post

Kde sa stala chyba?

Kde sa stala chyba?


Etika zrejme nie je vlastná každému


V minulosti som zvykol písať inštruktážne a informatívne články rozoberajúce konkrétne časti lovu sumca. S odstupom času som začal premýšľať aj nad negatívnou stránkou takýchto článkov. Rada je mocná „zbraň“ a táto „zbraň“ sa dostáva aj do rúk a myslí skupiny tiežrybárov, ktorí ju zneužijú vo svoj prospech na úkor rýb. Samozrejme, ak článok dopomôže začínajúcim lovcom k prvým úspechom a ak si daný rybár zoberie k srdcu aj rady ohľadom zaobchádzania s úlovkami a pochopí zákony zachovania druhu, je to dobrá cesta k pozitívnej zmene.

Čo ma priviedlo k takýmto úvahám, či k samotnej podstate týchto riadkov? Asi je to sled udalostí a zmenšujúci sa stav dravcov v našich vodách. Slovenské rieky sa stali tvrdo skúšaným miestom, kde samotná osádka sumcov musí bojovať o holú existenciu a prežitie. Nájazdy akože-športových lovcov z celého Slovenska, ktorých viac ako zážitok z lovu zaujíma najmä kvalita a množstvo mäsa, ktoré si odvezú domov. Ďalším problémom pre sumce a iné dravé ryby sú v poslednom období aj časté stavebné práce na priehradách a s nimi spojené bezohľadné kolísanie hladiny riek. Počas týchto prác je hladina vody napríklad na VN Kráľová spustená o 2-3 metre, čo má za následok klesanie vody aj na úseku Váhu č.3. Čo sa stane, ak voda v rieke Váh klesne behom pár hodín o 2 metre a najmä ak je to v jarnom, teda reprodukčnom období? Obrovské množstvo ikier, plôdika či malých rýb postupne hynú v kalužiach z bahna, čo zostali po klesajúcej vode. Stáva sa, že takto rybári prichádzajú o celé generácie v budúcnosti lovených rýb. O zbytok sa postarajú určité typy lovcov, ktorí sa zameriavajú najmä na obohatenie sa o sumčie mäso.

Na slovenských riekach, priehradách a štrkoviskách každoročne padne pod nôž značné množstvo sumcov. Tu nejde o metrové ryby, ktoré môžu z času načas spestriť jedálniček každému rybárovi. Ide o ryby, ktorým trvalo desaťročia dorásť na kapitálne rozmery. Ide o ryby, ktoré každý rok vrhnú obrovské množstvo ikier a mlieča. Ide o ryby, ktoré mnohí z vás vrátane mňa už ulovili a vrátili im život a slobodu. Ide o sumce, ktorých dĺžka sa pohybuje okolo dvoch metrov a ktoré spestrujú a robia z niektorých našich tokov skutočný raj pre lovca sumcov.

Brehy našich riek však navštevuje aj sorta ľudí, ktorí, povedzme to slušne – zmýšľajú ináč, poprípade myslieť nemajú čím. Zhodou okolností sú práve títo ľudia obdarení značnou dávkou šťasteny na úkor zdravého úsudku. Ľudovo povedané – rozumu ani za mak, zato šťastia vyše hlavy. Valná väčšina kapitálnych sumcov ulovených na celom Slovensku končí svoj dlhý život práve stretom s týmito ľuďmi. Tieto typy však majú väčšinou nespočet voľného času a finančných prostriedkov. Svoj čas teda trávia, bohužiaľ, decimovaním rybej osádky. Povedzme si narovinu, aj hlupák, ktorý strávi pri vode také kvantum času, niečo uloví. Horšie je, ak sa rokmi hlupák vyzbrojí akými-takými skúsenosťami, stáva sa „de iure“ sumčiarom, ale „de facto“ ostáva hlupákom, ktorý nepochopil, že ak chce ryby loviť aj v budúcnosti, treba predovšetkým matečné ryby vracať vode. Najmä ak ide o druh , ktorý sa poväčšine do vôd nevysádza. Nehovoriac o tom, že keď takáto ryba pláva v rieke 30 možno 40 rokov, musí každý už z morálneho pohľadu uznať, že si zaslúži byť šetrne pustená späť do rieky. Nakoľko morálka, či už svetská, alebo rybárska, je u tejto skupiny lovcov pojem neznámy, tak sa z ich úlovkov stala iba kopa mäsa, čo nasýti ich pažravé bruchá. Hlupák hlupákom ostane a po ňom len mŕtva voda bez prítomnosti kapitálnych dravcov. Fotky sumcov vyváľaných na štrku sú nemým svedectvom prazvláštnej inteligencie tejto sorty rybárov. Inteligencie, kde každý odborník v bielom plášti zajasá nad novým druhom psychickej poruchy či anomálie zvanej úplná absencia šedej kôry mozgovej. Myslenie týchto typov však asi nezmení nič a ani môj článok.

V skratke sme si teda predstavili, s akými tiež-rybármi máme spoločného jedného koníčka, jednu vášeň, jeden životný štýl. Počas každej sezóny sa ku mne dostávajú stále nové a nové správy o ulovených sumcoch z našich riek a priehrad, nakoľko je však väčšina zabitá, tieto správy ma vonkoncom nenadchýnajú. Naopak, je mi úprimne ľúto, že tieto ryby zabrali práve takýmto jedincom. Viac-menej som iné od týchto ľudí ani nečakal a môžeme len dúfať, že podobné šťastie ich viackrát už nestretne. Nie som sebec, teším sa z úlovkov iných, ale nie z úlovkov, keď kapitálne ryby a to či už sumce, alebo iné druhy, končia pod nožom bezcitnosti a chamtivosti.

Kde sa stala chyba? Samozrejme, za znižujúcim sa stavom dravých rýb je aj stúpajúci počet lovcov. Zaujímavé je aj to, že aj napriek tomu, že čim ďalej, tým viac rybárov svoje úlovky vracia vode, dravcov je stále menej. Problémom je to, že sa vytratila samotná podstata úspechu tak, ako to bolo kedysi. Boli časy, keď lovec musel mať hlboké znalosti o životnom režime sumca meniacom sa podľa ročných období, fázy mesiaca, tlaku, či teploty vody. Dnes, v dobe techniky, kedy sa vie kadejaký amatér majúci zopár eur navyše vyzbrojiť najdrahším sonarom a sumca si jednoducho nájsť a vyklepať von, je to už úplne o inom. Čo na tom, že o jeho nástrahu nemá ryba záujem, dá sa aj podseknúť.  Zákon, ktorý zakazuje používanie sonaru, je, povedzme si pravdu, nedotiahnutý a vinu nie je možné dokázať, keďže nie je problém pred príchodom RS sonar vypnúť. Riešenie je zákaz lovu z člna, lenže to obmedzí aj tú slušnú skupinu ľudí. Je to ťažko riešiteľný problém, problém, ktorý je v mentalite našich rybárov. Jedno je však isté, čím viac rybárov bude mať prístup k modernej technike, tým menej dravcov v našich vodách zostane. Sám používam na svojich výpravách čln, ale vždy len k vyvážke, poprípade pri zmene miesta. Nikdy z člna nelovím, pretože prioritou pre mňa je položiť nástrahu tam, kde podľa svojich skúseností očakávam, že bude sumec loviť, či prechádzať. Lov, kde by som sumca hľadal sonarom, by ma nenapĺňal.  

V konečnom dôsledku podstatné zostáva to, ako lov končí. Či vrátením úlovku vode, alebo nie. Či už  niekto loví z brehu alebo vábením, etika  je len vecou uhla pohľadu. Viem, že akákoľvek osveta je márna, keď narazí na pevný múr. Viem však aj to, že mnoho lovcov už začína chápať pojem „vrátenie úlovku“ a nevidí v tom nijaký problém. Ba práve naopak, nachádza v tom potešenie, potešenie väčšie ako pri konzumácii 40-ročného sumčieho mäsa. Čoraz viac lovcov svoje úlovky vracia späť a čo je podstatné, najmä úlovky veľkých a kapitálnych rýb. Časom raz príde deň, keď na kvalitnú rybačku s nádejou na životný úlovok už nebude treba vycestovať za hranice vlasti a tieto šance budú aj u nás na Slovensku rovnako veľké ako hocikde inde v Európe.


Juraj Banič


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Čaro jesene na Kráľovej

Čaro jesene na Kráľovej


Magická hranica 20 kg vydretá a prekonaná


Dlhé letné dni uplynuli a nastáva čas jesene. Moje kroky vedú, samozrejme, tak ako po každý rok na Vodné dielo Kráľová a tým začínam svoje tri výpravy počas koncoročných potuliek za kaprami. Mesiac dopredu si pripravujem približne 60 kilogramov boiliesu v dvoch príchutiach, ktoré mám osvedčené. Experimentovanie sa mi po minulé roky nevyplatilo, a tak si na túto činnosť nechávam iné výpravy a idem na istotu. Chystám silóny, šokovky, háčiky do prekážok a na ďaleké vyvážky zodpovedajúce záťaže. Pobyt na dvanásť dní osamote treba dobre zvážiť, nachystať a hlavne nepodceniť.

Príchod k vode ako vždy sprevádza nervozita a obavy či miesta, ktoré mám vytipované, odskúšané a osvedčené, budú voľné. Informácie o dosť silnom tlaku rybárov, ktorí chcú využiť posledné chvíle nonstopky, respektíve lovu do polnoci, som zhodnotil a posunul som moju výpravu až na koniec októbra a začiatok novembra. Luxus a pohoda musia ísť bokom ak sa chcem pokúsiť chytiť veľkých kaprov. Teploty v noci okolo nuly, vietor a dažde to sú po mnohých rokoch môjho sledovania ukazovatele zvýšenia šance na pekný úlovok.

Príchod k vode prebehol k mojej spokojnosti a jedno z miest bolo voľné. Ani zľava ani sprava na stovky metrov nikoho. Rýchlo vybaľujem, zapínam GPS a podľa uložených bodov osádzam bójky, aby som vedel plošne urobiť kŕmny koberec. Asi 100 metrov dlhý a 20 metrov široký pás zasypávam asi 15-timi kilami boiliesu. Množstvo prirodzenej potravy je môj nepriateľ, a preto je potrebné ryby zaujať. S bodovým kŕmením, ktoré som tu niekedy skúšal, som ostal dlhé dni bez záberov, aj keď som miesta, čas a obdobie menil. Udice sú vyvezené a rozbaľujem zvyšok vecí. Podložka na ryby do člna, podberák a, samozrejme, kotvička. Náhradné montáže predmočené mám vždy so sebou v člne pri vyvážke. Kontrolovať ostrosť háčikov, neporušenosť šnúrok považujem vo vetre a vlnách za zbytočnosť, a tak ich automaticky mením rýchlo za nachystané vopred po každom zábere, alebo prevážaní.

 

Je október, a tak vyberám udice pred polnocou. Dokrmujem miesta, všetko chystám na ráno spolu s budíkom na 3:45. Prvé dni s tým mávam problém, donútiť sa z vyhriateho spacáku, ale rýchlo si na to zvyknem, pretože rána niekoľko hodín po vyvážke mi priniesli v minulosti na mojich výpravách krásne úlovky. Zaznamenal som dokonca podľa štatistík viac záberov, ako keď som chytal počas nonstop lovu. Tým, že nakŕmim pri vybraní udíc a rannom zákrme, vytvorím silnejší potravinový signál a žravosť kaprov. Tak ako bola úplne iná jar než minulý rok, je iná aj jeseň, čo sa týka počasia, teploty vody aj vzduchu, preto volím iné hĺbky. Ryby mi naplávali na moje kŕmne miesta až na druhé ráno a prvý záber bol o siedmej, druhý o deviatej. Ryby sedem a osem kilogramov potešili. Tretie ráno krásna dvanástka a o hodinu tmavý šupináč s hmotnosťou 15 kilogramov. Čakal som obedné zábery, ale ani na piaty deň nič. Význam a vysvetlenie som prikladal ešte stále vysokej teplote vzduchu. Voda sa ochladzovala minimálne, ale ryby boli pri chuti, takže som bol spokojný so zábermi po rozvidnení ako aj po zotmení a zdolané ryby medzi 10 až 15 kilogramov boli uspokojujúce.

V sobotu a v nedeľu hlásia silný vietor v nárazoch až 120 km za hodinu. Takže ak by mi vtedy nebrali ryby, aj by som sa tomu tešil. Bola to ale zmena v tomto prípade neprichádzajúca v môj prospech. Už som tu zažil podobné vrtochy počasia, a preto som sa rozhodol ostať ďalej chytať. V sobotu ráno prichádza razantný záber a ja sadám do člna. Vietor už začal zosilňovať, ale stíham ešte podobrať bledého šupináča, ktorý mal takmer 19 kilogramov. Všetky ryby doteraz boli prázdne a bolo vidieť, že sa ešte nepasú pred zimou. Signál teploty vody tomu ani nenaznačoval. Behom hodiny som zistil, že meteorológovia sa nepomýlili a Kráľová sa zmenila na bojisko. Veľké vlny, víry prachu a lístia, plávajúce konáre a stromy. Pomyslel som si, čo by som v lete pri love za toto dal. Severný vietor je ale niečo iné. Odhadoval som, že voda sa ochladí o tri-štyri stupne. A tak aj bolo. Pohľadom cez ďalekohľad som zistil, že aj tí poslední nadšenci pobalili. Mal som na konte 14 kaprov, no záberov 23. Po ceste za rybami som musel dva- až trikrát kotvičkovať a kým som sa k rybe dostal, bola veľká časť napevno v zatopených stromoch.

Od pondelka, kedy sa vietor utíšil, mám pred sebou ešte šesť dní lovu. Moja obava, že ryby si dajú pauzu, sa mi potvrdila. Pondelok, utorok, streda. Stále nič. Bez pípnutia. Ani skúšanie koryta, plytšej vody, pokladanie do bezprostrednej blízkosti prekážok, nepomohli. Síce som bol so svojimi úlovkami spokojný, mojím cieľom však bol aspoň jeden kapor cez dvadsať kilogramov, a tak som celý štvrtok aj piatok hypnotizoval hlásiče. No bez úspechu. Večer vyberám montáže a dipujem na ráno. Budík na pol siedmu, keďže je už november s tým, že začnem po vyvezení baliť a okolo obeda ukončím výpravu. Jedna, druhá vo vode a zaspávam ešte v spacáku. Po hodine ma však zobudil záber. Rýchlo obliecť a za rybou. Prvé kotvičkovanie, druhé a silón vidím ísť šikmo doprava, čo je dobré znamenie. Súboj netrval dlho a v podberáku krásny vysoký kapor, ktorý začal vyvádzať našťastie až teraz. Okamžite mám v hlave otázku: „Bude mať dvadsať?“ Je to otázka magickej hranice, aj keď každá ulovená ryba je úspechom a odvďačením sa za tvrdú prácu, obetu a vynaloženie úsilia, ako to často pri love na veľkých a hlavne štátnych revíroch je.

Prichádzam na breh, namáčam vážiaci sak a horlivo očakávam čísla na váhe. Ukazuje 22,70 a ja rýchlo odčítavam 1500 gramov vážiaci mokrý sak. Vzduchom sa nesie moje hlasné: „Je to tam!“ a po presne siedmich dňoch bez záberu prichádza odmena za vytrvalosť. Zabral na dve 24 seafoodu s ovocnou arómou, na rozdiel od ostatných. Miesto, na ktorom zabral, bolo aj počas aktivity z prvého týždňa hluché, ale stále som mu veril.

Počas balenia zabral na druhú udicu ešte 7kg šupináč, a tak sa počet ulovených rýb zastavil na čísle 16. Žiaľ, musím baliť a v duchu ľutujem, že som nepočúvol rady z domova, aby som pred uragánom zbalil na nejaký čas a vrátil sa o pár dní. Nuž, dostať ma od vody je takmer nemožné a ako hovorím, všetko je, ako má byť. Za 14 dní ma čaká cesta do Talianska na revír, taktiež náročný, takže na prípravu veľa času nebude. S pokorou sa lúčim s mojou milovanou vodnou nádržou a ďakujem za úlovky…


Andrej Kochan


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Decembrový sumec

Decembrový sumec


Mierny december bez snehu a ľadu, to je požehnanie pre rybára. Každý deň v roku, ktorý môžeme stráviť pri vode navyše, je fajn. V posledných rokoch sú mierne zimy skôr pravidlom než výnimkou a to mi vyhovuje. Často sa divím, že som pri tak peknom počasí pri vode sám a pripadá mi, že rybári nechodia na ryby podľa počasia, ale podľa kalendára. Áno, v poslednom mesiaci v roku by mal padať sneh a mrznúť, lenže tomu tak nie je. Aspoň u nás na juhu Moravy sa sneh a väčšie mrazy objavujú skôr až na úplnom sklonku roka, alebo počiatkom toho nového. Často to vyzerá, že má prísť po jeseni skôr jar, než zima…

Začiatok decembra 2016 sa skutočne vydaril. Počasie bolo absolútne skvelé. Ryby v rieke brali ako v lete a nebyť toho, že už na stromoch nebolo lístie, človek by na zimu ani nepomyslel. Nech som vyrazil s plavákom alebo feedrovým prútom, podustvy sa mohli pretrhnúť, ktorá vezme moju nástrahu skôr. Na pomerne malej riečke som si našiel pekné miesto, kde sa dalo prežiť skvelé dopoludnie alebo popoludnie, ako som chcel. Stačila len trocha vnadiacej zmesi s kostniakmi do kŕmitka, chvíľka trpezlivosti a už sa špička ohýbala. Skutočne nádherné chvíľky v poslednom mesiaci roka. Vial teplý vietor a na slniečku to bolo skoro na tričko. Skutočne nádhera. Byť na mne, pokojne by takéto počasie mohlo vydržať až do konca februára a potom by sa mohlo začať otepľovať.

Lenže všetkého do času. Koncom prvého decembrového týždňa sa obloha zaťahuje. Aj keď je na december stále teplo, nálada je oveľa ponurejšia. Teraz už počasie pripomína skôr dušičkový sychravý čas. Von už ma to toľko neťahá. Občas príde drobná dažďová prehánka a posledné dva dni prší celkom veľa. Lenže ja už doma aj tak nemôžem vydržať. Čas sa neuveriteľne vlečie. Doma ma nič nebaví, ale ísť do tej nepohody sa mi predsa len veľmi nechce. Je to taký vnútorný boj. Najviac sa bojím toho, že rieka stúpla, voda sa ešte viac ochladila a ryby isto prestali brať. Lenže to nezistím, pokiaľ sa tam nepôjdem aspoň pozrieť. No nič, dlhšie to už nevydržím a musím k vode.

Vezmem si len prút s plavákom, krabičku kostniakov a naparený biely toustový chlieb. Možno skúsim prehľadať okolie brehu, či sa spletie nejaký ten jalec alebo plotica. Voda sa dvihla len mierne a zákal je slabý. V lete by som tento stav privítal s otvorenou náručou. Avšak teraz je to tak päťdesiat na päťdesiat. Buď to ryby zdvihne, alebo naopak úplne zbaví všetkých chútiek na žrádlo. Idem pomaly okolo riečky a vymetám s plavákom každé vhodné miesto. A ryby berú! Plavák sa každú chvíľu zastaví, šupne pod vodu a ja mám hneď jalca, hneď ploticu, v tôni sa mi podarí dostať pár celkom pekných pleskáčov a dokonca aj karasa. Tu sa na chvíľu zastavím. Popotiahnem plavák na vlasci nahor tak, aby záťaž sedela na dne, na háčik napichnem kúsok bieleho chleba a nahodím do hlbšej tíšiny neďaleko brehu. Prút opriem o nízky strom tak, aby bol vlasec napnutý a neležal na vode.   

Plavák stojí na mieste a ani sa nehne. Červená anténka svieti v podmračnom dni ako majáčik. Zase začalo drobno mrholiť. Ale keď ryby berú, vôbec to nevadí. Zdvihnem si viac golier bundy a čakám. Netrvá dlho a okolo plaváku sa po hladine rozbehnú malé kolieska. Čakám. Plavák sa pomaličky potápa. Už je pod vodou aj anténka a ja vidím, ako plavák pod vodou pomaly mieri do stredu rieky a väčšej hĺbky. Chytím prút, priseknem a v tej chvíli nastane tanec. Ryba ťahá vlasec z navijaku a vyvádza ako divá. Našťastie sa nepúšťa do žiadnych dlhých únikov a drží sa v hĺbke tône. Dá mi skutočne zabrať, než ju dvihnem od dna, ale podarilo sa a ja vidím, že mám na háčiku pekného kapra. Mnohí by sa iste radovali, že nemusia kupovať toho vianočného, ale tento kúsok sa báť nemusí. Pôjde späť do vody. Teda ak ho vytiahnem. Podarilo sa. Mäkká náruč podberáku konečne pojme môj úlovok a mne je skutočne dobre aj v tom nie veľmi vľúdnom počasí. Kapra púšťam a sľubujem si, že to zajtra skúsim zas. Avšak trochu inak, pretože keď sú pri chuti jalce, plotice, pleskáče aj kapry, iste budú aktívne aj dravce. Vláčiť sa môže len do konca mesiaca a potom bude na mimopstruhových vodách skoro na pol roka pauza. Musím teda zostávajúci čas čo najlepšie využiť. 

Ráno je zatiahnuté, prší a sneží súčasne, ale poobede som zas pri rieke. Počasie sa umúdrilo, je celkom teplo a na zemi ležia zvyšky mäkkej snehovej kaše. Už neprší ani nemrholí, ale obloha je stále zatiahnutá. Riečka trošku klesla, ale stále je ešte trochu zakalená. Nie veľmi, ale čistá skrátka nie je. To však nevadí. Možno to bude naopak k môjmu prospechu. Mám v úmysle „potrápiť“ nejakého toho zubáča. V tejto riečke ich nie je veľa, nie sú ani veľké, ale už som tu dostal pár kúskov okolo šesťdesiat centimetrov. Takého dostať teraz na konci roka by nebolo vôbec zlé. Naopak, bolo by to výborné!

Mám skôr ľahký než stredne ťažký prút, na navijaku tenkú pletenku na nejakých šesť kíl a plánujem prevetrať pár gumených nástrah zo svojej krabičky. Vzhľadom k zafarbeniu vody volím pre začiatok jednoduchú žltú farbu, ktorá bude vo vode lepšie viditeľná. Musím to dravcom trochu uľahčiť a sebe tiež.

Prvý hod smeruje k protiľahlému brehu do malej tíšiny. Viem, že je tam trochu hlbšia jama a mohla by sa tam teraz nejaká tá ryba ukrývať. Normálne je tam hĺbka okolo pol metra. Teraz asi o desať, pätnásť centimetrov viac. V tomto úseku je dno absolútne čisté, bez prekážok. Avšak o pár metrov ďalej je spadnutý strom s množstvom naplavenín. Tam sa chystám neskôr a v podstate je to miesto, na ktoré najviac spolieham. Guma dopadne na hladinu s ľahkým šplechnutím. Nechám ju trošku klesnúť a potom ju vediem pomaly k sebe. Hod sa až tak úplne nepodaril. Mala dopadnúť trošku vyššie, aby bola čo najďalej v hlbšom úseku. Teraz ju prúd splavil príliš rýchlo. Nový hod je stopercentný. Guma padá pred tôňu. Prúd ju tlačí okolo brehu a ja s ňou len ľahko pošklbávam. Naraz cítim, ako sa zastaví a za niečo drží. Prekážka. Dosť ma to prekvapuje, pretože tu nikdy nič nebolo, ale človek nevie, čo kedy voda prinesie. Pritiahnem a šklbnem prútom, aby som nástrahu uvoľnil. Podarilo sa. Niečo ťahám. Zrejme to bude nejaký naplavený konár. Ale ouha! Domnelý konár sa naraz rozbehne celkom svižne proti prúdu. Tak to je teda prekvapenie!

Už som začínal byť trochu mrzutý. Keď na druhý hod uviaznete, veľmi to nepoteší a naraz je všetko inak. Na prúte mám rybu, ktorá zrejme vôbec nebude malá. Otázkou je, čo to vlastne je. Možností je tu viac. Šťuka, zubáč, mrena? Pokojne som mohol podseknúť aj nejakého kapra odpočívajúceho pri brehu v pokojnej vode. Nakoniec to tak aj vyzerá. Ryba sa bráni divne. Silno ťahá a keď na ňu viac pritlačím, zúrivo vyrve z navijaku dva metre šnúry a zas sa upokojí. Už sa s ňou ťahám nejakú tú minútu a ešte som ju nevidel. Zato niekoľkokrát celkom zreteľne cítim úder do vlasca. Rybu derúcu sa proti prúdu zastavím a sme na mŕtvom bode. Ona nemôže ďalej, ale mne sa rovnako nedarí ťahať ju späť. Nakoniec povolí a otočí sa ku mne. Bohužiaľ, mieri rovno k spadnutému stromu do prekážok. Len s najväčším úsilím ju držím pred prekážkou. Jemný prút stená, ale drží. Ešte chvíľu to trvá, než si dá ryba povedať a ja zahliadnem tesne nad hladinou dvihnutý sumčí chvost. Tak to je pekné decembrové prekvapenie. Už dvíham z vody aj kus zaslizenej šnúry. Stále mám taký dojem, že som túto rybu podsekol, ale keď potom uvidím papuľu ryby, do ktorej mieri šnúra, nebojím sa viac zabrať a onedlho fúzača dvíham za papuľu z vody. Už bolo načase, malý jig už v papuli príliš nedržal.

December nie je práve sumčí mesiac, ale pomerne teplé počasie a zvýšená podkalená voda zrejme primäla aj sumca, aby si ešte ulovil nejakú tú potravu. Ja som mal to šťastie, že som bol v správnu dobu na správnom mieste a 14.12. som sa tak stretol s peknou rybou, o ktorej by som si mohol nechať zdať, keby som bol ako mnoho iných, za pecou…


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Revírovanie pre rok 2020

Revírovanie pre rok 2020


Ako prví zverejňujeme informácie, ktoré očakávajú rybári na celom Slovensku. Teraz v upravenom formáte – jednoduchšom a viac dostupnom.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

V našom bezplatnom mesačníku – Online Rybičkách sme hneď 1. januára zverejnili dokument Rybárske revíry SR 2020. Autorom bolo priamo Ministerstvo životného prostredia. Samotný obsah bol však pre väčšinu z nás rybárov nedostupný. Dôvodom bol formát dokumentu, ktorý otvoril iba platený program od Microsoftu, a aj keď bol otvorený pohybovanie sa v ňom nebolo práve prehľadné.

Pôvodná databáza obsahovala všetky informácie, možnosti vyhľadávania, prehľadov a podobne. Preto sme v redakcii zapracovali na vyťažení hlavnej tabuľky z tejto databáze. Nachádzajú sa tam všetky revíry, ich začlenenie, čísla, určenie atď. Naša tabuľka je v rozšírenom formáte pre Excel.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

Pôvodnú databázu od Ministerstva životného prostredia stiahnete TU.

post

Maďarské klenoty

Maďarské klenoty


Zväzovky mám radšej, ale niekedy sa súkromák vyplatí…


Vždy keď príde otázka či si vybrať zväzové jazero, alebo súkromný rybník, nastáva dilema. Zvoliť si menšie, krajšie a bojovnejšie ryby na zväzovke, alebo veľkosťou a množstvom prevyšujúce ryby na súkromnej vode? Osobne mám radšej zväzové vody, nakoľko je tam väčší pokoj a tiež tie pravé divoké ryby, ktoré zanechajú v rybárovi oveľa silnejšie emócie a spomienky. Aj napriek tomu, že mám radšej zväzovky, si tentokrát vyberám súkromnú vodu.

Prišiel deň výpravy a s kamarátom Richardom sme sa rozhodli pre trojdňovú rybačku v Maďarsku. Voľba padla na jazero Ezerjó Major, ktoré sme už tento rok raz navštívili a pochytali pekné ryby. K vode sme dorazili o 11. hodine, kupujeme lístky na lov a presúvame sa nabalení na naše vybrané miesto. Máme krásne slnečné počasie, čo predpovedajú na celý týždeň. Rozbaľujeme veci a po menšej porade kto kde bude loviť, mapujeme terén a zavážam montáže. Ja som svoje montáže zavážal k protiľahlému brehu k veľkému rákosiu s hĺbkou vody 1,8 m a druhú montáž 30 metrov bližšie na zlom s hĺbkou 2,5 m. Richard volí nahadzovanie asi 50 metrov od mojich montáži a dokrmovanie kobrou. Na lov mám prichystané boilies v príchuti ananás k rákosiu a na druhú montáž ide mäsovo korenená príchuť. Richard uprednostňuje svoje overené – cesnak a slivka.

Po dlhom rozbaľovaní sme sa konečne najedli a sadáme do kresiel s poobednou kávičkou. No dlho nesedíme, lebo Richard má asi hodinu po nahodení razantný záber na cesnak a po 15 minútach zdoláva pekného šupiho s hmotnosťou 14,5 kg. Rybu púšťa a hneď nahadzuje späť na to isté miesto. Ďalší záber nenecháva na seba dlho čakať a po necelej hodine sa scenár opakuje a zdoláva 15-kilového šupináča. Po tejto rybe nastáva útlm a do západu slnka nemáme žiadny záber. Večer do polnoci vyťahuje Richard ďalších troch kaprov od 8 do 15 kg. Znovu na cesnakové boilies, čo ma už trochu začalo znepokojovať, nakoľko chytáme asi 50 metrov od seba a ja som nemal ani záber. Na to mi Richard so smiechom hovorí, či chytám len na prázdne háčiky a dáva mi pár gulí cesnaku. Hneď prevážam, čo sa mi aj vypláca, lebo do hodiny mám jazdu a zdolávam síce menšieho kapríka s hmotnosťou 8 kg, ale spravil mi veľkú radosť. Mierne unavený si líham do spacáku a snívam o miestnych kapitálnych jedincoch.

Ráno o ôsmej hodine nás budí záber na Richardov prút, ale ryba sa po chvíli odopína. Prehadzuje a my sa môžeme pokojne naraňajkovať, nakoľko záber už neprichádza. Okolo obeda prehadzujem montáž na jednu cesnakovú pop up-ku priemer 18 mm silne nadipovanú v esencii cesnak a pridávam PVA pančuchu plnú drvených cesnakový boilies a peliet. Táto kombinácia sa zatiaľ najviac osvedčila, čo sa mi aj potvrdilo, nakoľko mám záber do pol hodiny.

Pomaly vytiahlo swinger k palici, ale cievka sa ani nepohla. Zdvíham prút a v tom momente cítim na druhej strane  silný ťah ryby. Sila ryby sa stále stupňuje a viac a viac vlasca mi odvíja z cievky. Hneď mi napadlo, že to možno bude miestny kapitálny kúsok, ktoré majú vyše 25 kg. Po chvíli ale zisťujem, že mám na druhom konci krásneho jesetera, ktorý sa ukazuje v plnej paráde viacerými výskokmi nad hladinu. Tohto takzvaného dinosaura už zdolávam 15 minút, stále je plný síl a nie a nie ho dostať do podberáku. Nakoniec víťazím a rybu úspešne zdolávam. Nejde síce o žiadneho obra ani kapitálny kus, ale pre mňa je to zatiaľ najväčší jeseter s rozmermi 12,7 kg a 125 cm. Som nesmierne rád, že zdolávam túto krásnu prehistorickú rybu, ktorú hneď púšťam do svojho živlu. Po tomto dinosaurovi  sme namotivovaní a plní očakávaní, čo asi cítia aj ryby, lebo do večera zdolávame ešte osem kaprov od 7 do 12 kg.

Večer zábery už nemáme, pričom si po zatiaľ celkom úspešnej rybačke a po dobrej večeri vychutnávame kvalitnú whisky. Ďalší brutálny záber prichádza až v noci o druhej hodine na moju montáž zo zlomu. Ryba odvíja vlasec z cievky veľkou rýchlosťou a po zdvihnutí prúta hneď cítim, že to nebude nič malé. Po chvíli mi ryba vchádza do koreňov a ja musím za ňou na člne. Prichádzam nad rybu, ktorá sa hneď uvoľnila z prekážky a ja si užívam ďalších 15 minút  zdolávania z člnu. Kapra som konečne podobral a spokojný prichádzam na breh. Je to krásne stavaný šupináč s hmotnosťou 17,5 kg, ktorému zachutila mäsovo-korenená guľa s priemerom 24 mm. Po zdokumentovaní rybu púšťam a spokojný si líham do spacáku, čo však netrvá dlho, pretože ryby sú pri chuti a my do rána zdolávame dvanásť kaprov od 6 do 17 kg.

Ráno okolo ôsmej zdolávame poslednú rybu. Potom unavení a nevyspatí z náročnej noci priam padáme do spacákov. Cez deň už máme len niekoľko záberov od menších kapríkov. Posledný večer máme pokojný a do konca nám ostáva ešte 12 hodín lovu. Do rána ešte zdolávame šesť kaprov od 8 do 11 kg.

Na záver sme síce unavení a nevyspatí, ale zároveň spokojní z krásnych úlovkov a konštatujeme, že nám táto krátka výprava za takzvanými „maďarskými klenotmi“ celkom vyšla. Tiež sme radi, že sme mohli stráviť pekné chvíle pri tejto nádhernej vode. S pozdravom…


Tibor Kisszucsan


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Adács trikrát a vždy inak

Adács trikrát a vždy inak


Asi ako každý rybár, aj ja som na internete hľadal nejaké nové kaprové vody v Maďarsku, ktoré by som mohol navštíviť. Do očí mi udrel príspevok od teraz už kamaráta Rada, ktorý ponúkal rybačku na Adácsi za ľudové ceny. Hneď som vzal telefón  a volal. Vzdialenosť do 100 kilometrov od domova a cena 10 eur na deň, to je sen. Hneď som dohodol aj termín a za miesto som vybral ostrov, ktorý nám zaručí súkromie.

Prvá výprava bola v júli. V piatok po práci s manželkou padáme z domu a hor sa na ne. Cesta nám ubehla raz-dva a po hodine a pol stojíme pri bufete. Po vyplatení povolenky ideme k vode pokochať sa pohľadom na peknú vodu. Keďže ideme loviť na ostrov, čaká nás trocha zdĺhavejšie vybaľovanie. Najprv nafúkať čln a naložiť veci. Na ostrove zasa všetko vyložiť a tak dookola trikrát. Ostrov to bol krásny. Iba pár stromov, mólo a latrína. Po postavení tábora ideme konečne na vodu. Hĺbka okolo dvoch metrov  a celkom rovné dno. Podarilo sa nám nájsť pár nerovností, ktoré sme si označili a dúfali v úspech. K bójkam sypem partikel, kukuricu a repku. Z guličiek použijem rybacie a ovocné gule. Celá noc bola bez záberu. 

Ráno sťahujem udice a prišiel šok, montáže sú prázdne, bez guličiek. To som začal tušiť, že tu niečo nesedí. Asi hodinu po vyvezení prútov prišiel malý padáčik. Zásek a na druhom konci sumček americký. Z 25mm gule je gulička veľkosti lentilky. Hneď mi je jasné, ako skončili moje montáže vyprázdnené v noci. Na toto som nebol pripravený. Musel som prevážať po každom pípnutí signalizátora. Gulička bola vždy ohlodaná na minimum, alebo tam vôbec nebola. Bolo to náročné a na člne som strávil ozaj dosť času, ale pomohlo. Medzi sumčekmi a malými kaprami sa objavilo pár lepších rýb, ktorým kraľoval viac ako 15-kilový kapor. To bola ryba, pre ktorú sa oplatilo prísť. Rybačku sme si s manželkou užili a ja som sa tešil, kedy sa sem vrátim. Poučenie: bez pančuchy sa nevracaj.   

Druhá výprava bola v auguste. Obetoval som jej 4 noci. Zatiaľ čo prvá výprava bola poznávacia, tá druhá mala ukázať, čo táto voda skrýva. Prípravy boli o to dôkladnejšie. Zobral som väčšie množstvo partiklu a to repky, kukurice a tigrieho orecha. Boilies som vzal na rybacom a korenistom základe od nemenovanej firmy, ktoré som chcel odskúšať. Už teraz môžem povedať, že šliapali spoľahlivo či už to bol squid salmon alebo orange fire. Miesto som si vybral opäť na ostrove, kde by sa mali nachádzať potopené stromy a ja som dúfal, že ich konečne nájdem.

Na miesto prichádzam v sobotu napoludnie. Po zaplatení fúkam čln a preplavujem sa na miesto lovu. Na ostrove ma čaká šok. Oproti loviaci rybári si tak parádne položili bójky, že ma úplne odrezali od najlepších miest. Neostávalo mi nič iné, len nájsť priemerné miesto a počkať, kým odídu a potom bójky premiestniť. Osádzam dve bóje. K jednej sypem kukuricu, repku a orange fire. K druhej repku, tigrí orech a squid salmon. Je strašne teplo, a tak sa s vyvážkou neponáhľam. Najprv staviam tábor v chládku starej vŕby, ktorá mi dá útočisko na 5 dní. Tak ako som sa poučil na predchádzajúcej rybačke, teraz nástrahy obaľujem do ženských siloniek. Tie by ich mali ochrániť pred sumčekmi. Prvý záber mám až v noci. Kapor okolo 60 centimetrov spravil radosť. Hodinu na to prichádza na tú istú udicu ďalší kapor. Z obidvoch na podložku tiekla predtrávená kukurica, ktorej som tam hodil fakt dosť. Do rána mám pokoj, až okolo deviatej ma budí druhá udica. Po peknom súboji podoberám kapra nad 80 cm. Po tomto krásavcovi zábery ustali a ani som sa nečudoval. Začalo byť  hnusné teplo, do toho bezvetrie. Hladina ako zrkadlo mi šancu na záber z dna nedávala. K prvej bójke som skúsil vyviesť zig-rig s waz upkou dipovanou v esencii ananás. Ak je ryba pri hladine, tak to vezme. Ako som si to predstavoval, tak sa aj stalo. Do hodiny som mal silný záber, no pri brehu sa mi fakt pekná ryba vypla. Škoda. Dal som to späť, no mal som už len záber od malého kapra.

S večernou vyvážkou sa začalo meniť aj počasie. Silný vietor a k tomu dážď by mohli rozhýbať ryby k lepšej aktivite. V noci bolo záberov ako šafranu, aj to väčšinou sumčeky. V tomto prípade môžem napísať sumce americké, lebo niektoré mali aj viac ako 35 cm. Nemali problém zobrať 24mm guličku s 16mm pop up. Takejto potvore sa nedá ubrániť. Skúšal som chytať aj na čistý tigráč alebo 5 zrniek kukurice. Sumček nezabral, no všetky zábery, čo som mal, boli od karasov alebo malých kaprov. Večerný vietor a ochladenie rybám zjavne neprospeli. Záberov ubudlo a ak nejaký prišiel, tak od malej ryby. Posledný deň odišli oproti loviaci rybári. Vyrazil som so sonarom na vodu, že skúsim nájsť iné miesto pre skoro mŕtvu bójku. Po hodine v člne nachádzam jamu s hĺbkou tri metre, v ktorej ako bonus leží strom. Bingo! Ak tu nebudú kapry, tak nikde. Veziem tam prút s orange fire a montáž zasýpam hrsťou tigrieho orecha s nádejou, že si to sumčeky nevšimnú. Deň ubehol rýchlo a pri poobednej káve sa mi hlási jemným padáčikom čerstvo vyvezená udica. Žeby zas sumček? Prisekávam udicu, na konci ktorej cítim lepšiu rybu. Sadám do člna a veslujem za rybou. O chvíľu som nad rybou a začína tanec s diablom. Skoro hodinu ma vozil po vode. Udica po tretie očko pod vodou a navijak  pomaly cvakal tú najkrajšiu pieseň. Priznám sa po polhodine som mal toho dosť. Ruka ma bolela a keď začali k hladine stúpať bubliny, mal som podozrenie, či to nebude sumec. Našťastie nebol a ja nakoniec podoberám pekného šupináča. Ak čakáte nejakú ťažkú váhu, budete sklamaní, 91 centimetrov a 11 kilogramov. Doteraz nechápem, kde v sebe nabral toľko sily, aby ma takto naťahoval. Mám chytených pár o dosť väčších rýb, ale tento bol neskutočne bojovný na svoju hmotnosť.

Je tu posledný večer a ja sa rozhodujem premiestniť aj druhú udicu k jame. Na obe montáže našívam po dve 20mm gule. Ako kŕmenie použijem 5 guličiek na PVA a montáž zasypem hrsťou tigrieho orecha. Po zotmení sa mi hlási zasa ľavá udica. Po peknom súboji na lodi podoberám ďalšiu rybu cez 80 cm. Pri návrate k brehu počujem pípať signalizátor aj na druhej udici. Rybu dávam rýchlo do saku a veslujem za ďalšou, ktorá už visela v strome. Po pár trhnutiach sa uvoľňuje a ja môžem zdolať šupináča zase cez 80 cm. Do polnoci mám ešte jedného dlháňa, ktorému zachutil orange fire. Ale ešte nebol koniec. Nadránom ma prišli pozrieť ešte dve ryby cez 80 cm. Úplne zničený, ale spokojný balím veci a bilancujem. Dobré rozhodnutie bolo na poslednú noc premiestniť k jame obidve udice, čo mi prinieslo šesť rýb cez 80 cm za noc. Zlé rozhodnutie bolo kŕmenie kukuricou, ktorá bola ako magnet na malú rybu. Tie mi potom ničili nástrahy, ktoré aj keď boli obalené v pančuche, boli rozbité. Neviem, ako to dokázali, ale bolo to tak. Niekedy som vytiahol iba prázdnu pančuchu.    

O dva týždne som späť aj keď iba na 24 hodín. Bójky ukladám k spomínanej jame a druhú k dvom stromom, ktoré ležia na dne. Vzhľadom na krátkosť lovu som si zobral iba tigrí orech a osvedčené nástrahy. Ku každej montáži sypem iba za hrsť guličiek a dve hrste tigrieho orecha. Tentokrát ryba nespolupracovala a ja som mal len jedného kapra, ktorý zabral nadránom. Skúšal som chytať aj na tigráč, no mal som len malé kapry, tak som od toho upustil. Z týchto troch vychádzok som si spravil obraz o vode, ktorú budem určite navštevovať aj v budúcnosti.

Kto sa nebojí popasovať so sumčekmi a malou rybou, tomu môžem Adács len odporúčať. Vašu snahu vám oplatia krásne zdravé a hlavne bojovné ryby, ktoré preveria vašu výbavu. Moje rady pre vás ohľadom lovu: Neodporúčam ako kŕmenie používať pelety a kukuricu. Asi najlepšia je kombinácia tigrí orech a boilies. Nástrahy odporúčam obaľovať buď v silónovej pančuche alebo zmršťovačke na nástrahy. Ak sa rozhodnete navštíviť túto vodu, tak vám želám veľa úspechov.


Michal Makó


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Adrenalín pod splavmi

Adrenalín pod splavmi


Lov boleňa na prívlač je neopísateľný zážitok


Ako to vlastne začalo? Už ako malý chlapec som bol vášnivým rybárom, taká klasika. Ale asi v stredoškolskom veku ma začala zaujímať predovšetkým prívlač a dravé ryby. Postupne som začínal skúšať chytať hlavne jalce a až neskôr som postúpil v love aj ďalších dravých rýb. Teraz sa zameriavam pri prívlači prevažne na naše štyri najväčšie druhy dravcov: zubáče, štuky, sumce a bolene. Všetky tieto zmienené druhy ma prekvapujú, rovnako ako spôsoby ich lovu a zdolávanie.

Ale taký adrenalín, ako mi dáva lov boleňa, to je niečo úžasné! Táto ryba je veľmi špecifická. Tie jeho doslova tvrdé a nekompromisne neočakávané útoky. No proste pocit, ktorý sa nedá opísať. Je to ryba, ktorá je veľmi opatrná a prefíkaná. Stačí menší pohyb na lovnom mieste a prestane loviť, i keď po čase začne väčšinou vždy znova.

Skúšal som všetky možné nástrahy, ale najviac sa mi osvedčil jeden 100mm wobler. Farbu som si vždy vyberal podľa nástrahy lovenej v revíri. Na riekach, kde je väčší prúd alebo splav, na farbe nikdy veľmi nezáležalo.

Ja osobne som vždy po príchode k vode sledoval, aká je aktivita a kde boleň loví. Potom to je len o technike, nástrahe a o tom, ako ju budem ťahať. Takže bolene lovím zásadne vtedy, keď ich vidím loviť na hladine, ale treba skúšať aj keď nelovia, podľa mňa je šanca vždy. Túto sezónu som počas jednej vychádzky ulovil okolo 30 kusov a všetkým som dal slobodu až na jedného, ktorého som si privlastnil. Môj najväčší kus bol ulovený už veľmi dávno, mal 89 cm a vážil 6,5 kg, ale stále dúfam, že raz príde ešte väčší a trofejný jedinec, ktorý mi ukáže, čo je to boj o život.

Čo povedať na záver? Každý dravec bojuje, takže treba len skúšať a skúšať a raz príde tá zlatá rybka, na ktorú čaká každý rybár.


Ivan Arpáš


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Miestne torpéda

Miestne torpéda


Veľké amury, tvrdé súboje a prebdené noci


Konečne prišiel dlho očakávaný deň „D“. V polovici augusta sme sa ja a bratanec Arnold rozhodli pre rybačku na miestnej zväzovej vode. Je to malé štrkovisko s viacerými polostrovmi, ale čo nemá do veľkosti, to má v kráse. Ide o ťažkú vodu plnú rôznych prekážok, kde sa skrývajú kapitálne ryby.

Po príchode k vode okolo obeda si vyberáme miesto s vysokým brehom. Po zmapovaní vody si vyberám dve miesta na protiľahlom brehu pri veľkom zatopenom strome s hĺbkou 2,8 m a druhé miesto pri rákosí s hĺbkou 2,3 m. Arnold si vyberá tiež protiľahlý breh, podobný pľac a hĺbky vody. Aj napriek dobre vyzerajúcim miestam nie sme veľmi nadšení, lebo voda má pri povrchu 32 stupňov a podľa informácií ostatných rybárov ryby vôbec neberú. Ako nástrahu volíme osvedčené boilies od nemenovanej firmy v sladkých a mäsových príchutiach. Prvý záber nenecháva na seba dlho čakať a pred zotmením zdolávam 3 kg vážiaceho kapríka, ktorého hneď púšťam späť. Zábery máme celú noc od podobných kapríkov, okrem môjho 6 kg vážiaceho šupiho. Po týchto kapríkoch prichádza nemilé prekvapenie, pretože ryby ďalšie dva dni vôbec neberú až na jedného 4 kg vážiaceho lysca, ktorého zdolal Arnold okolo 2. hodine v noci.

Skúšame rôzne kombinácie boilies a meníme montáže, ale nič nezaberá. Ako som už spomínal, ide o ťažkú vodu a takéto útlmy sú tu bežné. Už pomaly rozmýšľame, že zmeníme miesto, keď mám štvrtý deň podvečer brutálnu jazdu. Hneď po záseku cítim veľký odpor ryby, no asi po piatich minútach boja mi vošla do blízkeho stromu a odopla sa. Bola to veľká smola, že mi odišla krásna ryba. Podľa ťahu som tipoval rybu nad 10 kg. V duchu som si povedal: „Nevadí, aj ryby musia mať šancu a všetky ich na breh dostať nemôžeme.“ Po tejto smole sa na nás konečne trochu usmialo šťastie, ryby začali opäť brať a nemuseli sme meniť miesto. Počas noci sme chytili 7 kaprov od 3 kg do 5 kg. Aj keď to neboli žiadni obri, ale spravili nám obrovskú radosť. Ráno si unavení líhame a dospávame noc. Počas dňa nie sú žiadne zábery, nakoľko je veľmi teplo, na čo si spríjemňujeme deň kúpaním. Zábery prichádzajú po zotmení od menších kaprov. Ráno okolo štvrtej hodiny má Arnold razantný záber na mäsovú guľu, po záseku sa mu udica ohýba ako luk a z cievky sa bleskovo odvíja vlasec. Nato vykríkne: „Toto je rozbehnutá ponorka.“ No radosť a šťastie Arniho po pár minútach opúšťa a ryba mu uniká v konároch spadnutého stromu. Hneď nato Arni konštatuje, že mohlo ísť o kapitálnu rybu. Opäť sa nám lepí smola na päty, ale nevzdávame sa a snažíme sa bojovať až do konca. Ostávajú nám ešte dva dni lovu a stále verím, že príde niečo väčšie.

Cez deň som si všimol pri zatopenom strome, kde som mal jednu montáž, veľké víry a pohyb väčších rýb. Tipoval som to na viac amurov. Tak som skúsil nakŕmiť 1 kg sladkých boilies a 5 kg kukurice na montáž, čo sa mi aj vyplatilo. Po prevezení montáží a nakŕmení som mal už po necelej hodine jemné pípance a pohyby swingra hore a dole. Ryba sa nesekla, aj keď bola montáž napevno so 150-gramovým závažím. Podvečer sa ale swinger doslova nalepil na prút a rýchlo sa začal odvíjať vlasec z cievky. Sekám a na druhom konci cítim slabší odpor, ktorý sa stupňuje ako rybu priťahujem k brehu. Rybu mám asi 10 metrov od brehu, keď sa vynorí a ja zbadám veľkého amura.  V tom momente amur doslova vystrelil ako torpédo a vyskočil z vody. Nasledoval asi 15-minútový tvrdý boj a podarilo sa mi podobrať tohto miestneho velikána. Vážil rovných 17 kg a meral 109 cm. Ryba bola, samozrejme, hneď pustená späť, čo by mala byť už samozrejmosť každého rybára. Po prevezení montáže už do rána žiadny záber neprišiel, ale to nevadí.  Bol som veľmi šťastný z tohto krásneho úlovku, aj keď bolo v noci veľmi horúco, bol som spokojný. Unavení a nevyspatí kvôli veľkému teplu nás pri rannej káve prebral razantný záber na môj prút, na ktorý som chytil amura. Scenár je úplne rovnaký a znovu mám v podberáku krásneho amura. Ako som podobral tohto ďalšieho amura, mám hneď záber na druhý prút. Užívam si zdolávanie ďalšieho krásneho amura, ktorého úspešne zdolávam. V tom momente som si myslel, že som asi v rybárskom raji, nakoľko chytiť naraz dva krásne amury a na zväzovej vode je priam zázrak. Tieto takzvané torpéda sme rýchlo zdokumentovali a hneď pustili do ich živlu. Mali tiež slušné rozmery 17,5 kg a 113 cm, čo je aj môj osobný rekord amura a druhý menší mal 15,8 kg a 106 cm. Bol som nesmierne šťastný z týchto krásnych rýb a dúfam, že ešte zažijem podobné krásne zážitky. Ostal nám ešte jeden deň lovu, ale už bez záberu.

Ďalší deň ráno nás čaká to najhoršie z výpravy a my musíme baliť. Odchádzame spokojní z tejto krásnej zväzovky, ktorá nás veľmi príjemne prekvapila. Aj napriek tomu, že sme neprekonali žiadne svetové rekordy, sme radi, že sme mohli stráviť pekné chvíle pri tejto nádhernej vode a ďakujeme za každý úlovok.


Tibor Kisszucsan


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Vianočný kaprík

Vianočný kaprík


Ku kvíleniu pesničiek, vianočných kolied a reklám o tom, kde, čo a ako lacno kúpiť sa  pridala moja domáca. Že je tu Lucia, dva týždne pred Vianocami a je zvedavá, či konečne donesiem z rybníka kapra. Nie vraj ako minulé sviatky, keď som tri týždne číhal pri rybníku na úlovok a domov som prichádzal rozohriaty, hoci bol december. A ešte som vraj smrdel po dyme, ale nie od ohníka, ale od záľahy dymu z už spopolnených cigariet v krčme U Slávika hoci som nefajčiar. Moja rybárska česť velila, aby som dokázal opodstatnenosť vložených peňazí do výbavy a potešil rodinu čerstvým, práve z vody vytiahnutým kapríkom.

V sobotu pred deviatou nabalený obyčajnou poživňou pre mňa a špeciálnou pre budúceho vianočného kapríka zdravím kamarátov sediacich vo vyhriatej krčme. Jej majiteľ, Slávik,  tento útulok smädných cestujúcich zriadil priamo na železničnej stanici. Službu mal Rudo, s ktorým som dral nohavice na základnej. Dnes už pán prednosta stanice, kde rýchliky iba prefrčia a zastavia už iba značne preriedené, tiež krízou postihnuté vláčiky. Inak v civile náruživý zberateľ húb a hríbov, s ktorými je to u nás doma ako s rybami – Raz hojne a trikrát nič. Od nepamäti s ním vediem vášnivé diskusie o užitočnosti našich už viac ako koníčkov. Najmä v poslednom čase dobiedza  na spôsob hnutia „Chyť a pusť. Prečo to vraj robíme. Ťažko lapíme rybku, vystresujeme fotografovaním a pustíme späť. To oni hubári, čo nechcú nezoberú a nechajú iným. Naša debata vždy skončila nerozhodne a dočasným poctivým zmierením v krčme vedľa prednostovej kancelárie.

V ten zimný decembrový deň skončila naša diskusia pred príchodom môjho vlaku k rybníku stávkou. Ak chytím kapra, Rudo do informačnej tabule s cestovným poriadkom napíše: Zbieranie húb škodí zdraviu. A naopak, ak neuspejem ja napíšem: Chytanie rýb škodí zdraviu.

K takmer zamrznutému rybníku prichádzam s pocitom veľkej zodpovednosti nie len pred sebou, ale aj pred kamarátmi s udicami nezradiť rybársku česť. Zodpovedne pripravujem návnadu podľa najnovších poznatkov a hádžem smerom k ľadu. Už iba čakať, prechádzať sa od chladu po brehu a pozerať na hodinky, aby som stihol vlak o piatej. Ale aj žičlivo poťahovať z čutory naplnenej čajom plávajúcim na povrchu statočného Rumu.

Čas a moja nervozita rástli. Tu zrazu pípanie, nebodaj záber? Hoci mi srdce padá kdesi do maskáčov, cítim na vlasci odpor. Zrejme planý poplach. Ale nie! Po dlhšom laškovaní a hoci je chladno, spotený norím podberák pod už znaveného kapríka. S hrdosťou sa obzerám okolo, čo na to kolegovia. Nevadí, že tam práve neboli. Balím veci a s kapríkom vo vedierku s vodou utekám k vlaku.

S úsmevom otváram dvere U Slávika a kričím: „Kde je ten macher, ktorý namiesto zbierania húb iba svojou mláti?!“ Chlapi neveria vlastným už podguráženým očiam a tipujú kapríkove miery ako na súťaži MISS. Ešte že ich majú rozšírené a vidia všetko väčšie. Rudo tam nebol. „Je po službe a určite doma spí, veď si dal tri zdravotné pivá so zásmažkou, aby lepšie chrápal,“ oznamujú chlapi. Nevadí, zoberiem kapríka domov a do Vianoc ho dokŕmim do poctivej veľkosti a hmotnosti.

Napustím vaňu v letnej kuchyni a kapor začína omaciavať svoj nový rybník. S kŕmením som začal ihneď. Ponúkal som tie najlepšie kaprie dobroty, ale on nič. Zaťal sa, iba fľochol jedným okom na mňa a tľapol chvostom až som zostal mokrý. Počkaj ty koťuha, myslím si a beriem z klinca starý župan. Ten, ktorý priniesol starý otec z kúpeľov s vyšitým názvom Piešťany. Balím do neho kaproša a začínam ho kŕmiť ako hus. Priamo do huby. On však iba zavrel oči a prestal sa metať. Zľakol som sa, že nedožije do Vianoc, a tak znova do vane. Druhý deň nič nové. Prišlo mi ho ľúto. Aj svedomie ma mátalo za čin privlastnenia si ryby bez predpísanej miery. Tak som ho vložil do vedra s vodou a šup s ním naspäť k rybníku.

Chlapi U Slávika nechceli veriť, že kapra pustím späť do vody. Rudovi som povedal, nech splní stávku, pretože keď sa vrátim, budeme všetci čítať dôležitý oznam. Stalo sa. Napísal, čo stávka určila, počkal na mňa, aby som bol pri vyvesení pre neho a všetkých hubárov nelichotivého obsahu. Lenže moje rybárske rytierske srdce mi nedalo byť k porazenému krutý a oznam skončil v horiacich kachliach.

Po návrate od rybníka, v ten teplý, aj keď fajčiarmi zamorený večer U Slávika sme sa s Rudom zasa pomerili. Už žiadne posmešky na konanie rybárov a hubárov. Naše slová sme spečatili dohodou, že  pôjdeme spoločne k vode na ryby a keď budú rásť aj do lesa na hríby.

„Keď na Luciu  stojí hus  na ľade, budú Vianoce bez ryby.“


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Extrémny feeder XII

Extrémny feeder XII


Feeder bez vidličiek


Lov feedrom je jednoduchý lov na položenú, kde po nahodení spočíva prút pokojne vo vidličkách. Čakáme na záber a ostražito sledujeme citlivú špičku prútu, ktorá nám dá jasne najavo, kedy sa o nástrahu zaujíma ryba. Povedal by som, že vďaka tomu, že lovíme s napnutým vlascom, je tento spôsob oproti klasickej položenej predsa len o niečo citlivejší, ale aj keď sme rýchli a pohotoví, nezasekneme rybu vždy. Ryby niekedy nástrahu len tak ochutnávajú, púšťajú a zas ju popoťahujú. Niekedy ich vystraší napnutý vlasec. Jemná špička feedrového prútu je síce schopná toto všetko reprodukovať, ale rýchlosť našich reakcií vždy nemusí stačiť nato, aby sme včas zasekli.

Jediný úplne presný signál o tom, že ryba drží nástrahu a ťahá ju, dostaneme len vtedy, keď držíme vlasec v ruke. Túto metódu starí rybári dobre poznajú a používajú ju dlhé roky. Avšak, pomaly sa vytráca. Položená je síce stále populárny lov a kapor je modlou pre väčšinu rybárov, avšak tí zverili signalizáciu záberov všemožným mechanickým a elektronickým pomôckam. Dá sa povedať, že dnešná doba vzala rybárom ten jedinečný pocit, keď vlastnými zmyslami cítite, že ryba berie. Cítiť medzi prstami, ako ryba jemne pošklbáva vlascom a potom zaň zatiahne, je niečo absolútne iné než čakať na pípnutie elektronického signalizátoru. Avšak pokiaľ ste na niekoľkodennej výprave za skutočne veľkými kaprami, je lov na cit, samozrejme, nemožný. Ale ako toto súvisí s feedrom? Feeder je skvelý v tom, že sa s ním síce dá loviť veľmi akčne, ale nikdy nebude tak variabilný ako plavák. Hlavne nedokáže ponúknuť nástrahu v pohybe, na ktorú ryba často reaguje omnoho lepšie, než na nástrahu nehybnú a ležiacu na dne. A tak som si kedysi povedal: „A prečo by to nešlo?“ A dal som sa do toho. Prvou veľmi dobrou príležitosťou bol lov jalcov hlavatých na čerešne a potom višne.

Jalce sú známe svojou slabosťou pre ovocie. Ale tiež svojou prešibanosťou. Akonáhle raz jalca poškriabete háčikom alebo pojme podozrenie, je ťažké ho chytiť. Poznám na rieke jedno miesto s peknými jalcami. Voda tu dosť prúdi, takže s plavákom je to dosť náročne, ale s feedrom som tu dosiahol dobré výsledky. Lepšie než s klasickou položenou. Lenže pár pekných rýb mi hneď po zábere z háčiku spadlo. Veľmi ma to mrzelo, pretože to boli pekné kúsky a teraz si môžem byť istý, že na ležiacu nástrahu hneď tak nezaberú a i k ostatnej sa budú chovať obozretne. No a tak som si povedal, že skúsim niečo iné. K nástrahe, ktorú tlačí prúd po dne, snáď budú mať viac dôvery a podarí sa mi prekabátiť ďalšie ryby.  

Ráno stojím pri rieke s krátkym feedrovým prútikom a prehadzujem prúd hrsťou skoro čiernych, zrelých čerešní. Vidím, ako jednu z nich vezme veľkých jalec už v stĺpci, keď klesá ku dnu. To vyzerá dosť nádejne. Na vlasci mám len háčik a dva malé broky. Nastražím čerešňu a pošlem ju ľahkým švihom k protiľahlému brehu. Na napnutom vlasci nechám nástrahu s malou záťažou klesnúť ku dnu. Prút držím špičkou nahor a v ľavej ruke ľahko zvieram medzi prstami vlasec. Nástraha dosiahla dno. Prúd sa oprie do vlasca a čerešňa sa pohne pomaly dopredu. Vlasec nepovoľujem, len ho držím. Keď sa nástraha na dne zastaví, nechám ju chvíľu v pokoji. Potom jemne dvihnem špičku prútu, uvoľním ju a nástraha zas putuje ďalej. Ide to pekne. Dno je čisté, bez prekážok.

Čerešnička opisuje oblúk a prúd ju pomaly tlačí k môjmu brehu. Približne v polovici toku jasne cítim, že nástrahu niečo prudko chytilo. Cítim to ako v prstoch v ktorých držím vlasec, tak v ruke, ktorou držím prút. Navyše vidím, ako sa jemná špička prútu prihla. Ruka vyrazí k rýchlemu zaseknutiu absolútne reflexívne a podarilo sa! Na konci vlasca sa pohne ťažké rybie telo. Ryba vyráža proti prúdu do hlbších miest, kde hľadá záchranu. Ľahký prútik sa poriadne ohne a vlasec reže vodu.

Navijak cvrká veselú pesničku o tom, že sa dielo podarilo. Vyhrané však ešte ani zďaleka nie je. Táto ryba je skúsená. Keď zistila, že si únikom do hĺbky nepomôže, úskočne vymetá plytčinu pri protiľahlom brehu. Potom mení taktiku a skúša to pri mojom brehu. To je nebezpečné, pretože tento breh je spevnený sypaným kameňom. Je tu množstvo dier a štrbín, v ktorých sa zachytili vetvy a palice. Vlasec by na nich mohol ľahko uviaznuť. Keby som nemohol povoliť, ryba by ho mohla odtrhnúť. No nakoniec všetko dobre dopadlo a statočného bojovníka víta mäkká náruč rozprestretého podberáku.

Behom pomerne krátkej chvíle chytám niekoľko pekných rýb v miestach, kde zostávali moje nástrahy nastražené bez pohybu na dne bez povšimnutia. Nemohol som sa toho bezprostredného lovu nabažiť. V tejto technike sa mieša stará dobrá praktika s moderným prútom a dohromady je to neuveriteľne účinné…

Sú dni, kedy ryby berú bez zaváhania nástrahy ležiace na dne a niekedy potrebujú trošku podráždiť. Mám takúto skúsenosť hlavne s mrenami.

V pomerne plytkom prúde, nie hlbšom než trištvrte metra, stávajú mreny. Za slnečného počasia ich môžem sledovať a dobre viem, že keď len tak postávajú, je ťažké niektorú z nich chytiť. Nereagujú na nič a už vôbec nie na pokojne ležiace nástrahy, aj keby boli v ich tesnej blízkosti. Ale ja som prišiel na to, ako na ne! Stojím po kolená vo vode kúsok nad húfom mrien a na krku mám vrecko plné kostniakov. V ruke malý prak s košíčkom. Sledujem, ako ich prúd nesie dolu a ako sa pomaly potápajú. Keď dosiahnu dno, zostanú ležať, ale občas ich prúd zase dvihne a posunie o kúsok ďalej. Mreny sú nevšímavé, avšak keď trvalý „dážď“ potravy pokračuje, naraz sa celý húf dvihne a začnú sa kŕmiť. A to je moja chvíľa.

Napichnem na háčik poriadny chumáč lariev a rovnako ako s čerešňou nahodím do prúdu. Nechám prúd, aby sa s nástrahou pohrával a zanášal ju dole. To, čo potom príde, je poriadna rana spojená s brutálnym zalomcovaním. Razantnosť tohto záberu ma celkom prekvapuje. Už som tu chytil mnoho mrien, avšak tak silný záber som doposiaľ nezaznamenal. Väčšina rýb má okolo 50 centimetrov. Sú to bojovné ryby, ale aj keď občas zaberie nejaká väčšia, záber sa prakticky nelíši. Mrena sa ponáhľa k protiľahlému brehu, ale rýchlo ju otáčam a vediem ju k sebe. Vyráža ku krátkym únikom do strán a to je divné. Toto mreny nerobia. Obvykle silno tiahnu a tie najväčšie jednoducho držia pri dne ako pribité a pohybujú sa len na malom priestore. Vediem rybu bližšie k podberáku a už vidím, že toto nie je mrena, ale poriadny jalec hlavatý. Jalca pustím a rýchlo strelím na lovisko dva košíčky kostniakov. Na ďalšie nahodenie už je to mrena…

Na tomto mieste som to skúšal mnohokrát aj s plavákom, ale to proste nie je ono. Malá hĺbka a silnejší prúd nie sú lovu s plavákom príliš naklonené. Aby som mohol rýchlosť nástrahy trochu korigovať, musím použiť väčší a silnejšie zaťažený plavák. Keď ho brzdím viac, čo mreny potrebujú, brázdi vodu a to rybám vadí. Keď nechám nástrahu ležať na dne, je to oveľa prirodzenejšie, menej priehľadné a záberov je podstatne viac. Tiež je celá vec nepomerne ľahšia. Týmto spôsobom sa dajú chytiť mnohé ryby a použiť všelijaké nástrahy, najlepšie živočíšneho pôvodu. Vynikajúce sú už zmieňované čerešne a višne. Skvelé sú kostniaky a červíky. Také dážďovky, ich polovica alebo strapec hnojákov dokážu poblázniť všelijaké ryby. Rád chytám aj na kúsky rybieho mäsa alebo celé maličké mŕtve ryby. Táto nástraha je vynikajúca hlavne v čistej vode na jeseň. Prináša nielen krásne jalce hlavaté, ale aj mreny a zubáče. Často sa stáva to, že sa ryba nástrahy len ľahko dotkne. Keď bude prút vo vidličke, neurobíte nič alebo to možno ani nezaregistrujete. Keď cítim dotyk v prstoch, skloním špičku prútu dole, aby som povolil napätie vo vlasci. Potom sa prúd do nástrahy zas oprie, pohne s ňou a v tom prípade obvykle príde záber. Ryba si nechce nechať sústo uniknúť. Je to jednoduché, zábavné aj akčné. Nemusíte sedieť na mieste a môžete na rieke preskúmať mnoho zaujímavých miest, ktoré môžu priniesť mnoho zaujímavých úlovkov.


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.