post

Beštia

Beštia?


Kormorán veľký a jeho neblahý vplyv na ichtyofaunu


Všade kam sa pozrieme, samé kormorány. Kormorán pri každej vode, kormorán v každej lokalite a neustále sa zvyšujúce počty. Kedy sa to konečne skončí? Zostanú nám vôbec ryby vo vodách?

Dovolím si malý plaidoyer (obhajobná reč advokáta pred súdom) za túto čiernu beštiu, vraždiacu naše ryby. Nechcem sa nikoho dotknúť a ani netúžim byť ukameňovaný, no osobne nepatrím medzi tých, ktorí vidia konečné riešenie problému s týmto rybožravým predátorom v genocíde celého druhu, ani medzi tých, ktorí majú pri pohľade na zastrelený kus na tvári výraz plný zadosťučinenia a radosti. Prečo?

Jednoducho preto, že si uvedomujem, že za jeho nekontrolované rozmnoženie môže práve človek. A to, že odstrel a jeho likvidácia, ktorá patrí skôr do praktík minulého a predminulého storočia, navyše nefungujú, dokladá aj fakt, že populácia stále rastie. Pretože odstrel dospelých jedincov nie je o ničom inom, ako o riešení následkov, ale nie samotného problému. Problém má hĺbkový charakter a väčšinou za ním stojí viacero faktorov. Riešiť tento stav odstrelom a plašením je rovnaké, ako liečiť duševne postihnutého pacienta aspirínom. Určite to chvíľkový a malý efekt bude mať. Hlavne ho nebude bolieť hlava. No jeho problém sa tým nevyrieši. Obdobné je to aj s kormoránom. Odstrelom niekoľkých kusov, ktoré sa ťažko lovia sa nič nevyrieši.

Tento čierny zbojník len obsadil miesta, ktoré mu vytýčil človek. Dá sa povedať, že mu prikázal, rozmnož sa! On tak urobil a teraz ide všetkých roztrhnúť. Jedna z najviac pre mňa nepochopiteľných vecí je napríklad to, že mnohí rybári odobrujú a sú šťastní, že sa rúbu stromy popri riekach. Stretol som sa s muškármi, ktorí boli natešení správou, že onedlho sa má rúbať a ich tá správa potešila, pretože aspoň nebudú zachytávať. Na druhej strane sa potom budú všetci diviť, keď sa niekde v blízkosti objaví kormorán a ešte tam aj zahniezdi a bude sa rozširovať. Ako to, keď tu nikdy nebol? Tento čierny vták neloví  nikdy na miestach, kde nemá voľnú hladinu aspoň 150-200 metrov na rozlet. Možno si teraz niekto pomyslí, že takto tam ale nebudú môcť loviť ani muškári, keď nemajú ako nahadzovať. Osobne som videl v celkom zarastenom prostredí chytať na mušku starého majstra. Pred každým hodom si odborným pohľadom preskúmal trajektóriu a jeho šnúra dokonale kopírovala pretŕčajúce konáre. Ani raz nezachytil. Dokonalý virtuóz. Nepadla jediná sťažnosť na to, že by sa mali stromy nad riekou presekať, lebo mu zavadzajú. Jednoducho je to o cviku a skúsenostiach. Tá radosť z vysekaných miest je veľmi krátkozraká. Lebo tie stromy majú pre prírodu aj iné výhody. Rybám z nich padá potrava v podobe hmyzu. Opadané lístie, ktoré sa vo vode rozkladá je základom živín aj pre rôzne živočíchy dna, na ktorých sa živia aj ryby. Samozrejme, majú aj ochranný charakter, kedy vytvárajú tieň a voda sa tak rýchlo neprehrieva a súčasne tvoria aj skrýše pred predátormi.

Za výrub drevín v okolí riek sa často požíva aj argument, že by malo ísť o protipovodňové opatrenia. Čo k tomu dodať? Len toľko, že drevo = peniaze, a tak sa tieto „protipovodňové“ aktivity vykonávajú aj na miestach, kde povodeň ani nemá ako hroziť. Ale to určite nevadí. Veď rybári si potom, samozrejme, radi priplatia na rôzne plašičky kormoránov, ponaťahujú špagátiky cez rieku (ktoré nahradia funkciu zmiznutých konárov), sami strávia nekonečne veľa hodín v zmrznutej krajine, zaplatia aj poľovníkom, či pôjdu na vlastnú päsť strieľať nepolapiteľné vtáky (často načierno), ktoré nie je vôbec jednoduché zastreliť.

Kategóriou samou o sebe je aj čistenie okolia vôd. Niektorí si tento paragraf zrejme vysvetľujú po svojom. A tak môžeme pri vode vidieť rôzne odpadky, pokojne aj staré práčky. No hlavne nech vo vode nie je ani kúsok konára zo stromu, či starý koreň. Veď predsa o koreň zachytím a ryba sa má kam schovať. Toľká nehoráznosť! Paradoxom je, že potom v období, kedy sa budú mať ryby vytierať, budú rybári míňať finančné prostriedky a čas na to, aby poopilovali niekde stromy a konáre a nahádzali ich do vody. Načo? Nech sa majú tie šupinaté chúdence kde vytrieť.

To, že sa vytvárajú rôzne malé vodné elektrárne (MVE), ale aj veľké priehrady, to zrejme netreba nikomu pripomínať. No možno by bolo dobré pripomenúť, že takáto voda sa prehrieva oveľa rýchlejšie ako prirodzená rieka. Súčasne má veľkú vodnú plochu bez rôznych prekážok, kde by sa ryba mohla schovať. Veď to je priam raj pre tieto vtáky. Nezabúdajme, že MVE sa majú stavať aj ďalej. Vďaka tomu, že sa ryby nemajú kam ukryť, vtáky môžu loviť, koľko chcú. No a kým v minulosti mnohé mláďatá určite aj zahynuli od hladu, lebo im rodičia nedokázali zabezpečiť dostatok potravy, teraz vďaka mnohým opatreniam človeka majú pre nich potravy dostatok. Tak môže prežiť aj väčšie množstvo mláďat. Pokojne aj všetky v hniezdach.

Stále to však nie je úplný výpočet dôležitých faktorov, ktoré ovplyvňujú rozmach kormoránov. Patrí k nim aj absencia predátorov. V minulosti, keď u nás žilo približne 30 hniezdiacich párov kormoránov, mohol mu významne znížiť stavy aj náš najväčší dravec, orliak morský. Ten sa živí vodnými vtákmi a ich mláďatami, ale aj rybami (zväčša dojedá aj uhynuté jedince). To znamená, že lovil aj kormorány a aj volavky. Stavy tohto druhu u nás znížilo ničenie lužných lesov, DDT (chemický postrek používaný v poľnohospodárstve), zber jeho vajíčok, ale aj samotní rybári a poľovníci. Rybárom vadilo, že si občas ulovil rybu a poľovníkom zas, že lovil kačky. Dnes u nás tento druh hniezdi asi v 5-10 pároch. Zimná populácia sa pohybuje okolo 30-40 vtákov. Stále je to málo a občas sa nájdu inteligenti, ktorí ich ešte aj otrávia. Tento druh aktívne lovil aj kormorány. Teraz si na ne podľa niektorých informácií na mnohých miestach netrúfne. Je ich veľa a keď ide na nich zaútočiť, kormorány zdvihnú svoje ako britvy ostré zobáky dohora. V tom momente by si asi každý rozmyslel, či si nenájde potravu inde alebo sa ich nepokúsi nejako prekvapiť neskôr.

Možno by sa dalo ešte aj pokračovať, no nemá to zmysel. Aj tri dôkazy jasne dokladajú fakt, že za expanziou kormorána stojí sám človek, svojím správaním z minulosti, ale aj súčasnosti. Ak sa chce niekto odbavovať na zastrelených kormoránoch, najprv nech si uvedomí, že za jeho rozmnoženie a premnoženie nesie hlavnú vinu človek. Lebo len keď pochopíme pravú príčinu problému, môže prísť aj náprava. Odstrel nerieši nič. To bolo už preukázané. Možno by bolo dobré zamerať sa aj na aktívnejšiu obnovu našich riek do čo najpôvodnejšieho stavu, ktorá by v konečnom dôsledku pomohla nielen ochrane rýb pred týmto a inými predátormi, ale súčasne by sme možno mohli očakávať od rýb aj samovýter (po tom, čo sa zlepšia podmienky pre život).

Koniec koncov, kormorány tu v nejakom počte vždy boli. Poznali ich aj naši dedovia a pradedovia, čo sú ale spravidla presne tí istí ľudia, ktorí tak radi spomínajú na to, koľko rýb bývalo v našich vodách. Ako to teda je? Ryby boli, kormorány tiež, čo sa zmenilo? Odpoveď je zrejmá: neboli MVE, obrovské priehrady, čistky brehov a kľčovanie okolia vodných plôch. Už to nemôže byť zjavnejšie. Svet nie je len čierny a biely. Takéto zjednodušenie problémov nám nikdy nepomôže vyriešiť ich. Len zaplátať koncové následky. Nikdy nie hlavné príčiny. „Skultúrňovanie“ brehov našich revírov môžeme zmeniť aj sami. V prípade MVE je nutné obrátiť sa na štát. Možno by bolo na čase, aby sa vyše stotisícová rybárska základňa plus rodinní príslušníci a priatelia spojili a povedali konečne štátu dosť! Veď možný milión kričiacich hlasov nie je tak jednoduché prepočuť.


Milan Hepner


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.