodia pripravení lovci. Niekto viac, niekto menej. Do výbavy sú ochotní investovať skoro všetci. Najväčší rozdiel je vidieť v množstve a kvalite nástrah. Angličania sú väčšinou lordi so zvykmi z ich malých jazierok. Samozrejme, česť výnimkám ako môj kamarát Andy CHAMBERS, ktorý prijal moje pozvanie na Královú a týždeň sme lovili vedľa seba. Je to kaprár, ktorý dokáže aj päť týždňov sedieť na Oriente v brolly, alebo pán Paisley, ktorý vo svojom veku loví na veľkých extrémnych jazerách. Nemci sú Nemci, tých nemám rád. Vystupujú pri vode tak, ako v celej Európe, povýšenecky.  Mnohých Francúzov obdivujem a majú moje uznanie, vyrastali na ich veľkých jazerách, ktoré rád navštevujem a vedia sa vysporiadať s ich ťažkými podmienkami. Dnes už mnohí z nich dajú aj na moje skúsenosti a názory, čo je pre mňa pocta. Česi sú samostatná kapitola.

Red.: V čase, keď sme pripravovali tento rozhovor, si sa chystal opäť do Francúzska, na svoje obľúbené jazero Der. Z tvojich minulých výprav na toto miesto bolo jasné, že ťa čaká mimoriadne ťažká rybačka. Na čom si si dal najviac záležať a čo v tvojej výbave pribudlo navyše oproti predošlým výpravám?

Šunes: Skoro po roku idem opäť loviť na Der, už to vo mne vrie túžbou a očakávaním. Nič tam nie je zadarmo ani jednoduché a zaručené. Ale pocit sedieť na brehu jazera, kde sa vyskytujú obrovské kapry, určite najväčšie na obrovskom prírodnom jazere, je nenahraditeľný. Nech už to dopadne hocako. Už teraz, keď píšem tieto riadky, viem, že výprava bude opäť v znamení bahna. Podľa správ tam druhý týždeň prší a naďalej bude. Ale som na to pripravený a beriem to tak, že to je tá pravá tvár jazera. Vo výbave mi nič zásadne nové nepribudlo. Akurát po rokoch odchádzam bez svojho obľúbeného BIOSQUIDU, nahradil som ho BIOKRILLOM a CHILLI TUNA. Budem loviť na mieste, kde sa prepravujem so všetkými vecami na svojich člnoch. Voda v jazere už v tomto čase rapídne klesá a tábor budem budovať v bahne. Nepríjemná vlhkosť bude znásobená dažďami a o to viac budem musieť dbať o foto-video techniku.

Red.: Tvoja príprava na výpravu začína dlho pred odchodom a je okrem iného spojená s mimoriadne podrobným prieskumom danej lokality na diaľku, prostredníctvom internetu, telefonátov s kamarátmi, možno domácimi a tak podobne. Kedy sa však výprava pre teba končí? Je to vytiahnutím udíc z vody, príchodom domov, alebo sme ešte na niečo zabudli?

Šunes: Vždy pred výpravou si zhromaždím potrebné info o danej lokalite, na ktorú sa chystám. Iné to je ak idem na jazero po prvýkrát a iné ak sa na jazero vraciam po niekoľkýkrát. Ale vždy si premietnem aspoň okolie miesta, kde budem loviť. Výprava, vlastne šanca na úlovok či už je to niekoľkí, alebo by to bol prvý a posledný, pre mňa končí vytiahnutím posledného prútu z vody. Ak to bola úspešná výprava, stále si v mysli premietam jednotlivé úlovky ak neúspešná, tak o to rýchlejšie plánujem ďalšiu výpravu. Ďalšie pokračovanie výpravy nasleduje doma spracovaním materiálu, ako sú fotky, príprava článku, správy, príspevkov, alebo videa. Každá výprava sa mi hlboko vrýva do pamäti, či už bola úspešná, alebo neúspešná a tieto zážitky ďalej posúvam mojim priateľom pri rozhovoroch, na prednáškach a každému, koho to môže posunúť ďalej v prospech veci.    


Slavomír Pavle


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Rybolov v džungli

Rybolov v džungli


Mnohých z vás určite sklamem, priatelia rybári. Nasledovné riadky neukrývajú príbeh zo skutočnej džungle, ale iba panelákovej. Tak sa hovorí najväčšiemu sídlisku v Bratislave, Petržalke. Hoci dnes už oveľa prijateľnejšom pre život aj pre nás rybárov ako tomu bolo v minulosti. Okrem blízkeho Dunaja je tu možnosť loviť na upravenom Chorvátskom ramene, priamo pri panelových domoch, alebo na viac ako 13-hektárovej vodnej ploche. Tu je jeden príbeh.

Nový revír

Bývanie u nás na sídlisku je teplé, priamo pod strechou panelovej opachy, z ktorej je vidieť aj na vodné plochy okolo. Svätý Peter, ochraňuj tie ryby, ktoré by v nej mali plávať!

Počas sťahovania na toto sídlisko mali udice nižšiu prioritu. Všetko bolo v poriadku, až do času ich vytiahnutia z nákladiaka a prevozu do nového obydlia. Jednoducho nemali požadované dĺžkové parametre, aby sa vošli do na lanách zavesenej a hučiacej škatule, ktorá svoju lačnú papuľu otvárala podľa požiadaviek obyvateľov domu. Po vyšliapaní približne piatich tuctov schodov dýcham ako lovec Lochnesskej príšery. Alebo ak chcete ako trofejný kapor z Oravskej priehrady, ktorý si pamätá jej budovateľov.

Sonar netreba

Sused, kolega z práce, mi poradil, ako bez námahy dostať udicu dolu. Cez okno spustiť dolu odisteným navijakom. Paráda, iba vlasec naviť späť a poď ho na  šupináče!

Tých som z okna panelákovej veže videl vo vodnom ramene, kde hĺbka vody dosahuje najviac 150 cm, dostatok. Ibaže pri vode prevládal prebytok rybárov, labutí a chlpatých orechov, ktoré štekaním oznamovali každého ďalšieho havkáča a ľudí letiacich v pestrofarebných prilbách na dvoch kolesách. Dokonca aj na korčuliach, ktoré zrejme zabudli pred jazdou naolejovať.

Po zotmení sme ostali pri vode iba my dvaja. Diváci, najmä mladí ľudia s natlačenými štupľami v ušiach od telefónov a prehrávačov, už opustili naše lovné miesta medzi vysokou šachorinou. Od hladiny sa odrážalo svetlo lámp, dobre boli vidieť aj obrysy rýb, ktoré sa lenivo hýbali v plytkej vode.

Akcia

Po utíšení hluku sídliska si ryby začali všímať aj naše návnady. Pár cvičných záberov s preskúšaním reakcií a šprintu k udiciam bez úspechu, no neskôr to prišlo. Takmer súčasne vyťahujeme krásnych kapríkov, jedného dokonca lapeného pri holení. Nemal ani šupinku na lesklom tele, ktoré sa odrážalo v svite mesiaca a neďalekých lámp. To už nemohli vydržať obyvatelia z betónových chalúp a z okien radili, ako ich odborne zmerať. Dokonca jeden v nočnom úbore pribehol s fotoaparátom a úlovky so zatvorenými očami od výboja svetla zvečnil. Akt sa musel opakovať, pretože oči museli mať otvorené, aby nedošlo k omylu, že v tejto vode pobývajú neživé ryby. Niektorí radili, ako s nimi v kuchyni naložiť tak, aby nezostalo nič na vyhodenie a núkali nám vysoký obnos peňazí za hlavy na polievku.

Po tomto panelákovom predstavení sme sa vode skromne poďakovali a kapríkov vrátili späť. Veď aj my, iba sídliskoví rybári vieme, čo sa patrí a doprajeme aj iným zažiť ten krásny pocit pri zdolávaní prefíkaných rýb.


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Zarastený problém

Zarastený problém


Leto bolo horúce a vďaka tomu sa aj na riekach dalo loviť, až na niektoré výnimky, skoro stále. Prívlač je u mňa, samozrejme, číslo 1, a tak som ju preferoval skoro celé leto s väčšími a menšími úspechmi. A zrazu sa objavili mráčiky na oblohe a kde-tu spŕchlo a ako vždy, poplašení vodohospodári začali púšťať vody kde sa len dalo a Dunaj bol ako zakliata princezná. Voda sa zakalila, dvihla a niesla všetko možné. Po každom nahodení človek len montoval kopu listov, kusy vodných rastlín a ešte aj rôzny civilizačný odpad. Kam na ryby? Ešteže sú tu stále aj skoro zabudnuté riečky, kde chodí len zopár miestnych a vďaka vyššiemu veku tam loviacich rybárov na týchto miestach ryby nepoznajú umelú nástrahu. 

Každý rok má riečka len jeden problém a čím teplejšie je leto, tým je problém zelenší. Ľudovo povedané, žabacinec. Pre odborníkov – žaburinka menšia plávajúca na povrchu vodnej hladiny pokrýva väčšinu vodnej plochy a ukrýva ten zbytok, ako je pevne zakorenená leknica žltá, stolístok klasnatý spolu s rožkatcom ponoreným, ktoré vytvárajú podvodnú džungľu. Napriek tomu ma neustále láka ísť si tam zarybárčiť. Iná voda plná neviditeľných rastlín však potrebuje nejaké to špecifikum. Treba si predovšetkým zistiť, ako je takáto vodná plocha zarastená. Ako? Ak je žaburinka na vodnej ploche, tak je to celkom dobre zistiteľné. Tam, kde nie sú pevnejšie rastliny, nemá oporu a vietor a prúd vody ju jednoducho odnesie. No sú úseky, kde budeme zbytočne hľadať len kúsok voľnej vodnej hladiny. Tam je to už len na mobilite rybára, ak si vie napríklad s plavidlom nejaké to miesto urobiť. Tu je prvotný problém a to pohon plavidla. Vyskúšal som v podstate všetko, elektromotor – zlyhal, benzínový motor – zlyhal. Ostal len takzvaný chlebový  pohon, čiže veslá. Ale ak niekto niekedy vesloval v takejto vode, tak vie, že to nie je jednoduchá vec.

No začnime však loviť. Prvou otázkou je určite, čo budeme loviť v takýchto vodách? Každému určite napadne šťuka. Určite tiež ostriež a jalec hlavatý, kde-tu. No aké prekvapenie bolo, že takéto vody sú plné boleňov, zubáčov a dokonca aj sumcov. Preto je častou dilemou pre rybára a aj keď si myslím, že som ostrieľaný rybár, čo si so sebou zobrať. UL náradie na ostrieže? Jemnejšie veci na lov boleňov a jalcov? Alebo niečo tuhšie na lov šťúk, či sumcov? Pokiaľ idem s člnom, tak som bez problémov. Naložím všetko, ale horšie sa predierať aj pobrežnou džungľou pešo po brehu s plnou výbavou. Aj preto sa osobne venujem lovu s ľahkým gumovým člnom. Celkom slušne sa s ním viem dostať skoro všade. Naložím všetko a viem variabilne vyskúšať kde čo pasuje. Pobrežné lozenie za rybami má ešte jeden háčik a ten sa volá „komár“. Tento nepríjemný hmyz vie aj napriek rôznym repelentom veľmi znepríjemniť život rybára. Stačí sa len dotknúť nejakej tej rastliny a už nepríjemne pískajú okolo nás a ako vlci na ovce nás v nasledujúcom momente prepadnú. Možno teraz v októbri, ak prídu nejaké tie mrazíky, tak sa tohto hmyzu zbavíme, ale na brehu sa nezbavíme množstva ostružín a iných lianovitých rastlín. Tie sa budú motať pod nohami ešte aj v decembri.

A práve preto, že rybár je niekde v panenskej krajine a revír nie je evidentne až tak často navštevovaný, tak znesie všeličo. Predieranie sa džungľou rastlín, piskot komárov atď. Na druhej strane zasa možno očakávať neuveriteľné príhody zo zdolávaní rýb. Zásadne sa však treba sústrediť na lov rýb prívlačou. To má svoje špecifiká, však na zarastenej vode sa nebude len tak vedieť nahadzovať a priťahovať nástraha, nakoľko to okolnosti neumožňujú. Preto osobne preferujem lov vertikálnou prívlačou. Nájdem si voľné oká medzi rastlinstvom a aj keď som väčšinou v člne, používam dlhšie prúty, tak v rozmedzí 2,7 až 3 metre. Prečo? Nakoľko by som priamym naplavením sa až k samotnému oku mohol tam striehnucich dravcov vyplašiť. Nástrahou musíme presne trafiť miesto, kde chceme loviť. Preto aj niekde v duchu ďakujem skúsenostiam v rybolovnej technike Arenberg. Tá mi dala veľa skúseností pri nahadzovaní rôznymi technikami na presnosť. 

Nástrahy? Všetko, čo sa dá použiť na taký vertikálny spôsob lovu. Od rôznych gumových nástrah, cez voblery na vertikálnú prívlač. Pri gumových nástrahách používam ľahšie hlavičky tak niekde v rozpätí od jedného do troch gramov a to z dôvodu, že takáto hlavička pri klesaní neklesá až tak rýchlo a chvostík riperov či twistrov vie už naštartovať dravca k pozornosti na túto nástrahu. Hneď po dopadne na dno prudšie dvihnem nástrahu od dna asi do polovice vodného stĺpca, a potom zasa nechám klesať nástrahu dole na dno. Takto to zopakujem asi desaťkrát a idem hľadať novú možnosť v najbližšom okolí. Určite však treba pri použití vobleru dávať pozor, aby sa nám vobler nezamotal do spojovacieho materiálu. Preto treba vobler najskôr spustiť na dno a pri spúšťaní treba odvíjanie vlasca, či šnúry jemne pribrzdiť a pri následnom spúšťaní to riadiť už len prútom pri polo-napnutom vlasci. Pri gumových nástrahách sa mi najviac osvedčili gumové nymfy a gumy So-Run. Nymfy vďaka svojim nespočetným nožičkám, ktoré sú vyrobené z jemnej gumy, sú neustále v pohybe a gumy So-Run majú na twistrovom chvostíku riprový koniec, ktorý doslova rozkmitá chvostík do takej miery, že aj malým nástrahám neodolajú ani väčšie dravce.

Zábery sa dajú zaradiť do dvoch skupín a to razantné hlavne od jalcov, boleňov a niekedy ostriežov a také len zastavenia, čo sú zábery od šťuky a zubáča. Nie málo razantné zábery veľmi často vyzerajú, akoby rybár zavadil do prekážky a až po následnom silnejšom vyberaní nástrahy z vodného stĺpca zrazu zistíte, že na druhom konci začína boj a hlavne pri použití UL náradia to vie riadne prekvapiť a máte čo robiť, aby ste následný výpad akosi vykorigovali. Hlavne väčšie šťuky vedia následne vyraziť a prečo nie priamo do najbližšej zeliny. Preto je potrebné sa aj na najmenší podnet hneď zaktivizovať a zabrániť nabehnutiu dravca do rastlín, nakoľko sú hlavne pri UL prívlači používané veľmi jemné materiály a tie nie vždy vydržia nápor a dravca potom pustíme aj s piercingom do sveta.

Určite ste očakávali pri zarastených vodách nejaké povrchové nástrahy, ale tam, kde je množstvo žaburinky, je to veľmi neefektívne. Mne sa osobne aj pri najväčšej snahe veľmi nedarilo. To, čo funguje na väčších revíroch, určite nebude fungovať na niektorých iných, kde rastlinstvo nepokrýva až 80 % plochy revíru.

Aj malé revíry sa oplatí navštíviť. Dokonca aj tie, ktoré boli po celé roky znečisťované, ale práve vďaka prebujnenej vegetácii sa zázračne čistia a aj keď ryby asi nebudú vhodné na konzumáciu, treba ich púšťať, nech sa svet rýb aspoň na takýchto miestach rozvíja, tak ako v predošlých časoch.  


Peter Bitter


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Extrémny feeder X

Extrémny feeder X


Mnoho rybárov sa pleskáčom vyhýba a nemajú ich radi, pretože ich obťažujú pri love kaprov. Iní by proti pleskáčom v podstate nič nemali, keby na ich vodách dorastali do väčších veľkostí. Je totiž mnoho vôd, kde sa pleskáč vyskytuje iba v zakrpatenej forme a neprináša tak žiadny rybársky zážitok. Zostávajú po nich len slizké stopy na podberáku a oblečení. Sú ale vody, kde dorastá pleskáč do zaujímavých veľkostí a je cenenou rybou, ktorá je v podberáku vítaná, aj keď si ju rybári domov neodnesú. Veď čo môžete mať proti takému dvojkilovému pleskáčovi? Je to krásna ryba. Napriek tomu sa stretávam s tým, ako rybári nadávajú, keď im takýto pleskáč zaberie na vyvezené boilies. Lenže pleskáč do vody patrí a s tým sa človek musí zmieriť a k rybačke tiež patrí to, že pokiaľ chytám ryby, potom sa chovám úctivo k všetkým a nie len k niektorým, čo sa, bohužiaľ, nestáva.

O veľkých pleskáčoch sa hovorí, že sú to veľmi opatrné ryby a že nie je ľahké ich chytiť. Ja by som toto tvrdenie trošku poopravil s tým, že sa to týka tých skutočne veľkých a trofejných pleskáčov, pretože na niektorých vodách sa dajú aj veľké pleskáče nachytať celkom ľahko, keďže tam proste sú. Avšak uloviť medzi nimi tie najväčšie, to už jednoduché nie je a to platí úplne rovnako aj pri všetkých ostatných rybách. S pleskáčmi je to iné revír od revíru a tí najväčší z najväčších sa vždy budú loviť ťažko. Na vodách, kde sú mraky pleskáčov veľkosti okolo tridsiatich centimetrov, sa k polmetrovému dostanete len ťažko a tam, kde je pleskáč medzi päťdesiatimi a šesťdesiatimi centimetrami celkom bežnou rybou, musíte o každého o desať centimetrov dlhšieho jedinca ťažko bojovať.

Je to tým, že by boli tieto ryby extrémne opatrné? Ja si to nemyslím, pretože sa čas od času uloví aj na hrubé náčinie. Skôr je to tak, že takých veľkých rýb je jednoducho málo a musíte mať hlavne šťastie, aby takáto ryba zabrala práve vám…

Jeden môj kamarát je nadšenec pre lov pleskáčov. Pleskáče sú proste jeho vášeň. Mohol by o nich hovoriť celé hodiny, pozná všetky revíry, kde sú veľké pleskáče a jazdí za nimi kilometre a kilometre často v úmorných teplách, dažďoch aj zime. Môže sa pochváliť niekoľkými krásnymi rybami. Dáva do toho proste všetko a len málokto toho vie o tejto rybe toľko, čo on. Zastávame rovnaký názor v tom, že pleskáč nie je extrémne opatrný, ale že ich je málo, čo sa mu opäť nedávno potvrdilo.

Bol na vode, kde sú mraky pekných pleskáčov, ale on sa snaží o tie najväčšie z najväčších. Vybral si vhodné miesto, nakŕmil a chytal. Pleskáče boli pri chuti a každú chvíľu mal nejakého krásavca v podberáku. Zdalo sa, že je len otázkou času, kedy čo cinkne a na brehu sa objaví jedna z mimoriadnych rýb. Tak ako iní bivakujú pri love kaprov, on robí to isté s pleskáčmi. Dva dni a dve noci už chytá svoje pleskáče, ale nie a nie sa prehupnúť cez šesťdesiat centimetrov. Neviem, čo by iní rybári za takéto pleskáče dali, ale pre neho sú to celkom bežné ryby. Deň tretí sa kúsok od neho usadí rybár. Počína si dosť neohrabane a kamarát sa ihneď dozvie, že je to vlastne začiatočník, ktorý kedysi dávno ryby chytal a teraz sa k tomu po mnohých rokoch vracia. Ten človek mal problém aj s tak obyčajnou vecou, ako je uviazanie háčika. 

No a tento rybár proste na jeden háčik napichol nejakého červíka, nahodil s ťažkosťami kúsok od brehu, medzi očká prútu zavesil policajta a pripravoval si druhý prút. Kamarát sa len usmieval. S jeho perfektnou feedrovou výbavou hádzal svoje krmítka skoro sto metrov ďaleko, pretože najlepšie ryby dostával práve tam. Na chvíľu prestal sledovať svoje prúty, pozoroval rybára a vidí, ako sa jeho policajt prilepil k prútu. Volá teda naňho, že tam má rybu. Ten než sa otočí, pochopí a zasekne, tak to chvíľu trvá, no ryba na háčiku je. Vyzerá to na celkom pekného kapra. Teda aspoň spočiatku. Naraz ale ryba úplne ochabne a nechá sa pasívne vliecť k brehu. Kamarát je zvedavý, čože to má a vstane, aby lepšie videl. Keď sa ryba objaví pri brehu, neverí svojim očiam. Kolega zasekol pleskáča, ktorý má iste tak 75 centimetrov. Zabral na dážďovku nastraženú na veľkom háčiku uviazanom snáď na tridsaťpäťke vlasci. Čo na to povedať? Snáď len to, že cesty božie sú skutočne nevyspytateľné…

Chytáme pleskáče na vodách stojatých, ale hlavne na riekach. Tam aspoň trochu bojujú. Ale o to úplne nejde. Skôr je to výzva a tie mám ja rád. Za najlepšie náčinie k lovu pleskáčov na riekach považujem feedrový prút. Toto náčinie mi poskytne to, čo pleskáče vyžadujú. Môžem nahadzovať väčšie krmítka, ktoré dopravia na dno dosť návnady, ktorá pleskáče zaujíma a dovoľuje mi vďaka svojim citlivým špičkám loviť citlivo a jemne. 

Tak ako u iných rýb aj u pleskáčov platí, že je potrebné nájsť vhodné loviská. Mnoho rybárov robí chybu v tom, že hľadajú pleskáče v tých najhlbších a najpokojnejších úsekoch rieky. Oni tam síce bývajú, ale len v určitých obdobiach roku, najčastejšie neskoro na jeseň a v zime. Inak sa po väčšinu roka zdržuje skôr v hlbších ťahoch. Ťažko vysvetliť, ako rýchlo tam voda tiahne, ale snáď bude stačiť informácia, že sa tam nedá použiť krmítko ľahšie než 40 g. Ale pozor! Táto informácia sa nedá aplikovať na všetky rieky, ale len na tú konkrétnu rieku, o ktorej je reč. Na iných, menších alebo naopak väčších riekach to môže byť inak. V každom prípade sa mnohí čudujú, že lovím pleskáče v tak silných ťahoch, kde by ich nečakali. Lenže práve tam chytám tie najväčšie ryby, čo môže vyzerať trochu zvláštne a je to máličko v rozpore s tým, čo sa o pleskáčoch hovorí, pretože veľmi rozšírená, ale dosť mylná informácia je tá, že sú to milovníci hlbokých a pokojných vôd. Nie je to tak. Často ich chytám v tak silných prúdoch, kde sú aj mreny.

Lov pleskáčov v hlbších prúdoch vyžaduje ťažké krmítko a veľa kvalitnej návnady. Určite nestačí len zmes vlhčená vodou. Musí obsahovať dostatok kostniakov, kukly a sekané hnojáky. Niekto pridáva tiež anglické vločky a ja rád dávam drvené kúsky chleba a drobné pelety. Návnada sa musí pridávať vo väčších dávkach a pravidelne. Pokiaľ pleskáče nemajú na mieste dosť kŕmenia, odplávajú inde. Takže veľké a ťažké krmítko je nutnosť. Už som zmienil, že aj veľký pleskáč zaberie na väčších háčik a silnejší vlasec, ale pokiaľ chcete dosiahnuť väčší počet záberov, je potrebné držať sa skôr jemných vlascov a malých háčikov. Pleskáče niekedy nasadia latku veľmi nízko a so silnejším vlascom záber proste neurobíte. Často chytám aj veľké pleskáče s náväzcami s priemerom do 0,12 mm a je obrovský rozdiel v počte záberov, keď zdvihnete priemer náväzca napríklad na 0,14 mm. Nebude ich ani polovica. Samozrejme, sú dni, kedy pleskáčom nevadí ani šestnástka, avšak držať sa jemnej zostavy nie je zlé. Samozrejme, je potom nutné zdolávať ryby opatrne, pretože veľké pleskáče sa dokážu prudkým šklbnutím zbaviť slabého náväzca raz-dva a ťažké krmítko im v tom veľmi pomáha.

Avašk aj my si môžeme trochu pomôcť a ochrániť svoj náväzec pred nechceným pretrhnutím jednoducho tým, že medzi náväzec a kmeňový vlasec vložíme pri klasickej priebežnej koncovej zostave kúsok feedrovej gumy. Stačí 7-10 cm. Tento kúsok účinne zabráni trhaniu slabších náväzcov. Ani veľké pleskáče nie sú žiadni bojovníci, ale ich vyššia hmotnosť im umožňuje aspoň krátkodobo vzdorovať a hlavne spočiatku silne trhajú hlavou, takže sa im podarí tenký náväzec pretrhnúť. Niekedy tiež hľadajú záchranu v ešte silnejšom prúde a ich vysoké telo kladie veľký odpor. Pri zdolávaní pleskáčov v silne prúdiacej vode so slabšími náväzcami, ale nielen pleskáčov, si musíme uvedomiť, že silou nič nezmôžeme. Môžeme mať síce silný prút aj kmeňový vlasec, ale všetko to leží len a len na náväzci. Keď nevydrží ten, je všetko stratené a niekedy sa potom nedozviete, či práve ten pleskáč, ktorého ste odtrhli nebol tým trofejným, či priamo životným. V Čechách sú najlepšími loviskami veľkých pleskáčov Labe, Morava, Dyje, dolný tok Svratky a Mušovské jazerá. Na Slovensku bezpochyby Dunaj a Malý Dunaj. Keď sa ocitnete pri týchto riekach, rýchlo pochopíte, že to bez ťažkého krmítka plného návnady veľmi nepôjde.

S nástrahami si hlavu príliš lámať nemusíte. Drvivá väčšina pleskáčov sa uloví na kostniaky, kombináciu kukiel s červami, tiež na chumáč hnojáčikov, ktoré sú v tečúcej vode skutočne dobrou nástrahou, ale zabrať môžu aj na zrnko kukurice alebo menšiu peletu. Pri love pleskáčov síce len málokedy chytám na dva prúty, ale na vodách, kde to má zmysel, vždy skúšam na každom prúte inú nástrahu. Rybári obvykle chytajú pleskáče skôr na menšie sústa, na ktoré budú brať hlavne menšie kusy. Pokojne nastražte 5-7 kostniakov namiesto obvyklých troch a uvidíte, že aj pleskáče budú aspoň občas väčšie…


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.