post

Revírovanie pre rok 2020

Revírovanie pre rok 2020


Ako prví zverejňujeme informácie, ktoré očakávajú rybári na celom Slovensku. Teraz v upravenom formáte – jednoduchšom a viac dostupnom.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

V našom bezplatnom mesačníku – Online Rybičkách sme hneď 1. januára zverejnili dokument Rybárske revíry SR 2020. Autorom bolo priamo Ministerstvo životného prostredia. Samotný obsah bol však pre väčšinu z nás rybárov nedostupný. Dôvodom bol formát dokumentu, ktorý otvoril iba platený program od Microsoftu, a aj keď bol otvorený pohybovanie sa v ňom nebolo práve prehľadné.

Pôvodná databáza obsahovala všetky informácie, možnosti vyhľadávania, prehľadov a podobne. Preto sme v redakcii zapracovali na vyťažení hlavnej tabuľky z tejto databáze. Nachádzajú sa tam všetky revíry, ich začlenenie, čísla, určenie atď. Naša tabuľka je v rozšírenom formáte pre Excel.

Revírovanie pre rok 2020 stiahnete TU.

Pôvodnú databázu od Ministerstva životného prostredia stiahnete TU.

post

Maďarské klenoty

Maďarské klenoty


Zväzovky mám radšej, ale niekedy sa súkromák vyplatí…


Vždy keď príde otázka či si vybrať zväzové jazero, alebo súkromný rybník, nastáva dilema. Zvoliť si menšie, krajšie a bojovnejšie ryby na zväzovke, alebo veľkosťou a množstvom prevyšujúce ryby na súkromnej vode? Osobne mám radšej zväzové vody, nakoľko je tam väčší pokoj a tiež tie pravé divoké ryby, ktoré zanechajú v rybárovi oveľa silnejšie emócie a spomienky. Aj napriek tomu, že mám radšej zväzovky, si tentokrát vyberám súkromnú vodu.

Prišiel deň výpravy a s kamarátom Richardom sme sa rozhodli pre trojdňovú rybačku v Maďarsku. Voľba padla na jazero Ezerjó Major, ktoré sme už tento rok raz navštívili a pochytali pekné ryby. K vode sme dorazili o 11. hodine, kupujeme lístky na lov a presúvame sa nabalení na naše vybrané miesto. Máme krásne slnečné počasie, čo predpovedajú na celý týždeň. Rozbaľujeme veci a po menšej porade kto kde bude loviť, mapujeme terén a zavážam montáže. Ja som svoje montáže zavážal k protiľahlému brehu k veľkému rákosiu s hĺbkou vody 1,8 m a druhú montáž 30 metrov bližšie na zlom s hĺbkou 2,5 m. Richard volí nahadzovanie asi 50 metrov od mojich montáži a dokrmovanie kobrou. Na lov mám prichystané boilies v príchuti ananás k rákosiu a na druhú montáž ide mäsovo korenená príchuť. Richard uprednostňuje svoje overené – cesnak a slivka.

Po dlhom rozbaľovaní sme sa konečne najedli a sadáme do kresiel s poobednou kávičkou. No dlho nesedíme, lebo Richard má asi hodinu po nahodení razantný záber na cesnak a po 15 minútach zdoláva pekného šupiho s hmotnosťou 14,5 kg. Rybu púšťa a hneď nahadzuje späť na to isté miesto. Ďalší záber nenecháva na seba dlho čakať a po necelej hodine sa scenár opakuje a zdoláva 15-kilového šupináča. Po tejto rybe nastáva útlm a do západu slnka nemáme žiadny záber. Večer do polnoci vyťahuje Richard ďalších troch kaprov od 8 do 15 kg. Znovu na cesnakové boilies, čo ma už trochu začalo znepokojovať, nakoľko chytáme asi 50 metrov od seba a ja som nemal ani záber. Na to mi Richard so smiechom hovorí, či chytám len na prázdne háčiky a dáva mi pár gulí cesnaku. Hneď prevážam, čo sa mi aj vypláca, lebo do hodiny mám jazdu a zdolávam síce menšieho kapríka s hmotnosťou 8 kg, ale spravil mi veľkú radosť. Mierne unavený si líham do spacáku a snívam o miestnych kapitálnych jedincoch.

Ráno o ôsmej hodine nás budí záber na Richardov prút, ale ryba sa po chvíli odopína. Prehadzuje a my sa môžeme pokojne naraňajkovať, nakoľko záber už neprichádza. Okolo obeda prehadzujem montáž na jednu cesnakovú pop up-ku priemer 18 mm silne nadipovanú v esencii cesnak a pridávam PVA pančuchu plnú drvených cesnakový boilies a peliet. Táto kombinácia sa zatiaľ najviac osvedčila, čo sa mi aj potvrdilo, nakoľko mám záber do pol hodiny.

Pomaly vytiahlo swinger k palici, ale cievka sa ani nepohla. Zdvíham prút a v tom momente cítim na druhej strane  silný ťah ryby. Sila ryby sa stále stupňuje a viac a viac vlasca mi odvíja z cievky. Hneď mi napadlo, že to možno bude miestny kapitálny kúsok, ktoré majú vyše 25 kg. Po chvíli ale zisťujem, že mám na druhom konci krásneho jesetera, ktorý sa ukazuje v plnej paráde viacerými výskokmi nad hladinu. Tohto takzvaného dinosaura už zdolávam 15 minút, stále je plný síl a nie a nie ho dostať do podberáku. Nakoniec víťazím a rybu úspešne zdolávam. Nejde síce o žiadneho obra ani kapitálny kus, ale pre mňa je to zatiaľ najväčší jeseter s rozmermi 12,7 kg a 125 cm. Som nesmierne rád, že zdolávam túto krásnu prehistorickú rybu, ktorú hneď púšťam do svojho živlu. Po tomto dinosaurovi  sme namotivovaní a plní očakávaní, čo asi cítia aj ryby, lebo do večera zdolávame ešte osem kaprov od 7 do 12 kg.

Večer zábery už nemáme, pričom si po zatiaľ celkom úspešnej rybačke a po dobrej večeri vychutnávame kvalitnú whisky. Ďalší brutálny záber prichádza až v noci o druhej hodine na moju montáž zo zlomu. Ryba odvíja vlasec z cievky veľkou rýchlosťou a po zdvihnutí prúta hneď cítim, že to nebude nič malé. Po chvíli mi ryba vchádza do koreňov a ja musím za ňou na člne. Prichádzam nad rybu, ktorá sa hneď uvoľnila z prekážky a ja si užívam ďalších 15 minút  zdolávania z člnu. Kapra som konečne podobral a spokojný prichádzam na breh. Je to krásne stavaný šupináč s hmotnosťou 17,5 kg, ktorému zachutila mäsovo-korenená guľa s priemerom 24 mm. Po zdokumentovaní rybu púšťam a spokojný si líham do spacáku, čo však netrvá dlho, pretože ryby sú pri chuti a my do rána zdolávame dvanásť kaprov od 6 do 17 kg.

Ráno okolo ôsmej zdolávame poslednú rybu. Potom unavení a nevyspatí z náročnej noci priam padáme do spacákov. Cez deň už máme len niekoľko záberov od menších kapríkov. Posledný večer máme pokojný a do konca nám ostáva ešte 12 hodín lovu. Do rána ešte zdolávame šesť kaprov od 8 do 11 kg.

Na záver sme síce unavení a nevyspatí, ale zároveň spokojní z krásnych úlovkov a konštatujeme, že nám táto krátka výprava za takzvanými „maďarskými klenotmi“ celkom vyšla. Tiež sme radi, že sme mohli stráviť pekné chvíle pri tejto nádhernej vode. S pozdravom…


Tibor Kisszucsan


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Adács trikrát a vždy inak

Adács trikrát a vždy inak


Asi ako každý rybár, aj ja som na internete hľadal nejaké nové kaprové vody v Maďarsku, ktoré by som mohol navštíviť. Do očí mi udrel príspevok od teraz už kamaráta Rada, ktorý ponúkal rybačku na Adácsi za ľudové ceny. Hneď som vzal telefón  a volal. Vzdialenosť do 100 kilometrov od domova a cena 10 eur na deň, to je sen. Hneď som dohodol aj termín a za miesto som vybral ostrov, ktorý nám zaručí súkromie.

Prvá výprava bola v júli. V piatok po práci s manželkou padáme z domu a hor sa na ne. Cesta nám ubehla raz-dva a po hodine a pol stojíme pri bufete. Po vyplatení povolenky ideme k vode pokochať sa pohľadom na peknú vodu. Keďže ideme loviť na ostrov, čaká nás trocha zdĺhavejšie vybaľovanie. Najprv nafúkať čln a naložiť veci. Na ostrove zasa všetko vyložiť a tak dookola trikrát. Ostrov to bol krásny. Iba pár stromov, mólo a latrína. Po postavení tábora ideme konečne na vodu. Hĺbka okolo dvoch metrov  a celkom rovné dno. Podarilo sa nám nájsť pár nerovností, ktoré sme si označili a dúfali v úspech. K bójkam sypem partikel, kukuricu a repku. Z guličiek použijem rybacie a ovocné gule. Celá noc bola bez záberu. 

Ráno sťahujem udice a prišiel šok, montáže sú prázdne, bez guličiek. To som začal tušiť, že tu niečo nesedí. Asi hodinu po vyvezení prútov prišiel malý padáčik. Zásek a na druhom konci sumček americký. Z 25mm gule je gulička veľkosti lentilky. Hneď mi je jasné, ako skončili moje montáže vyprázdnené v noci. Na toto som nebol pripravený. Musel som prevážať po každom pípnutí signalizátora. Gulička bola vždy ohlodaná na minimum, alebo tam vôbec nebola. Bolo to náročné a na člne som strávil ozaj dosť času, ale pomohlo. Medzi sumčekmi a malými kaprami sa objavilo pár lepších rýb, ktorým kraľoval viac ako 15-kilový kapor. To bola ryba, pre ktorú sa oplatilo prísť. Rybačku sme si s manželkou užili a ja som sa tešil, kedy sa sem vrátim. Poučenie: bez pančuchy sa nevracaj.   

Druhá výprava bola v auguste. Obetoval som jej 4 noci. Zatiaľ čo prvá výprava bola poznávacia, tá druhá mala ukázať, čo táto voda skrýva. Prípravy boli o to dôkladnejšie. Zobral som väčšie množstvo partiklu a to repky, kukurice a tigrieho orecha. Boilies som vzal na rybacom a korenistom základe od nemenovanej firmy, ktoré som chcel odskúšať. Už teraz môžem povedať, že šliapali spoľahlivo či už to bol squid salmon alebo orange fire. Miesto som si vybral opäť na ostrove, kde by sa mali nachádzať potopené stromy a ja som dúfal, že ich konečne nájdem.

Na miesto prichádzam v sobotu napoludnie. Po zaplatení fúkam čln a preplavujem sa na miesto lovu. Na ostrove ma čaká šok. Oproti loviaci rybári si tak parádne položili bójky, že ma úplne odrezali od najlepších miest. Neostávalo mi nič iné, len nájsť priemerné miesto a počkať, kým odídu a potom bójky premiestniť. Osádzam dve bóje. K jednej sypem kukuricu, repku a orange fire. K druhej repku, tigrí orech a squid salmon. Je strašne teplo, a tak sa s vyvážkou neponáhľam. Najprv staviam tábor v chládku starej vŕby, ktorá mi dá útočisko na 5 dní. Tak ako som sa poučil na predchádzajúcej rybačke, teraz nástrahy obaľujem do ženských siloniek. Tie by ich mali ochrániť pred sumčekmi. Prvý záber mám až v noci. Kapor okolo 60 centimetrov spravil radosť. Hodinu na to prichádza na tú istú udicu ďalší kapor. Z obidvoch na podložku tiekla predtrávená kukurica, ktorej som tam hodil fakt dosť. Do rána mám pokoj, až okolo deviatej ma budí druhá udica. Po peknom súboji podoberám kapra nad 80 cm. Po tomto krásavcovi zábery ustali a ani som sa nečudoval. Začalo byť  hnusné teplo, do toho bezvetrie. Hladina ako zrkadlo mi šancu na záber z dna nedávala. K prvej bójke som skúsil vyviesť zig-rig s waz upkou dipovanou v esencii ananás. Ak je ryba pri hladine, tak to vezme. Ako som si to predstavoval, tak sa aj stalo. Do hodiny som mal silný záber, no pri brehu sa mi fakt pekná ryba vypla. Škoda. Dal som to späť, no mal som už len záber od malého kapra.

S večernou vyvážkou sa začalo meniť aj počasie. Silný vietor a k tomu dážď by mohli rozhýbať ryby k lepšej aktivite. V noci bolo záberov ako šafranu, aj to väčšinou sumčeky. V tomto prípade môžem napísať sumce americké, lebo niektoré mali aj viac ako 35 cm. Nemali problém zobrať 24mm guličku s 16mm pop up. Takejto potvore sa nedá ubrániť. Skúšal som chytať aj na čistý tigráč alebo 5 zrniek kukurice. Sumček nezabral, no všetky zábery, čo som mal, boli od karasov alebo malých kaprov. Večerný vietor a ochladenie rybám zjavne neprospeli. Záberov ubudlo a ak nejaký prišiel, tak od malej ryby. Posledný deň odišli oproti loviaci rybári. Vyrazil som so sonarom na vodu, že skúsim nájsť iné miesto pre skoro mŕtvu bójku. Po hodine v člne nachádzam jamu s hĺbkou tri metre, v ktorej ako bonus leží strom. Bingo! Ak tu nebudú kapry, tak nikde. Veziem tam prút s orange fire a montáž zasýpam hrsťou tigrieho orecha s nádejou, že si to sumčeky nevšimnú. Deň ubehol rýchlo a pri poobednej káve sa mi hlási jemným padáčikom čerstvo vyvezená udica. Žeby zas sumček? Prisekávam udicu, na konci ktorej cítim lepšiu rybu. Sadám do člna a veslujem za rybou. O chvíľu som nad rybou a začína tanec s diablom. Skoro hodinu ma vozil po vode. Udica po tretie očko pod vodou a navijak  pomaly cvakal tú najkrajšiu pieseň. Priznám sa po polhodine som mal toho dosť. Ruka ma bolela a keď začali k hladine stúpať bubliny, mal som podozrenie, či to nebude sumec. Našťastie nebol a ja nakoniec podoberám pekného šupináča. Ak čakáte nejakú ťažkú váhu, budete sklamaní, 91 centimetrov a 11 kilogramov. Doteraz nechápem, kde v sebe nabral toľko sily, aby ma takto naťahoval. Mám chytených pár o dosť väčších rýb, ale tento bol neskutočne bojovný na svoju hmotnosť.

Je tu posledný večer a ja sa rozhodujem premiestniť aj druhú udicu k jame. Na obe montáže našívam po dve 20mm gule. Ako kŕmenie použijem 5 guličiek na PVA a montáž zasypem hrsťou tigrieho orecha. Po zotmení sa mi hlási zasa ľavá udica. Po peknom súboji na lodi podoberám ďalšiu rybu cez 80 cm. Pri návrate k brehu počujem pípať signalizátor aj na druhej udici. Rybu dávam rýchlo do saku a veslujem za ďalšou, ktorá už visela v strome. Po pár trhnutiach sa uvoľňuje a ja môžem zdolať šupináča zase cez 80 cm. Do polnoci mám ešte jedného dlháňa, ktorému zachutil orange fire. Ale ešte nebol koniec. Nadránom ma prišli pozrieť ešte dve ryby cez 80 cm. Úplne zničený, ale spokojný balím veci a bilancujem. Dobré rozhodnutie bolo na poslednú noc premiestniť k jame obidve udice, čo mi prinieslo šesť rýb cez 80 cm za noc. Zlé rozhodnutie bolo kŕmenie kukuricou, ktorá bola ako magnet na malú rybu. Tie mi potom ničili nástrahy, ktoré aj keď boli obalené v pančuche, boli rozbité. Neviem, ako to dokázali, ale bolo to tak. Niekedy som vytiahol iba prázdnu pančuchu.    

O dva týždne som späť aj keď iba na 24 hodín. Bójky ukladám k spomínanej jame a druhú k dvom stromom, ktoré ležia na dne. Vzhľadom na krátkosť lovu som si zobral iba tigrí orech a osvedčené nástrahy. Ku každej montáži sypem iba za hrsť guličiek a dve hrste tigrieho orecha. Tentokrát ryba nespolupracovala a ja som mal len jedného kapra, ktorý zabral nadránom. Skúšal som chytať aj na tigráč, no mal som len malé kapry, tak som od toho upustil. Z týchto troch vychádzok som si spravil obraz o vode, ktorú budem určite navštevovať aj v budúcnosti.

Kto sa nebojí popasovať so sumčekmi a malou rybou, tomu môžem Adács len odporúčať. Vašu snahu vám oplatia krásne zdravé a hlavne bojovné ryby, ktoré preveria vašu výbavu. Moje rady pre vás ohľadom lovu: Neodporúčam ako kŕmenie používať pelety a kukuricu. Asi najlepšia je kombinácia tigrí orech a boilies. Nástrahy odporúčam obaľovať buď v silónovej pančuche alebo zmršťovačke na nástrahy. Ak sa rozhodnete navštíviť túto vodu, tak vám želám veľa úspechov.


Michal Makó


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Adrenalín pod splavmy

Adrenalín pod splavmy


Lov boleňa na prívlač je neopísateľný zážitok


Ako to vlastne začalo? Už ako malý chlapec som bol vášnivým rybárom, taká klasika. Ale asi v stredoškolskom veku ma začala zaujímať predovšetkým prívlač a dravé ryby. Postupne som začínal skúšať chytať hlavne jalce a až neskôr som postúpil v love aj ďalších dravých rýb. Teraz sa zameriavam pri prívlači prevažne na naše štyri najväčšie druhy dravcov: zubáče, štuky, sumce a bolene. Všetky tieto zmienené druhy ma prekvapujú, rovnako ako spôsoby ich lovu a zdolávanie.

Ale taký adrenalín, ako mi dáva lov boleňa, to je niečo úžasné! Táto ryba je veľmi špecifická. Tie jeho doslova tvrdé a nekompromisne neočakávané útoky. No proste pocit, ktorý sa nedá opísať. Je to ryba, ktorá je veľmi opatrná a prefíkaná. Stačí menší pohyb na lovnom mieste a prestane loviť, i keď po čase začne väčšinou vždy znova.

Skúšal som všetky možné nástrahy, ale najviac sa mi osvedčil jeden 100mm wobler. Farbu som si vždy vyberal podľa nástrahy lovenej v revíri. Na riekach, kde je väčší prúd alebo splav, na farbe nikdy veľmi nezáležalo.

Ja osobne som vždy po príchode k vode sledoval, aká je aktivita a kde boleň loví. Potom to je len o technike, nástrahe a o tom, ako ju budem ťahať. Takže bolene lovím zásadne vtedy, keď ich vidím loviť na hladine, ale treba skúšať aj keď nelovia, podľa mňa je šanca vždy. Túto sezónu som počas jednej vychádzky ulovil okolo 30 kusov a všetkým som dal slobodu až na jedného, ktorého som si privlastnil. Môj najväčší kus bol ulovený už veľmi dávno, mal 89 cm a vážil 6,5 kg, ale stále dúfam, že raz príde ešte väčší a trofejný jedinec, ktorý mi ukáže, čo je to boj o život.

Čo povedať na záver? Každý dravec bojuje, takže treba len skúšať a skúšať a raz príde tá zlatá rybka, na ktorú čaká každý rybár.


Ivan Arpáš


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Miestne torpéda

Miestne torpéda


Veľké amury, tvrdé súboje a prebdené noci


Konečne prišiel dlho očakávaný deň „D“. V polovici augusta sme sa ja a bratanec Arnold rozhodli pre rybačku na miestnej zväzovej vode. Je to malé štrkovisko s viacerými polostrovmi, ale čo nemá do veľkosti, to má v kráse. Ide o ťažkú vodu plnú rôznych prekážok, kde sa skrývajú kapitálne ryby.

Po príchode k vode okolo obeda si vyberáme miesto s vysokým brehom. Po zmapovaní vody si vyberám dve miesta na protiľahlom brehu pri veľkom zatopenom strome s hĺbkou 2,8 m a druhé miesto pri rákosí s hĺbkou 2,3 m. Arnold si vyberá tiež protiľahlý breh, podobný pľac a hĺbky vody. Aj napriek dobre vyzerajúcim miestam nie sme veľmi nadšení, lebo voda má pri povrchu 32 stupňov a podľa informácií ostatných rybárov ryby vôbec neberú. Ako nástrahu volíme osvedčené boilies od nemenovanej firmy v sladkých a mäsových príchutiach. Prvý záber nenecháva na seba dlho čakať a pred zotmením zdolávam 3 kg vážiaceho kapríka, ktorého hneď púšťam späť. Zábery máme celú noc od podobných kapríkov, okrem môjho 6 kg vážiaceho šupiho. Po týchto kapríkoch prichádza nemilé prekvapenie, pretože ryby ďalšie dva dni vôbec neberú až na jedného 4 kg vážiaceho lysca, ktorého zdolal Arnold okolo 2. hodine v noci.

Skúšame rôzne kombinácie boilies a meníme montáže, ale nič nezaberá. Ako som už spomínal, ide o ťažkú vodu a takéto útlmy sú tu bežné. Už pomaly rozmýšľame, že zmeníme miesto, keď mám štvrtý deň podvečer brutálnu jazdu. Hneď po záseku cítim veľký odpor ryby, no asi po piatich minútach boja mi vošla do blízkeho stromu a odopla sa. Bola to veľká smola, že mi odišla krásna ryba. Podľa ťahu som tipoval rybu nad 10 kg. V duchu som si povedal: „Nevadí, aj ryby musia mať šancu a všetky ich na breh dostať nemôžeme.“ Po tejto smole sa na nás konečne trochu usmialo šťastie, ryby začali opäť brať a nemuseli sme meniť miesto. Počas noci sme chytili 7 kaprov od 3 kg do 5 kg. Aj keď to neboli žiadni obri, ale spravili nám obrovskú radosť. Ráno si unavení líhame a dospávame noc. Počas dňa nie sú žiadne zábery, nakoľko je veľmi teplo, na čo si spríjemňujeme deň kúpaním. Zábery prichádzajú po zotmení od menších kaprov. Ráno okolo štvrtej hodiny má Arnold razantný záber na mäsovú guľu, po záseku sa mu udica ohýba ako luk a z cievky sa bleskovo odvíja vlasec. Nato vykríkne: „Toto je rozbehnutá ponorka.“ No radosť a šťastie Arniho po pár minútach opúšťa a ryba mu uniká v konároch spadnutého stromu. Hneď nato Arni konštatuje, že mohlo ísť o kapitálnu rybu. Opäť sa nám lepí smola na päty, ale nevzdávame sa a snažíme sa bojovať až do konca. Ostávajú nám ešte dva dni lovu a stále verím, že príde niečo väčšie.

Cez deň som si všimol pri zatopenom strome, kde som mal jednu montáž, veľké víry a pohyb väčších rýb. Tipoval som to na viac amurov. Tak som skúsil nakŕmiť 1 kg sladkých boilies a 5 kg kukurice na montáž, čo sa mi aj vyplatilo. Po prevezení montáží a nakŕmení som mal už po necelej hodine jemné pípance a pohyby swingra hore a dole. Ryba sa nesekla, aj keď bola montáž napevno so 150-gramovým závažím. Podvečer sa ale swinger doslova nalepil na prút a rýchlo sa začal odvíjať vlasec z cievky. Sekám a na druhom konci cítim slabší odpor, ktorý sa stupňuje ako rybu priťahujem k brehu. Rybu mám asi 10 metrov od brehu, keď sa vynorí a ja zbadám veľkého amura.  V tom momente amur doslova vystrelil ako torpédo a vyskočil z vody. Nasledoval asi 15-minútový tvrdý boj a podarilo sa mi podobrať tohto miestneho velikána. Vážil rovných 17 kg a meral 109 cm. Ryba bola, samozrejme, hneď pustená späť, čo by mala byť už samozrejmosť každého rybára. Po prevezení montáže už do rána žiadny záber neprišiel, ale to nevadí.  Bol som veľmi šťastný z tohto krásneho úlovku, aj keď bolo v noci veľmi horúco, bol som spokojný. Unavení a nevyspatí kvôli veľkému teplu nás pri rannej káve prebral razantný záber na môj prút, na ktorý som chytil amura. Scenár je úplne rovnaký a znovu mám v podberáku krásneho amura. Ako som podobral tohto ďalšieho amura, mám hneď záber na druhý prút. Užívam si zdolávanie ďalšieho krásneho amura, ktorého úspešne zdolávam. V tom momente som si myslel, že som asi v rybárskom raji, nakoľko chytiť naraz dva krásne amury a na zväzovej vode je priam zázrak. Tieto takzvané torpéda sme rýchlo zdokumentovali a hneď pustili do ich živlu. Mali tiež slušné rozmery 17,5 kg a 113 cm, čo je aj môj osobný rekord amura a druhý menší mal 15,8 kg a 106 cm. Bol som nesmierne šťastný z týchto krásnych rýb a dúfam, že ešte zažijem podobné krásne zážitky. Ostal nám ešte jeden deň lovu, ale už bez záberu.

Ďalší deň ráno nás čaká to najhoršie z výpravy a my musíme baliť. Odchádzame spokojní z tejto krásnej zväzovky, ktorá nás veľmi príjemne prekvapila. Aj napriek tomu, že sme neprekonali žiadne svetové rekordy, sme radi, že sme mohli stráviť pekné chvíle pri tejto nádhernej vode a ďakujeme za každý úlovok.


Tibor Kisszucsan


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Vianočný kaprík

Vianočný kaprík


Ku kvíleniu pesničiek, vianočných kolied a reklám o tom, kde, čo a ako lacno kúpiť sa  pridala moja domáca. Že je tu Lucia, dva týždne pred Vianocami a je zvedavá, či konečne donesiem z rybníka kapra. Nie vraj ako minulé sviatky, keď som tri týždne číhal pri rybníku na úlovok a domov som prichádzal rozohriaty, hoci bol december. A ešte som vraj smrdel po dyme, ale nie od ohníka, ale od záľahy dymu z už spopolnených cigariet v krčme U Slávika hoci som nefajčiar. Moja rybárska česť velila, aby som dokázal opodstatnenosť vložených peňazí do výbavy a potešil rodinu čerstvým, práve z vody vytiahnutým kapríkom.

V sobotu pred deviatou nabalený obyčajnou poživňou pre mňa a špeciálnou pre budúceho vianočného kapríka zdravím kamarátov sediacich vo vyhriatej krčme. Jej majiteľ, Slávik,  tento útulok smädných cestujúcich zriadil priamo na železničnej stanici. Službu mal Rudo, s ktorým som dral nohavice na základnej. Dnes už pán prednosta stanice, kde rýchliky iba prefrčia a zastavia už iba značne preriedené, tiež krízou postihnuté vláčiky. Inak v civile náruživý zberateľ húb a hríbov, s ktorými je to u nás doma ako s rybami – Raz hojne a trikrát nič. Od nepamäti s ním vediem vášnivé diskusie o užitočnosti našich už viac ako koníčkov. Najmä v poslednom čase dobiedza  na spôsob hnutia „Chyť a pusť. Prečo to vraj robíme. Ťažko lapíme rybku, vystresujeme fotografovaním a pustíme späť. To oni hubári, čo nechcú nezoberú a nechajú iným. Naša debata vždy skončila nerozhodne a dočasným poctivým zmierením v krčme vedľa prednostovej kancelárie.

V ten zimný decembrový deň skončila naša diskusia pred príchodom môjho vlaku k rybníku stávkou. Ak chytím kapra, Rudo do informačnej tabule s cestovným poriadkom napíše: Zbieranie húb škodí zdraviu. A naopak, ak neuspejem ja napíšem: Chytanie rýb škodí zdraviu.

K takmer zamrznutému rybníku prichádzam s pocitom veľkej zodpovednosti nie len pred sebou, ale aj pred kamarátmi s udicami nezradiť rybársku česť. Zodpovedne pripravujem návnadu podľa najnovších poznatkov a hádžem smerom k ľadu. Už iba čakať, prechádzať sa od chladu po brehu a pozerať na hodinky, aby som stihol vlak o piatej. Ale aj žičlivo poťahovať z čutory naplnenej čajom plávajúcim na povrchu statočného Rumu.

Čas a moja nervozita rástli. Tu zrazu pípanie, nebodaj záber? Hoci mi srdce padá kdesi do maskáčov, cítim na vlasci odpor. Zrejme planý poplach. Ale nie! Po dlhšom laškovaní a hoci je chladno, spotený norím podberák pod už znaveného kapríka. S hrdosťou sa obzerám okolo, čo na to kolegovia. Nevadí, že tam práve neboli. Balím veci a s kapríkom vo vedierku s vodou utekám k vlaku.

S úsmevom otváram dvere U Slávika a kričím: „Kde je ten macher, ktorý namiesto zbierania húb iba svojou mláti?!“ Chlapi neveria vlastným už podguráženým očiam a tipujú kapríkove miery ako na súťaži MISS. Ešte že ich majú rozšírené a vidia všetko väčšie. Rudo tam nebol. „Je po službe a určite doma spí, veď si dal tri zdravotné pivá so zásmažkou, aby lepšie chrápal,“ oznamujú chlapi. Nevadí, zoberiem kapríka domov a do Vianoc ho dokŕmim do poctivej veľkosti a hmotnosti.

Napustím vaňu v letnej kuchyni a kapor začína omaciavať svoj nový rybník. S kŕmením som začal ihneď. Ponúkal som tie najlepšie kaprie dobroty, ale on nič. Zaťal sa, iba fľochol jedným okom na mňa a tľapol chvostom až som zostal mokrý. Počkaj ty koťuha, myslím si a beriem z klinca starý župan. Ten, ktorý priniesol starý otec z kúpeľov s vyšitým názvom Piešťany. Balím do neho kaproša a začínam ho kŕmiť ako hus. Priamo do huby. On však iba zavrel oči a prestal sa metať. Zľakol som sa, že nedožije do Vianoc, a tak znova do vane. Druhý deň nič nové. Prišlo mi ho ľúto. Aj svedomie ma mátalo za čin privlastnenia si ryby bez predpísanej miery. Tak som ho vložil do vedra s vodou a šup s ním naspäť k rybníku.

Chlapi U Slávika nechceli veriť, že kapra pustím späť do vody. Rudovi som povedal, nech splní stávku, pretože keď sa vrátim, budeme všetci čítať dôležitý oznam. Stalo sa. Napísal, čo stávka určila, počkal na mňa, aby som bol pri vyvesení pre neho a všetkých hubárov nelichotivého obsahu. Lenže moje rybárske rytierske srdce mi nedalo byť k porazenému krutý a oznam skončil v horiacich kachliach.

Po návrate od rybníka, v ten teplý, aj keď fajčiarmi zamorený večer U Slávika sme sa s Rudom zasa pomerili. Už žiadne posmešky na konanie rybárov a hubárov. Naše slová sme spečatili dohodou, že  pôjdeme spoločne k vode na ryby a keď budú rásť aj do lesa na hríby.

„Keď na Luciu  stojí hus  na ľade, budú Vianoce bez ryby.“


Jozef Rozbora


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Extrémny feeder XII

Extrémny feeder XII


Feeder bez vidličiek


Lov feedrom je jednoduchý lov na položenú, kde po nahodení spočíva prút pokojne vo vidličkách. Čakáme na záber a ostražito sledujeme citlivú špičku prútu, ktorá nám dá jasne najavo, kedy sa o nástrahu zaujíma ryba. Povedal by som, že vďaka tomu, že lovíme s napnutým vlascom, je tento spôsob oproti klasickej položenej predsa len o niečo citlivejší, ale aj keď sme rýchli a pohotoví, nezasekneme rybu vždy. Ryby niekedy nástrahu len tak ochutnávajú, púšťajú a zas ju popoťahujú. Niekedy ich vystraší napnutý vlasec. Jemná špička feedrového prútu je síce schopná toto všetko reprodukovať, ale rýchlosť našich reakcií vždy nemusí stačiť nato, aby sme včas zasekli.

Jediný úplne presný signál o tom, že ryba drží nástrahu a ťahá ju, dostaneme len vtedy, keď držíme vlasec v ruke. Túto metódu starí rybári dobre poznajú a používajú ju dlhé roky. Avšak, pomaly sa vytráca. Položená je síce stále populárny lov a kapor je modlou pre väčšinu rybárov, avšak tí zverili signalizáciu záberov všemožným mechanickým a elektronickým pomôckam. Dá sa povedať, že dnešná doba vzala rybárom ten jedinečný pocit, keď vlastnými zmyslami cítite, že ryba berie. Cítiť medzi prstami, ako ryba jemne pošklbáva vlascom a potom zaň zatiahne, je niečo absolútne iné než čakať na pípnutie elektronického signalizátoru. Avšak pokiaľ ste na niekoľkodennej výprave za skutočne veľkými kaprami, je lov na cit, samozrejme, nemožný. Ale ako toto súvisí s feedrom? Feeder je skvelý v tom, že sa s ním síce dá loviť veľmi akčne, ale nikdy nebude tak variabilný ako plavák. Hlavne nedokáže ponúknuť nástrahu v pohybe, na ktorú ryba často reaguje omnoho lepšie, než na nástrahu nehybnú a ležiacu na dne. A tak som si kedysi povedal: „A prečo by to nešlo?“ A dal som sa do toho. Prvou veľmi dobrou príležitosťou bol lov jalcov hlavatých na čerešne a potom višne.

Jalce sú známe svojou slabosťou pre ovocie. Ale tiež svojou prešibanosťou. Akonáhle raz jalca poškriabete háčikom alebo pojme podozrenie, je ťažké ho chytiť. Poznám na rieke jedno miesto s peknými jalcami. Voda tu dosť prúdi, takže s plavákom je to dosť náročne, ale s feedrom som tu dosiahol dobré výsledky. Lepšie než s klasickou položenou. Lenže pár pekných rýb mi hneď po zábere z háčiku spadlo. Veľmi ma to mrzelo, pretože to boli pekné kúsky a teraz si môžem byť istý, že na ležiacu nástrahu hneď tak nezaberú a i k ostatnej sa budú chovať obozretne. No a tak som si povedal, že skúsim niečo iné. K nástrahe, ktorú tlačí prúd po dne, snáď budú mať viac dôvery a podarí sa mi prekabátiť ďalšie ryby.  

Ráno stojím pri rieke s krátkym feedrovým prútikom a prehadzujem prúd hrsťou skoro čiernych, zrelých čerešní. Vidím, ako jednu z nich vezme veľkých jalec už v stĺpci, keď klesá ku dnu. To vyzerá dosť nádejne. Na vlasci mám len háčik a dva malé broky. Nastražím čerešňu a pošlem ju ľahkým švihom k protiľahlému brehu. Na napnutom vlasci nechám nástrahu s malou záťažou klesnúť ku dnu. Prút držím špičkou nahor a v ľavej ruke ľahko zvieram medzi prstami vlasec. Nástraha dosiahla dno. Prúd sa oprie do vlasca a čerešňa sa pohne pomaly dopredu. Vlasec nepovoľujem, len ho držím. Keď sa nástraha na dne zastaví, nechám ju chvíľu v pokoji. Potom jemne dvihnem špičku prútu, uvoľním ju a nástraha zas putuje ďalej. Ide to pekne. Dno je čisté, bez prekážok.

Čerešnička opisuje oblúk a prúd ju pomaly tlačí k môjmu brehu. Približne v polovici toku jasne cítim, že nástrahu niečo prudko chytilo. Cítim to ako v prstoch v ktorých držím vlasec, tak v ruke, ktorou držím prút. Navyše vidím, ako sa jemná špička prútu prihla. Ruka vyrazí k rýchlemu zaseknutiu absolútne reflexívne a podarilo sa! Na konci vlasca sa pohne ťažké rybie telo. Ryba vyráža proti prúdu do hlbších miest, kde hľadá záchranu. Ľahký prútik sa poriadne ohne a vlasec reže vodu.

Navijak cvrká veselú pesničku o tom, že sa dielo podarilo. Vyhrané však ešte ani zďaleka nie je. Táto ryba je skúsená. Keď zistila, že si únikom do hĺbky nepomôže, úskočne vymetá plytčinu pri protiľahlom brehu. Potom mení taktiku a skúša to pri mojom brehu. To je nebezpečné, pretože tento breh je spevnený sypaným kameňom. Je tu množstvo dier a štrbín, v ktorých sa zachytili vetvy a palice. Vlasec by na nich mohol ľahko uviaznuť. Keby som nemohol povoliť, ryba by ho mohla odtrhnúť. No nakoniec všetko dobre dopadlo a statočného bojovníka víta mäkká náruč rozprestretého podberáku.

Behom pomerne krátkej chvíle chytám niekoľko pekných rýb v miestach, kde zostávali moje nástrahy nastražené bez pohybu na dne bez povšimnutia. Nemohol som sa toho bezprostredného lovu nabažiť. V tejto technike sa mieša stará dobrá praktika s moderným prútom a dohromady je to neuveriteľne účinné…

Sú dni, kedy ryby berú bez zaváhania nástrahy ležiace na dne a niekedy potrebujú trošku podráždiť. Mám takúto skúsenosť hlavne s mrenami.

V pomerne plytkom prúde, nie hlbšom než trištvrte metra, stávajú mreny. Za slnečného počasia ich môžem sledovať a dobre viem, že keď len tak postávajú, je ťažké niektorú z nich chytiť. Nereagujú na nič a už vôbec nie na pokojne ležiace nástrahy, aj keby boli v ich tesnej blízkosti. Ale ja som prišiel na to, ako na ne! Stojím po kolená vo vode kúsok nad húfom mrien a na krku mám vrecko plné kostniakov. V ruke malý prak s košíčkom. Sledujem, ako ich prúd nesie dolu a ako sa pomaly potápajú. Keď dosiahnu dno, zostanú ležať, ale občas ich prúd zase dvihne a posunie o kúsok ďalej. Mreny sú nevšímavé, avšak keď trvalý „dážď“ potravy pokračuje, naraz sa celý húf dvihne a začnú sa kŕmiť. A to je moja chvíľa.

Napichnem na háčik poriadny chumáč lariev a rovnako ako s čerešňou nahodím do prúdu. Nechám prúd, aby sa s nástrahou pohrával a zanášal ju dole. To, čo potom príde, je poriadna rana spojená s brutálnym zalomcovaním. Razantnosť tohto záberu ma celkom prekvapuje. Už som tu chytil mnoho mrien, avšak tak silný záber som doposiaľ nezaznamenal. Väčšina rýb má okolo 50 centimetrov. Sú to bojovné ryby, ale aj keď občas zaberie nejaká väčšia, záber sa prakticky nelíši. Mrena sa ponáhľa k protiľahlému brehu, ale rýchlo ju otáčam a vediem ju k sebe. Vyráža ku krátkym únikom do strán a to je divné. Toto mreny nerobia. Obvykle silno tiahnu a tie najväčšie jednoducho držia pri dne ako pribité a pohybujú sa len na malom priestore. Vediem rybu bližšie k podberáku a už vidím, že toto nie je mrena, ale poriadny jalec hlavatý. Jalca pustím a rýchlo strelím na lovisko dva košíčky kostniakov. Na ďalšie nahodenie už je to mrena…

Na tomto mieste som to skúšal mnohokrát aj s plavákom, ale to proste nie je ono. Malá hĺbka a silnejší prúd nie sú lovu s plavákom príliš naklonené. Aby som mohol rýchlosť nástrahy trochu korigovať, musím použiť väčší a silnejšie zaťažený plavák. Keď ho brzdím viac, čo mreny potrebujú, brázdi vodu a to rybám vadí. Keď nechám nástrahu ležať na dne, je to oveľa prirodzenejšie, menej priehľadné a záberov je podstatne viac. Tiež je celá vec nepomerne ľahšia. Týmto spôsobom sa dajú chytiť mnohé ryby a použiť všelijaké nástrahy, najlepšie živočíšneho pôvodu. Vynikajúce sú už zmieňované čerešne a višne. Skvelé sú kostniaky a červíky. Také dážďovky, ich polovica alebo strapec hnojákov dokážu poblázniť všelijaké ryby. Rád chytám aj na kúsky rybieho mäsa alebo celé maličké mŕtve ryby. Táto nástraha je vynikajúca hlavne v čistej vode na jeseň. Prináša nielen krásne jalce hlavaté, ale aj mreny a zubáče. Často sa stáva to, že sa ryba nástrahy len ľahko dotkne. Keď bude prút vo vidličke, neurobíte nič alebo to možno ani nezaregistrujete. Keď cítim dotyk v prstoch, skloním špičku prútu dole, aby som povolil napätie vo vlasci. Potom sa prúd do nástrahy zas oprie, pohne s ňou a v tom prípade obvykle príde záber. Ryba si nechce nechať sústo uniknúť. Je to jednoduché, zábavné aj akčné. Nemusíte sedieť na mieste a môžete na rieke preskúmať mnoho zaujímavých miest, ktoré môžu priniesť mnoho zaujímavých úlovkov.


Milan Tychler


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Nevydarený začiatok

Nevydarený začiatok


Nie vždy sa výprava podarí, no odmena môže byť o to sladšia


Jeseň, na ktorú som sa celé leto tešil, pre mňa nezačala dvakrát najlepšie. Prvá výprava, ktorú som podnikol, bola na českej zväzovej priehrade a mala byť maximálne rekreačná. Po niekoľkých mesiacoch pracovného maratónu som hľadal pokoj a odpočinok. Toho sa mi dostalo a k tomu som si skvelo zachytal. Hneď prvý záber bol od veľmi pekného kapra, ale, bohužiaľ, to bol on, kto súboj vyhral. Veľkosť ostatných kaprov už nepresahovala 10kg hranicu, ale o to tu vôbec nešlo.

Na ďalší výlet za kaprami som sa vydal s našou riaditeľskou dvojicou Milanom a Petrom. Rovnako ako minulý rok smeroval až na východ Slovenska a to na vyhlásený pretek v love kaprov na Zemplínskej šírave.

Naše celoročné tešenie na tento pretek a všetky šance na úspech zhoreli na samotnom začiatku, keď sme sa nedostali ani k losovaniu a zostala na nás hotová „žumpa“. Každý, kto sleduje a orientuje sa v dianí tohto preteku vie, že lovné miesto Prímestská 3 je to, čo fakt nechceš. Aj napriek počiatočnej smole sme sa snažili vyťažiť z danej situácie maximum a aspoň sa umiestniť čo najlepšie v našom sektore. Záver pretekov bol pre mňa ešte tragickejší. Aby to nebolo tak nudné, zrazil som sa so slovensko-ukrajinským mutantom, ktorý ma skoro pripravil o zrak. V skutočnosti to bola obyčajná muška, ktorá mi vletela do oka. Skončilo to rozsiahlym zápalom očnej rohovky, ktorý ma odstavil na tri týždne pracovnej neschopnosti. Bol som z toho úplne vyriadený. Najlepšie obdobie na ryby a ja som ho trávil so zaviazaným okom v zatemnenej miestnosti.

Keď som bol konečne fit, vydal som sa okamžite k vode. Všetko som vsadil na dve úplne odlišné karty a to na novinky pre rok 2018. Korenené a veľmi pikantné Mexicano, od ktorého som si sľuboval rýchle zábery aj v prípade, že by ryby neboli veľmi aktívne. Druhá bola úplne prírodná, so silnou a atraktívnou vôňou, boilies najvyššej rady Dead Sea, ktorá ma za úlohu jediné, a to prilákať a chytiť tie najväčšie kapry. Mojou náplasťou na dušu bolo to, že som sa trafil do obdobia, kedy ryby boli pri chuti. Môj prvý kapor po dlhom pôste bol krásne stavaný šupík s hmotnosťou rovných 14 kg na Mexicano, ktoré zabralo ešte rýchlejšie, než som čakal.

Nasledovali ďalšie a ďalšie zábery a ja som sa radoval z nových úlovkov. V jeden deň navečer sa pri pomaly zapadajúcom slnku pozerám na prúty. Na Dead Sea to raz krátko „píplo“. Swiner sa nepatrne pohol nadol a hneď povyskočil. Hovorím si, „sakra, pleskáč!“ Dvíham prút a ľahko prisekávam. Prút ide okamžite do „tvrda“. „Zachytil som,“ pomyslel som si. Náhle napätie v rukách zosilnelo a prút sa skláňa k hladine. Okamžite mi je jasné, že ide o skutočne veľkú rybu. Snažím sa zachovať pokoj a neurobiť zbytočnú chybu. Tentokrát stojí šťastie pri mne a do podberáku dostávam ohromného šupináča s hmotnosťou 26,50 kg. Ten pocit sa nedá popísať a teraz, keď spätne píšem tieto riadky, sa mi tieto pocity vybavujú. To je predsa to, čo mám na tomto koníčku rád. Pocity, zážitky a spomienky od vody vám nikto nemôže vziať.

Po tomto fantastickom úlovku by každý mohol prehlásiť, že pre danú sezónu má splnené a už viac nepotrebuje. Na mňa to malo úplne iný účinok. Doslova ma to „nakoplo“ k ďalšej honbe za kaprami a netrvalo dlho a bol som zas pri vode s rovnakými zbraňami: Mexicana a Dead Sea. Prvý deň navečer Mexicano a jazda ako z učebnice. Často sa mi stáva, že najlepšiu rybu chytím hneď na začiatku výpravy a teraz to bolo rovnaké. Pekne tučnučký šupík s hmotnosťou necelých 18 kg. Čo dodať, fantázia. Druhý deň prišiel ďalší pekný kapor 12,50 kg na Dead Sea.

Keď píšem tieto spomienky na nedávne úspechy, nie je ani polovica septembra a ja s radosťou môžem plánovať ďalšie výpravy. Sezóna pre mňa totiž ešte nekončí.


Milan Výprachtický – No respect-Kimot Team


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd

Moja prvá výprava za kráľovnou našich vôd


K realizácii môjho sna ostávalo jediné a najdôležitejšie – povolenka. Svoju žiadosť som odosielal už v polovici júna a takmer pol roka som vyčakával, ako všetko dopadne. V napätí som očakával telefón od kamaráta, ktorý mi mal oznámiť, či mi bola pridelená hlavátková povolenka. Koncom októbra prišlo rozuzlenie a ja som sa dozvedel, že povolenku mám. Teraz mi už nič nebránilo vycestovať na svoju prvú výpravu na rieku Hron. Rozhodol som sa vyskúšať zahájenie. Vedel som, že pri vode určite nebudem sám a nájde sa viac takých nedočkavcov ako som ja. Nevedel som si však predstaviť, že by som mal čakať ešte dlhšie. Rok čakania bola dostatočne dlhá doba. Na Hrone som plánoval stráviť 4 dni, od stredy do soboty. Človek by si povedal, že tak to je už slušná šanca uloviť hlavátku. Už len aby mi prialo počasie a hlavne, aby neprišili dažde, ktoré by zdvihli hladinu vody.

Celú dobu som sledoval predpoveď počasia a stav vodných hladín na Slovensku. Nanešťastie sa naplnili moje zlé predtuchy. V nedeľu začalo silno pršať a vodná hladina sa razom vyšvihla o niekoľko desiatok centimetrov. Čo to znamená? Pohroma! Priznám sa, začal som panikáriť a termín mojej výpravy bol v ohrození. „Čo teraz?“ hovorím si. Zrušiť zarezervované ubytovanie, stornovať lístky na vlak? Alebo veriť do poslednej chvíle a dúfať, že sa počasie umúdri a do 1. 11. bude všetko v poriadku. Na tento okamih som sa pripravoval rok a ja sa len tak nevzdám. Som dosť tvrdohlavý a vsádzam na jednu kartu. Vycestujem, nech sa deje, čo sa deje. Už v pondelok som zaznamenal určitý pokles Hrona. Sú to síce iba centimetre, ale pre mňa to znamená určitú nádej a svetlo na konci tunela. Čas sa vlečie, najradšej by som už sedel vo vlaku a cestoval. Konečne streda, ráno vstávam. Rukou hľadám telefón a otváram internetový prehliadač. Na displeji sa mi zjaví stránka SHMÚ a ja s napätím čakám, čo sa dozviem. „Yes!“ skríknem. Hladina je o niekoľko centimetrov vyššia, ale to ma nedokáže zastaviť. Večer cestujem.

  1. Deň výpravy

Po niekoľkohodinovej ceste vlakom sa dostávam domov k rodičom. Požičiavam si auto a ráno o 5:00 vyrážam smer Čertovica a ďalej k Hronu. Približne o 6:30 parkujem auto pri rieke. Mám pol hodinu do začiatku lovu. Rýchlo sa obliekam do neoprénov, zostavujem prút, vyberám vhodného strímra. Teda aspoň ja si myslím, že práve TENTO bude ten pravý. Žilami mi prúdi adrenalín a ja sa už neviem dočkať momentu, kedy zabrodím do vody.

Siedma hodina odbila. Plný očakávania začínam loviť. Strímer sviští vzduchom a dopadáva na miesta, kde predpokladám, že by ryba mohla stáť. Hlavátka je však ryba tisícich hodov. Aspoň sa tak hovorí, takže ani neočakávam, že by mi zabrala hneď. Čas beží a ja mám za sebou asi 3 hodiny lovu. Výsledok? Bez kontaktu s rybou. Dokonca som žiadnu ani len nevidel.

Postupujem vodou a dostávam sa na jedno krásne miesto. Prúdnatá pláň a za pláňou to vyzerá na slušnú jamu. „To je ono,“ hovorím si. Tu musí byť. Pláň sa vôbec nezdá byť hlboká, keď však do nej zabrodím, veľmi rýchlo zisťujem, že moje želanie chytiť hlavátku rozširujem o želanie, ustáť prúd na vlastných nohách a hlavne sa nevykúpať. Prúd mi podmýva nohy, zakopávam o kamene. Pripadám si ako na prekážkovej dráhe. A to sa musím sústrediť a byť pripravený, však čo keby prišiel záber práve teraz?

Pláň mám prechytanú, ale záber neprišiel. Dostávam sa k jame. Z knižiek mám načítané, že práve na začiatku jám zvyčajne stávajú hlavátky. A väčšinou sa jedná o väčšie kusy, ktoré v jamách okupujú najlepšie lovné miesta. Posilnený touto myšlienkou nahadzujem strímra. Doslova prechytávam každý centimeter vody. A záber? Neprichádza. Mením strímre, skúšam rôzne farebné kombinácie. Neúspešne.

Človek si pri vode ani neuvedomuje, koľko je hodín. Hodinové ručičky ukazujú niečo po 14:00. V bruchu mi vyhrávajú rôzne zvuky. Na chvíľu preruším lov a odchádzam na obed. Sadám do auta a cestou hľadám nejakú reštauráciu, kde by som mohol zahnať hlad. Míňam jeden motorest. Otáčam sa a zaparkujem pred ním. V motoreste stretávam dvoch hlavatkárov a dávame sa do reči. „Tak ako chlapi, darí sa?“ pýtam sa. Úsmev od ucha k uchu nasvedčuje, že asi sa im darilo. „Jasné, každý máme zatiaľ po jednej hlavátke,“ odpovedajú mi. Chlapom gratulujem a oznamujem im, že ja som zatiaľ bez kontaktu s rybou. Chlapíci vidia, že chytám na strímra a hovoria mi: „chlapče, hlavátka potrebuje kus mäsa, my chytáme na jalca.“ Je to naozaj tak? Nedokážem posúdiť, navyše mám len muškársku výbavu, tak mi neostáva nič iné, len ostať pri svojom pláne lovu. Spoločne sme sa naobedovali a Jaro s Dušanom mi odporučili fleky, ktoré by som určite nemal vynechať. Posilnený cesnačkou a kuracím rezňom sa vydávam na cestu. Rozhodol som sa vyskúšať odporúčané miesto. Nabrodím do vody a znovu začínam chytať. Netuším koľký náhod smeruje do vody. Vidím však, že sa pomaly začína stmievať. Celý deň strávený vo vode, mám za sebou XY hodov a bez jediného záberu. „Je to drina,“ s týmito slovami končím prvý deň lovu a odchádzam na hotel. Neskutočne sa teším na večeru, teplú sprchu a trošku zaslúženého oddychu.

Po príchode na hotel dávam sušiť veci a vbehnem do sprchy. Ani si neviete predstaviť, ako po celom dni na chlade padne takáto očista vhod. Čo s načatým večerom? Rozhodol som sa, že skočím do hotelovej reštaurácie na večeru a nejaké pivko.

Po večeri sa v reštaurácii objavuje jeden pán. Je mi neskutočne povedomý. Ale odkiaľ? Mám to, dali sme sa raz spolu do reči v rybárskych potrebách, keď som si kupoval hosťovaciu lipňovú povolenku. Áno, je to on, utvrdzujem sa. Beriem pivo a idem za ním. Pozdravili sme sa a aj na ňom bolo vidieť, že sa ma snaží niekam zaradiť. „Dobrý deň, my sme sa stretli v rybárskych potrebách, keď som si tam bol kupovať hosťovačku,“ hovorím mu. „Ja som Ivo Duhan,“ predstavuje sa. „Ja som Jano Špireng,“ hovorím. Prisadol som si k nemu, dali sme sa do reči a rozhovoril som sa o mojom hlavátkovom výlete. Nakoniec mi Ivo povedal, že aj on chytá hlavátky a že točil aj jednu reportáž o love hlavátky. „Ivo, to si ty z tej reportáže Ryby Rybky Rybičky?“ pýtam sa ho. „Jasné, točil som to so Slavom Pavlem.“ A sme doma, samozrejme, že tú reportáž mám napozeranú x-krát. Svet je fakt malý. Ivo mi tiež poradil miesta, kam by som sa mal pozrieť. Hovoril som mu, že chytám na strímra a nezatváril sa veľmi pozitívne. „Vobler by bol lepší alebo nejaká guma,“ konštatuje. Ani som si neuvedomoval, koľko je hodín. Do diskusie sa zapojil aj Ivov brat, tak isto rybár telom a dušou. Porozprávali sme si rybárske historky a bolo to pre mňa akési zavŕšenie prvého dňa. Je čas ísť do postele.

  1. Deň výpravy

Ráno vyrážam na Ivove odporúčané miesta. Čo čert nechcel, scenár zo včerajška sa opakuje do bodky. Presne ako cez kopirák. Dokonca stretávam ďalšiu partiu rybárov, ktorí mi s radosťou oznamujú, že sa im zadarilo. Prajem úspech každému rybárovi, teším sa s nimi, ale zároveň ma začína žrať pocit bezradnosti. „To iba ja chytám vo vode bez rýb?“ hovorím si. Ale tak som začiatočník a o tom, že lov hlavátky nie je jednoduchý sa presviedčam každým jedným hodom.

Ďalší deň, ktorý končím bez kontaktu s rybou. Unavený sa vraciam na hotel. Tentoraz už posedenie nezvládam. Som rád, že zo sprchy padám do postele ako poleno. Uvidíme, čo prinesie tretí deň.

  1. Deň výpravy

Prebúdzam sa do jasného rána. Zatiaľ čo prvé dva dni bolo pod mrakom, a keby boli ešte mrazy, tak si človek povie, že vynikajúce hlavátkové počasie. Tak dnes mi asi ani to počasie nebude priať. Nevadí, ja sa fakt nedám ničím odradiť. Vyrážam na vodu. Prechytávam jamy, prúdy, pláne… Ryba sa neukazuje. Pomaly sa blíži obed a ja sa presúvam na iné miesto.

Cestou som sa rozhodol, že sa stavím niekam na obed. S plným bruchom sa bude chytať lepšie. Znovu míňam jedného rybára. Zastavujem pri ňom a dávame sa do reči. „Vojto? Ste to vy?“ pýtam sa. Zisťujeme, že máme spoločného kamaráta. Ponúkol som mu, že ho priblížim autom na flek, nech nemusí ísť peši. Vojto mi oznamuje, že dnes mal na prúte 3 ryby. Dve zdolal a jedna veľká mu odtrhla cely systém. Gratulujem mu k úspechu, aj keď na ňom vidím, že stratená ryba ho štve. Vojto si všimol, že chytám na strímra a poradil mi, aby som skúšal prechytávať pláne, že nie je zima a že hlavátky sú rozlezené na otvorenej vode. Všetky ryby mal dnes chytené na pláňach a vôbec nie v jamách. Ďakujem mu za radu a vysadzujem ho na mieste. Vymenili sme si telefónne čísla s tým, že si dáme vedieť, ako sme dopadli.

Slnko svieti, na oblohe nie je ani obláčik. Doslova babie leto. Čas na hlavátky? Ani náhodou. Žalúdok mi naznačuje, že by som sa mal zastaviť niekam na obed. V hlave sa mi bijú myšlienky. Hlavátka? Obed? Hlavátka? Obed? Skúste hádať, čo som si vybral? Áno, presne tak, hlavátka. Zhodou okolností prechádzam popri tej pláni, kde som začal svoj lov v prvý deň výpravy. Brzdím, blinker a už stojím na parkovisku. Pomaly vkročím do vody. Ale to počasie… Toto je na jesenné chytanie lipňov. A presne tak. Pozerám okolo seba a je vidieť, ako lipne krúžkujú na hladine a zbierajú. Tak konečne aspoň vidím rybu, aj keď nie práve tú, kvôli ktorej som prešiel toľko kilometrov.

Znovu začínam prechytávať pláň. Je tak teplo, že odkladám bundu do batohu. Som zabrodený približne v polovici rieky a dohadzujem strímra až tesne ku kraju. Nesnažím sa ho ani veľmi sťahovať a nechávam ho pracovať v prúde. Keď sa strímer dostane kolmo na moju úroveň, začínam ho pomaly priťahovať. Viete, čo je momentálne najväčší boj? Udržať psychiku v poriadku. Stále mám na mysli, že musím byť koncentrovaný. Chytám tretí deň bez záberu, keby náhodou nejaký prišiel a ja ho prepásnem kvôli nepozornosti, tak by som si to asi donekonečna vyčítal. V duchu si predstavujem, ako asi hlavátka zaberie. Tak mohutná ryba, to musí byť rana do prútu, uvažujem.

Postupujem dolu po prúde. Po 3 dňoch ma už bolia kolená, členky… a vlastne celé telo. Udržiavať rovnováhu v týchto podmienkach je fakt náročne. Asi tak 30 m odo mňa je tu tá jama. Ja však stále stojím v silnom prúde a prechytávam prúdnicu. Strímer je kolmo podo mnou. Začínam asi po 10 cm priťahovať k sebe. Prekážka?! Super, tak ešte aj zachytávam. Sekám šnúrou, ale nič sa nedeje. Tak potvrdené, ešte som aj zachytil. Snažím sa strímer vyseknúť prútom. Sekám a… „Prekážka“ sa dáva do pohybu. Čo sa deje? Som mimo, ale po chvíli zisťujem, že som nezachytil, ale napálil som hlavátku. Pod nohou sa mi podvrtol balvan, o ktorý som bol opretý. Len tak-tak som udržal balans. „Mááám juu,“ kričím od radosti.

Hlavátka vymotáva šnúru z navijaku a ja ju nemôžem ani zastaviť. Srdce mi búši v krku, adrenalín mi zalieva celé telo. Doťahujem brzdu navijaku skoro na maximum. Navijak spieva tým najkrajším tónom, ktorý má rád každý. Ale nie v tejto situácii. Brzda navijaku je takmer dotiahnutá a hlavátka si odvíja šnúru, ako keby necítila žiadny odpor. Skúšam sa oprieť do prútu, ale ryba mi nedáva žiadnu šancu. Pokúšam sa bežať za ňou po prúde. Prichádza ďalšie zakopnutie, strácam stabilitu a strácam napnutú šnúru s rybou. Len tak-tak, že som sa neokúpal. Rýchlo dotiahnem šnúru. Cítim, že kráľovná je stále na druhej strane a do súboja dáva všetko.

Zrazu šnúra povolila a ja si uvedomujem, že som o kráľovnú prišiel. Bijú sa vo mne zmiešané pocity. Po 3 dňoch lovu mám konečne záber, ale rybu som aj tak nezdolal. Čo som urobil zle? Ako som sa mal zachovať? Tieto otázky sa mi točia hlavou. A ja na ne nepoznám odpoveď. Vychádzam na breh a sadám si na jeden kameň. Ruky sa mi klepú, srdce mi bije ako zvon. Mám problém vytočiť telefónne číslo. Volám môjmu najvernejšiemu fanúšikovi – mojej manželke. „Prišiel som o ňu,“ hovorím jej do telefónu. „Neboj príde ďalšia,“ hovorí Majka.

Keď sme spolu dohovorili, ešte asi 15 minút som sedel na tom balvane a nebol som schopný ničoho. Ešte stále vo mne prúdil adrenalín. Pomaly, ale fakt veľmi pomaly som sa začal dostávať do normálu… Až teraz si uvedomujem, čo sa stalo. Áno, kvôli tomuto som sa rok pripravoval, rok som čítal knižky, študoval hlavátky. A teraz to konečne prišlo. Hoci som rybu nezdolal, dokázal som sám sebe, že kráľovnú je možné dostať aj na strímer. Možno to je náročnejšie a ťažšie, ale nie je to nemožné. To, čo sa mi pred pár minútami podarilo, sa niekomu nemusí podariť ani za celý život. A ja mám to šťastie, že mi svätý Peter doprial tento zážitok. Nakoniec som aj zabudol, že som bol hladný a ostal som chytať až do večera, žiaľ neúspešne.

  1. Deň lovu

Ráno som sa musel pobaliť a od-ubytovať. Rozhodol som sa, že ešte na pár hodín skočím k vode. Tentoraz bolo ešte teplejšie ako včera. Keď mám byť úprimný, hlavou som dnes nebol pripravený, stále som si premietal včerajšok a rozmýšľal som nad tým, čo som mal urobiť lepšie. Asi po 3 hodinách som to zabalil a vyrazil domov.

Ak by som mal zhodnotiť svoju prvú hlavátkovú výpravu, hodnotím ju ako úspešnú. Aj keď sa mi nakoniec rybu nepodarilo zdolať, ale dostal som ju na prút. Dostal som ju na vlastnoručne vyrobený strímer. Na tú dávku adrenalínu, ktorá mi prúdila žilami nikdy v živote nezabudnem. Teraz už na 100 % chápem, prečo je hlavátka tak magická. S muškárskym prútom v ruke som zažil mnoho krásnych chvíľ pri vode, chytil som nádherné ryby, krásne bojovné mreny, kapra, zubáče, sumca… Ale kráľovná na prúte toto všetko preskočila a dopriala mi najkrajší rybársky zážitok v živote. Nikdy na to nezabudnem. Teraz bola silnejšia ona, ale ja dúfam, že keď ju ešte raz stretnem, budem sa môcť pozrieť na ňu zblízka.

Keď budete čítať tieto riadky, ja budem zrejme na ďalšej výprave. Tak aj touto cestou by som chcel čitateľov poprosiť, aby mi držali palce v splnení si rybárskeho sna. Určite sa aj o zážitky z ďalšej výpravy rád podelím. Petrov zdar.


Ján Špireng


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.

post

Der je len jeden

Der je len jeden


Často sa stretávam s porovnávaním jazera Der s rôznymi inými jazerami. Práve na tomto jazere som strávil toľko času na výpravách ako nikto iný zo Slovenska , Čiech a okolitých krajín. Preto mi to rezonuje v ušiach. Vo väčšine tie prirovnania produkujú ľudia, ktorí na Deri vôbec nelovili, alebo len na Južnom , alebo Severnom bazéne. Tieto dva bazény (jazerá) – tak znie ich oficiálny názov, sú po všetkých smeroch odlišné od jazera Der. Kto čo i len raz lovil na Deri, vie, že toto jazero je neporovnateľné, osobité a špecifické svojimi podmienkami a zákonitosťami, ktoré ovplyvňuje človek a príroda.

Der je špecifický  hlavne kvôli nestálej výške vodnej hladiny. Každý rok, aj keď v tom istom období a dátume, je jazero úplne iné.  Jeden rok môže byť na tom istom mieste hĺbka vody jeden meter a nasledujúci štyri metre. Nič overené z minulosti tam nemusí platiť a vždy začínaš odznovu. Napríklad oblasť, kde sa v minulosti nachytali najväčšie kapry z jazera, už druhý rok mlčí. Väčšina kaprárov túži loviť práve tam, ale kapry ako keby sa tým miestam začali vyhýbať. Ja som už minulý rok tieto miesta opustil a na úplne novom mieste, kde nikto neloví, som minulú jeseň ulovil extrémne množstvo veľkých kaprov.

Tohto roku som lovil opäť mimo frekventovanej oblasti a opäť sa mi podarilo uloviť pekných kaprov. Nebolo to to, čo minulý rok, ale na stav, aký panuje posledné dva roky na jazere, som bol nad mieru spokojný. Minuloročná jeseň bola skúpa pre drvivú väčšinu rybárov čakajúcich na miestnych obrov. Veľké množstvo obrovských kaprov sa pošťastilo uloviť len mne a Johnnymu. Odlíšili sme sa od ostatných a prinieslo nám to behom dvoch týždňov desiatky obrov. Dnes, keď na to spomínam, nazvem to Johnnyho slovami „BIG ADRENALIN“…

Tohto roku opäť množstvo európskych kaprárov smerovalo na jazero s túžbou uloviť svoj sen. Teraz po ukončení lovu na jazere môžem opäť z dostupných informácií povedať, že Der stagnuje. Od kamarátov, miestnych lovcov, viem o dvoch ulovených  kaproch +30 kg. Pritom v jazere ich pláva omnoho viac. September bol úplne slabý na úlovky, čo som pocítil aj ja na vlastnej koži. Dva týždne som lovil na miestach, kde v minulých rokoch bolo ulovených množstvo veľkých kaprov. Dnes už ani to nie je záruka úspechu pri nevyspytateľných podmienkach na jazere. S prvým kaprom som sa stretol až deň pred odchodom domov. Bol to malý šupináč, odhadoval som ho okolo desiatich kilogramov, ale potešil . Už len preto, že som ho dlhý čas zdolával z džungle koreňov. Dvakrát som stratil odtrhnutú šnúru a dvakrát som ju našiel. Až na konci bol tento kaprík a vyslobodil som ho.

V októbri prišlo aj to správne povestné počasie – vietor a dážď, ale výrazné úlovky kaprov neprinieslo, až na zopár výnimiek. Stále to nebolo ono. Vychýrene miesta celú jeseň mlčali, čo bolo až neskutočné. Mne sa podarilo koncom októbra dostať opäť na jazero. Lovil som v miestach, kde nikdy predtým a bola to pre mňa aj taká výzva. O tom mieste som nevedel nič okrem toho, že v minulosti tam boli ulovené väčšie kapry, ale to asi všade a teraz nikde J. Už po prvom sledovaní dna sa mi oblasť môjho dosahu pozdávala a terén dna poskytoval výrazne miesta na nastraženie mojich nástrah. Široko-ďaleko nikto nelovil, a tak som nebol obmedzovaný výberom lovných miest. Tie som veľmi rýchlo určil, samozrejme, pre mňa to bolo prvotné rozhodnutie a podľa úspešnosti, alebo nezdaru by som v nasledujúcich dňoch reagoval zmenou miest, poprípade druhu nástrah.

Začal som loviť. Pre mňa to bolo, samozrejme, na boilies BIOSQUID a BIOKRILL. Voda bola pomerne ešte prehriata a takmer letné počasie s vysokými teplotami tomu napomáhalo. Preto som nezmenšoval priemer boiliesu a zotrval som na letných 24 mm. Boilies som kombinoval s pop up BROSKYŇA, ANANÁS a BIELE KORENIE. Kto pozná naše pop upky vie, že tieto druhy sú aj farebne odlišné a práve preto som si ich vybral. Kapry mohli reagovať na rôzne príchute, ale aj farby, čo považujem za dôležité. Už niekoľko dní pred príchodom som si písal s mojimi francúzskymi priateľmi, ktorí lovili na jazere a veľké nádeje na úlovok mi nedávali. Boli aj dva týždne bez akéhokoľvek úlovku. Jedine čarodejník Johnny mal úlovky a aj dvoch kaprov +20 kg. Ani dlhodobá prognóza počasia nesľubovala nič zaujímavé. Tak som dúfal, že v nepriaznivom počasí príde aspoň jeden jediný kapor, čo bude stáť za to. Veď mnohokrát sa to potvrdilo. Tak som začal loviť a premýšľať, čo bude nasledovať.

Prvá noc krátko po jednej hodine a záber. Áno, žiadna labuť, ale záber. Tak ako vždy, tu sa kapry nesnažím priťahovať k brehu, ale vyrážam za rybou ďaleko od brehu. Tam ju aj zdolávam, je to kapor 12-13 kg. Hneď ho vypínam pri člne, pokladám montáž. Nesmelo sa teším a dúfam, že to nebol ojedinelý kapor v oblasti a zábery budú nasledovať. V akej frekvencii, to som si netrúfol tipovať.

Nasledujúci večer pri západe slnka mi rázne poklesol swinger. Záber? Pri „padáku“ sa vždy snažím došponovať šnúru a až potom sa vydávam za rybou. Tentoraz sa mi dlho nedarilo dosiahnuť kontakt s rybou a zo skúseností som už vedel, že to bude rak, ktorých tu je v príbrežných trávach mnoho. Tak aj bolo, niekoľko desiatok metrov od brehu som vylovil pomocou kotvičky druhú časť šnúry, obidve časti som zviazal a vrátil som sa späť. Toto sa tu a mnohých vodách stáva často.

Okolo polnoci to už bol reálny záber. Začiatok trasy za rybou som mal kontakt len s burinami a až po prelome do hlbšej vody som pocítil, že ryba je stále na háčiku. Boli to nevýrazné kopance, ktoré nikdy nevyhodnocujem, správa sa tak aj malá, niekedy aj veľká ryba.  Pri navíjaní vždy čakám, kedy sa objaví „šokáč“ a to už viem, že ide do tuhého. Tak bolo aj teraz a s každým otočením navijaka a skracovaním vzdialenosti medzi rybou a mnou som dokázal odhadovať mohutnosť a reálnu silu ryby. Šípil som, že nebude najmenšia, ale až po podobratí a zasvietení čelovky som zbadal statného šupináča. Zostalo mu ešte mnoho síl a niekoľkokrát sa pokúsil v podberáku o silné výpady. Nakoniec sa upokojil a tak ako každému, aj jemu som pošepkal: „neboj sa macinko pôjdeš naspäť.“ Ku koncu sezóny som uvažoval, že tento rok je pre mňa akýsi čudný, vôbec sa mi nedarilo uloviť väčšie kapry. Tento to všetko vymazal ,vážil viac ako 26 kilogramov.

Bol koniec októbra, ale počasie júlové. Počas slnečných a bezveterných dní to ani nepíplo. Netypické počasie vnímali aj vtáky. Uvedomil som si, že mi niečo chýba. Chýbal mi z minulosti neustály škrekot žeriavov, ktoré sa tu každú jeseň sústreďujú pred odletom na zimoviská. Ďalšiu nezvyčajnosť som si všimol pri zavážaní. Skupina labutí unikala predo mnou a medzi nimi pelikán, ktorého som tu ešte nikdy nezahliadol. Tieto teplé dni budú už naozaj posledné a následné ochladenie bude trvalé. Dva dni pred ochladením sa začali objavovať žeriavy a behom niekoľkých hodín ich boli plné zátoky a s nimi typický škrekot. Ďalšiu noc som záber nedosiahol, myslel som si, že to bolo všetko v tom nanič období. S niektorými známymi, ktorí lovili na jazere, sme sa každý deň informovali o tom, komu sa čo podarilo, ale zatiaľ som to bol len ja. Nedočkavo som očakával nadchádzajúcu noc. Bude úspešná?

Bola. Zdolal som dvoch kaprov, jedného menšieho a jedného 15-kilového. Do konca výpravy som už každú noc ulovil najmenej dvoch kaprov. Až posledný deň pred odchodom mi zabral kapor aj počas dňa. Blížila sa zmena počasia a na kapry začala asi pôsobiť. Pred zotmením, keď som sledoval posledný tohtoročný Dersky západ slnka, sa ozval hlásič. Dlhý neprestávajúci záber trval, až kým som cez hlboké bahno nepribehol k prútom. Ryba stále išla svoje a dúfal som, že nenájde ako úkryt jeden z mnohých koreňov. Aj počas cesty za ňou som niekoľkokrát pocítil ťah. To bolo dobré znamenie, že stále ťahá mimo prekážok. Zdolával som ju ďaleko za bójkou a vpravo. Zdolávanie som si užil ešte počas šera a veľké ústa a mohutné pery kapra naznačovali ďalší veľký úlovok. Aj sa ním stal – 21,40 kg bola hmotnosť extra bojovného kapra. Do rána mi ostávalo ešte dosť času a veril som, že si ešte zazdolávam. Nemýlil som sa. Ráno pred svitaním som podobral posledného z ďalších troch kaprov. Tento 16-kilový bol z nich najťažší. 

Kapry cítili zmenu počasia, ktorá prišla práve posledné ráno a po slnečnom týždni som ráno ukončil moju výpravu v daždi. Po situácii, aká vládla na jazere, som nesmierne vďačný za tieto krásne úlovky a ďalšie nezabudnuteľné zážitky, ktoré ma posúvajú vpred.


Peter “Šunes” Šimonič


Článok bol pôvodne zverejnený v našom časopise Online Rybičky. Originál nájdete TU.